08/04/2018
Pápež František slávil Nedeľu Božieho milosrdenstva: „Nemajte strach hanbiť sa!“
Vatikán 8. apríla – Za účasti 50 tisíc veriacich a 550 misionárov milosrdenstva z celého sveta slávil Svätý Otec František Nedeľu Božieho milosrdenstva, ktorá uzatvára Veľkonočnú oktávu. Pri dopoludňajšej svätej omši na Námestí sv. Petra pri oltári dominoval obraz Božieho milosrdenstva podľa videnia sv. Faustíny Kowalskej s nápisom: „Ježiš, dôverujem v Teba“.
V homílii pápež František opakovane povzbudzoval k odvahe nemať strach zo zahanbenia nad vlastnými hriechmi, pretože toto zahanbenie je cestou k prijatiu Božieho odpustenia. Prežívanie hanby a radosti z prijatia Božieho milosrdenstva v odpustení predstavuje podstatnú charakteristiku kresťanského života, zdôraznil pápež František.
„Ako sa dnes dotknúť rukou Ježišovho milosrdenstva? Opäť nám radí evanjelium, keď podčiarkuje, že v samotný veľkonočný večer zmŕtvychvstalý Ježiš ako prvú vec darúva Ducha Svätého na odpustenie hriechov. Aby sme zakúsili lásku, treba ísť tadeto – nechať si odpustiť. Pýtam s sám seba i každého z vás: Nechávam si odpustiť?“
„Keď cítime zahanbenie, máme byť vďační. Znamená to, že neprijímame zlo, a to je dobré. Zahanbenie je tajným pozvaním duše, ktorá potrebuje Pána, aby zvíťazila nad zlom. Tragédiou je, keď sa už nehanbíme za nič. Nemajme strach zakúšať hanbu! A prejdime od hanby k odpusteniu! Nemajte strach hanbiť sa!“
Pri záverečnom pozdrave všetkým prítomným Svätý Otec osobitne poďakoval misionárom milosrdenstva za ich službu. Na diaľku pozdravil kresťanov tých východných cirkví, ktoré dnes slávia Veľkú noc.
„Našim bratom a sestrám z východných cirkví, ktorí dnes podľa juliánskeho kalendára slávia Veľkú noc posielam svoje najsrdečnejšie pozdravy. Nech ich Zmŕtvychvstalý Pán napĺňa svetlom a pokojom, a nech je útechou tým spoločenstvám, ktoré žijú v obzvlášť ťažkých situáciách.“
Pápež František pamätal aj na dnešný Medzinárodný deň Rómov, ktorý má svoju tradíciu od roku 1990:
„Osobitne pozdravujem Rómov a Sintov ktorí sú tu prítomní z príležitosti ich Medzinárodného dňa „Romano Dives“. Členom týchto starobylých národov prajem mier a bratské vzťahy. Je mojím želaním, aby dnešný medzinárodný deň prispel k budovaniu kultúry stretnutia, a to dobrou vôľou vzájomne sa poznávať a rešpektovať. Toto je cesta, ktorá vedie k ozajstnej integrácii. Drahí Rómovia a Sintovia, modlite sa za mňa a modlime sa spoločne za vašich bratov, sýrskych utečencov.“
Po spoločnej modlitbe Raduj sa, nebies Kráľovná Svätý Otec reagoval osobitným apelom na najnovšie tragické vojnové udalosti v Sýrii:
„Zo Sýrie prichádzajú strašné správy o bombardovaniach s desiatkami obetí, z ktorých mnohé sú ženy a deti. Správy o mnohých osobách zasiahnutých účinkami chemických látok obsiahnutých v bombách. Modlime sa za všetkých, čo zahynuli, za zranených a za rodiny, ktoré trpia. Neexistuje jedna vojna dobrá a iná zlá, a nič, nič nemôže ospravedlniť použitie takých vraždiacich nástrojov proti bezbranným osobám a obyvateľstvu. Modlime sa, aby sa politickí a vojenskí predstavitelia rozhodli pre inú cestu, cestu rokovania, ktorá jediná môže doviesť k takému mieru, ktorý nebude znamenať smrť a deštrukciu.“
Homília pápeža Františka v Nedeľu Božieho milosrdenstva
V dnešnom evanjeliu sa veľakrát opakuje sloveso vidieť: «Učeníci sa zaradovali, keď videli Pána.» (Jn 20,20); potom povedali Tomášovi: «Videli sme Pána.» (v. 25). Ale evanjelium neopisuje, ako ho videli, neopisuje vzkriesenie, iba zaznamenáva detail: «ukázal im ruky a bok» (v. 20). Akoby nám chcelo povedať, že učeníci spoznali Ježiša prostredníctvom jeho rán. Tá istá vec sa prihodila Tomášovi: tiež chcel vidieť «na jeho rukách stopy po klincoch» (v. 25) a po tom, čo uvidel, uveril (v. 27).
Napriek jeho nevere, musíme ďakovať Tomášovi, že sa neuspokojil s rečami iných, že Ježiš žije, ani vidieť ho z mäsa a kostí, ale že chcel vidieť dovnútra, rukou sa dotknúť jeho rán, znakov jeho lásky. Evanjelium nazýva Tomáša «Didymus» (v. 24), čo znamená dvojča, a v tomto je skutočne naším bratom dvojníkom. Pretože ani nám nestačí vedieť, že Boh je. Ani náš život nenapĺňa Boh zmŕtvychvstalý, ktorý je ďaleko. Nepriťahuje nás Boh vzdialený hoci spravodlivý a svätý. Nie, my tiež potrebujeme „vidieť“ Boha a na dotyk ruky pocítiť, že vstal z mŕtvych, je vzkriesený pre nás.
Ako ho môžeme videť? Ako učeníci: cez jeho rany. Pri pohľade na ne pochopili, že ich nemiloval zo žartu a že im odpustil, hoci boli medzi nimi takí, čo ho zapreli či opustili. Vojsť do jeho rán znamená kontemplovať nesmiernu lásku, ktorá prýšti z jeho srdca. Toto je cesta. Pochopiť, že jeho srdce bije pre mňa, pre teba, pre každého z nás. Drahí bratia a sestry, môžeme sa považovať za kresťanov a nazývať sa tak, a aj hovoriť o mnohých krásnych hodnotách viery. No tak ako učeníci, potrebujeme vidieť Ježiša a dotknúť sa jeho lásky. Iba tak ideme k srdcu viery a ako učeníci nachádzame pokoj a radosť (porov. v. 19-20), omnoho silnejšie od každej pochybnosti.
Tomáš po tom, čo uvidel Pánove rany, zvolal: «Pán môj a Boh môj!» (v. 28). Chcel by som upriamiť pozornosť na prívlastok, ktorý Tomáš opakuje: môj. Je to privlastňovacie zámeno, a ak sa zamyslíme, mohlo by sa zdať nemiestne vzťahovať ho na Boha – veď ako môže byť Boh môj? Ako si môžem privlastniť Všemohúceho? A naozaj, ak povieme môj, neznesväcujeme Boha, lež uctievame si jeho milosrdenstvo, pretože to on sa chcel „stať naším“. A ako v príbehu o láske mu vravíme: „Kvôli mne si sa stal človekom, kvôli mne si zomrel a vstal z mŕtvych, a teda už nie si len Boh, ale môj Boh a môj život. V tebe som našiel lásku, ktorú som hľadal a oveľa viac ktorú by som si nikdy nevedel predstaviť.“
Boh sa neuráža byť „naším“, pretože láska si vyžaduje intimitu a milosrdenstvo si žiada dôveru. Už na počiatku Desatora Boh povedal: «Ja som Pán, Boh tvoj» (Ex 20,2) a zdôraznil: «Ja som Pán, Boh tvoj, Boh žiarlivý» (v. 5). To je návrh Boha, žiarlivého milenca, ktorý sa predstavuje ako tvoj Boh. A z dojatého Tomášovho srdca prýšti odpoveď: «Pán môj a Boh môj!» A keď vchádzame dnes cez jeho rany do Božieho tajomstva, chápeme, že milosrdenstvo nie je jedna z jeho vlastností, lež tlkot samotného jeho srdca. A tak ako Tomáš, nežijeme už viac ako učeníci, ktorí sú neistí, ktorí sú zbožní, ale váhaví, lež stávame sa aj my opravdivo zamilovanými do Pána! Nemusíme sa báť tohto slova: zamilovaní do Pána.
Ako zakúsiť túto lásku? Ako sa dnes dotknúť rukou Ježišovho milosrdenstva? Opäť nám radí evanjelium, keď podčiarkuje, že v samotný veľkonočný večer (porov. v. 19) zmŕtvychvstalý Ježiš ako prvú vec darúva Ducha Svätého na odpustenie hriechov. Aby sme zakúsili lásku, treba ísť tadeto – nechať si odpustiť. Pýtam s sám seba i každého z vás: Nechávam si odpustiť? Aby sme zakúsili lásku, treba nám ísť touto cestou. Nechám si odpustiť?
Ale ísť sa vyspovedať sa zdá byť náročné. Voči Bohu máme pokušenie uzatvárať sa za zatvorenými dverami, ako učeníci. Oni to robili zo strachu a aj my máme strach a hanbu otvoriť sa a povedať hriechy. Nech nám Pán dá milosť pochopiť zahanbenie, vnímať ho nie ako zavreté dvere, ale ako prvý krok k stretnutiu. Keď cítime zahanbenie, máme byť vďační. Znamená to, že neprijímame zlo, a to je dobré. Zahanbenie je tajným pozvaním duše, ktorá potrebuje Pána, aby zvíťazila nad zlom. Tragédiou je, keď sa už nehanbíme za nič. Nemajme strach zakúšať hanbu! A prejdime od hanby k odpusteniu! Nemajte strach hanbiť sa! Nebojte sa toho.
Jestvujú však dvere zavreté pred Pánovým odpustením – rezignácia. Rezignácia vždy predstavuje zatvorené dvere. Zakúsili ju učeníci, ktorí na Veľkú noc horko konštatovali, že všetko je ako predtým – boli ešte tam, v Jeruzaleme, plní sklamania. „Kapitola Ježiš“ sa zdala byť uzavretá a po toľkom čase s ním sa nič nezmenilo, a vzdávame sa. Aj my si môžeme pomyslieť: „Som kresťanom už dlho a aj tak sa vo mne nič nemení, vždy pácham tie isté hriechy.“ A tak sa v malomyseľnosti vzdávame milosrdenstva. Ale Pán sa nás pýta: „Neveríš, že moje milosrdenstvo je väčšie ako tvoja bieda? Hrešíš opätovne? Opätovne si vyprosuj milosrdenstvo a uvidíme, kto bude mať navrch!“ A potom – ten kto pozná sviatosť odpustenia, to vie – nie je pravda, že všetko ostáva ako predtým. Pri každom odpustení sme posilnení, povzbudení, pretože sa cítime každý raz viac milovaní, mocnejšie objatí Otcom. A keď ako milovaní opäť padáme, cítime väčšiu bolesť než predtým. Je to blahodarná bolesť, ktorá nás pomaly odďaľuje od hriechu. Objavme teda, že životnou silou je prijímať Božie odpustenie a kráčať vpred, od odpustenia k odpusteniu. Takto ide život: od zahanbenia k zahanbeniu, od odpustenia k odpusteniu. Toto je kresťanský život.
Po hanbe a rezignácii jestvujú ešte ďalšie zavreté dvere, neraz i opancierované: náš hriech, samotný hriech. Keď som spáchal ťažký hriech a – pri všetkej úprimnosti – sám sebe nechcem odpustiť, prečo by to mal urobiť Boh? Tieto dvere sú však zamknuté iba z jednej strany – z tej našej. Pre Boha nie sú nikdy nepriechodné. Ako nás učí evanjelium, on rád vchádza práve cez „zatvorené dvere“ – ako sme to počúvali – keď sa každý vstup zdá byť zahataný. Tam Boh koná zázraky. On sám sa nikdy od nás neoddeľuje, to my ho nechávame pomimo. Ale keď sa spovedáme, deje sa niečo neslýchané – objavujeme, že práve ten hriech, čo nás vzďaľoval od Pána, stáva sa miestom stretnutia s ním. Tam Boh ranený láskou prichádza v ústrety naším zraneniam. A robí naše úbohé rany podobné svojim osláveným ranám. Nastáva tu premena: moja biedna rana sa podobá jeho osláveným ranám. Pretože on je milosrdenstvo a koná zázraky v našich biedach. Tak ako Tomáš, vyprosme si dnes milosť spoznať nášho Boha: nájsť v jeho odpustení našu radosť, nájsť v jeho milosrdenstve našu nádej.
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, ak, jl, mk-
Peter Dufka SJ: Duchovné rozlišovanie v Novom Zákone
Duchovne rozlišovanie v Novom Zákone je podmienené čistým srdcom, dosahuje sa cvičením, ale je súčasne darom a charizmou. Rozlišovanie vedie človeka na hlbinu, učí ho vnímať znamenia časov, rozumieť Božiemu slovu a vnímať Božiu prítomnosť v eucharistii.
Milí priatelia, v našej pravidelnej rubrike sa venujeme duchovnému rozlišovaniu. V minulom vysielaní sme sa zaoberali témou duchovného rozlišovania v Starom Zákone a u prorokov. Dnes by sme chceli venovať pozornosť otázke, ako sa tento fenomén objavuje v Novom Zákone.
Skúsme si preto všimnúť niekoľko charakteristík duchovného rozlišovania, ktoré vychádzajú z novozákonných textov.
1. Rozlišovanie je podmienené čistým srdcom.
„Ja vás krstím vodou na pokánie, ale ten, čo príde po mne, je mocnejší, ako ja. Ja nie som hoden nosiť mu obuv. On vás bude krstiť Duchom Svätým a ohňom. V rukách ma vejačku, vyčistí si humno, pšenicu si zhromaždí do sýpky, ale plevy spáli v neuhasiteľnom ohni” (Mt 3, 11 - 12).
To sú slová Jána Krstiteľa a súvisia s príchodom Ježiša Krista. Nie náhodou zdôrazňujú „v rukách má vejačku, vyčistí si humno”. Čisté vnútro, vyčistené od hriechov a zlých myšlienok, je podla Svätého Písma podmienkou správneho rozlišovania.
2. Rozlišovanie je svetlo, vďaka ktorému človek vidí.
„Lampou tela je oko. Ak bude tvoje oko čisté, bude celé tvoje telo vo svetle. Ale ak sa tvoje oko zakalí, bude tvoje telo vo tme. A keď už svetlo, čo je v tebe, je tmou, aká bude potom tma sama?!” (Mt 6, 22 - 23)
V tomto zmysle sa rozlišovanie chápe ako moc prítomnosti Božej. Podľa duchovných autorov je človek neschopný duchovného rozlišovania sám od seba. Znamenia, ako boli uzdravenie chorých, vyháňanie démonov, zázraky, to všetko boli pre posadnutých zlým duchom skutočnosti, ktoré konštatovali, ale neboli schopní cez ne vnímať prítomnosť Božieho ducha.
3. Duchovné rozlišovanie sa dosahuje cvičením.
„Pevný pokrm je pre dokonalých, pre tých, čo majú návykom vycvičené zmysly na rozlišovanie dobra od zla“ (Hebr 5, 11 - 15). Niektorí duchovní autori opierajúc sa o tento text sú presvedčení o tom, že duchovné rozlišovanie sa dá do istej miery vycvičiť podobne ako hudobný sluch alebo sústredené čítanie. O cvičení fyzických zmyslov nepochybujeme, veď hudobné i výtvarné umenie je na ňom postavené. Toto sa bez istej praxe či cvičenia nezaobíde.
I oblasť duchovného rozlišovania si vyžaduje cvičenia a návyky. Takéto cvičenia do značnej miery pripomínajú fyzické cvičenia a majú obyčajne dve fázy. Prvá z nich je úsilie, disciplína a neustála prax, zatiaľ čo druhou fázou je trvalý stav duše, ktorý je akýmsi zvykom, trvalým návykom, ktorý nazývame i akousi železnou košeľou.
4. Duchovné rozlišovanie je charizma.
V Novom Zákone je rozlišovanie chápané ako charizma, dar Ducha Svätého.
„Jeden dostáva skrze Ducha slovo múdrosti, iný podľa toho istého Ducha slovo poznania, iný vieru v tom istom Duchu a iný v tom istom Duchu dar uzdravovať, iný schopnosť robiť zázraky, iný prorokovať, iný rozlišovať duchov“ (1 Kor 12, 8 - 10). Z tohto textu jasne vyplýva, že duchovné rozlišovanie je dar Ducha. Do istej miery sa síce dá dosiahnuť cvičením, ako sme práve uviedli, ale v podstatnej miere ide o dar, ktorého darcom je samotný Boh.
5. Rozlišovanie v podobenstvách.
„Vy ste soľ zeme. Ak soľ stratí chuť, čím ju osolia? Už nie je na nič, len ju vyhodiť von, aby ju ľudia pošlapali” (Mt 5, 13). Prečo toto a iné podobenstvá sú len pre niektorých, a nie pre všetkých? „Vám je dané poznať tajomstvá ...ale im nie je dané” (Mt 13, 11).
Prečo je to tak? Tým, ktorým je dané rozumieť podobenstvám, spoznajú ich prostredníctvom seba samých, spoznajú, čo sa im chce týmto podobenstvom povedať a usilujú sa dať tento poznatok ho na prvé miesto. Postupne začnú prinášať ovocie. Čoraz menej je v nich prítomný egoizmus a plnenie svojej vlastnej vôle.
6. Rozlišovanie vedie na hlbinu.
„A za koho ma pokladáte vy? - opýtal sa ich. Odpovedal Šimon Peter: Ty si mesiáš, Syn živého Boha” (Mt 16, 15). Tu však rozhovor s apoštolom Petrom nekončí, ale vzápätí sa rozvinie v ešte hlbšie rozlišovanie.
„Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov, že ho zabijú, ale tretieho dňa vstane z mŕtvych. Peter si ho vzal nabok a začal mu dohovárať: „Nech ti je milostivý Boh, Pane! To sa ti nesmie stať!“ On sa obrátil a povedal Petrovi: „Choď mi z cesty, satan! Na pohoršenie si mi, lebo nemáš zmysel pre Božie veci, len pre ľudské!“” Podľa duchovných autorov tu ide o hlbšie poznávanie prostredníctvom rozlišovania. Tieto lekcie a rozlišovania vedú Petra na hlbinu. K hlbšiemu poznaniu pravdy o Ježišovi Kristovi, o Bohu je potrebné neustále rozlišovanie podobne, ako je to s duchovným povolaním. Proces hlbšieho rozlišovania sa nikdy nekončí a často má podobu hľadania vlastnej identity, hľadania povolania v povolaní.
7. Rozlišovanie súvisí so schopnosťou vnímať znamenia.
„Keď sa zvečerí, hovorievate: „Bude pekne, lebo sa červenie nebo“ a ráno: „Nebo je zachmúrené a červené, dnes bude búrka.“ Vzhľad oblohy viete posúdiť, a znamenia časov neviete?!“ (Mt 16, 2 - 3)
Človek vzhľad oblohy vníma zrakom. Zrakový vnem dáva do súvislosti so skúsenosťami a pomerne jednoducho príde k záveru. Na čítanie zo znamení časov však samotný fyzický zrak a skúsenosti nestačia. Tu si treba osvojiť akúsi vnútornú citlivosť vnemov. Naučiť sa vnímať za udalosťami dňa čosi viac ako len náhodu, vnímať za sériou udalostí logiku Božej prozreteľnosti, znamená naučiť sa vidieť očami viery.
8. Kritériom rozlišovania je Božie slovo.
„Lebo živé je Božie slovo, účinné a ostrejšie ako každý dvojsečný meč: preniká až po oddelenie duše od ducha a kĺbov od špiku a rozsudzuje myšlienky a úmysly srdca“ (Hebr 4, 12). Poznať čo najlepšie Sväté Písmo, dokonca poznať ho naspamäť vždy znamenalo mať k dispozícii istý zásobník duchovného rozlišovania, obranných prostriedkov, ktorými sa pomerne ľahko darilo odrážať pokušenia. Keď príde nejaké pokušenie, dotyčný ho odrazí jedným z citátov Svätého Písma, ktorý si zapamätal a ktorý je zameraný proti aktuálnemu pokúšaniu. Často opakované slová Svätého Písma pomáhajú vniesť do vedomia človeka kritériá a normy kresťanského života.
9. Rozoznanie (rozlišovanie) Božej prítomnosti v eucharistii.
„Nech teda človek skúma sám seba, a tak je z toho chleba a pije z kalicha. Lebo kto je a pije, a nerozoznáva telo, ten si je a pije odsúdenie. Preto je medzi vami veľa slabých a chorých a mnohí umierajú“ (1 Kor 11, 28 - 30). Prijímanie bez tohto „skúmania seba samého“ nezostane len bez účinku, ale spôsobí odsúdenie. Toto je výzva k sebaanalýze, k sebakontrole. Niektorí autori v tejto súvislosti poznamenávajú, že i modlitba Otče náš môže byť poznačená negatívnym ovocím. Ak sa niekto modlí modlitbu Otče náš, a nepočína si ako syn, podľa duchovných autorov takáto modlitba nielen že nepomôže, ale tiež môže spôsobiť odsúdenie.
Milí priatelia, duchovne rozlišovanie v Novom Zákone je podmienené čistým srdcom, dosahuje sa cvičením, ale je súčasne darom a charizmou. Rozlišovanie vedie človeka na hlbinu, učí ho vnímať znamenia časov, rozumieť Božiemu slovu a vnímať Božiu prítomnosť v eucharistii.
Týždenný spravodajský prehľad z Vatikánu 8. apríla 2018
Vo zvukovej podobe prinášame prehľad hlavných udalostí uplynulého týždňa vo Vatikáne.
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu vysiela RTVS každú nedeľu ráno o 6.05 a v repríze večer o 17.50 na okruhoch Rádia Regina.
Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe:
© Vatikánsky rozhlas 2017