Vatikán 7. apríla – Pomáhať ľuďom objavovať milosrdenstvo Boha, byť „protagonistami vychádzajúcej Cirkvi“ a nechať sa viesť Duchom Svätým – k tomu dnes povzbudil Svätý Otec 500 členov Komunity Emanuel, ktorých prijal na osobitnej audiencii.

Medzinárodné katolícke spoločenstvo Komunita Emanuel, ktoré za 40 rokov svojej existencie pôsobí na piatich kontinentoch, v sebe zahŕňa rozličné druhy povolania – laikov či zasvätených. Ako pripomenul Svätý Otec, v minulom roku komunita získala schválenie svojho Združenia klerikov.

Charizma Komunity Emanuel je vyjadrená v jej názve – Emanuel v preklade znamená: Boh s nami. Ako povedal Svätý Otec, misionársky dynamizmus k ohlasovaniu Dobrej zvesti členovia komunity čerpajú predovšetkým z kontemplácie tajomstva vtelenia Pána a osobitne z eucharistickej adorácie. Petrov nástupca členov komunity povzbudil slovami inšpirovanými Bulou Misericordiae Vultus, ktorou vyhlásil nedávny mimoriadny Svätý rok milosrdenstva:

„Povzbudzujem vás, aby ste mužom a ženám našich čias, kamkoľvek vás Duch Svätý pošle, pomohli objaviť milosrdenstvo Boha, ktorý nás miloval až do tej miery, že prebýva uprostred nás. Toto Pánovo milosrdenstvo, ktoré je vždy nablízku jeho ľudu, si vyžaduje, aby bolo ponúknuté s novým entuziazmom prostredníctvom obnovenej pastorácie, aby sa tak mohlo dotknúť sŕdc ľudí a pobádať ich znovuobjaviť cestu návratu k Otcovi (porov. Bula Misericordiae Vultus, 15). Kiežby sa tam, kde je prítomná vaša komunita, mohlo prejaviť milosrdenstvo Otca, osobitne voči tým najchudobnejším – či už srdcom alebo telesne – ošetrujúc ich rany s útechou evanjelia, so solidaritou a pozornosťou (tamtiež).“

Svätý Otec vyzdvihol „skutočný dynamizmus“, s ktorým Komunita Emanuel už od svojich počiatkov vedela ohlasovať Dobrú zvesť, a to „živým a radostným spôsobom“. Členom komunity adresoval nasledovnú výzvu:

„Vyzývam vás, aby ste zostali zakorenení v Kristovi prostredníctvom solídneho vnútorného života a dôverujúc v Ducha Svätého, ktorý prichádza na pomoc našej krehkosti a uzdravuje nás od všetkého toho, čo oslabuje naše misionárske úsilie; aby ste si v srdci strážili túto žeravú túžbu odovzdávať radosť evanjelia tým, ktorí ju nepoznajú alebo ktorí ju stratili; aby ste boli protagonistami „vychádzajúcej Cirkvi“, ktorá je na vrchole mojich túžob. «Cirkev s vami ráta, s vašou vernosťou Slovu, s vašou disponovanosťou k službe a so svedectvom životov premenených Duchom Svätým!» (Príhovor na vigíliu Slávnosti zoslania Ducha Svätého, 3. júna 2017).“

Pápež napokon členov komunity Emanuel pozval načúvať podnetom Ducha Svätého:

„Spoločne s vami vzdávam vďaky za celú tú cestu, ktorou ste prešli pod impulzom Ducha Svätého, ktorý chce, aby sme boli neustále na ceste; a pozývam vás, aby ste mu vždy zotrvávali v načúvaní, pretože neexistuje väčšia sloboda, než nechať sa viesť Duchom Svätým a dovoliť mu, aby nás osvietil a viedol tam, kam chce.“

Účastníkov audiencie pápež zveril pod ochranu Panny Márie a udelil im svoje apoštolské požehnanie. -zk-

Vatikán 7. apríla - Svätý Otec dnes doobeda prijal na osobitnej audiencii tridsiatich členov duchovnej rodiny Prado, ktorí sú na púti v Ríme. Ich združenie založil v roku 1866 v Lyone francúzsky kňaz bl. Antoine Chevrier, horlivý v apoštoláte uprostred robotníckej štvrte. Pôvodne ho tvorili kňazi, ale zakrátko sa rozšírilo aj do ďalších foriem.

Poslaním duchovnej rodiny Prado je podľa želania zakladateľa prežívať rovnakú lásku ako mal Ježiš voči chudobným a byť rovnako zapálení pre ohlasovanie Dobrej zvesti. Dnes je jej súčasťou aj sekulárny inštitút, spoločenstvo apoštolského života sestier, ako aj mužské i ženské spoločenstvá zasvätených laikov.

Pápež František vyjadril radosť, že môže spolu s prítomnými ďakovať Bohu za dar ich blahoslaveného zakladateľa a poukázal na aktuálnosť ich charizmy a potrebu ich služby aj v dnešnej dobe, ktorá tiež trpí rôznymi formami chudoby:

„Aj naša doba pozná svoje druhy chudoby, staré aj nové, materiálne aj duchovné, a sú mnohí v našej blízkosti, ktorí zakusujú utrpenie, zranenia, súženia a trápenia každého druhu. Títo ľudia sú veľmi často vzdialení od Cirkvi a úplne odmietajú radosť a útechu prameniacu v Evanjeliu. Misia, ktorú je medzi nimi potrebné napĺňať je nesmierna a Matka Cirkev je šťastná, že môže počítať s pomocou nasledovníkov pátra Chevriera.“

V súvislosti so službou členov rodiny Prado v prostredí chudobných Svätý Otec vyjadril svoje presvedčenie o otvorenosti týchto našich bratov a sestier voči viere a ich potrebe Boha. Pozval všetkých nasledovníkov pátra Chevriera k neustálej kontemplácii jeho života a jeho služby, aby sa stal pre nich príkladom v službe.

V závere svojho príhovoru pápež František vyprosoval pre všetkých členov rodiny Prado potrebné milosti Ducha Svätého na ich ceste a udelil im svoje apoštolské požehnanie. -ab-

Vatikán 7. apríla – Dnes napoludnie pápež František srdečne privítal vo Vatikáne asi tritisíc chlapcov a dievčat zo severotalianskej  diecézy Brescia. Na stretnutie s pápežom prišli spolu so svojím biskupom.

Vo svojom príhovore Svätý Otec mladých ubezpečil nielen o vôli biskupov načúvať im, ale aj o snahe veci meniť. Prítomných chlapcov a dievčat sa opýtal, či sú aj oni ochotní načúvať Ježišovi a na základe toho aj niečo meniť vo svojich životoch.

Pápež František všetkých pozval k pravidelnému čítaniu Svätého písma a ku konaniu dobra. Za príklad im dal sv. Františka Assiského, ktorý mal svoje sny, ale potom, ako k nemu prehovoril Ježiš v kostolíku sv. Damiána, zmenil svoj život.

Stretnutie sa konalo v Aule Pavla VI., pomenovanej po pápežovi, ktorý pochádzal práve z diecézy Brescia. Mladým rodákom veľkého muža Cirkvi, ktorého svätorečenie sa s veľkou pravdepodobnosťou očakáva už v tomto roku, dal pápež aj domácu úlohu:

„Pomyslime tiež na Giovanniho Battistu Montiniho, Pavla VI. My sme právom zvyknutí myslieť na neho ako na pápeža, ale najskôr bol chlapcom ako vy, z dediny vo vašom kraji. Chcem vám dať jednu úlohu, domácu úlohu. Objavte, aký bol mladý Giovanni Battista Montini. Aká bola jeho rodina, aký bol ako študent, v oratóriu, aké boli jeho „sny“. Pokúste sa to vypátrať.“

Stretnutie s chlapcami a dievčatami z diecézy Brescia uzavrel pápež František spoločnou modlitbou Zdravas Mária. -ab-

Vatikán/Azerbajdžan 7. apríla – Svätý Otec menoval za apoštolského nuncia v Azerbajdžane Mons. Paula Fitzpatricka Russella. 58-ročný arcibiskup amerického pôvodu je súčasne apoštolským nunciom v Turecku a Turkmenistane.

Ide o novú kombináciu misií pápežského reprezentanta, keďže až do roku 2017 zastával post nuncia v Azerbajdžane v jednej osobe nuncius v Arménsku a Gruzínsku so sídlom v Tbilisi. -zk-

Vatikán 7. apríla – Pápežská rada na výklad zákonov (Pontificio Consiglio per i Testi Legislativi) má nového predsedu. Ako dnes informovalo vatikánske Tlačové stredisko, Svätý Otec František prijal zrieknutie sa úradu doterajšieho predsedu spomenutej pápežskej rady kardinála Francesca Coccopalmeria (80) pre dosiahnutú vekovú hranicu. Za nového predsedu Pápežskej rady na výklad zákonov Svätý Otec vymenoval Mons. Filippa Iannoneho, ktorý doposiaľ pracoval vo vedení pápežskej rady ako pridružený sekretár. 60-ročný Mons. Iannone pochádza z Neapola a je členom karmelitánskeho rádu. Má titul arcibiskupa-emeritného biskupa talianskej diecézy Sora‑Cassino‑Aquino‑Pontecorvo. -jb-

Svätý Otec František v dnešný Svetový deň zdravia adresoval všetkým túto výzvu publikovanú z jeho twitterovej adresy Pontifex:

„Ako dobrý Samaritán, postarajme sa o tohto, kto trpí a kto je chorý.“ (Tvít pápeža Františka 7. apríla 2018)

Vatikán 7. apríla – „Good morning Vatican Museums“ – „Dobré ráno, Vatikánske múzeá“ – to je názov novej ponuky Vatikánskych múzeí mimo bežných otváracích hodín. Ide o súkromnú prehliadku v meditatívnej atmosfére, ktorá sa začína o 6.00 ráno a umožňuje zažiť každodenný pracovný rituál odomykania dverí vedúcich k muzeálnym zbierkam a  zapaľovania svetiel v jednotlivých výstavných miestnostiach múzeí vrátane Sixtínskej kaplnky.

Návštevníkov vedie autorizovaný odborný sprievodca. Keďže taliansky životný štýl sa nezaobíde bez rannej kávy, záverom ranného vstupu sú raňajky v bistre na nádvorí Cortile della Pigna. Záujemcovia si môžu po raňajkách zakúpiť lístok na riadnu prehliadku expozícií. -zk-

Kongo 7. apríla – V Konžskej demokratickej republike bol prepustený na slobodu kňaz Célestin Ngango, ktorého uniesli v provincii Nord Kivu v nedeľu 1. apríla po veľkonočnej omši. Ako informovala misijná agentúra Fides, otca Célestina našli vo štvrtok v skorých ranných hodinách obyvatelia dediny, neďaleko miesta, kde bol unesený. Únoscovia ho tu nechali pri ceste so zaviazanými očami.

Národná biskupská konferencia Konga informovala, že za kňaza Célestina Ngangu nebolo vyplatené žiadne výkupné. O jeho zdravotnom stave vo svojom vyhlásení uviedla:

„S prepusteným kňazom nebolo zle zaobchádzané a jeho zdravotný stav sa zdá byť dobrý. Napriek tomu kvôli väčšej istote bude podrobený lekárskemu vyšetreniu.“ -ab-

Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na 2. veľkonočnú nedeľu rok B (Jn 20, 19-31): Sviatosť zmierenia 

Viete, milí priatelia, čo bolo prvým darom vzkrieseného Krista? Bola to sviatosť zmierenia. Aj keď viem, že mnohí biblisti by sa pod túto vetu celkom nepodpísali, ona je predsa pravdivá. Totiž sviatosť zmierenia, ako ju v katolíckej Cirkvi poznáme ešte potrebovala nejaký ten čas, aby sa do tej dnešnej podoby vyvinula, no jej základ bol položený v dnešnom evanjeliu. Ježiš sa v deň svojho zmŕtvychvstania zjavil svojím učeníkom zhromaždeným vo večeradle a povedal im: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.” A potom urobil čosi zvláštne. Podelil sa s nimi – prvými kňazmi Nového zákona – o svoj vlastný život a o svoju moc. „Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.”

Ježiš týmito slovami svojich apoštolov ustanovil za kňazov, aby mohli túto sviatosť vysluhovať, ale aj za sudcov, aby v nej mohli posudzovať skutky svojich veriacich. Týmto im dal moc dokonca väčšiu, než mali v tomto ohľade kňazi Izraela. Rabíni moc svojich kňazov označovali slovami „moc zväzovať“ a „moc rozväzovať“. Ježiš tieto slová použil, aby opísal to, čo on dáva svojím učeníkom. Pre rabínov zviazať a rozviazať znamenalo posúdiť, či niekto ostane v spoločenstve s vyvoleným ľudom, alebo či ho od spoločného života a od bohoslužby oddelia. Kňazi mali teda moc zmierovať a exkomunikovať. 

Ježiš túto moc starozákonných kňazov na svojich apoštolov však nielen preniesol, ale on k nej ešte čosi aj pridal. Totiž moc odpúšťať hriechy bola v starom zákone len symbolom, nie skutočnosťou. Táto moc vyjadrovala skorej túžbu starozákonného človeka po tom, aby niečo také, ako skutočné odpúšťanie hriechov naozaj aj jestvovalo. A Ježiš túto starozákonnú túžbu naplnil. V ňom sa odpustenie hriechov stalo naozaj možným. Nebolo už len symbolom, ale stalo sa realitou. Preto Ježiš svojím apoštolom, ktorí mali byť vysluhovateľmi jeho sviatosti odpustenia povedal: „Veru, veru hovorím vám, čo zviažete na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažete na zemi, bude rozviazané v nebi?“ (Mt 18, 18) Táto moc apoštolov a ich nástupcov bola a je veľká, lebo je to moc, ktorú rešpektuje aj sám Boh. Úsudok, ktorý urobí nad spovedajúcim sa jeho spovedník, je úsudkom platným aj pred Bohom.

Z toho však potom vyplýva to, čo mnohí z nás, hoci sa z tohto veľkonočného daru Ježiša Krista tešíme, nemáme na sviatosti zmierenia celkom radi. Ide o vyznávanie svojich hriechov kňazovi nahlas. Katolícke učenie totiž tvrdí, že na to, aby apoštoli mohli takúto moc nad ľuďmi vykonávať, museli vyznané hriechy počuť nahlas. Inak by predsa nemohli vedieť, čo majú zviazať a čo rozviazať.[1] A toto nemajú radi nielen protestantskí teológovia, ktorí namietajú, že osoba kňaza je v tomto procese nemiestna, pretože jediným prostredníkom medzi človekom a Bohom je Ježiš Kristus. Každý iný človek je v tomto procese navyše a je vlastne prekážkou. No nemajú to radi ani tí, ktorí sa za svoje hriechy hanbia a preto by si radi svoj život dali do poriadku priamo s Bohom. Nepotrebujú predsa človeka, aby sa pred ním pokorovali.

Aj keď tieto námietky chápeme, oni nie sú celkom na mieste. Je pravda, že za svoj život sa každý z nás zodpovedá priamo Bohu a že odpustenie hriechov musí udeliť Boh a nie človek. No pravdou je aj to, a prax nám to potvrdzuje, že my ľudia potrebujeme (ako to vyjadril istý mystik) Boha „s ľudskou pokožkou“. Potrebujeme vidieť, počuť a cítiť Boha svojimi zmyslami. Človek potrebuje vypovedať to, čo ho kvári pred niekým, na kom vidí, že ho počúva a slová rozhrešenia počuť svojimi vlastnými telesnými ušami. Ľudia potrebujú istotu, že im bolo naozaj odpustené. Ak takéhoto človeka niet, ľudia budú hľadať psychológa, čo ale nie je ani zďaleka to isté, ako spoveď.

Za psychológom Jungom vraj raz prišiel jeden študent teológie, aby  mu dal otázku, či ľudia v modernej dobe idú, keď majú problémy, radšej k doktorovi alebo ku kňazovi. Jung neodpovedal. Namiesto toho rozposlal dotazníky, na ktoré dostal stovky zaujímavých odpovedí. „Výsledky potvrdili len to, čo som už dávno vedel,” priznal sa. „Štatistiky ukázali, aké veľké percento, vlastne prevažná časť katolíkov, by si zvolilo kňaza. Protestanti by radšej navštívili lekára a židia sotva pomysleli, že by v prípade psychických problémov mali zavítať k rabínovi. Najmenej týmito problémami trpeli katolíci, potom protestanti a nakoniec židia.“ Zaujímavá zhoda.

Na otázku „Prečo veriaci katolíci menej podliehajú neurózam a čo môžu protestantské cirkvi urobiť pre to, aby ich členovia dosiahli podobný výsledok?” Jung odpovedal: „Musí jestvovať v Katolíckej cirkvi čosi, čo spôsobuje takýto príznačný efekt. A zaiste ste to už odo mňa aj počuli. U katolíkov sa samozrejme tiež objavujú neurózy, no počas mojej štyridsaťročnej praxe som ich neliečil viac než šesť.“ „Súvisí to najskôr so spoveďou,“ povedal.^[2]

 Svedectiev podobného charakteru o užitočnosti spovede je neúrekom. V neposlednom rade je to aj kniha rozhovorov s našim slovenským misionárom, redemptoristom Pátrom Michalom Zamkovským Spovedal som Slovensko. Aj keď všetky tieto svedectvá sú silné, snáď najsilnejšie sú svedectvá tých, ktorí v spovedi a cez spoveď osobne zažili silu odpustenia a znova dostali pokoj a uzdravenie a to nielen svojich duší, ale aj svojich tiel, lebo darmo mnohé duchovné problémy sa prenášajú aj do našich tiel, či to chceme alebo nechceme.

Na to však, aby človek požehnanie daru spovede vo svojom živote naplno docenil, musí najprv osobne zažiť, čo to znamená byť v hriechu. Pokiaľ bude svoj hriech popierať, pred ním utekať, alebo ho ospravedlňovať, a to aj napriek jeho rozkladnému pôsobeniu na jeho život, tento veľký dar vzkrieseného Krista mu bude k ničomu. Človek si musí uvedomiť, že hriech je progresívna a smrteľná choroba. Ak s ním niečo neurobí, on ho po čase úplne zotročí, rozloží a nakoniec privedie k potupnej smrti.

Hriech je však choroba vyliečiteľná. No toto vyliečenie sa neudeje bez hanby, ktorá mnohým z nás (ak nie všetkým) pri spovedi snáď najviac vadí. Hanbiť sa za svoje hriechy je však prirodzené a možno práve táto hanba je dôkazom toho, že sme si hĺbku svojho hriechu začali konečne naplno uvedomovať. Nezabudnime však, že spoveď je v tomto ohľade miesto veľmi bezpečné. Jednak preto, že kňaza – hlavne ak je skúsený – nič neprekvapí, pretože už počul všetko a teda vie, že my ľudia sme v podstate na jednej lodi a teda že sme, až na malé výnimky rovnakí. A tiež preto, že kňaz, ktorý spovedá je viazaný prísnym spovedným tajomstvom. A neviem, či niekto z vás pozná prípad, kedy by nejaký kňaz porušil spovedné tajomstvo. Pre nás kňazov je spovedné tajomstvo nielen povinnosťou, ale aj záležitosťou našej profesionálnej cti.

Tak čo, brat, sestra, odhodláš sa konečne aj ty na prijatie tohto prvého daru vzkrieseného Pána?

Sobotňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: