Slovenská rodina Vatikánskeho rozhlasu

10/04/2018

Aktuálne správy z Vatikánu

Zo života Cirkvi vo svete

Dnešné vysielanie

Aktuálne správy z Vatikánu



Svätý Otec koncelebroval s misionármi milosrdenstva: Znamenie spásy v púšti sveta

◊  

Vatikán 10. apríla – „Jednota prevyšuje konflikt“, ale „bez milosrdenstva nemá tento princíp silu uplatniť sa v konkrétnom živote a dejinách,“ zdôraznil pápež František pri dnešnom stretnutí s misionármi milosrdenstva z celého sveta. V homílii pri svätej omši, ktorú na poludnie koncelebroval s 550 misionármi milosrdenstva pri Oltári katedry v Bazilike sv. Petra, sa zameral na dva aspekty ich služby: napomáhať osobnému znovuzrodeniu jednotlivca, ako aj životu celého spoločenstva. Pápež sa ešte predtým v dopoludňajších hodinách  stretol s misionármi milosrdenstva na osobitnej audiencii v Apoštolskom paláci a adresoval im rozsiahly príhovor zameraný na službu spovedníka vo svetle Božieho slova.

Homília Svätého Otca pri omši s misionármi milosrdenstva

Počuli sme z Knihy Skutkov apoštolov: «Apoštoli veľkou silou vydávali svedectvo o zmŕtvychvstaní Pána Ježiša» (Sk 4,33). Všetko sa odvíja od Ježišovho vzkriesenia: z neho vyplýva svedectvo apoštolov a prostredníctvom neho sa rodí viera a nový život členov spoločenstva v rýdzosti evanjeliového štýlu.

Dnešné omšové čítania dávajú dobre vyniknúť týmto dvom neoddeliteľným aspektom: osobnému znovuzrodeniuživotu spoločenstva. A tak, drahí bratia, keď sa obraciam na vás, myslím na vašu službu, ktorú vykonávate od Jubilea milosrdenstva. Je to služba, ktorá sa pohybuje v oboch týchto smeroch: na pomoc jednotlivcom, aby sa „narodili zhora“, a na pomoc spoločenstvám, aby vo svojom živote s radosťou a dôslednosťou napĺňali prikázanie lásky.

Dnešné Božie slovo ponúka v tomto zmysle dve usmernenia, ktoré by som chcel vystihnúť práve pre vás, vzhľadom na vaše poslanie.

Evanjelium pripomína, že ten, kto je povolaný vydávať svedectvo o Kristovom zmŕtvychvstaní, on sám v prvej osobe sa musí „narodiť zhora“ (porov. Jn 3,7). V opačnom prípade skončíme tak, že sa dostaneme do situácie Nikodéma, ktorý aj keď bol učiteľom v Izraeli, nerozumel Ježišovým slovám, keď hovoril, že na to, aby sme «uzreli Božie kráľovstvo», sa treba narodiť zhora, «narodiť sa z vody a z Ducha» (porov. v. 3-5). Nikodém nechápal Božiu logiku, ktorá je logikou milosti, milosrdenstva, v ktorej ten, kto sa stane maličkým, je veľký; ten, kto sa stane posledným, je prvým; ten, kto uzná, že je chorý, bude uzdravený.

Toto znamená skutočne ponechať primát v našom živote Otcovi, Ježišovi a Duchu Svätému. Avšak pozor: nejde o to, aby sme sa stali kňazmi „ostentatívnymi“, akoby sme boli úschovňami nejakej výnimočnej charizmy. Nie. Kňazi normálni, jednoduchí, skromní, vyrovnaní, avšak schopní nechať sa neustále znovuzrodzovať Duchom, poslušne vedení jeho silou, vnútorne slobodní – a to predovšetkým od seba samých –, pretože nimi hýbe „vanutie“ Ducha Svätého, ktorý veje, kam chce (porov. Jn 3,8).

Druhé usmernenie sa týka služby voči komunite: byť kňazmi schopnými „vyzdvihovať“ v púšti sveta znamenie spásy, čiže Kristov kríž, ako zdroj obrátenia a obnovy pre celú komunitu a pre samotný svet (porov. Jn 3, 14-15). Osobitne by som chcel zdôrazniť, že Pán – ktorý zomrel a vstal z mŕtvych – je silou, ktorá vytvára jednotu spoločenstva v Cirkvi a prostredníctvom Cirkvi aj v celom ľudstve. Povedal to Ježiš ešte pred utrpením: «A ja, až budem vyzdvihnutý od zeme, všetkých pritiahnem k sebe» (Jn 12,32).

Táto sila jednoty sa prejavila už od počiatku Jeruzalemskej komunity, kde – ako dosvedčuje Kniha Skutkov apoštolov – «množstvo veriacich malo jedno srdce a jednu dušu» (4,32). Bola to jednota, ktorá sa vytvárala konkrétnym zdieľaním dobier, preto, «všetko mali spoločné» (tamtiež) a «medzi nimi nebolo núdzneho» (v. 34). Avšak tento štýl života spoločenstva bol zároveň „nákazlivým“ pre okolie: živá prítomnosť zmŕtvychvstalého Pána vytvára istú silu príťažlivosti, ktorá prostredníctvom svedectva Cirkvi a prostredníctvom rozličných foriem hlásania Dobrej zvesti, má tendenciu zasiahnuť všetkých, nikoho nevynímajúc.

Vy, drahí bratia, vložte do tejto dynamiky aj vašu osobitnú službu misionárov milosrdenstva. Skutočne, tak Cirkev ako aj súčasný svet zvlášť potrebujú milosrdenstvo, aby jednota, ktorú si Boh želá, v Kristovi prevážila nad negatívnym pôsobením Zlého, ktorý ťaží z mnohých súčasných prostriedkov, samých o sebe dobrých, ale ak sú zle používané, tak namiesto zjednocovania rozdeľujú. Sme presvedčení, že «jednota prevyšuje konflikt» (Evangelii gaudium 228), ale vieme aj to, že bez milosrdenstva nemá tento princíp silu uplatniť sa v konkrétnom živote a dejinách.

Drahí bratia, odchádzajte z tohto stretnutia s radosťou, že ste boli upevnení v službe milosrdenstva. Upevnení hlavne vo vďačnej dôvere, že ste boli ako prví povolaní vždy nanovo sa narodiť „zhora“, z Božej lásky. A zároveň potvrdení v poslaní ponúkať všetkým znamenie Ježiša „vyzdvihnutého“ od zeme, aby spoločenstvo bolo znakom a nástrojom jednoty uprostred sveta.

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jb, zk, ab-

inizio pagina

Pápež s stretol s misionármi milosrdenstva: Spovedník je Božím spolupracovníkom

◊  

Vatikán 10. apríla – Misionári milosrdenstva z celého sveta sa po dvoch rokoch plnenia svojho poslania začatého v Jubilejnom roku milosrdenstva zúčastňujú na stretnutí v Ríme. Všetkých 550, medzi ktorými sú aj deviati Slováci z reholí redemptoristov, kapucínov a františkánov, prijal dnes Svätý Otec František na osobitnej audiencii v Kráľovskej sále Apoštolského paláca.  

Po úvodnom poďakovaní predsedovi Pápežskej rady pre novú evanjelizáciu Mons. Rinovi Fisichellovi za zorganizovanie stretnutia venoval Svätý Otec prítomným rozsiahly príhovor. Načrel v ňom do bohatstva Svätého písma a učiteľov spirituality na osvetlenie služby spovedníka ako Božieho spolupracovníka v diele milosrdenstva pre dobro každého penitenta.

Vybrané časti príhovoru pápeža Františka

„Je pre mňa radosťou stretnúť sa s vami po peknej skúsenosti Jubilea milosrdenstva. Ako dobre viete, na konci tohto mimoriadneho jubilea sa vaša služba mala skončiť. Napriek tomu, reflektujúc nad veľkou službou, ktorú ste vykonali pre Cirkev, a nad mnohým dobrom, ktoré ste ponúkli mnohým veriacim s vašimi príhovormi a zvlášť so slávením sviatosti zmierenia, pokladal som za vhodné, aby ešte na nejaký čas bol váš mandát predĺžený.

Prišli mi mnohé svedectvá o obrátení, ktoré sa udiali vďaka vašej službe. Vy ste toho svedkami. Skutočne musíme uznať, že milosrdenstvo Boha nepozná hranice a s vašou službou ste konkrétnym znakom, že Cirkev nemôže, nesmie a nechce vytvárať žiadne prekážky alebo ťažkosti, ktoré by sťažovali prístup k Otcovmu odpusteniu.“ (...)

„K prvému zamysleniu ma vedie text proroka Izaiáša, v ktorom čítame: «V milostivom čase som ťa vyslyšal, pomohol som ti v deň spásy. [...] Jahve potešil svoj ľud, zľutoval sa nad svojím utrápeným ľudom. Ale Sion vraví: „Jahve ma opustil Pán na mňa zabudol.“ Či môže zabudnúť žena na svoje nemluvňa, môže nemilovať svoje vlastné dieťa? I keby niektorá zabudla, ja na teba nezabudnem.» (Iz 49,8.13-15). (...)

Svätý Pavol, keď vo svojom druhom liste Korinťanom cituje tento Izaiášov text, aktualizuje ho a zdá sa, že ho chce aplikovať presne na nás. Píše takto: «Ako Boží spolupracovníci vás napomíname, aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo. Veď hovorí: „V milostivom čase som ťa vyslyšal a v deň spásy som ti pomohol.“ Teraz je ten milostivý čas, teraz je deň spásy!» (2 Kor 6,1-2). Prvým usmerním, ktoré nám apoštol Pavol ponúka je to, že sme Božími spolupracovníkmi. (...)

„Je to to isté poslanie, ktoré dal zmŕtvychvstalý Pán svojim učeníkom v deň po svojom zmŕtvychvstaní: «Ježiš im znovu povedal: „Pokoj vám! Ako mňa poslal Otec, aj ja posielam vás.“ Keď to povedal, dýchol na nich a hovoril im: „Prijmite Ducha Svätého. Komu odpustíte hriechy, budú mu odpustené, komu ich zadržíte, budú zadržané.“» (Jn 20,21-23).

Táto zodpovednosť vložená do našich rúk žiada štýl života koherentný s poslaním, ktoré sme dostali. Je to vždy apoštol Pavol, ktorý nám to pripomína: «Preto nikomu v ničom nedávame pohoršenie, aby táto služba bola bez hany.» (2 Kor 6,3). Byť spolupracovníkmi milosrdenstva teda predpokladá žiť milosrdnú lásku, ktorú sme zakúsili ako prví. Nemôže to byť inak.

V tomto kontexte mi prichádzajú na um slová sv. Pavla, na konci svojho života, už starý, napísal Timotejovi, svojmu vernému spolupracovníkovi, ktorého nechal ako svojho nástupcu v komunite v Efeze.“ (...)

„«Ježiš Kristus prišiel na svet zachrániť hriešnikov; a ja som prvý z nich. Ale dosiahol som milosrdenstvo, aby na mne na prvom ukázal Ježiš Kristus všetku zhovievavosť» (1 Tim 1,15-16). Apoštol na konci svojho života neomieta uznať kým bol, neskrýva svoju minulosť. Mohol urobiť zoznam mnohých úspechov, menovať mnohé ním založené komunity... Naopak, radšej zdôrazňuje skúsenosť, ktorá ho najviac zasiahla a poznačila jeho život. Timotejovi ukazuje cestu, ktorou musí ísť: uznať milosrdenstvo Boha hlavne vo svojom vlastnom živote.

Nejde tu zaiste o nejaké pohodlné uspokojenie sa so skutočnosťou, že sme hriešnikmi, ako keby sme sa zakaždým chceli ospravedlniť, anulujúc tak silu obrátenia. Je ale potrebné vždy začať od tohto pevného bodu: Boh so mnou zaobchádzal milosrdne. A to je kľúč k tomu, aby sme sa stali Božími spolupracovníkmi. Človek zakusuje milosrdenstvo a  mení sa v služobníka milosrdenstva.

Skrátka, služobníci sa nestavajú nad ostatných, ako keby boli v pozícii sudcov voči hriešnym bratom. Pravý misionár milosrdenstva sa vidí v skúsenosti apoštola Pavla: Boh si ma vybral, Boh mi dôveruje, Boh mi dal dôveru povolávajúc ma, napriek tomu, že som hriešnikom, aby som bol jeho spolupracovníkom na tom, aby sa jeho milosrdenstvo stalo realitou, bolo účinné a prístupným na dotyk ruky.

Svätý Pavol, predsa len, pridal k slovám proroka Izaiáša niečo veľmi dôležité. Tí ktorí sú spolupracovníci Boha a vysluhovatelia jeho milosrdenstva, musia dať pozor, aby nezmarili Božiu milosť. Píše: «napomíname [vás], aby ste Božiu milosť neprijímali nadarmo» (2 Kor 6,1). Toto je prvé napomenutie, ktoré dostávame: uznať pôsobenie milosti a jej prednosť v našich životoch a v životoch ľudí.

Viete, že obľubujem neologizmus „primerear“ [v zmysle preberať iniciatívu] – ako kvet mandľovníka. Tak seba definuje Pán: „Som ako kvet mandľovníka“. „Primerear“ – tak ako jar [tal. primavera]. Obľubujem tento výraz na vyjadrenie dynamiky prvého aktu, s ktorým nám Boh vychádza v ústrety. Na toto „primerear“ – prvú iniciatívu Boha nikdy nesmieme zabudnúť, ani ju brať ako niečo samozrejmé – ináč sa nedá plne porozumieť tajomstvu spásy uskutočnenému činom zmierenia, ktorý Boh koná prostredníctvom paschálneho tajomstva Ježiša Krista.

Zmierenie nie je, tak ako si to častokrát myslíme, našou súkromnou iniciatívou alebo plodom nášho úsilia. Ak by to tak bolo, upadli by sme do tej formy neopelagianizmu, ktorá má sklon preceňovať človeka a jeho plány, zabúdajúc, že spasiteľom je Boh, a nie my. Vždy musíme zdôrazniť, avšak predovšetkým ohľadom sviatosti zmierenia, že prvá iniciatíva vychádza od Pána. To on nás predchádza v láske, no nie v rovine všeobecnej, ale v každom jednotlivom prípade.

On nás v každom jednom prípade predchádza. U každého človeka.  Preto Cirkev «vie urobiť prvý krok» – musí tak robiť, – «vie prevziať iniciatívu bez strachu ísť dopredu, hľadať tých, čo sa vzdialili, a dôjsť na každú križovatku ciest v snahe odovzdať pozvanie odlúčeným.» Evanjelium nám hovorí, že na hostine sa zúčastnili oni (porov. Lk 14,21). «Prežíva neuhasiteľnú túžbu ponúkať milosrdenstvo, ovocie toho, že zažila Pánovo nekonečné milosrdenstvo a jeho šíriacu sa silu» (Apošt. exhort. Evangelii gaudium, 24).

Keď k nám pristúpi kajúcnik, je dôležité a utešujúce rozpoznať, že máme pred sebou prvý plod stretnutia, ktoré sa už uskutočnilo – a to s láskou Boha, ktorý so svojou milosťou otvoril jeho srdce a urobil ho ochotným pre obrátenie. Naše kňazské srdce by malo vnímať zázrak osoby, ktorá sa stretla s Bohom a ktorá zakúsila účinnosť jeho milosti. Nemohlo by existovať skutočné zmierenie, ak by sa nezačalo od milosti stretnutia sa s Bohom, ktorý predchádza stretnutiu s nami spovedníkmi.“ (...)

„Naša úloha – a toto je druhý krok – spočíva v tom, aby sme neurobili pôsobenie Božej milosti daromným, ale ho podporili a umožnili mu dosiahnuť naplnenie. Niekedy sa však, žiaľ, môže stať, že kňaz svojím správaním, namiesto toho, aby kajúcnika bližšie pritiahol, ho oddiali. Napríklad, kvôli bráneniu celistvosti evanjeliového ideálu sa zanedbávajú kroky, ktoré istá osoba vykonáva deň po dni. Nie takýmto spôsobom sa živí Božia milosť.

Rozpoznanie ľútosti hriešnika je rovnocenné s jeho prijatím s otvorenou náručou, aby sme tak napodobnili otca z podobenstva vítajúceho syna, keď sa vracia domov (porov. Lk 15,20); znamená to nenechať ho ani dohovoriť slová (...), ktoré si pripravil, aby sa ospravedlnil (porov. v. 22), lebo spovedník už pochopil všetko, silný na základe svojej skúsenosti, že aj on je hriešnikom. Netreba dávať zakúšať hanbu tomu, kto už uznal svoj hriech a vie o tom, že pochybil; netreba vyšetrovať (...) tam, kde milosť Otca už zasiahla; nie je dovolené narúšať posvätný priestor nejakej osoby, v ktorom si vytvára svoj vzťah s Bohom.

Uvediem jeden príklad z Rímskej kúrie: veľa hovoríme v zlom o Rímskej kúrii, avšak tu v jej vnútri sú svätci. Jeden kardinál, prefekt jednej kongregácie, má zvyk chodiť spovedať do kostola Santo Spirito in Sassia, dva-trikrát do týždňa, má tam svoj stabilný čas – a jeden deň vysvetľujúc povedal: Keď som vnímal, že osoba začína mať ťažkosti ako niečo vyjadriť, a keď rýchlo pochopím, kde je problém, poviem: „Rozumiem. Prejdi ďalej“. A tá osoba sa nadýchne. Je to dobrá rada: keď vieme, kam sa vec uberá: „rozumiem, prejdi ďalej“.“ (...)

„Podobenstvo o márnotratnom synovi hovorí, že «keď bol ešte ďaleko, keď ho zazrel jeho otec, bolo mu ho ľúto. Pribehol k nemu» (Lk 15,20). Boh nestojí nečinne čakajúc na hriešnika – on k nemu beží, pretože radosť z toho, že ho vidí vracať sa späť, je príliš veľká.“ (...)

„Text proroka Izaiáša nám pomáha vykonať ďalší krok v tajomstve zmierenia, tam, kde sa hovorí: «bude ich viesť ten, čo sa zľutoval, a popri žriedlach vôd ich napojí» (Iz 49,10). Milosrdenstvo, ktoré si vyžaduje načúvanie, dovoľuje potom viesť kroky zmiereného hriešnika. Boh oslobodzuje od strachu, od úzkosti, hanby a násilia. Odpustenie je skutočne formou oslobodenia na prinavrátenie radosti a zmyslu života.“

„Svätý Ignác z Loyoly – a dovoľte mi tu trochu reklamy vlastnej rodiny – poskytuje v tomto ohľade významnú náuku, pretože hovorí o schopnosti dávať pocítiť útechu od Boha. Nie iba odpustenie, pokoj, nie: útecha. Píše takto:

 «Vnútorná útecha [...] rozptýli každý zmätok a celkom pritiahne Pánovu lásku, a tým, ktorých osvieti takouto útechou, neskoršie odkryje množstvo tajomstiev. Napokon, s touto Božou útechou všetky práce sú potešením a všetky únavy odpočinkom. Pre toho, kto kráča s takýmto vnútorným oduševnením, vášňou a útechou, neexistuje tak veľké bremeno, ktoré by sa mu nezdalo ľahkým, ani pokánie, ani iná veľká práca, ktorá by nebola veľmi príjemná. Toto nám ukazuje a otvára cestu, po ktorej musíme kráčať a naopak, pred čím utekať. Táto nie je vždy v nás, ale kráča vždy svojimi istými dobami podľa Božieho nariadenia a to všetko pre naše dobro» (List sestre Terese Rejadell, 18. júna 1536: Epistolario 99-107).“

(...)

(Preklad: Slovenská redakcia VR) -ab, zk, jb-

inizio pagina

Pápež František 1. mája otvorí mariánsky mesiac vo svätyni Divino Amore

◊  

Vatikán 10. apríla – Ako dnes informoval riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice Greg Burke, Svätý Otec František sa v utorok 1. mája v podvečerných hodinách zúčastní v mariánskom pútnickom mieste Divino Amore neďaleko Ríma na spoločnej modlitbe svätého ruženca z príležitosti začatia mesiaca zasväteného Panne Márii. Začiatok pobožnosti je naplánovaný na 17. hodinu.

Pápež František sa v máji tiež stretne s členmi Neokatechumenátnej cesty. V sobotu 5. mája bude o 11. hodine celebrovať svätú omšu na priestranstve v rímskej časti Tor Vergata pri príležitosti 50. výročia začiatku činnosti „Cesty“ na území Ríma. Očakáva sa rádovo stotisícová účasť členov hnutia z celého sveta.

Najbližším bodom programu Svätého Otca je ďalšia z pastoračných návštev v rímskych farnostiach. Už túto nedeľu 15. apríla o 16. hodine sa stretne s veriacimi vo Farnosti sv. Pavla z Kríža, ktorá sa nachádza na západnom okraji Večného mesta. Na záver návštevy bude pápež František sláviť svätú omšu o 18. hodine. -ab-

inizio pagina

Zo života Cirkvi vo svete



Francúzsky prezident Macron historicky prvý raz na podujatí Katolíckej cirkvi

◊  

Francúzsko 10. apríla – Francúzsky prezident Emmanuel Macron sa včera prihovoril na podujatí organizovanom Katolíckou cirkvou vo Francúzsku, ktoré sa konalo v Collège des Bernardins v Paríži za účasti okolo 400 osobností. V krajine, ktorá sa hlási k prísnemu presadzovaniu laicizmu išlo o historicky prvú udalosť tohto druhu.

Organizátori na úvod dali zaznieť niekoľkým svedectvám, ktoré upozornili na súčasný život vo francúzskej spoločnosti. Po svedectvách o vylúčení a utrpení, ale tiež aj o priateľstve a podelení sa vystúpili so svojimi príspevkami predseda Biskupskej konferencie Francúzska Mons. Georges Pontier a francúzsky prezident Emmanuel Macron.

„Chceli sme, aby boli medzi nami prítomní aj naši priatelia poznačení ťažkými a bolestivými príbehmi“, povedal Mons. Pontier obrátiac sa na prezidenta Macrona. Vo svojom príhovore sa predseda biskupskej konferencie nevyhol ani otázkam eutanázie, bioetiky, rodiny, migrácie ale tiež „pohrome antisemitizmu a strachu z islamu.“ Pripomenul, že cieľom biskupov nie je uspokojiť osobitné záujmy, ale vyjadriť obavy v prospech ľudí, ktorí sú znevýhodnení a nemajú perspektívu do budúcnosti.

Mons. Pontier poukázal aj na potrebu začať od slova „rovnosť“ z republikánskej vlajky: „Pretože nerovnosť príležitostí vo výchove, vo vzdelaní, vo výške platu, možnosti zamestnania, v prístupe k verejným službám skôr narastajú ako sa zmenšujú. A je potrebné začať od potrieb tých najchudobnejších, aby sa mohol tvoriť bratský, spravodlivý a solidárny národ.“

Po predsedovi Francúzskej biskupskej konferencie sa ujal slova francúzsky prezident Emmanuel Macron, ktorý vo svojom 45-minútovom vystúpení okrem iného vyzdvihol hrdinský príklad obetovania vlastného života policajta Arnauda Beltrameho, pričom poukázal na skutočnosť, kam môže priviesť človeka „katolícka viera“.

Prezident menoval aj pátra Jacquesa Hamela, ktorý bol v roku 2016 zabitý počas slávenia svätej omše v Rouene. Emmanuel Macron ocenil prínos kresťanských organizácii pre francúzsku spoločnosť a v závere adresoval túto výzvu francúzskym katolíkom:

„Som presvedčený, že katolícke semienko sa môže a musí spolupodieľať opäť a stále na živote našej spoločnosti. Preto som sem prišiel, aby som vám povedal, že Republika očakáva od vás tri dary: dar vašej múdrosti, vašej angažovanosti a vašej slobody.“

Je to po prvý krát od vyhlásenia laického štátu, že sa prezident republiky zúčastnil na takomto stretnutí. -ab-

inizio pagina

V konžskom Nord Kivu zavraždili katolíckeho kňaza priamo uprostred veriacich

◊  

Kongo 10. apríla – V Konžskej demokratickej republike ozbrojený útočník zavraždil katolíckeho kňaza priamo uprostred jeho veriacich. Je to za posledné mesiace už tretí prípad vraždy kňaza v nepokojnom regióne Nord Kivu.

V nedeľu 8. apríla slávil 38-ročný otec Étienne  Nsengiunva omšu vo farnosti. Keď potom obedoval s niekoľkými laickými spolupracovníkmi, do miestnosti vstúpil ozbrojený muž a kňaza zastrelil.

„Don Étienne bol známy svojou angažovanosťou za nastolenie mieru v tejto oblasti“, uviedol pre Vatican News Mons. Théophile Kaboy Ruboneky, biskup Gomy, hlavného mesta provincie Nord Kivu. „Aj keď laici vedia, kto kňaza zabil, miestne autority napriek svojim slovám o vyriešení situácie nakoniec nič nepodniknú,“ dodal biskup. Situácia podľa jeho slov ostáva beznádejná a obyvateľstvo je „všetkými opustené“. Jediný možný spôsob je „zveriť sa do Božej prozreteľnosti a modliť sa“.

Pohraničná oblasť v susedstve Rwandy a Ugandy, bohatá na ťažbu nerastov, zostáva nebezpečná aj napriek prítomnosti mierovej misie OSN. Len niekoľko dní predtým bol v Nord Kivu unesený a následne prepustený iný domáci katolícky kňaz. -ab-

inizio pagina

Dnešné vysielanie



Vysielanie z 10. apríla 2018

◊  

Utorňajšie vysielanie vo zvukovej podobe: 

inizio pagina