Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

17/03/2018

Aktuálne správy z Vatikánu

Rubrika

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Pápež slávil storočnicu stigmatizácie sv. Pia z Pietrelčiny v San Giovanni Rotondo

◊  

Vatikán/Taliansko 17. marca - Pri príležitosti 100. výročia stigmatizácie a 50. výročia smrti talianskeho kapucína sv. pátra Pia z Pietrelčiny navštívil Svätý Otec František v sobotu 17. marca Pietrelčinu a San Giovanni Rotondo. Pri svojej návšteve dal silný impulz v prospech úcty k ľudskému životu, osobitne tých najslabších členov spoločnosti, akými sú nenarodení, chorí a starí ľudia. Sv. Pia nazval „apoštolom spovednice“ a predstavil ho ako vzor modlitby a pravej múdrosti života.

Svoju pastoračnú návštevu začal Svätý Otec už o 8. hodine ráno v Pietrelčine, kde ho privítala komunita kapucínov spolu s miestnym arcibiskupom a starostom obce. Vtomto mestečku neďaleko Beneventa v regióne Kampánia sa svätec, vlastným menom Francesco Forgione, narodil 25. mája 1887. Pápež František sa pomodlil v kaplnke na mieste, kde mal brat Pio pri modlitbe mystický zážitok a kde sa uchováva kmeň starého brestu pripomínajúci túto udalosť. Pápež sa na námestí prihovoril veriacim zhromaždeným zo širšieho okolia.

Z Pietrelčiny sa Svätý Otec opäť vrtuľníkom presunul do San Giovanni Rotondo, miesta spojeného s dlhoročným pôsobením charizmatického spovedníka, ktoré je dnes veľkou pútnickou svätyňou medzinárodného dosahu. Pápež najprv navštívil nemocnicu, ktorú sv. Pio na tomto mieste vybudoval na sklonku svojho života. Stretol sa osobitne s pacientmi a personálom na oddelení detskej onkológie.

Kroky pápeža potom smerovali do staršej Svätyne Santa Maria delle Grazie, kde sa uchováva spovednica a kríž na chóre, pred ktorým sa sv. páter Pio modlil, keď dostal dar stigiem. Po zvítaní sa s miestnou komunitou kapucínov a ich provinciálom si Svätý Otec uctil kríž pátra Pia i jeho telesné pozostatky. Ako symbolický dar zanechal pápež František vo svätyni pátra Pia kňazskú štólu, ktorá bude zdobiť jeho relikvie vystavené v priehľadnej rakve.

Vyvrcholením pastoračnej návštevy bola o 11.15 svätá omša na otvorenom priestranstve pred novým Kostolom sv. Pia z Pietrelčiny, pri ktorej pápež Frantšiek predniesol homíliu. V súvislosti s duchovným odkazom svätého kapucína sa v nej sústredil sa na tri hlavné momenty: nezastupiteľnosť pravidelnej modlitby, ktorá nesmie byť bez  rozmeru adorácie a chvály, ďalej ústredné miesto maličkých v Božích očiach a služba trpiacim ako cesta k stretnutiu s Bohom, a do tretice pravá múdrosť, ktorá spočíva v dávaní sa pre druhých.

Fotoalbum FB

Homília pápeža Františka pri omši v San Giovanni Rotondo

Z biblických čítaní, ktoré sme počuli, by som chcel vypichnúť tri slová: modlitba, maličkí, múdrosť.

Modlitba. Dnešné evanjelium nám predstavuje Ježiša, ktorý sa modlí. Z jeho srdca prýštia tieto slová: „Zvelebujem ťa, Otče, Pán neba i zeme...“ (Mt 11,25). U Ježiša modlitba vyvierala spontánne, ale nie ako čosi ľubovoľné navyše: bolo mu zvyčajou utiahnuť na osamelé miesta a modliť sa (porov. Mk 1,35). Dialóg s Otcom bol na prvom mieste. A učeníci tak prirodzene objavili, aká je modlitba dôležitá, až ho jedného dňa poprosili: „Pane, nauč nás modliť sa“ (Lk 11,1). Ak chceme napodobňovať Ježiša, začnime aj my tam, kde začal on, teda od modlitby.

Môžeme sa pýtať, či sa ako kresťania modlíme dostatočne. Často vo chvíli modlitby nám prichádzajú na um mnohé výhovorky a množstvo naliehavých vecí, ktoré treba urobiť... Potom neraz odložíme modlitbu bokom, uväznení v  aktivizme, ktorý sa stáva neukončiteľným, ak nepamätáme na onen „lepší podiel“ (Lk 10,42) a zabudneme na to, že bez Neho nemôžeme urobiť nič (porov. Jn 15,5) – a takto opúšťame modlitbu. Svätý Pio – päťdesiat rokov od svojho odchodu do neba – nám pomáha, pretože nám chcel za dedičstvo zanechať modlitbu. Odporúčal: „Deti moje, veľa sa modlite, neúnavne“ (Slová pri 2. medzinárodnom stretnutí modlitbových skupín, 5. mája 1966).

Ježiš nám v evanjeliu ukazuje aj ako sa modliť. Predovšetkým vraví: „Zvelebujem ťa, Otče“. Nezačína slovami „potrebujem toto a tamto“, ale slovami „zvelebujem ťa“. Nemožno poznať Otca bez otvorenia sa pre chválu, bez toho, aby sme venovali čas jemu samému, bez adorácie. Ako veľmi sme zabudli na modlitbu adorácie, na modlitbu chvály! Musíme si ju obnoviť. Každý si môže dať otázku: Ako adorujem? Kedy adorujem? Kedy chválim Boha?

Opäť sa vrátiť k modlitbe adorácie a chvály. Je to osobný kontakt, ty a ja, stáť v tichosti pred Pánom – v tomto spočíva tajomstvo ako vstúpiť vždy väčšmi do spoločenstva s ním. Modlitba sa môže zrodiť ako žiadosť, aj v zmysle rýchleho zásahu, avšak vyzrieva v chvále a v adorácii. Modlitba dozrieva. Vtedy sa stáva naozaj osobnou, tak ako u Ježiša, ktorý slobodne komunikuje s Otcom: „Áno, Otče, tebe sa tak páčilo“ (Mt 11,26). A takto, v slobodnom a dôvernom dialógu, sa modlitba chopí celého života a nesie ho pred Boha.

A tak si položme otázku: podobajú sa naše modlitby tej Ježišovej, alebo sa obmedzujú iba na občasné núdzové výkriky? - „Potrebujem túto vec“, a tak sa idem rýchlo pomodliť. A keď nemáš takú potrebu, čo robíš? - Alebo ich chápeme ako utišujúce prostriedky na užívanie v  pravidelných dávkach, aby sme sa trochu odľahčili od stresu? Nie. Modlitba je úkonom lásky, je to byť s Bohom a prinášať mu život sveta: je nevyhnutným skutkom duchovného milosrdenstva. A ak my nezveríme Pánovi bratov, sestry, situácie, kto to urobí? Kto sa bude prihovárať, kto si vezme na starosť klopať na Božie srdce, aby sa otvorila brána milosrdenstva pre núdzne ľudstvo? Preto nám páter Pio zanechal modlitbové skupiny. Povedal im takto: „Práve modlitba, táto spojená sila všetkých dobrých duší, je tým, čo hýbe svetom, obnovuje svedomia, [...] uzdravuje chorých, posväcuje prácu, pozdvihuje zdravotnícku pomoc, dáva morálnu silu, [...] šíri úsmev a Božie požehnanie na každú skľúčenosť a slabosť“ (tamtiež). Uchovávajme si tieto slová a znova sa spytujme: modlím sa? A keď sa modlím, viem chváliť, viem adorovať Boha? Viem prinášať svoj život a život všetkých ľudí Bohu?

Druhé slovo: maličkí. V evanjeliu Ježiš zvelebuje Otca, lebo zjavil tajomstvá svojho kráľovstva maličkým. Kto sú títo maličkí, ktorí vedia prijať Božie tajomstvá? Malí sú tí, ktorí potrebujú veľkých, ktorí nie sú sebestační, ktorí si nemyslia, že si vystačia sami. Malí sú tí, čo majú srdce pokorné a otvorené, chudobné a núdzne, ktorí cítia potrebu modliť sa, zveriť sa a dať sa sprevádzať. Srdce týchto maličkých je ako anténa: zachytáva Boží signál, okamžite, hneď si to uvedomuje. Pretože Boh sa usiluje o kontakt so všetkými, avšak ten, kto sa robí veľkým, vytvára ohromné rušenie, nedostáva sa k túžbe po Bohu: kto je plný seba, nemá miesto pre Boha. Preto Boh zvlášť miluje maličkých, zjavuje sa im, a cesta ku stretnutiu s ním spočíva v sklonení sa, vo vnútornom umenšení sa, v priznaní, že potrebujeme pomoc. Ježišovo tajomstvo je tajomstvom umenšenia: on sa znížil, zriekol sa seba samého. Ježišovo tajomstvo, ako to vidíme v hostii pri každej svätej omši, je tajomstvom umenšenia, poníženej lásky, a možno ho zachytiť len keď sa stávame maličkými a stretávame sa s maličkými.

A teraz sa môžeme pýtať: vieme hľadať Boha tam, kde sa nachádza? Tu je jedna osobitná svätyňa, kde je prítomný, pretože sa tam nachádza mnoho maličkých, ktorých on osobitne miluje. Svätý Pio ju nazval „chrámom modlitby a vedy“, kde sú všetci pozvaní byť „zásobárňami lásky“ pre iných (Príhovor pri 1. výročí  otvorenia, 5. mája 1957): je to Dom úľavy v utrpení [Casa Sollievo della Sofferenza - názov nemocnice založenej pátrom Piom, pozn. prekl.]. V chorom človeku sa nachádza Ježiš a v láskavej starostlivosti tých, čo sa skláňajú nad ranami blížnych je cesta ako sa stretnúť s Ježišom. Kto sa stará o maličkých, stojí na strane Boha a víťazí nad kultúrou skartovania, ktorá naopak miluje mocných a chudobných považuje za zbytočných. Kto uprednostňuje malých, ohlasuje proroctvo života proti prorokom smrti každej doby, aj dnes, keď skartujú ľudí, skartujú deti, starcov, pretože nie sú užitoční.

V detstve nás v škole učili o dejinách Sparťanov. Vždy mnou otriaslo to, čo nám hovorila učiteľka, že keď sa narodilo dieťa nedobre vyvinuté, priniesli ho na zráz vrchu a odtiaľ ho zhodili, aby viac nebolo týchto maličkých. My deti sme hovorili: Aká ukrutnosť! Bratia a sestry, my robíme to isté, s väčšou krutosťou, s väčšou vedou. To, čo nie je užitočné, to, čo neprodukuje, treba zahodiť. Toto je kultúra skartovania, maličkí sú dnes nechcení. A preto je Ježiš ponechaný bokom. 

Napokon tretie slovo. V prvom čítaní Boh hovorí: „Múdry nech sa nechváli múdrosťou, silák nech sa nehonosí silou“ (Jer 9,22). Pravá múdrosť netkvie vo veľkom nadaní a pravá sila nespočíva v moci. Nie je múdry ten, kto sa vystatuje silou a nie je silný ten, kto na zlo odpovedá zlom. Jedinou rozumnou a nepremožiteľnou zbraňou je láska oživovaná vierou, pretože má moc odzbrojiť sily zla. Svätý Pio bojoval so zlom celý svoj život a bojoval múdro, tak ako Pán: s pokorou, s poslušnosťou, s krížom, obetujúc bolesť z lásky. A všetci sú z toho udivení, ale málokto robí to isté. Mnohí o tom pekne hovoria, ale koľkí to napodobňujú? Mnohí sú ochotní pridať „páči sa mi“ na stránku veľkých svätcov, ale kto koná tak ako oni? Pretože kresťanský život neznamená akési „páči sa mi“. Znamená: „dávam sa“. Život vonia vtedy, keď ho ponúkame ako dar. A stráca chuť vtedy, keď si ho držíme pre seba.

A v prvom čítaní Boh aj vysvetľuje, kde čerpať múdrosť života: „Kto sa chce chváliť, nech sa chváli tým, [...] že ma pozná“ (porov. Jer 9,23). Poznať ho, čiže stretať sa s ním ako s Bohom, ktorý zachraňuje a odpúšťa: toto je tá cesta múdrosti. V evanjeliu Ježiš zdôrazňuje: „Poďte ku mne všetci, ktorí sa namáhate a ste preťažení“ (Mt 11,28). Kto z nás sa môže cítiť byť mimo tohto pozvania? Kto môže povedať: „Ja to nepotrebujem?“ Svätý Pio obetoval život a nespočetné utrpenia, aby bratov a sestry viedol k stretnutiu s Pánom. A rozhodujúcim prostriedkom pre toto stretnutie bola svätá spoveď, sviatosť zmierenia. Tam sa začína a obnovuje život múdrosti toho, kto je milovaný a komu bolo odpustené. Tam má začiatok uzdravenie srdca. Páter Pio bol apoštolom spovednice. Aj dnes nás tam pozýva a hovorí nám: „Kam ideš? Za Ježišom, alebo za svojimi smútkami? Kam sa obraciaš? K tomu, ktorý ťa zachraňuje, alebo k svojim skľúčenostiam, horekovaniam, hriechom? Poď, poď, Pán na teba čaká. Odvahu! Neexistuje žiadny dôvod, ktorý by bol tak ťažký, že by ťa vylúčil z jeho milosrdenstva”.

Modlitbové skupiny, chorí v Dome úľavy, spovednica – tri viditeľné znaky, ktoré nám pripomínajú trojaké vzácne dedičstvo: modlitbu, umenšenie sa a múdrosť života. Vyprosujme si milosť pestovať ich každý deň.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ak, jb-

 

inizio pagina

Pápež tvítuje: Ježiš sa stal akoby pšeničným zrnkom v zemi

◊  

Ježiš sa stal akoby pšeničným zrnkom v zemi a zomrel, aby daroval život. A z tohto života plného lásky vyrastá naša nádej. (Tvít pápeža Františka 17. marca 2018)

inizio pagina

Rubrika



Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD: Odovzdávať iba dielo, ktoré je dokončené

◊  

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 5. pôstnu nedeľu rok B (Jn 12, 20-33): Odovzdávať iba dielo, ktoré je dokončené 

Snáď všetci poznáme umelecké diela, ktoré ich tvorcovia nikdy nedokončili. Medzi tie najslávnejšie patria Mozartovo Requiem, alebo Gaudího chrám Sagrada Família v Barcelone. Hoci obe diela sú dnes už dokončené alebo takmer dokončené – Requiem dokončil Mozartov žiak Franz Xaver Süssmay a Sagradu Famíliu stále dokončujú Gaudího nadšenci – predsa len rozmýšľame, ako by tieto diela asi vyzerali, keby ich dokončili ich pôvodní tvorcovia. Nevieme, ani po jednom neostali žiadne náčrty, ani plány. Ostáva nám teda len špekulovať. V takom prípade však asi nie je celkom dobre tieto diela podpisovať ich menami. Lebo ktovie, či by sa Mozart stotožnil so „svojím“ Requiem, keby ho počul v jeho dnešnej podobe. Možno by povedal: „Pekné, ale ja som mal niečo iné na mysli!“ A ktovie, či by sa Gaudí stotožnil so Sagradou Famíliou v Barcelone, keď by ju uvidel r. 2026, keď bude vraj dokončená.

A je to úžasná pravda: každé dielo je vyjadrením autora. Ale iba vtedy, keď je dokončené. A hoci toto vieme, ako často máme pokušenie diela kúskovať? „Toto sa mi na ňom páči, to si zoberiem, tamto sa mi nepáči, to si nezoberiem.“ Rozkúskované dielo však už nemá tú silu, ani tú krásu, akú má, keď je v celku.

Na tomto pozadí možno pochopíme aj udalosť, ktorú nám predstavuje dnešné evanjelium. Za učeníkmi Ježišovými prišli Gréci. Podľa všetkého to boli obrátenci na židovstvo a práve teraz si v Jeruzaleme konali púť. Prišli tam sláviť židovskú Veľkú noc. Túto svoju prítomnosť v Jeruzaleme využili na to, aby sa stretli s Ježišom. Je možné, že o Ježišovi a o jeho učení počuli už dávnejšie a že ich jeho učenie – ako správnych Grékov, ktorí mali záľubu vo filozofii a nových myšlienkach – zaujalo. A tak si asi povedali: „Keď budeme v Jeruzaleme, Ježiša navštívime a požiadame ho, či by nám niektoré zo svojich myšlienok ešte lepšie neobjasnil a  nedovolil nám, aby sme ich hlásali aj u nás doma“.

Obrátili sa teda na Filipa a Ondreja, o ktorých si na základe ich gréckych mien mysleli, že rozumejú grécky a požiadali ich, či by ich k Ježišovi neuviedli. Filip a Ondrej to ochotne urobili, no zdá sa, že nepochodili. Ježiš ako keby na prosbu Grékov nielen že  nereagoval, ale dokonca ju úplne odignoroval.

Veď počúvajme: «Ondrej a Filip to išli povedať Ježišovi. Ježiš im odpovedal: „Nadišla hodina, aby bol Syn človeka oslávený. Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu. Kto miluje svoj život, stratí ho, a kto svoj život nenávidí na tomto svete, zachráni si ho pre večný život. Ak mi niekto slúži, nech ma nasleduje“!...» Nie je to zvláštne? Naozaj sa zdá, ako keby Ježiš s Grékmi nechcel mať nič spoločného.  

Avšak pri hlbšom pohľade zistíme, že to nie je pravda. Ježiš Grékov nielen že neodignoroval, ale dokonca to, čo povedal, bolo tou najlepšou možnou odpoveďou, akú im v tejto chvíli mohol dať.

Ježiš totiž asi vytušil, čo títo Gréci zamýšľajú a určite ho potešilo, že majú o neho a o jeho učenie záujem. Lenže v podobe, v akej sa jeho dielo práve teraz, v tejto chvíli nachádzalo a ako ho pravdepodobne poznali aj títo Gréci, im ho dať ešte nechcel. Jeho dielo bolo ešte nedokončené. Stále mu ešte chýbala tá najhlavnejšia časť. To, čo Ježiš Grékom cez Filipa a Ondreja vlastne v skutočnosti odkázal, bolo toto: „Moje učenie a dielo ešte nie je kompletné. Nemôžem sa teda s vami stretnúť a dať vám ho v podobe, v akej je teraz. Je ako nedokončená bazilika, ktorej chýba kupola, alebo ako hudobná skladba, ktorej chýba finále. Ak by som vám to dal také, aké je to teraz, nemalo by to silu. Počkajte, keď bude moje dielo hotové, potom sa bude ohlasovať aj u vás. Lebo až potom bude mať svoju plnú silu a účinnosť!“

No my sa pýtame: čo presne tomu Ježišovmu dielu ešte chýbalo? Čo bola tá kupola, ktorá na tej jeho bazilike ešte chýbala? A čo bolo to finále, ktoré to jeho hudobné dielo ešte nemalo?

Bola to jeho smrť a zmŕtvychvstanie. Veď o čom inom sú slová, ktorými Ježiš reagoval na prosbu Grékov: «Veru, veru, hovorím vám: Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu»? Ježiš seba samého prirovnal k pšeničnému zrnu v sýpke; k zrnu, ktoré ešte neprinieslo úrodu. Zrno, ktoré sa nezužitkuje, ale ostane v sýpke, ostane samo. Je neplodné, sterilné, je k ničomu. Pšeničné zrno je na to, aby z neho vznikol ďalší život.

Ježiš tu, pochopiteľne, popisoval seba samého. Hovoril o tom, čo ho ešte čaká a čo musí ešte vykonať a splniť, aby jeho dielo bolo kompletné. Ježiš tu hovoril o svojej smrti a zmŕtvychvstaní, bez ktorých by nič z toho, čo doteraz učil a konal, nedávalo zmysel.

Ktovie, ako títo Gréci zareagovali, keď sa k nim toto Ježišovo učenie, ktoré kedysi tak veľmi túžili poznať, o niekoľko rokov – ale už v tej jeho dokončenej podobe – nakoniec dostalo a keď sa u nich hlásalo!? Ktovie či aj vtedy mali oň taký istý záujem, ako vtedy, keď pred rokmi prišli osobne za Ježišom do Jeruzalema. Nevieme. No čo vieme je to, že práve to, čo bolo pre Ježiša na jeho diele to najpodstatnejšie, teda jeho kríž a zmŕtvychvstanie, pre mnohých sa stalo kameňom úrazu a tou najväčšou prekážkou k tomu, aby ho prijali. Veď si len všimnime, ako to neskôr popisuje apoštol Pavol: «Židia žiadajú znamenia a Gréci hľadajú múdrosť, my však ohlasujeme ukrižovaného Krista, pre Židov pohoršenie, pre pohanov bláznovstvo, ale pre povolaných, tak Židov ako Grékov, Krista - Božiu moc a Božiu múdrosť». (1 Kor 2, 22-25).

Prečo Ježiš s krížom prekáža? Preto, lebo Ježiš to isté žiada aj od každého, kto chce jeho učenie prijať a ho nasledovať. A to nie každému vonia. Mnohí sú aj dnes presvedčení, že kresťanstvo bez kríža by bolo príťažlivejšie. To je možno pravda, lenže otázkou je, či by bolo aj účinnejšie!? A vlastne, koľkí z nás sme to aj vyskúšali! A kam nás to doviedlo? Život bez kríža, bez každodenného zomierania sebe samým, svojmu egoizmu, svojim hriechom a závislostiam, svojej hrabivosti a žiadostivostiam nemôže skončiť inak, než v úplnom morálnom a ľudskom bahne. Bez sebazapierania niet napredovania, bez kríža niet zmŕtvychvstania, bez smrti niet života. Taký je paradox evanjelia. Prosme preto Pána za odvahu urobiť kríž pevnou súčasťou svojho života.

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie zo 17. marca 2018

◊  

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

inizio pagina