|
|
|
Grottaferrata
Predošlú nedeľu sme ukončili týždeň modlitieb za
jednotu kresťanov. Citlivosť k otázkam rozdelenia a túžba
po obnovení jednoty kresťanského sveta by však nemala byť
obmedzená na jeden týždeň v roku. Kristovo prianie vyslovené
v modlitbe pri poslednej večeri „aby všetci jedno boli“ je programom
pre všetkých, ktorí sa hlásia ku Kristovmu menu. Tohto roku si pripomenieme 950. výročie tragického rozdelenia medzi východným, byzantským svetom a Rímom. Rok 1054 je dátumom symbolickým - vtedy totiž už len vyvrcholilo postupné odcudzenie sa dvoch častí kresťanstva. Okrem tohto smutného dátumu, ktorý nám pripomína „rozhádané kresťanstvo“, je dobré pripomenúť si, že napriek tomuto historickému rozdeleniu existujú mnohé miesta a skutočnosti, ktoré toto rozdelenie presahujú a svojim spôsobom aj prekonávajú. Taliansky katolícky týždenník Famiglia cristiana prináša vo svojom poslednom
čísle reportáž z
kláštora v Grottaferrate pri Ríme, venovanú tisícročnému výročiu
založenia miestneho kláštora. Na prvý pohľad by táto správa sama
osebe nebola ničím nezvyčajnou, keby tento kláštor nemal
jednu osobitnú charakteristiku. Je to grécky kláštor, dodnes nasledujúci
byzantský obrad v gréckom i talianskom jazyku. Jeho predstavený archimandrita
Emiliano Fabbricatore predstavujúc sa novinárovi definuje stručne
túto mníšsku komunitu slovami: „My sme tí, ktorí sme sa nikdy s nikým
nepohádali.“ Grottaferrata sa nachádza na úpätí albánskych vŕškov, ani 20 kilometrov
na juhovýchod od Ríma. Na tomto mieste, nazývanom Tuskulanum, si už
v staroveku stavali vily zámožní Rimania, pretože pekné prostredie,
najmä v lete, poskytovalo úľavu pred vlhkým a dusným podnebím
Ríma. Pravdepodobne na mieste dnešného kláštora stála aj letná vila
slávneho rímskeho rečníka Cicera, z diela ktorého sa nám zachovali,
okrem iného, aj jeho tzv. Tuskulské hovory. Dnešný názov miesta -
Grottaferrata - je starší ako kláštor a pochádza z latinského označenia
crypta ferrata, zamrežovaná krypta. Miestni obyvatelia takto nazývali
malú modlitebňu postavenú pravdepodobne už vo 4. storočí
Jánom z Kapadócie. Súčasný kláštor je posledným pomníkom gréckeho mníšstva v Taliansku.
Grécke kláštory, ktoré bolo možno počítať na stovky, prekvitali
v Taliansku najmä od 7. do 13. storočia a koncentrovali sa predovšetkým
v jeho južnej časti, najmä v Kalábrii a na Sicílii, teda na územiach,
ktoré boli v antike súčasťou tzv. Veľkého Grécka. Z
kalábrijského mesta Rossano pochádzal aj zakladateľ grottaferratského
kláštora sv. Nilus. Prišiel sem aj zo svojimi spoločníkmi z Kampánie,
kde už predtým prebýval najprv v kláštore Valleluce, patriacemu benediktínskemu
kláštoru v Monte Cassino a neskôr v Serperi pri Gaete. Nilus sa tešil
už za svojho života značnej úcte, vďaka svojej povesti duchovného
vodcu i vďaka svojej učenosti. Už pred príchodom do Grottaferraty
bol v kontakte s pápežmi ale aj so svetskými vladármi, ako bol cisár
Otto III, či moslimský emir Abu l´Quasim z Palerma na vtedy Arabmi
ovládanej Sicílii. Boli to práve časté nájazdy Arabov, či
ako ich vtedy nazývali „Saracénov“ na miesta jeho predchádzajúcich
kláštorov, ktoré ho pohli k tomu, aby hľadal pre svoju komunitu
útočište na bezpečnejšom severe. Po príchode do Tuskulana, v lete roku 1004, vtedy už staručký Nilus prijal
pozvanie miestneho kniežaťa Gregora, ktorý mu ponúkol pozemok
a základinu pre jeho budúci kláštor. Nilusovi duchovní synovia, ktorí
tam z kampánskeho Serperi čoskoro dorazili za svojim duchovným
otcom, sa usídlili v už spomínanom komplexe rozborených rímskych víl,
okolo starej kresťanskej modlitebne. Prv ako sa mohli pustiť
do stavby nového kláštora však sv. Nilus, 26. septembra 1004 zomrel. Rozvoj kláštora a stavba dodnes zachovaného byzantského chrámu i časti
kláštorného komplexu je spojená s menom tretieho Nilusovho nástupcu,
Sv. Bartolomeja. Jednou z prvých stavieb, ktorú mnísi postavili, bolo
tzv. xenodochium, teda útulok pre pútnikov. Pohostinstvo pútnikom
a útulok pre chorých boli totiž vždy jednou z prvých povinností stredovekých
kláštorov. Kláštorný komplex bol v podstate dokončený v roku 1024, kedy ho vysvätil
pápež Ján XIX. Počas ďalších tridsiatich rokov, kedy bol
igumenom kláštora sv. Bartolomej sa kláštor, nasledujúci regulu sv.
Bazila vo vlastnom typikone, stal pre široké okolie uznávaným centrom
duchovného života, byzantskej liturgie i apoštolátu, miestom prepisovania
a uchovávania vzácnych rukopisov ale aj inšpirátorom urovnávania politických
nepokojov a napätí, ktoré v prvej polovici 11. storočia zmietali
osudmi pápežského dvora, cisárstva, miestnych i longobardských kniežat. Už spomenuté tragické rozdelenie kresťanstva v roku 1054 sa kláštora
nijako nedotklo. Jeho život bol aj naďalej odmeriavaný rytmom
modlitby, štúdia, prepisovaním rukopisov i poľnohospodárskou
meliorizáciou okolitých bažinatých pozemkov. V priebehu ďalších
storočí sa kláštor neraz ocitol aj vo víre politických bojov
a zápasov najmä medzi jednotlivými feudálnymi rodinami ovládajúcimi
Rím a tuskulskými kniežatami. Kláštor, aj vďaka svojej strategickej
polohe, bol považovaný za východisko možných ťažení proti Rímu.
Istú stabilitu mu zabezpečil nový politický systém podľa
ktorého bol od doku 1462 kláštor prideľovaný ako tzv. commenda
niektorému z kardinálov. Jeden z nich, Giuliano della Rovere, neskorší
pápež Július II., na konci 15. storočia kláštorný komplex opevnil.
Systém komendy trval až do roku 1824, kedy pápež Lev XII. podriadil
kláštor priamo Sv. Stolici. Keďže behom stáročí prenikli
do mníšskej liturgie v Grottaferrate viaceré latinské prvky, od 80-tych
rokov 19. storočia prebehla v kláštore liturgická reforma, ktorá
si kládla za cieľ vrátiť liturgický život kláštora i formu
rehoľných pravidiel do ich pôvodnej čisto byzantskej formy. Spomedzi mnohých činností kláštora je hodno spomenúť známu tlačiareň.
V nej boli vydávané aj liturgické knihy v cirkevnej slovančine,
ktoré sú dodnes považované za tzv. editio typica aj pre gréckokatolíkov
na Slovensku. Kláštor sa preslávil ja osobitnou formou byzantskej
liturgickej hudby, tzv. melurgie. Grottareffatský kláštor je v živom
kontakte s ďalšími dvoma cirkevnoprávnymi jednotkami byzantského
obradu v Taliansku s italo-albánskymi eparchiami v Piana degli Albanesi
na Sicílii a Lungro v Kalábrii. Práve v ňom sa konali aj dva
inter-eparchiálne synody, prostredníctvom ktorých sa koordinuje pastoračná
aktivita týchto cirkevnoprávnych jednotiek. Grottaferratský baziliánsky kláštor – popri všetkých cenných a zaujímavých
aspektoch svojej existencie – je však predovšetkým symbolom. Je totiž
znakom nerozdelenej cirkvi. Tu na predmestí Ríma, sídla pápežov –
a v istom zmysle pod ich priamou ochranou – už tisíc rokov sa modlia
a pracujú mnísi, oslavujúci Pána v duchu byzantskej tradície. Ich
prítomnosť v srdci latinského sveta je znakom nádeje a dôkazom
toho, ako sa disciplinárna, teologická a liturgická rôznorodosť
môžu stať obohatením jednoty a nie jej prekážkou. Grottaferratský kláštor vstupuje v tomto roku do druhého tisícročia svojej
existencie. Aj dnes v ňom modlitbou a prácou oslavujú Boha baziliánski
mnísi, „tí, ktorí sa nikdy s nikým nepohádali.“ Pripojme sa aj my
svojim modlitbami k týmto mníchom, aby tak naše spoločné modlitby
prispeli k skorému zmiereniu dodnes tak nešťastne a zbytočne
„rozhádaných“ kresťanských cirkví. P. Cyril Vasiľ S.J.
|
|
|
||||||||||
|
||||||||||