Vatikán 1. apríla – Prinášame v plnom znení príhovor Svätého Otca Františka pri požehnaní Urbi et Orbi, ktoré udelil vo Veľkonočnú nedeľu 1. apríla 2018 na poludnie z loggie Vatikánskej baziliky.

Drahí bratia a sestry, radostnú Veľkú noc!

Ježiš vstal z mŕtvych. Kristus je vzkriesený!

V Cirkvi po celom svete zaznieva toto posolstvo, spolu so spevom Aleluja: Ježiš je Pán, Otec ho vzkriesil a on je živý navždy medzi nami. Aleluja!

Ježiš sám predpovedal svoju smrť a zmŕtvychvstanie prostredníctvom obrazu pšeničného zrna. Hovoril: «Ak pšeničné zrno nepadne do zeme a neodumrie, ostane samo. Ale ak odumrie, prinesie veľkú úrodu» (Jn 12,24). A presne to sa stalo: Ježiš, pšeničné zrno zasiate Bohom do brázd zeme, zomrel zabitý hriechom sveta, bol dva dni v hrobe; ale v tej smrti bola obsiahnutá všetka moc Božej lásky, ktorá vytryskla a zjavila sa na tretí deň - ten deň, ktorý dnes slávime: vo Veľkú noc Krista Pána.

My kresťania veríme a vieme, že zmŕtvychvstanie Krista je pravou nádejou sveta, tou, ktorá nesklame. Je silou pšeničného zrna, silou lásky, ktorá sa znižuje a dáva sa až do krajnosti, a ktorá opravdivo obnovuje svet. Táto sila prináša ovocie aj dnes v brázdach našich dejín, poznačených mnohými neprávosťami a násilím. Prináša ovocie nádeje a dôstojnosti tam, kde je bieda a vylúčenie, kde je hlad a nedostatok práce, k migrantom a utečencom – mnoho krát odmietnutým súčasnou kultúrou vyraďovania –, k obetiam drogových kartelov, obchodovania s ľuďmi a otroctva našich čias.

A my dnes prosíme o ovocie pokoja pre celý svet, počnúc milovanou a mučenou Sýriou, ktorej obyvateľstvo je vyčerpané vojnou, ktorá nemá konca. Kiež v tejto Veľkej noci svetlo vzkrieseného Krista ožiari svedomia všetkých, čo zodpovedajú za politickú a vojenskú oblasť, aby sa urobil okamžitý koniec prebiehajúcemu kynoženiu, rešpektovali sa humanitárne práva a zaistil sa pružný prístup k pomoci, ktorú títo naši bratia a sestry tak naliehavo potrebujú, a aby sa súčasne zabezpečili náležité podmienky pre návrat tých, čo boli vysídlení.

Ovocie zmierenia vyprosujeme pre Svätú zem, ktorá je aj počas týchto dní zraňovaná otvorenými konfliktami, ktoré nešetria ani bezbranných, pre Jemen a pre celý Blízky východ, aby dialóg a vzájomný rešpekt prevládli nad rozdeleniami a nad násilím. Nech sú naši bratia v Kristovi, ktorí neraz podstupujú bezprávie a prenasledovanie, žiarivými svedkami Vzkrieseného a víťazstva dobra nad zlom.

Ovocie nádeje vyprosujeme v tento deň pre všetkých, čo túžia po dôstojnejšom živote, najmä v tých častiach afrického kontinentu, ktoré sú sužované hladom, miestnymi konfliktami a terorizmom. Nech pokoj Vzkrieseného zahojí rany Južného Sudánu: nech otvorí srdcia pre dialóg a pre vzájomné porozumenie. Nezabudnime na obete tohto konfliktu, predovšetkým na deti! Nech nechýba solidarita s mnohými, ktorí boli nútení opustiť svoje krajiny a prišli aj o to najnevyhnutnejšie pre život.

Ovocie dialógu vyprosujeme pre Kórejský polostrov, aby prebiehajúce rozhovory dopomohli k súladu a upokojeniu v tejto oblasti. Tí, ktorí majú priamu zodpovednosť, nech konajú s múdrosťou a rozlišovaním na podporu dobra kórejského ľudu a budujú vzťahy dôvery v rámci medzinárodného spoločenstva.

Ovocie pokoja vyprosujeme aj pre Ukrajinu, aby sa posilnili kroky v prospech svornosti a napomohli sa humanitárne iniciatívy, ktoré obyvateľstvo potrebuje.

Ovocie útechy vyprosujeme pre venezuelský národ, ktorý - ako to napísali jeho duchovní pastieri - zažíva istý druh „cudziny“ vo svojej vlastnej zemi. Nech skrze silu Vzkriesenia Pána Ježiša nájde správnu cestu, pokojnú a ľudskú, aby čím skôr vyšiel z politickej a humanitárnej krízy, ktorá ho zovrela, a nech nechýba prijatie a pomoc tým synom tohto národa, ktorí sú donútení opustiť svoju vlasť.

Ovocie nového života nech Vzkriesený Kristus prinesie deťom, ktoré kvôli vojnám a hladu vyrastajú bez nádeje, bez prístupu k vzdelávaniu a k zdravotnej starostlivosti; a tiež starým ľuďom, ktorých skartuje egoistická kultúra, odsúvajúca nabok každého, kto nie je „produktívny“.

Ovocie múdrosti vyprosujme pre tých, ktorí na celom svete majú politickú zodpovednosť, aby vždy rešpektovali ľudskú dôstojnosť, oddane sa vkladali do služby spoločného dobra a zabezpečili tak rozvoj a bezpečnosť svojich občanov.

Drahí bratia a sestry,

aj nám, tak ako ženám, ktoré prišli k hrobu, je určené toto slovo: «Prečo hľadáte živého medzi mŕtvymi? Niet ho tu, vstal z mŕtvych!» (Lk 24,5-6). Smrť, samota a strach už nemajú posledné slovo. Je tu jedno slovo, ktoré siaha ďalej, a ktoré môže vysloviť jedine Boh: je to slovo Vzkriesenia (porov. sv. Ján Pavol II., Slová na záver Krížovej cesty, 18. apríla 2003). So silou Božej lásky toto slovo «premáha zlobu, zmýva viny, hriešnikom vracia nevinnosť a radosť zarmúteným, odvracia nenávisť, pokoruje pýchu mocných a podnecuje svornosť a pokoj» (Veľkonočný chválospev).

Požehnanú Veľkú noc všetkým!

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mv, mk, jb-

Vatikán 1. apríla – V Nedeľu Pánovho zmŕtvychvstania slávil Svätý Otec František svätú omšu na námestí sv. Petra za účasti okolo 80-tisíc veriacich. Evanjeliový úryvok (Jn 20,1-9) o tom, ako po správe Márie Magdalény apoštoli Peter a Ján utekajú k prázdnemu Ježišovmu hrobu, zaznel v slávnostnom prednese po latinsky a grécky. V homílii sa Svätý Otec prihovoril spontánnymi slovami, ktoré prinášame v plnom znení.

Homília Svätého Otca vo Veľkonočnú nedeľu

Po vypočutí si Božieho slova, tohto evanjeliového úryvku, mi prichádzajú na jazyk tri veci. Prvou je zvestovanie. Je tam zvesť: Pán vstal z mŕtvych. Tá zvesť, ktorá sa od ranného kresťanstva šírila ústnym podaním ďalej; bola pozdravom: Pán vstal z mŕtvych.

Na ženy, ktoré prišli pomazať telo Pána, čakalo prekvapenie. Prekvapenie... Božie správy sú vždy prekvapením, lebo náš Boh je Bohom prekvapení.

A takto, už od začiatku dejín, od čias nášho otca Abraháma, Boh ťa prekvapuje: „Choď, odíď, zanechaj tvoju krajinu a choď“ (porov. Gn 12,1). Vždy tu bolo jedno prekvapenie za druhým. Boh neoznamuje niečo bez toho, aby nás tým prekvapoval.

A prekvapenie je to, čo tebou v srdci pohne, že sa ťa dotkne práve tam, kde to nečakáš. Aby som to vyjadril tak trochu slovami mladých: prekvapenie je ako dostať ranu pod pás; nečakáš to. Boh ale prichádza a pohne tvojím vnútrom. Po prvé: zvesť vytvára prekvapenie.

Po druhé: náhlenie. Ženy bežia, ponáhľajú sa povedať: „Hľa, toto sme našli!“ Božie prekvapenia nás uvádzajú do pohybu, ihneď, bezodkladne. A takto utekajú, aby sa mohli pozrieť. A Peter a Ján bežia. Aj pastieri v noci Božieho narodenia bežia: „Poďme do Betlehema, aby sme videli, čo nám oznámili anjeli“ (porov. Lk 2,15).

A Samaritánka taktiež beží k svojmu ľudu, aby mu povedala: „Toto je niečo nové: našla som človeka, ktorý mi povedal všetko, čo som porobila“ (porov. Jn 4,29). A tí ľudia vedeli, čo za veci táto žena porobila. A tí ľudia bežia, nechávajú všetko tak, aj gazdiná necháva zemiaky v hrnci – áno, nájde ich zhorené –, no dôležitejšie je v tej chvíli ísť, bežať, aby mohla vidieť to prekvapenie, tú zvesť.

I dnes sa to deje. V našich štvrtiach, obciach, keď sa niečo neobvyklé udeje, ľudia sa zbehnú, aby sa mohli pozrieť.

Ísť urýchlene. Andrej nestrácal čas a rýchlo išiel za Petrom, aby mu povedal: „Našli sme Mesiáša“ (porov. Jn 1,41). Prekvapenia, dobré správy, sa oznamujú vždy takto: rýchlo.

V evanjeliu je jeden, čo si necháva trochu času, nechce riskovať. Ale Pán je dobrý, čaká na neho s láskou. To je Tomáš. „Uverím, keď uvidím jeho rany“ (porov. Jn 20,24). Pán má trpezlivosť aj s tými, ktorí sa až tak neponáhľajú.

Zvesť ako prekvapenie, rýchla odpoveď, a tretia vec, čo by som vám chcel dnes povedať, je otázka: „A ja? Mám srdce otvorené pre Božie prekvapenia, som schopný urýchlene ísť, alebo mám ten ustavičný refrén: «Veď zajtra sa uvidí, zajtra, zajtra...»?

Čo mi hovorí to prekvapenie? Ján a Peter bežali k hrobu. O Jánovi nám evanjelium hovorí: „Uveril“ (Jn 20,8). Aj Peter: „Uveril“, ale svojím spôsobom; vierou, ktorá bola trochu premiešaná s výčitkami z toho, že zaprel Pána.

Tá zvesť, čo sa stáva prekvapením, ten beh - urýchlene ísť -, a tá otázka: „A ja, dnes, v túto Veľkú noc 2018, čo robím? A čo ty?“

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -mk, jb-

Naša viera sa rodí vo veľkonočné ráno: Ježiš žije! Táto skúsenosť je jadrom kresťanského posolstva. (Tvít pápeža Františka 1. apríla 2018)

Vatikán 1. apríla – Svätý Otec František spolu s Rímskou kúriou a veľkonočnými pútnikmi z rôznych krajín začal slávenie Veľkej noci pri nočnej vigílii Bielej soboty v Bazilike sv. Petra. Začala sa o pol deviatej pred vstupnou bránou liturgiou svetla s požehnaním veľkonočnej sviece. Pápež František udelil krst ôsmim katechumenom, trom ženám a piatim mužom, pôvodom z Talianska, Albánska, Peru, Nigérie a USA.

Plné znenie homílie Svätého Otca pri veľkonočnej vigílii

Toto slávenie sme začali vonku, ponorení do nočnej tmy a chladu, ktorý ju sprevádza. Cítime ťarchu ticha zoči-voči Pánovej smrti, ticha, v ktorom sa každý z nás môže nájsť a ktoré sa vnára do hĺbky zraneného srdca učeníka, ktorý pred krížom zostáva bez slov.

Sú to hodiny učeníka onemeného pred bolesťou vyvolanou Ježišovou smrťou: čo povedať v tejto situácii? Učeník zostáva bez slov uvedomujúc si vlastné počínanie v kritických momentoch Pánovho života. Voči nespravodlivosti odsúdenia Majstra, učeníci zostali ticho. Pri očierňovaniach a falošných svedectvách, ktoré znášal Učiteľ, učeníci mlčali. Počas ťažkých a bolestných hodín umučenia, učeníci zakúsili dramatickým spôsobom svoju neschopnosť riskovať a hovoriť v prospech Majstra. Ba čo viac, zapreli ho, skryli sa, utiekli, zostali ticho. (porov. Jn 18,25-27).

Je to noc mlčania učeníka, ktorý je premrznutý a ochromený, nevie kam ísť pred toľkými bolestivými situáciami, ktoré ho utláčajú a obkľučujú. Je to učeník dneška, onemený pred skutočnosťou, ktorá na neho dolieha dávajúc mu cítiť, a čo je ešte horšie, veriť, že sa nedá nič urobiť na zdolanie toľkých nespravodlivostí, ktoré zažívajú na vlastnej koži mnohí naši bratia.

Je to učeník otupený, pretože upadol do zdrvujúcej rutiny, ktorá ho oberá o pamäť, umlčuje nádej a navyká ho na ono „vždy sa to tak robilo“. Je to nevravný a zamračený učeník, ktorý si nakoniec zvykne a pokladá za normálne – pokladá za normálne! – vyjadrenie Kaifáša: «Neuvedomujete si, že je pre vás lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud, a nezahynie celý národ» (Jn 11,50).

A uprostred našich mlčaní, keď tak zdrvujúco zostávame  ticho, vtedy kamene začínajú kričať (por. Lk 19,40) a dávajú priestor tomu najväčšiemu ohlasovaniu, aké história kedy mohla poznať: «Niet ho tu, lebo vstal» (Mt 28,6). Skala hrobu vykríkla a svojim krikom ohlásila všetkým novú cestu. Bolo to stvorenie, ktoré ako prvé sa stalo ozvenou víťazstva Života nad všetkými skutočnosťami, ktoré sa snažili umlčať a zahamovať radosť evanjelia. Bola to skala hrobu, ktorá ako prvá odletela, a svojím spôsobom dala tón spevu chvály a nadšenia, radosti a nádeje, na ktorom sme všetci pozvaní sa podieľať.

A ak sme včera so ženami kontemplovali toho, «ktorého prebodli» (Jn 19,37; por. Zach 12,10), dnes sme s nimi pozvaní kontemplovať prázdny hrob a počúvať slová anjela: «Vy sa nebojte! [...] vstal» (Mt 28,5-6). Slová, ktoré chcú zasiahnuť naše najhlbšie presvedčenia a istoty, naše spôsoby akými posudzujeme a pristupujeme ku každodenným udalostiam; zvlášť to, ako si vytvárame vzťahy s druhými. Prázdny hrob chce byť výzvou, chce pohnúť, klásť otázky, ale hlavne chce nás povzbudiť k viere a k dôvere, že Boh „sa dostaví“ v akejkoľvek situácii, v ktoromkoľvek človeku a, že jeho svetlo môže preniknúť do nepredvídateľných a najuzavretejších zákutí bytia. Je vzkriesený zo smrti, vzkriesený z miesta, od ktorého nikto nič neočakával, a čaká nás, tak ako čakal ženy, aby sme sa spolupodieľali na diele záchrany. Toto je základ a sila, ktorú máme ako kresťania na to, aby sme vynaložili náš život a našu energiu, inteligenciu, city a vôľu pri hľadaní a zvlášť pri vytváraní dôstojných ciest. On tu nie je ... Vstal z mŕtvych! To je ohlasovanie, ktoré podopiera našu nádej a premieňa ju v konkrétne skutky lásky. Ako veľmi potrebujeme nechať, aby naša krehkosť bola pomazaná touto skúsenosťou. Ako veľmi potrebujeme, aby naša viera bola obnovená, aby naše krátkozraké horizonty boli spochybnené a obnovené týmto ohlasovaním. On je vzkriesený a spolu s ním sa obnoví naša tvorivá nádej, aby sme čelili súčasným problémom, pretože vieme, že nie sme sami.

Sláviť Veľkú noc znamená znovu veriť, že Boh vstupuje a neprestáva vstupovať do našich životných príbehov, spochybňujúc naše uniformujúce a paralyzujúce predurčujúce predstavy. Sláviť Veľkú noc znamená dovoliť Ježišovi, aby porazil ten malodušný postoj, ktorý nás tak často blokuje a pokúša sa pochovať každý druh nádeje.

Kameň hrobu vykonal svoju rolu, ženy si vykonali svoju rolu, teraz je pozvanie adresované ešte raz vám a mne. Pozvanie prelomiť zacyklené návyky, obnoviť náš život, naše rozhodnutia a našu existenciu. Pozvanie, ktoré je určené pre nás tam, kde sa nachádzame, v tom, čo robíme a čím sme, s tou „úrovňou moci“, ktorú máme. Chceme byť súčasťou tohto ohlasovania života, alebo zostaneme mlčať pred udalosťami?

Bratia a sestry, nie je tu, on vstal! A čaká ťa v Galilei, pozýva ťa, aby si sa vrátil do času a miesta prvotnej lásky, aby ti povedal: „Neboj sa, nasleduj ma“.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, jb-

Aleluja, Pán vstal z mŕtvych!

Radostné prežívanie sviatkov Kristovho víťazstva nad hriechom a smrťou

Vám a Vašim drahým zo srdca praje

Slovenská redakcia Vatikánskeho rozhlasu

Pohľadnica

Rím 1. apríla – Veľkonočnej vigílii v Pápežskom Slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme v sobotu 31. marca predsedal kardinál Jozef Tomko za účasti vedenia kolégia, slovenských kňazov, komunity rehoľných sestier satmárok i laikov dlhodobo žijúcich v Ríme, ako aj stovky slovenských pútnikov zo Spiša, Oravy i ďalších regiónov.

Slávnosť prebiehala v atmosfére pútnického spoločenstva so slovenskými duchovnými spevmi, umocnenej samotným miestom, ktoré je súčasťou novodobých národných dejín. Oltár Sedembolestnej Panny Márie s mozaikou Piety od akad. výtvarníka Jozefa Cincíka sa počas veľkonočného trojdnia stal miestom Božieho hrobu, ozdobeného vetvami olivovníkov.

Emeritný prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov sa prihovoril v homílii, veľkonočný chválospev predniesol vicerektor kolégia Viliam Zemančík. Rektor kolégia Pavol Zvara pri záverečnom poďakovaní pripomenul kontext prebiehajúceho roka, v ktorom si pripomíname 20. výročie povýšenia inštitúcie na pápežskú.

Presne pred 20 rokmi, 31. marca 1998 je datovaný list Kongregácie pre katolícku výchovu o pridelení Slovenskému kolégiu sv. Cyrila a Metoda ako aj rovnomennému ústavu titulu „Pápežské slovenské kolégium“ a „Pápežský slovenský ústav“. Zároveň boli schválené aktualizované štatúty ústavu. V liste adresovanom vtedajšiemu predsedovi Konferencie biskupov Slovenska Mons. Rudolfovi Balážovi sa uvádza, že pápež Ján Pavol II. rozhodol o povýšení oboch  inštitúcií dňa 16. marca 1998.

Len pred dvoma týždňami si slovenská verejnosť pripomenula aj osobnosť prvého rektora Slovenského ústavu sv. Cyrila a Metoda Mons. Štefana Náhalku (16. marec 1916 – 6. marec 1975) v jeho rodisku Liptovskej Tepličke. Dňa 18. marca tu slávnostne otvorili pre verejnosť jeho rodný dom, ktorý obec zrekonštruovala ako pamiatku na svojho veľkého rodáka. Na slávnosti požehnania pamätného domu sa zúčastnil aj súčasný rektor Pápežského slovenského kolégia sv. Cyrila a Metoda v Ríme Pavol Zvara. -jb-

Fotogaléria FB

Salvádor 31. marca – V Salvádore bol na Zelený štvrtok 29. marca zavraždený 36-ročný katolícky kňaz Walter Vásquez Jiménez z farnosti San Buenaventura e Mercedes Umaña. Ako informuje taliansky katolícky denník Avvenire, auto P. Waltera zastavili traja ozbrojení a maskovaní muži vo chvíli, keď prichádzal do malej farnosti Las Lajas sláviť svätú omšu na pamiatku Pánovej večere. Podľa očitých svedkov všetko nasvedčuje, že išlo o popravu. Útočníci najskôr olúpili celú posádku auta o cennosti, potom otca Waltera vyvliekli asi 50 metrov od auta a usmrtili ho dvoma výstrelmi.

Otec Walter Vásquez Jiménez bol známy svojou angažovanosťou v pomoci miestnemu obyvateľstvu, ktoré trpí pod vládou mafie nazývanej maras alebo tiež „mafia chudobných“. Oblasť San Miguel na východe Salvádoru, kde pôsobil otec Walter, je najviac postihnutá násilím siete maras, ktorá sa venuje obchodovaniu s drogami. 

Miestny biskup Mons. Iraheta Rivera vyjadril sústrasť príbuzným zavraždeného kňaza a všetkým farníkom. Vo svojom vyhlásení žiada o urýchlené vyšetrenie prípadu a v závere cituje slová bl. arcibiskupa Oscara Arnulfa Romera: „Kto sa obetuje v službe druhým, bude žiť ako pšeničné zrnko, ktoré zomiera, avšak zomiera iba navonok.“  -ab-

Sviatočný príhovor kardinála Jozefa Tomka: Veľká noc – sviatok viery

AUDIO:  

My sa voláme a sme kresťania, lebo sa hlásime k osobe a  posolstvu  Ježiša z Nazaretu, ktorého nazývame prímením Kristus, to je Pomazaný (Christos). Vieme, že to bola historická osoba, nielen veľký človek ako viacero ľudí v dejinách, ale veríme, že bol a je Boh. Ježiš je teda, ako to vyznávame „Boh a človek“ - Boží Syn, ktorý sa stal človekom, pred dvetisíc rokmi sa narodil v Betleheme a pôsobil v kraji, ktorý aj dnes poznáme, zomrel  v známom meste Jeruzaleme. V piatok pred židovskou Veľkou nocou dosiahli židovskí vedúci u rímskej okupačnej vrchnosti jeho odsúdenie na smrť, pribili ho na kríž, kde skončil svoj život v ukrutných bolestiach. Rímsky vojak zistil jeho ozajstnú smrť tým, že mu kopijou prebodol bok, z ktorého vyšla krv a voda. Pochovali ho do kamenného hrobu, ktorý uzavreli ťažkou skalou. Na tretí deň (ktorý sme my kresťania nazvali „deň  Pánov“ - „dies dominica“) včas ráno našli zbožné ženy hrob otvorený a prázdny.

Čo sa vlastne stalo s mŕtvym Ježišom z Nazaretu? Počas svojho života spravil rôzne zázraky, ktorými chcel potvrdiť svoju ľudskú a božskú prirodzenosť. Ale smrť na kríži a kamenný hrob sa zdali pochovať každú vieru, ba aj nádej. Bola to najväčšia skúška aj pre verných apoštolov, mužov viery.

Ježiš však prichádza v ústrety ťažko skúšanej viere. Tak to bolo za jeho pozemského pobytu v týchto dramatických chvíľach a tak je to aj v  prípade oslabenej viery každého človeka. Ako tvrdí novozákonný spis „Skutky apoštolov“, ktorý je takmer súčasný s dobou  Ježiša Krista, „po svojom umučení Ježiš poskytol (apoštolom) mnoho dôkazov, že žije, keď sa im štyridsať dní zjavoval a hovoril o Božom kráľovstve“ (Sk 1,3). Apoštol Peter prehlasuje: „Boh ho tretieho dňa vzkriesil a dal mu, aby sa zjavil – nie všetkému ľudu, ale svedkom, ktorých Boh vopred určil“ (Sk 10,40). Evanjelista Marek ako ozajstný kronikár podáva správu o iných zjaveniach vzkrieseného Ježiša: Márii Magdaléne, zbožným ženám, dvom učeníkom na ceste do Emaus, jedenástim apoštolom, medzi nimi aj pochybujúcemu Tomášovi, neskôr zas loviacim ryby pri Genezaretskom jazere.

Ježiš sa teda  po svojom vzkriesení ukázal mnohým svedkom. Ako keby chcel posilniť slabú vieru všetkých, ktorí behom budúcich storočí budú azda mať nejaké pochybnosti. Prichádza na pomoc aj dnešným ľuďom, keď osloví apoštola Tomáša, ktorý sa v mnohom podobá moderným pochybovačom. Keď totiž Tomášovi ostatní apoštoli rozprávajú, ako sa stretli so vzkrieseným Ježišom, odmietne ich svedectvo: „Ak neuvidím na jeho rukách stopy po klincoch a nevložím svoju ruku do jeho boku, neuverím.“ Naozaj, chladný racionálne založený človek, ako sú mnohí aj v našej dobe. Pri najbližšom stretnutí so všetkými apoštolmi, vzkriesený Ježiš vyzve Tomáša: „Vlož sem prst a pozri moje ruky! Vystri ruku a vlož ju do môjho boku! A nebuď neveriaci, ale veriaci!“ Evanjelium nám nezaznačilo, či Tomáš spravil tie gestá, ale prináša nám jeho výraznú odpoveď: „Pán môj a Boh môj!“ Je to plné vyznanie viery, že Ježiš je jeho Pán a jeho Boh. Ako hovorí sv. Augustín, Tomášova začiatočná neviera  pomohla potom mnohým neveriacim k tomu, aby sa obrátili a uverili (pozri Jn 20, 29).

Pre mnohých dnešných ľudí sú dôležité slová, ktorými Ježiš odpovie Tomášovi: „Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili.“ Blahoslavení sme aj my, ktorí sme nevideli, a uverili. My veríme Ježišovi, lebo vstal z mŕtvych a aj dnes žije. Ako hovorí Písmo: „Kristus vzkriesený z mŕtvych už neumiera“ (Rim 6,9). „On žije“ – to je radostná zvesť, blahozvesť, ktorú nám i všetkým generáciám odovzdali viery hodní svedkovia  jeho vzkriesenia. Preto sa radujeme.

Veľká noc je teda sviatok radosti a zároveň sviatok nádeje. Kristus vstal z mŕtvych a viac neumiera, ale žije s nami, ako to sám prisľúbil: „Ja som s vami až do skončenia sveta“. Jeho zmŕtvychvstanie dáva nám istotu, že aj nás čaká po smrti večný život. On žije a pripravil nám odmenu vo večnosti.

Veľká noc je teda výzvou pre nás všetkých, aby sme neboli ako neveriaci Tomáš, ani skleslí na duchu ako emauzskí učeníci. Sv. Pavol, ktorý podobne ako my nestretol na zemi fyzického Ježiša Krista, nás upozorňuje na novú životnú energiu, ktorú sme v krste dostali: „Krstom v jeho smrti sme boli spolu s ním pochovaní, aby sme aj my, ako bol Kristus vzkriesený z mŕtvych, žili novým životom“ (Rim 6,4).

Drahí priatelia, vo vzkriesenom Kristovi a s ním povstaňme aj my k novému životu a novej nádeji! Prajem vám radostné „aleluja“!

Jozef kard. Tomko

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne. 

Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.

Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: