Vatikán 25. marca – Prinášame homíliu Svätého Otca Františka z dnešnej eucharistickej slávnosti Kvetnej nedele spojenej s procesiou s palmovými ratolesťami a prednesom Markových pašií. Pápež František jej predsedal na Námestí sv. Petra za účasti kardinálov a ďalších členov Rímskej kúrie, ako aj 300 účastníkov Predsynodného stretnutia mladých z celého sveta a celkovo okolo 50 tisíc veriacich.

V závere slávenia pápež prijal z rúk zástupcov mladých dokument zhrnujúci predsynodné stretnutie, ktorý poslúži pri príprave októbrovej synody biskupov na tému „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“. V dnešný deň sa v diecézach na celom svete slávi 33. svetový deň mládeže.

Plné znenie homílie Svätého Otca

Ježiš vstupuje do Jeruzalema. Liturgia nás pozvala vstúpiť a zúčastniť sa na radosti a na slávnosti ľudu, ktorý je schopný zakričať a chváliť svojho Pána. Teraz, keď sme si vypočuli rozprávanie o umučení, táto radosť bledne a zanecháva trpkú a bolestnú príchuť.

Zdá sa, že v tomto slávení sa stretávajú príbehy radosti i utrpenia, chýb aj úspechov, ktoré sú súčasťou nášho každodenného života ako učeníkov, pretože dokáže ukázať v plnej nahote pocity a protirečenia, ktoré dnes často zdieľame aj my, muži a ženy dnešnej doby: schopní veľmi milovať... ale tiež aj nenávidieť,  a to veľmi. Schopní na jednej strane cenných obetí, ale tiež schopní „umyť si ruky“, keď sa nám to hodí; schopní vernosti, ale aj veľkých opustení a zrád.

A v celom evanjeliovom rozprávaní jasne vidíme, že radosť, ktorú vyvolal Ježiš, niektorým prekážala a dráždila ich.

Ježiš vstupuje do mesta obklopeného ľuďmi, obklopený hlučným spevom a  výkrikmi. Môžeme si predstaviť hlas syna, ktorému bolo odpustené, hlas vyliečeného malomocného alebo bľačanie stratenej ovečky, ako mocne rezonujú pri tomto Ježišovom vstupe do mesta: všetci spoločne. Je to pieseň verejného hriešnika i nečistého; je to výkrik toho, čo žil na okraji mesta. Je to krik žien a mužov, ktorí ho nasledovali, pretože zažili jeho súcit s ich bolesťou a s ich biedou... Je to spev a spontánna radosť mnohých marginalizovaných ľudí, ktorí po Ježišovom dotyku môžu kričať: «Požehnaný, ktorý prichádza v mene Pánovom!»

Ako neprevolávať na slávu tomu, ktorý im vrátil ich dôstojnosť a nádej? Je to radosť mnohých rozhrešených hriešnikov, ktorí znovu našli dôveru a nádej. A títo kričia, radujú sa. Je to radosť.

Táto plesajúca radosť sa zdá byť nepohodlnou a stáva sa nezmyselnou a pohoršujúcou pre tých, čo sa považujú za spravodlivých a „verných“ zákonu a rituálnym prikázaniam (porov. R. Guardini: Pán, Brescia-Milano 2005, s. 344-345). Je to radosť neznesiteľná pre tých, čo zamedzili prejavom súcitu pred bolesťou, utrpením a biedou. Nuž, mnohí z nich uvažujú: „Len sa pozri, aký nevychovaný ľud!“  Je to radosť neznesiteľná pre tých, čo stratili pamäť a zabudli na toľké príležitosti, ktorých sa im dostalo. Aké je ťažké pochopiť radosť a oslavu Božieho milosrdenstva pre toho, kto sa pokúša sám seba urobiť spravodlivým a zariadiť sa sám! Ako ťažko zdieľajú túto radosť tí, čo veria iba vo vlastné sily a cítia sa byť nadradenými nad druhých! (porov. Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 94).

A takto sa rodí výkrik toho, komu sa nezachveje hlas, keď zvolá: „Ukrižuj ho!“ Nie je to výkrik spontánny, ale naaranžovaný a vybudený, výkrik sformovaný znevažovaním, osočovaním a vyprovokovaním falošných svedectiev. Je to výkrik, ktorý sa rodí z vykonštruovaných uzáverov o veci. Je to hlas toho, kto skresľuje realitu a vytvára si verziu vo svoj prospech, pričom nemá problém poslúžiť si inými, aby mu to vyšlo. Je to z [falošného] uzáveru, je to výkrik toho, čo si bez škrupúľ hľadá akýkoľvek prostriedok  na sebapresadenie a na umlčanie hlasov, ktoré mu neladia. Je to krik, čo pochádza z retušovania skutočnosti a z jej vykresľovania takým spôsobom, že znetvorí Ježišovu tvár a spraví z neho zločinca. Je to hlas toho, čo chce obhajovať svoju pozíciu tým, že diskredituje najmä tých, čo sa nemôžu brániť. Je to krik vytvorený z intríg sebestačnosti, pýchy a arogancie, ktorá bez problémov volá: „Ukrižuj ho, ukrižuj!“.

A takto sa nakoniec umlčiava sviatok ľudu, ruinuje sa nádej, zabíjajú sa sny a potláča sa radosť; takto sa nakoniec srdce obrní a láska vychladne. Je to výkrik „Zachráň sám seba!“, ktorý chce uspať solidárnosť, uhasiť ideály a znecitliviť pohľad... Výkrik, ktorý chce potlačiť súcit. To „cítenie s“ druhým: spolucítenie, ktoré je slabosťou Boha.

Na všetky tieto hlučné hlasy je najlepšou protilátkou pohľad na Kristov kríž a to, že sa necháme osloviť jeho posledným výkrikom. Kristus zomieral kričiac svoju lásku ku každému z nás: k mladým i starým, svätým i hriešnikom, lásku k svojim súčasníkom i k ľuďom dnešných čias. Na jeho kríži sme boli spasení, aby nikto neuhasil radosť z evanjelia. Pretože nikto, nech sa nachádza v akejkoľvek situácii, nie je ďaleko od milosrdného pohľadu Otca.

Hľadieť na kríž znamená pripustiť si otázky o našich prioritách, rozhodnutiach a skutkoch. Znamená to, že dovolíme diskutovať o našej citlivosti voči tomu, kto prechádza okolo alebo zažíva ťažké chvíle. Bratia a sestry, čo vidí naše srdce? Je Ježiš i naďalej príčinou radosti a chvály v našom srdci, alebo sa hanbíme za jeho uprednostňovanie hriešnikov, posledných a zabudnutých?

A vy, drahí mladí, tá radosť, ktorú vo vás vyvoláva Ježiš, niektorých otravuje a aj dráždi, pretože s radostným mladým človekom je ťažké manipulovať. S radostným mladým človekom je ťažké manipulovať.

Avšak v tento deň je tu možnosť i tretieho výkriku: «Vtedy mu niektorí farizeji zo zástupu povedali: „Učiteľ, napomeň svojich učeníkov!“ On odvetil: „Hovorím vám: Ak budú oni mlčať, budú kričať kamene.“» (Lk 19,39-40). Umlčať mladých ľudí, to je pokušenie, ktoré vždy existovalo. Samotní farizeji sa púšťajú do Ježiša a žiadajú ho, aby ich utíšil a umlčal.

Existuje veľa spôsobov, ako mladých ľudí umlčať a urobiť neviditeľnými. Mnohé spôsoby, ako im podať anestetiká a ako ich uspať, aby nerobili „hluk“, aby si nekládli otázky a nepúšťali sa do diskusií. Buďte ticho! Je mnoho spôsobov, ako ich spacifikovať, aby sa aktívne nezapojili a aby ich sny stratili rozlet a stali sa plochým, prízemným a smutným fantazírovaním.

V túto Kvetnú nedeľu, keď slávime Svetový deň mládeže, je dobré počúvať Ježišovu odpoveď farizejom včerajška i všetkých čias, aj tých dnešných: «Ak oni budú mlčať, budú kričať kamene» (Lk 19,40).

Drahí mladí, je na vás, aby ste sa rozhodli kričať, je to na vás, aby ste sa rozhodli pre nedeľné „Hosanna“, a neupadli do piatkového „Ukrižuj ho!“... A je na vás, aby ste nezostali ticho. Ak ostatní mlčia, ak my starší a zodpovední – neraz skorumpovaní – sme ticho, ak svet mlčí a stráca radosť, pýtam sa vás: budete kričať? Prosím vás, rozhodnite sa skôr, než sa rozkričia kamene.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, jj-

Vatikán 25. marca – Uzavrelo sa predsynodné stretnutie mladých v Ríme, na ktorom sa od 19. do 24. marca podieľalo 300 zástupcov z celého sveta i ďalších 15 tisíc spojených cez sociálnu sieť. V dnešnú Kvetnú nedeľu, ktorá je zároveň 33. svetovým dňom mládeže, reprezentanti mladých z piatich kontinentov odovzdali Svätému Otcovi Františkovi výsledok týždňovej intenzívnej práce v podobe 15-stranového súhrnného dokumentu. Ten v sobotu predstavili v Tlačovom stredisku Svätej stolice za účasti generálneho sekretára Synody biskupov kardinála Lorenza Baldisseriho, troch účastníkov z Indie, Ghany a USA, ako aj francúzskej rehoľnej sestry z moderátorského tímu stretnutia.

Na záver slávnosti pred modlitbou Anjel Pána dokument odovzdali Svätému Otcovi dvanásti mladí. V mene všetkých sa prihovoril zástupca z Panamy, dejiska Svetových dní mládeže 2019. Na záver si všetci urobili s pápežom „selfie“ pred zrakmi celého zhromaždenia. V príhovore pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec pripomenul aktuálny Svetový deň mládeže a zaželal veriacim požehnané prežívanie Veľkého týždňa:

„Dnešný Svetový deň mládeže, ktorý sa koná na diecéznej úrovni, je významnou etapou putovania smerom k Biskupskej synode o mladých, viere a rozlišovaní, ktorá bude už v októbri, ako aj cestou prípravy medzinárodných Svetových dní mládeže, ktoré sa uskutočnia v Paname v januári 2019. Na tejto trase nás sprevádza príklad a orodovanie Márie, mladej devy z Nazareta, ktorú si Boh vyvolil za matku svojho Syna. Ona kráča s nami a vedie nové generácie na ich púti viery a bratstva. Nech nám Mária pomáha dobre prežiť Svätý týždeň. Od nej sa učme vnútornému stíšeniu, pohľadu srdca, milujúcej viere, aby sme nasledovali Ježiša na ceste kríža, ktorá privádza k radostnému svetlu Zmŕtvychvstania.“

Práca Predsynodného stretnutia mladých prebiehala na pôde Medzinárodného kolégia Maria Mater Ecclesiae v 20 skupinách podľa jazykov: 9 skupín v angličtine, po 4 v španielčine a taliančine a 3 francúzske. K tomu sa pridáva šesť facebookových diskusných skupín vo svetových jazykoch. Ako vysvetlil kardinál Baldisseri, účastníci stretnutia rozličným spôsobom reprezentujú mladosť 21. storočia, prítomnú v Cirkvi na celom svete: „Existuje totiž Cirkev mladých, ktorá nestojí voči Cirkvi dospelých v jej popredí alebo v opozícii, ale, aby sme použili evanjeliový obraz, nachádza sa vo vnútri Cirkvi, tak ako kvas v ceste.“

Dokument je zostavený v angličtine a tvoria ho tri časti s krátkym úvodom. Tlačové stredisko publikovalo aj pracovné preklady v španielčine a taliančine. O jeho obsahu v skratke povedal kard. Baldisseri: „Prvá časť hovorí o výzvach a príležitostiach mladých v dnešnom svete; druhá hovorí o viere a povolaní, o rozlišovaní a sprevádzaní mladých; tretia o formačných a pastoračných aktivitách Cirkvi.“ 

Text sa stane súčasťou Pracovného dokumentu (Instrumentum laboris) 15. riadneho valného zasadnutia synody biskupov s témou „Mladí, viera a rozlišovanie povolania“, ktoré sa uskutoční v októbri 2018.

Ako pri sobotňajšej prezentácii pripomenul kardinál Baldisseri, „ideálne by bolo, keby bol dokument odovzdaný všetkým synodálnym otcom so zreteľom na októbrové zhromaždenie. Výrečné je, že text do pápežových rúk odovzdá mladý človek z Panamy, z krajiny, ktorá bude hostiť Svetové dni mladých v roku 2019.“

Štruktúra dokumentu z predsynodného stretnutia je nasledovná:

Úvod

1. časť: Výzvy a príležitosti pre mladých v dnešnom svete

Formovanie osobnosti; vzťah s inými ľuďmi; mladí a budúcnosť; vzťah k technickým prostriedkom; hľadanie zmyslu života.   

2. časť: Viera a povolanie, rozlišovanie a sprevádzanie

Mladí a Ježiš; viera a Cirkev; zmysel života ako povolanie; rozlišovanie povolania; mladí a ich sprevádzanie.

3. časť: Výchovná a pastoračná činnosť Cirkvi

Štýl Cirkvi; mladí lídri; preferované miesta; iniciatívy, ktoré treba posilňovať; prostriedky, ktoré treba využívať.

Pri tlačovej konferencii sa na základe práve absolvovaného predsynodného stretnutia s niekoľkými postrehmi podelil Percival Holt z Indie:

„Aj keď životné skutočnosti sú dosť odlišné u ľudí Afriky, Ázie či Ameriky a Európy atď., je zvláštne, že pocity a obavy sa zdajú byť dosť podobné.“

Zostaviť dokument bola podľa mladého Inda „herkulovská úloha, avšak výsledok sa zdá byť príťažlivý.“ K jeho obsahu poznamenal:

„Jedna vec, ktorá sa z dokumentu ukazuje krištáľovo jasne je to, že životná realita mladých ľudí dnes potrebuje urgentnú pozornosť. Zdá sa, že mladí ľudia sú vyšponovaní medzi idealistickým a realistickým svetom a väčšinou končia vyčerpaní. Je tu alarmujúca potreba pomáhať nám pri vyrovnávaní sa s rapídne sa meniacim svetom, kde si z nás kariéra, vzdelávanie, technológie a povrchné vzťahy berú svoju daň.

Väčšina mladých ľudí sa ocitá v obrovskej osobnostnej kríze najmä v dôsledku vonkajších tlakov a nedostatočnosti pohľadu do vlastného vnútra, vzťahu s Bohom a s druhými. Spiritualita je pre mnohých dôležitá ako životná cesta, ale opäť pre iných je niečím nejasným.

Ako sa v dokumente spomína ohľadom vzťahu mladých ľudí k technickým prostriedkom, tak v Indii, odkiaľ pochádzam, je dnes najväčšou výzvou pre mladých náhla a rýchla globalizácia, ktorá za posledné dve desaťročia spôsobila explóziu vystavovania pred naše oči problémov a životného štýlu z druhej časti zemegule, čo je na nás priveľa, aby sme to tak rýchlo dokázali stráviť. Robí nás to zraniteľnými a závislými na technike takmer vo všetkom, čo vedie k strate zamestnania a pokoja.“ - jb, zk-

Vatikán 24. marca – Svätý Otec František zaslal posolstvo účastníkom stretnutia „Fórum UNIV 2018“, na ktorom sa zíde v Ríme počas Veľkého týždňa 2.500 univerzitných študentov zo stovky univerzít. Podujatie organizované Prelatúrou Opus Dei má tému „Premýšľať nad budúcnosťou“ a koná sa pri 50. výročí založenia združenia UNIV.

Pápež František vo svojom posolstve hovorí o „príležitosti stretnúť sa počas Veľkého týždňa s Kristom a dozrievať vo viere a v angažovanosti, spolu s inými mladými z odlišných kultúr a prostredí, ale vedených rovnakou túžbou po šťastí, plnosti a veľkodušnom darovaní sa.“

Vysokoškolákov pápež pozýva aktívne sa zapojiť do procesu prípravy synody:

„Vaše stretnutie sa koná práve v roku, keď sa bude sláviť synoda o «mladých, viere a rozlišovaní povolania». Pozývam vás pripraviť sa k účasti na tomto cirkevnom podujatí, a na to vám pomôže uprieť pohľad na Jána, mladého učeníka, ktorého Ježiš miloval, ktorému Ježiš daroval Máriu ako našu Matku. Ona vás naučí rozpoznať Ježiša, ktorý prechádza naším životom, a nasledovať ho energicky a s radosťou, ktorá «napĺňa srdce a celý život tých, ktorí sa stretávajú s Ježišom» (porov. Evangelii gaudium, 1).“

Pápež František vo svojom posolstve pripomína aj slová sv. Josemaríu Escrivá, zakladateľa Opus Dei: «Hľadaj Krista, nájdi Krista, miluj Krista» (Cesta, 382). Mladým radí takto: „Často sa pýtajte: Čo by robil Ježiš na mojom  mieste? Čo môžem urobiť, aby som sa mu stále viac podobal a prinášal ho druhým? (...) Pozývam vás vyjsť zo seba samých, zvíťaziť nad pohodlnosťou a egoistickým myslením len na svoje veci, aby ste sa dali na cestu k stretnutiu s ľuďmi v núdzi, slúžiac im vašimi talentmi. Toto je najlepší spôsob ako nasledovať Krista a ako mať srdce stále zamilované do neho.“ -jb-

Slovensko 25. marca - Homília predsedu Konferencie biskupov Slovenska, bratislavského arcibiskupa metropolitu Stanislava Zvolenského pri svätej omši v Katedrále sv. Martina v Bratislave na Kvetnú nedeľu 25. marca 2018 pri príležitosti 30. výročia Sviečkovej manifestácie.

Milí bratia a sestry,

na záver pašií sme si vypočuli slová „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Tieto slová svedčia o tom, že stotníkovi sa otvorili oči. Náhle spoznal, koho má pred sebou. Aj dovtedy fyzicky videl: pozeral na to, čo sa dialo. Ba možno mal aj nejaké vlastné zdôvodnenie, prečo je potrebné toho muža ukrižovať, prečo on má byť toho súčasťou. Podstatu však nepochopil. Až Kristova smrť mu otvorila oči. „Tento človek bol naozaj Boží Syn!“ Stotník si uvedomil hroznú vec: zabili sme nevinného! Ba dokonca: uvedomil si, pripravili sme o život Syna Všemohúceho Boha! Evanjeliá nám nehovoria, aký bol jeho ďalší osud stotníka: je ale zrejmé, že práve toto otvorenie očí, toto pravdivé, hoci bolestné pochopenie situácie, bolo nevyhnutným predpokladom pre zmenu života. 

Vďaka otvoreniu sa očí stotníka pred ním samým sa otvorila cesta ku spáse. Dostal príležitosť obrátiť sa, nastúpiť na cestu pokánia. A túto istú príležitosť dnes máme aj my. Vďaka Svätému Písmu, vďaka sláveniu veľkonočných sviatkov, môžeme spoznať, že tento človek, Ježiš Kristus, pribitý na kríž, je naozaj Boží Syn. Ten, ktorý sa obetoval, aby nás zachránil. Aj my môžeme otvoriť oči a uvedomiť si, že na jeho smrti nesieme podiel aj my našimi previneniami. Každý jeden z nás. Nielen tí, čo tam stáli. Aj ja som zodpovedný za Kristovu smrť - aj ja musím konať pokánie. Za hriechy a slabosti, za každé zlo, ktorého som spáchal. A na túto cestu pokánia chcem dnes zavolať každého, kto počúva. Pozývam vás, drahí bratia a sestry, aby sme odprosovali Boha za všetko zlo, ktoré sme nechali preniknúť do našich životov.

To, že tu dnes môžem stáť, to že aj ja môžem dnes slobodne hlásať Božie slovo a prihovárať sa vám, dokonca prostredníctvom televízneho vysielania, nepokladám za samozrejmosť. Je to dar: vzácny dar, spojený so slobodou náboženského vyznania. Pripomeňme si, že práve pred 30. rokmi sa tu, v Bratislave, uskutočnila sviečková manifestácia. Jej účastníci žiadali náboženskú slobodu, menovanie biskupov do uprázdnených diecéz a dodržiavanie občianskych práv. Vtedy ešte neboli sociálne siete, facebook, ani internet, a komunistický režim robil všetko preto, aby manifestácii zabránil. Napriek tomu sa v hlavnom meste zišli tisíce ľudí, aby so sviečkami v rukách a s modlitbou na perách volali po slobode. Polícia ich rozháňala vodnými delami a obuškami; niektorých aj uväznili. Režim si zavrel oči pred tým, čo sa v spoločnosti dialo. Ale raz ich musel otvoriť. Aj vďaka odvahe tých, ktorí v 88-mom vyšli do ulíc, môžeme dnes slobodne a týmto spôsobom sláviť veľkonočné sviatky. 

Nie je to samozrejmá vec. Pripomíname si tieto udalosti, aby sme nezabudli. Aby o nich počuli aj mladí ľudia, ktorí komunistický režim poznajú len z dejepisu. My, o niečo starší, si uvedomujeme, že násilné rozohnanie sviečkovej manifestácie bolo len vrcholcom ľadovca. Že dolu, obrazne pod hladinou, sa ukrývalo utrpenie veľkého počtu veriacich, ktorí pre svoje vyznanie znášali krivdy. Ak dnes niekto povie, že sviečková manifestácia nemala zásadný vplyv na pád komunistického režimu, treba si uvedomiť dôležitú vec. Sloboda, samozrejme, neprišla len vďaka zhromaždeniu na námestí. Manifestácie, ktoré sa vtedy diali, mali význam, boli to dôležité prejavy, každý s vlastnou silou, avšak samé o sebe by nedosiahli to, čo sme v 89. roku pokladali za zázrak: ak by nemali hlbšie korene - a tu mám na mysli tie hlbšie korene - to je viera a modlitba jednoduchých ľudí, ich odhodlané obety, ich znášanie krivdy. Zďaleka nepoznáme všetkých, vďaka ktorým sa rozpadlo ateistické impérium. To nezrútili len samotné manifestácie. Jeho pád mal oveľa hlbšie príčiny. A dodám: slobodu v krajine máme vďaka bojovníkom za ňu, ale najmä, máme ju ako dar - z Božej milosti. Sloboda a mier sú tak veľké dary, že presahujú čisto ľudské schopnosti.

Niektorí sa dnes, žiaľ, správajú, akoby sloboda a mier boli všedné, akoby za ne nebolo treba ďakovať. Možno sa nazdávajú, že sme iní, lepší, než tí, ktorí v slobode a mieri nežijú, že pre nás sú tieto hodnoty automaticky garantované. Prosím, aby sme sa zamysleli dôkladnejšie. Som presvedčený, že za ne musíme byť vďační: na prvom mieste Pánu Bohu, a potom, na ľudskej rovine tým, ktorí za ne bojovali a prinášali obete - či už manifestáciami alebo tichými obetami. Aj preto v týchto dňoch konáme spomienky a modlíme sa za všetkých, čo k našej slobode prispeli. V čom sme my lepší, než tí, ktorí trpeli za vieru, ale slobody sa nikdy nedožili? Obávam sa, že toho veľa nevyrátame. Máme odvahu domnievať sa, že slobodu a mier sme si zaslúžili, že nám patria, že s nimi môžeme navždy rátať? Otvorme oči a zmeňme takéto zmýšľanie! Bez pokory a vďačnosti ďaleko nezájdeme.

Súčasný pápež, Svätý Otec František vo svojich kázňach opakovane upozorňuje na nebezpečenstvo tzv. nového pelagianizmu. Je to presvedčenie, že človek má schopnosť všetko dokázať svojimi silami. Ak budeme chcieť, ak investujeme dostatok energie, čokoľvek zvládneme. Na každú otázku nájdeme odpoveď. Ale je tomu skutočne tak? Nezabudli sme na niečo? Ľudské úsilie si treba vážiť a oceňovať ho. Nie však preceňovať! Inak nám hrozí nebezpečenstvo pádu, ktorý už ľudstvo zažilo toľkokrát. Každý z nás je totiž poznačený hriechom, a všetci trpíme jeho dôsledkami - tak ako to hovorí jednoducho katechizmus: naša vôľa je naklonená k zlému. Viera v človeka, ktorý presadzovaním ideálov zachráni svet, zaistí slobodu a mier, či dokonca vybuduje raj na zemi, to nie je kresťanská viera. Jej čaru však podliehajú mnohí: na toľkých miestach možno stretnúť jej zanietených kazateľov! 

Dokonca aj v našich kruhoch badáme niekedy tendencie ohlasovať Božie kráľovstvo bez súdu, do ktorého človek smeruje bez hriechu, skrze Krista bez kríža. Pokánie? To len zbytočne dlávi ľudí, a bráni rozletu ich schopností... Lenže! Pašie, ktoré sme si práve vypočuli, nás konfrontujú s odlišným obrazom. Nesmieme si zatvoriť oči pred skutočnosťou hriechu, ktorý tak prerástol životy ľudí, že už neboli schopní ho odčiniť. O tom boli pašie. O každom z nás.

Pri príprave spomienky na 30. výročie sviečkovej manifestácie som dostal otázku čo z nej možno prevziať, zdôrazniť pre dnešnú dobu. Je toho viac než dosť. Ale podčiarkol by som práve toto: Otvorme oči! Spoznajme a priznajme aj naše previnenia, našu hriešnosť: a konajme pokánie, naprávajme! Tí, čo pred 30-timi rokmi nariadili vodné delá proti ľuďom, nechceli vidieť, ani priznať vlastné pochybenia. Dajme pozor, aby sme neopakovali ich chybu, v akejkoľvek podobe. Vykročme na cestu pokánia, začnime každý od seba, a s pokorou pozvime aj ostatných.

Nepreceňujme vlastné zásluhy a sily. Všetci potrebujeme Božiu milosť. Nezaslúžený dar, ktorý Boh dáva ľuďom, to je to posvätenie, to otvorenie sa pre Boha. A práve priznaním svojich previnení otvárame vo vnútri - v srdci priestor pre Božie duchovné pôsobenie, pre Božiu milosť. Ale ak neuznáme vlastné slabosti, ak si prestaneme spytovať svedomie a ľutovať spáchané zlo, ten priestor jednoducho v našom vnútri jednoducho nebude, nevznikne. Jedného dňa nás naisto zadusí naša vlastná pýcha. Bez ohľadu na školy, diplomy, schopnosti, kvality. Bez ohľadu na aplikované stratégie: mediálne, politické, akékoľvek. Všimnime si, že v živote našej spoločnosti sa to opakuje takmer periodicky. Najskôr kritika moci. Potom jej prevzatie. A na koniec pokušenie tú moc využiť na vlastné ciele.

Kto je však slobodný od takéhoto pokušenia? A vôbec: môžeme od neho zostať slobodní, keď pri iných príležitostiach otvárame dvere iným pokušeniam? Ako sa napríklad správame v tých jednoduchých životných situáciách, povedzme, ako sa správame k predavačke pri pokladni, k sprievodcovi vo vlaku, k starému človeku v električke, aj tam sme vystavení pokušeniu pýchy ukázať naše postavenie, našu silu? Neotvárame tam všade dvere pokušeniu neúcty? Alebo vieme sa opanovať v dopravnej zápche či na futbalovom zápase? Dokážeme odolať pokušeniu cestovať bez lístka, predbiehať sa v rade, odhodiť ohorok z cigarety, alebo porušovať pravidlá premávky, prípadne klamať, aby sme zakryli vlastné chyby a mohli by sme spomínať množstvo takýchto elementárnych situácií, ktoré sú v konečnom dôsledku zneužitie našej moci? Mohli by sme naozaj dlho takto pokračovať. Kto z nás má takú moc sám nad sebou, aby bez zaváhania dokázal čestne zaobchádzať s verejnou mocou? Kto je taký, aby bez zaváhania čestne zaobchádzať s verejnou mocou? 

Hriechu sa nezbavíme len tým, že ho označíme u druhých. Treba si uvedomiť, že hranica oddeľujúca dobro od zla neprechádza krížom cez politické strany. Hranica oddeľujúca dobro od zlo prechádza krížom, srdcom každého z nás. Preto potrebujeme na prvom mieste osobnú zmenu zmýšľania. Ani pri najlepšej vôli sa to však nepodarí bez otvorenia očí pre realitu previnení, realitu hriechu, a pre potrebu Božej pomoci, pre potrebu Božieho duchovného daru, Božej milosti. Nejde to bez spytovania svedomia, bez vôle konať pokánie. Úlohou kazateľa nie je ťahať za pravé ani ľavé krídlo politického spektra - ale dvíhať všetkých k Bohu, ktorého milosť je zárukou tej najlepšej budúcnosti. Som vďačný, že mám dnes slobodu povedať tieto slová a pozvať každého z nás na spoločnú cestu pokánia.

Veľmi si želám, aby sme žili v slušnej krajine. Modlím sa za spravodlivé Slovensko. Za slobodné Slovensko. Za Slovensko slobodné od korupcie, mafie, rodinkárstva, a ako biskup dodám: modlím sa za veriace Slovensko - slobodné od hriechu. Dovoľte mi však zopakovať, že na priblíženie k tomuto ideálu je potrebná zmena našich ľudských sŕdc. Naša spoločnosť nemôže byť tvorená individualistami, ktorí hľadia len na seba, na vlastnú pravdu, na vlastné potreby, na svoj záujem. Členovia dobrej spoločnosti musia cítiť zodpovednosť za druhých a mať úprimnú vôľu s nimi vychádzať. Nepýtajú sa len: Čo môže moja krajina urobiť pre mňa? Ale pýtajú sa aj: Čo môžem ja urobiť pre moju krajinu? Nerozmýšľajú len, ako sa stať bohatými a mocnými, ale ako ochrániť chudobných a slabých. Nechcú čo najviac ťažiť pre seba, ale premýšľajú ako dať podiel na úspechu aj ostatným. A za hrdinstvo nepokladajú len víťazstvo, porážku oponentov, dokázanie vlastnej pravdy. Ale schopnosť uznať svoju chybu a s druhým vyjsť - ako človek s človekom, brat s bratom, obhajca jedného názoru s jeho odporcom. Inak zostaneme odsúdení na nekonečné hádky tzv. „bezchybných“. To platí doma, v našich rodinách, to platí v celej spoločnosti, v parlamente.

Spravodlivosť, o ktorej sa dnes toľko rozpráva, neznamená len nekradnúť. Je zrejmé, že spoločnosť nebude spravodlivá, kým sa v nej kradne. No iba nekradnutie na zaistenie spravodlivosti nestačí. Spravodlivosť znamená správať sa ku každému človeku ako k človeku. Teda s úctou a rešpektom, ktoré prináležia jeho dôstojnosti. Dovoľte mi naviac pripomenúť, že spravodlivosť nedosiahneme, ak nezačneme od tých najslabších. Evanjelium života nás učí, že spoločnosť nemôže byť skutočne spravodlivá, ak negarantuje ochranu bezbranných. Slovensko nebude slušné, skutočnosti v plnosti slušné, kým bude súhlasiť so zabíjaním nenarodených. 

Tomu, že treba brániť korupcii a rozkrádaniu peňazí, rozumie každý. Tam máme takpovediac všetci „oči otvorené“. A chcem povedať: Chvalabohu! Chválim a vítam každú iniciatívu, ktorá sa snaží zabrániť kradnutiu a korupcii. Nesmieme s nimi súhlasiť, ani ich tolerovať, nesmú mať priestor v súkromnom, ani verejnom živote. Je tu však aj jedno „Bohužiaľ!“: zďaleka nie všetci rovnako rozumejú potrebe chrániť napríklad život počatého dieťaťa. A ten si osobitne pripomíname práve dnes 25. marca, ktorý je dňom počatého života. A preto z tohto miesta prosím, v duchu evanjelia života: otvorme oči a spoznajme svoju hriešnosť, priznajme ju a priznajme aj svoj podiel na smrti nevinných - tak ako to spoznal stotník z dnešného evanjelia. Nastúpme, každý z nás, konkrétnym spôsobom, na cestu pokánia. Aby Kristov kríž nebol vyprázdnený. Aby svetlo Krista, ktoré pred tridsiatimi rokmi krehké sviece zaniesli do ulíc, nevyhaslo pre naše sebectvo! Aby Kristus otvoril oči a osvietil životy všetkým ľuďom dobrej vôle. A aby svetlo sveta mohlo na vlastné oči uzrieť každé dieťa počaté v lone svojej matky. Amen.

(Zdroj: tkkbs.sk)

Rím 24. marca - Počas Veľkonočných sviatkov budú mať Slováci v Ríme možnosť zúčastniť sa na obradoch na pôde Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda (Via M. D. Brun Barbantini 31): Zelený štvrtok o 18.00, Veľký piatok o 16.00, Veľká sobota o 19.00 a Nedeľa Pánovho zmŕtvychvstania o 7.30.

Ako informoval duchovný správca Slovenskej katolíckej misie v Ríme o. Tomáš Šandrik, slávenie slovenských svätých omší v Kostole San Girolamo della Carità sa opäť začne v nedeľu 15. apríla 2018 o 16.30. -jb-

Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD nad liturgickými textami Kvetnej nedele (cyklus B: Mk 14,1-72, 15,1-47): Markove pašie

AUDIO: 

Učeníci Ježišovi sa po Ježišovej smrti a jeho zmŕtvychvstaní rozišli do sveta a ľuďom o tom všetkom, čo Ježiš prežil a čoho oni boli očitými svedkami začali rozprávať. Neskôr, asi tak po 5-6 rokoch sa to niekto rozhodol napísať. Ten niekto bol evanjelista Marek a to čo napísal z Ježišovho života ako prvé bol príbeh jeho umučenia a smrti, teda pašie. Markove Pašie sú teda najstarším písaným textom Ježišovho umučenia  a smrti. Ostatní evanjelisti Markov text prebrali a každý si k nemu niečo svoje pridal. To je dôvod, prečo pašie ostatných evanjelistov sú dlhšie a prečo sa aj v niektorých detailoch líšia.

My dnes ostaňme pri Markovi a všimnime si na jeho pašiách niektoré prvky, ktoré sú typické iba pre neho, a ktoré sú u iných evanjelistov inak.

Prvým je, že Ježiš je pri svojom zajatí dosť pasívny. Takmer na nič, čo sa okolo neho deje, nereaguje; ani na Judášov bozk, ani na násilný čin Petrov, ktorý vykonal k jeho obrane. U iných evanjelistov Ježiš reaguje. U Lukáša napríklad Ježiš hovorí Judášovi: „Judáš, bozkom zrádzaš Syna človeka?“, a u Matúša zasa Petrovi: „Daj svoj meč na jeho miesto!“ U Marka sa Ježiš nevyjadruje, všetko to, čo sa okolo neho deje, prijíma pasívne. Jediné, čo povie je, že „sa musí splniť Písmo“.

Marek tu takto našu pozornosť upriamuje na jednu dôležitú vec, že totiž aj v našom živote sú chvíle, kedy našou najlepšou odpoveďou na situáciu, v ktorej sme sa ocitli je túto situáciu prijať. Tak ako Ježiš, aj my máme právo Boha prosiť, aby nás od istých skúšok ušetril. No zároveň by sme mali byť pripravení na možnosť, že niekedy najlepším riešením, ako sa z svojej ťažkej situácie dostať je cez ňu prejsť. Tak ako to hovorí jedno príslovie: „Najlepšia cesta z toho je cez to!“

Keď učeníci videli, že Ježiš na to, čo sa s ním deje nereaguje, ale to odovzdane prijíma, ušli. A  tu Marek ako jediný z evanjelistov uvádza jednu kuriozitu, ktorá by sa na prvý pohľad mohla zdať maličkosťou, no určite ňou nie je. Píše: „Vtedy ho všetci opustili a rozutekali sa. No mladík išiel za ním, odetý plachtou na holom tele; a chytili ho. Ale on pustil plachtu a utiekol nahý.“ Prečo Marek tohto mladíka spomína? Niektorí hovoria, že preto, lebo to bol on sám. Aj keď to mohla byť pravda, zámer musí byť hlbší. Marek v tejto udalostí vidí symbol. Mladík predstavuje každého učeníka Ježišovho. Keď si na počiatku Ježiš svojich učeníkov volal „k sebe“ a oni sa potom rozhodli ho nasledovať, opustili všetko. No vo chvíli, keď utekali „od neho“, zanechali tam, na tom mieste, kde boli ešte viac, naozaj všetko – aj svoje šaty – a ušli úplne nahí.

Týmto nepatrným príbehom chcel Marek učiť katechumenov svojej kresťanskej komunity. Keď do tejto komunity vstupovali a keď sa rozhodli nasledovať Krista, veľa sa toho museli zrieknuť a veľa toho zanechať. Museli sa zrieknuť svojich pohanských zvyklostí, tradícií, spôsobov života, svojich bôžikov v rôznych podobách a hlavne svojich hriechov a závislostí. A keď boli pokrstení, na znak tohto všetkého dostali nové rúcho, „obliekli sa v Krista“. Lenže keď príde skúška, alebo pokušenie, čo im dosť často ostane? Nič. Všetko to nové, čo prijali, nechajú na mieste a od Krista ujdú, obrazne, nahí. Aký kus pravdy je v tomto aj pre nás dnes.

Ježiš teda ostáva sám. Všetci tí, čo boli s ním, odídu – či doslova ujdú – a on potom ostane sám. Vo všetkom, čo nasledovalo potom, ako bol zajatý, Ježiš ostáva sám, nesmierne sám. Žiaden iný evanjelista nezdôrazňuje túto samotu Ježišovu tak silne, ako práve evanjelista Marek. Učeníci ho opustia, dav ho zradí. Vojaci si z neho robia posmech, bijú ho a ponižujú. Keď si nesie kríž, okoloidúci a vodcovia ľudu ho urážajú. Keď je na kríži a zomiera, všade naokolo je iba tma. Od chvíle, čo ho v Getsemanskej záhrade opustili jeho najbližší až do svojej smrti Ježiš je úplne, ale úplne opustený a sám. Až na konci, keď už je mŕtvy, Marek poznamená, že „zobďaleč sa pozerali aj ženy.“

Ježiša si niekedy predstavujeme ako nejakého superčloveka. Ježiš ním nebol. Ježiš plakal, cítil, potreboval niekoho, kto by mu bol blízky a kto by ho chápal. Markov Ježiš je krehký, slabý a trpí podobne, ako my. A tak ako pre nás, ani pre neho nie je vždy ľahké pochopiť vôľu Otcovu. Marek nám predstavuje Ježiša, ktorý mlčí. Jestvuje mlčanie, ktoré je znakom slabosti. Je to mlčanie tých, ktorý tvárou tvár zlu a nespravodlivosti sa rozhodnú nepovedať nič: aby si neuškodili, alebo aby sa nezosmiešnili. No jestvuje aj mlčanie, ktoré je naopak znakom sily. Je to mlčanie, ktoré vychádza z presvedčenia, že na konci vždy zvíťazí pravda.

Vrcholným bodom Markovho evanjelia je vyznanie viery rímskeho stotníka: „Keď stotník, čo stál naproti nemu, videl, ako vykríkol a skonal, povedal: „Tento človek bol naozaj Boží Syn.“ U Marka vyznanie, že Ježiš je Boží syn nerobí niektorý z jeho učeníkov alebo nasledovníkov. Robí ho pohan. Formulácia, ktorú používali na vyznanie svojej viery v Ježiša Krista prví kresťania nepochádzala z úst jeho učeníka, ale paradoxne z úst pohana. Tohto pohana nepriviedol k vyznaniu viery nejaký Ježišov zázrak či nejaké zemetrasenie. K vyznaniu viery ho priviedol spôsob, ako Ježiš zomrel.

Tento pohan reprezentuje všetkých tých, ktorí prichádzajú k viere v Krista nie cez zázraky a špeciálne znamenia, ale tým, že sa stretli s človekom, ktorý sa iným dáva z lásky, v láske a cez lásku. A takto spoznali pravý zmysel lásky a cez ňu spoznali Boha. Lebo pravá láska je vždy svedectvom o Bohu.

„Chrámová opona sa roztrhla vo dvoje odvrchu až dospodku“, hovorí Marek na záver Toto by nemal byť iba popis toho, čo sa stalo. Je to skorej symbol, ktorým chce Marek povedať, že Kristovou smrťou padli všetky bariéry, bariéry medzi nami a Bohom a bariéry medzi nami ľuďmi navzájom. Od chvíle, čo Ježiš za nás obetoval svoj život, sme všetci bratmi a sestrami a Boh je naším Otcom.

V Getsemanskej záhrade, pred svojím umučením, Ježiš použil slovo, ktoré nenájdeme u žiadneho iného evanjelistu, iba u Marka: „Abba, Otče!“ Abba je v aramejskom jazyku zdrobnenina slova otec a znamená niečo, ako naše ocko. Je to slovo detí, ktoré  vyjadruje silnú dôveru a citovú náklonnosť k svojmu otcovi. Jedine Marek počul Ježiša nazvať takto Boha, svojho Otca, v tej najdramatickejšie chvíli svojho života, keď sa rozhodol celý svoj život s dôverou vložiť do jeho rúk. Nie je v tom pozvanie aj pre nás?

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielania vo zvukovej podobe: