home > Gréckokatolíci

Biskup Jozef Gaganec

V dnešnom vysielaní sa pokúsime "oprášiť" ďalší úsek našich cirkevných dejín, a to práve prostredníctvom príblíženia života a činnosti jedného z najdôležitejších predstaviteľov prešovskej eparchie, druhého prešovského biskupa o. Jozefa Gaganca.

Tohto roku si pripomíname 130. výročie jeho smrti. Pre mnohých našich poslucháčov jeho meno možno nie je veľmi známe. Na jeho celkovú stručnú chrakteristiku a na zdôvodnenie tejto našej spomienky hádam stačí povedať, že to bol práve tento biskup, ktorý v 19. storočí storočí skutočne aktívne rozbehol život a funkčnosť prešovského biskpstva a sa snažil zabezpečiť mu organizačnú a sociálnu stabilitu, pastoračnú jednotnosť a výkonnosť.

JOZEF GAGANEC, bol synom cirkevného speváka - kantora v Nižnom Orliku, Jána Gaganca, ktorý bol ale okrem toho aj pohraničným strážnikom a tak sa aj s rodinou často sťahoval. Budúci biskup Jozef sa ako druhé z desiatich detí narodil vo Vyšnom Tvarožci 10. apríla 1793. Keďže od detstva preukazoval ľahkosť v učení a schopnosti k štúdiu, po ukončení základnej školy v Bardejove a gymnázia v Ujheli a v Levoči sa vybral na štúdiá filozofie do Veľkého Varadína. Okrem rodného rusínskeho jazyka a školskej latinčiny sa veľmi rýchlo naučil aj maďarsky a nemecky, čo mu neskôr bolo veľmi osožné pri zastávaní jeho úradu.

Keďže jeho rodina bola chudobná, ako študent bol odkázaný sám na seba, okrem toho ešte aj pri všetkej núdzi, podporoval štúdiá svojho mladšieho brata Štefana. Pravdepodobne už v týchto študentských časoch môžeme nájsť koreň a dôvody silného sociálneho cítenia, ktoré mal aj neskôr ako biskup, keď mu veľmi ležal na srdci osud svojich chudobných veriacich a zabezpečenie dôstojného živobytia pre svojich študentov a kňazov.

Keďže v sebe cítil povolanie ku kňazstvu, bol mukačevským biskupom vyslaný na štúdiá teológie do Trnavy. Absolvoval ich v roku 1816 a pred kňazskou vysviackou sa oženil s dcérou Makovického dekana Annou Kovalickou. Kňazskú vysviacku prijal vo veľkom Varadíne v marci 1817 a na svoje prvé miesto nastúpil do Ruských Peklian. Neskôr sa stal farárom vo Vislave a Hejó Keresture a dekanom boršodského okruhu.

Okrem horlivej dušpastierskej činnosti sa veľmi zaslúžil na národno-osvetovom poli, zakladal ľudové školy a bol napríklad aj horlivým propagátorom novozavedeného očkovania proti kiahňam.
Roku 1835 ovdovel a bol menovaný kanonikom a členom biskupského konzistória. V tom čase bol biskupom Gregor Tarkovič, muž svätého a asketického života, ale málo spôsobilý na riešenie organizačno-praktických záležitostí biskupstva. Tie spočívali na pleciach jeho tajomníka Vasiľa Popoviča, ktorý sa ale roku 1837 stal mukačevským biskupom.

Po Popovičovom odchode do Mukačeva táto úloha pripadla Gagancovi. Preto bolo len logické, že po smrti staručkého biskupa Tarkoviča bol menovaný najprv vikárom a neskôr aj biskupom práve Jozef Gaganec. Jeho biskupská vysviacka sa uskutočnila v súkromnej cisárskej kaplnke vo Viedni 25. júna 1843. Hlavným svätiteľom mu bol už spomínaný jeho priateľ, bývalý spolukanonik Vasiľ Popovič.

Už v svojom prvom obežníku z 28. augusta roku 1843 Gaganec povzbudzoval svoje duchovenstvo k starostlivosti o biedny ľud, ktorý je rozličnými nepriateľmi privádzaný k stále väčšej biede. Brojil proti rastúcemu alkoholizmu, ktorý rozvracal a ešte viac ožobračoval národ. Od duchovenstva, ako prvú podmienku úspešnej práce žiadal dobrý osobný príklad.

Na pomoc chudobným farnostiam začal hneď organizovať celodiecézny fond. Keďže v tom čase ešte v Uhorsku existovalo poddanstvo, snažil sa od neho oslobodiť aspoň rodiny cirkevných zamestnancov, čo sa mu aj podarilo. Hneď prvé roky jeho biskupského účinkovania boli pozančené veľkým sociálnym tlakom, neúrodou a celkovou spoločensko-politickou krízou.

V severovýchodnom Uhorsku počas hladomoru roku 1847 sa zmenšil počet obyvateľstva o celú tretinu, mnohí vymreli a ďalší sa masovo sťahovali na úrodnejšie "dolniaky". Do tohto obdobia spadá aj jeho spolupráca a podpora, ktorú dával národnému buditeľovi Alexandrovi Duchnovičovi pri šírení vzdelanosti a osvety medzi svojimi veriacimi. Duchnovičova knižka "Chlib duši", ktorú Gaganec horlivo propagoval a odporúčal sa stala šlabikárom i prvou modlitebnou knižkou pre mnohých.

Revolučný rok 1848 priniesol nemálo nepokoja a zmätku aj do života prešovskej eparchie, preto v tom istom roku zvolal do Prešova eparchiálnu synodu, na ktorej okrem aktuálnych dobových problémov boli vypracované aj odpovede na dotazník zaslaný celonárodnou synodou krajinských biskupov. Skutočnosť, že biskup vždy hájil predovšetkým záujmy svojho národa a svojich veriacich mu vyslúžila v porevolučnom období nepriazeň ako cisárskeho dvora tak aj ex-revoučných maďarských kruhov, vo Viedni proti nemu dokonca chceli začať súdny proces. Známy absolutistcký mimister Bach pre neho žiadal od prímasa aspoň akýsi cirkevný trest.

Aj z týchto dôvodov v nasledujúcich rokoch sa pozornosť biskupa Jozefa Gaganca sústredila na duchovné a náboženské povznesenie svojej eparchie. Tu neslobodno zabudnúť na jeho rolu pri založení eparchiálneho "Spolku sv. Jána Krstiteľa", na starostlivosť o siroty a chudobných študentov, atď.

K jeho úradu sa viaže aj prvá oprava biskupskej rezidecie, či lepšie povedané prestavba rozpadajúceho sa minoritského kláštora na biskupské sídlo a prestavba katedrálneho chrámu. Za jeho čias bolo v eparchii postavených 36 nových cerkví a mnohé boli prestavané, zreštaurované, či ináč skrášlené.

Počas svojho 32 ročného biskupského účinkovania vysvätil 237 kňazov, z nich bolo 190 pre prešovské biskupstvo, 12 pre rád sv. Bazila, ostatní pre susedné eparchie. Na svojich kňazov sa často a veľmi dôrazne obracal s napomenutím a požiadavkou, aby verne zachovávali a prehlbovali poznanie východného obradu, ktorý pokladal za naše najcennejšie dedičstvo. Šírenie gramotnosti medzi dedinským ľudom bolo podľa neho tiež príležitosťou k obnovenej katechizácii.

V cirkevnom živote a administrácii sa postavil na obranu cyriliky, pretože v zavedení latinky správne videl prvý krok k strate národno-náboženskej identity svojich veriacich a k ich postupnému pomaďarčeniu a odcudzeniu. Takýto postoj mu samozrejme neurobil dobré meno u vládnucich maďarských kruhov, ktoré mu rovnako mohli zazlievať jeho podporu rusínskym a slovenským národovcom a jeho členstvo a morálnu podporu Matici slovenskej.

Celkové zhodnotenie činnosti biskupa Jozefa Gaganca, od jeho vysviacky roku 1843 až po jeho smrť roku 1875 by si vyžadovalo monografické historické spracovanie. Verme, že sa raz dočkáme aj toho. Bolo by totiž mimoriadne potrebným k odkrývaniu ďaľších bielych miest v našich dejinách. Nuž nech je teda táto naša krátka aspoň prvým podnetom k lepšiemu spoznaniu jeho veľkej dušpastierskej lásky a starostlivosti a hlavne povzbudením k nasledovaniu ho v jeho láske k cirkvi a ľudu, ktorého bol synom.

P. Cyril Vasiľ SJ