home > Rozhovory

Rozhovor s kardinálom Jozefom Tomkom pri príležitosti jeho 80-tych narodenín

Dňa 11. marca 2004 kardinál Jozef Tomko, bývalý prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, ktorý viac než pol storočie žije v Ríme, oslávil 80 rokov života. Pri príležitosti svojho jubilea nám poskytol rozhovor.

P. Sočufka: V istom katolíckom mesačníku som sa dozvedel, že kedysi dávno ste si zamilovali svätého Pavla pre jeho misionársky a apoštolský zápal. Že aj primičnú svätú omšu ste slúžili pri jeho hrobe. Vyjadrením tejto lásky je aj biskupské heslo: Aby sa Cirkev vzmáhala. 80 rokov vášho života ukázali, že všetko toto bolo v pláne Božej prozreteľnosti.

Mohli by ste nám povedať čo to o vašom detstve, o živote vašej rodiny v Udavskom, o tom, kto mal na vás vplyv?

Kardinál Tomko: Osemdesiat rokov je dobrá príležitosť zastaviť sa na životnej púti, pozrieť sa na prekonanú cestu a spraviť súvahu. Keď sa takto pozerám na svoj život, tak stále jasnejšie vidím červenú niť a cítim Božiu ruku, ktorá ma viedla nie vždy podľa mojich ľudských očakávaní, ale oveľa lepšie: Boh píše rovno aj cez krivé čiary.

P. Sočufka: Otec kardinál, vráťme sa však, ak dovolíte na východné Slovensko, ku vašej kolíske, k rodičom a súrodencom...

Kardinál Tomko: Moje detstvo a mladosť sa viažu na Udavské, malú obec pri Humennom. Narodil som sa v chudobnej robotníckej rodine, mám dve sestry. Veľa vďačím svojim rodičom, najmä matke, ktorá uvádzala do života viery nielen nás, ale aj nasledujúce dve generácie počas neslobody. V dedine pôsobil medzi dvoma vojnami vynikajúci kňaz dr. Štefan Hések, rodák z Kútov, ktorý našu dedinu povzniesol po stránke náboženskej, národnej i kultúrnej. Mal živý styk s mládežou a posmeľoval nadaných žiakov a žiačky na štúdia. Udavské tak začalo dodávať inteligenciu a tiež kňazov. Jeho kázne a vyučovanie náboženstva v škole ako aj celkový apoštolát, do ktorého zapojil aj divadlá, zanechávali stopy. Náš „pán dekan“ svojím vzdelaním a vzorným kňazským životom si získal veľkú vážnosť na celom okolí a v diecéze. Začiatkom vojny ho biskup Čársky preložil do Prešova a menoval generálnym vikárom.

Gymnázium som vyštudoval v Michalovciach. Sem posielali z Čiech veľa profesorov rôznych názorov, aj „bez vyznania“. Našťastie tu pôsobil aj učený a sociálne zameraný kňaz dr. Štefan Hlaváč, ktorý používal dvojhodinové vyučovanie náboženstva za týždeň na utvrdenie viery a na vyvrátenie protivných tvrdení. Bol to okrem iného ozajstný priateľ mládeže, najmä chudobných študentov, zakladateľ skautského hnutia na východe a široko známy sociálny pracovník. Ešte dnes „Rodina dr. Hlaváča“ právom uchováva pri živote  pamiatku jeho pôsobenia na gymnáziu v Michalovciach a v Humennom, ktoré násilne prerušil režim, keď ho uvrhol do ťažkého žalára a nevinne odsúdil na nútené práce v baniach. Osoba „pána profesora“, alebo nášho „Pištu“, ako sme ho volali, bola pre mňa vzorom pri utváraní povolania, ktoré vo mne potichučky rástlo. Štúdium sa mi výborne darilo, aj keď cez prázdniny som často musel dávať hodiny iným, alebo ťažko pracovať na cestách a v lese, aby som si zarobil na knihy. Úspechy v drobných apoštolských podujatiach ma tiež posmeľovali a nemal som ešte sedemnásť rokov, keď som sa verejne priznal s úmyslom stať sa kňazom a tak pracovať pre povznesenie nášho ľudu, ktorý som vždy miloval, a najmä pre mládež.

Na misijné poslanie som však vtedy nemyslel. O to sa postaral neskôr sám Boh, aj keď mi nechýbala istá prozreteľnostná predpríprava: malá soška černoška pri jasličkách vo farskom kostole, ktorému sme hádzali do klobúka peniažky na misie, za ktoré nám ďakovne pokýval hlavou, nová socha sv. Terezky Ježiškovej, patrónky misií, občasné čítanie časopisu Hlasy z domova a misií, a podobne.

Mal som teda chudobnú, ale pomerne pokojnú mladosť. Ďakujem Bohu za svoju zdravú rodinu a aj za chudobu, ktorá ma naučila pracovitosti a úcte k jednoduchému ľudu.

P. Sočufka: Večné mesto sa stalo vaším druhým domovom. Po majstrovi Lacovi Pudišovi, ktorý nedávno oslávil zlatú svadbu, ste druhým najdlhšie žijúcim Slovákom v Ríme. Živým pamätníkom života slovenskej komunity, ktorej ovocím je Slovenský ústav svätého Cyrila a Metoda...

Kardinál Tomko: Do Ríma ma poslal biskup Cársky ihneď po vojne. Práve som začínal tretí rok na bratislavskej teologickej fakulte. Vo Večnom meste sme bývali v Pápežskom kolégiu sv. Jána Nepomuckého a študovali na Lateránskej univerzite. 12. marca 1949 som prijal v Lateránskej bazilike kňazské svätenie a na druhý deň som slúžil prvú sv. omšu, za účasti ani desiatich prítomných a nijakého príbuzného, a to pri hrobe sv. Pavla apoštola národov, ktorý ma vždy priťahoval svojím zápalom za Ježiša Krista a za jeho Cirkev. Ako primičný obrázok som si vybral Vladimírsku ikonu Bogorodice umilienia, ktorú vtedy v Taliansku málokto poznal, môj program kňazského apoštolátu som naznačil citátom z Jánovho evanjelia: „aby mali život a mali ho prehojne“ (Jn 10, 10). Pôvodný plán bol vrátiť sa domov a pôsobiť v diecéze.

Medzitým sa však stali dôležité udalosti, ktoré dali iný smer môjmu životu. Ponajprv to bol násilný prevrat vo februári 1948, ktorý sa čoskoro prejavil: komunistická vláda nám prikázala okamžite sa vrátiť domov a stiahla nám pasy. Ja som však medzitým dostal od Svätej stolice menovanie za vicerektora - ekonóma Kolégia Nepomucena. Tak som sa stal „exulantom“. Dnes ďakujem Bohu za toto „vyhnanstvo“, za tento exil, pri ktorom sa Rím stal mojou druhou vlasťou a domovom.

P. Sočufka: Aké boli Vaše začiatky práce vo Vatikáne a medzi krajanmi?

Kardinál Tomko: Päťdesiate roky som strávil v Ríme tak, že som sa staral o bohoslovcov, ktorí utiekli z Republiky a prišli študovať do Nepomucena, ako aj o kňazov z rôznych svetadielov, čo si konali vyššie štúdia a bývali v Kolégiu. Tak som prichádzal do stále širšieho styku s rôznymi rasami a kultúrami.  Okrem toho som využil čas, aby som dosiahol nielen doktorát z teológie, ale aj druhý, a to zo sociálnych vied, na Gregorovej univerzite a neskôr aj tretí, z kanonického práva, dizertačnou prácou „Zriadenie spišskej, banskobystrickej a rožňavskej diecézy a kráľovské patronátne právo v Uhorsku“, ktorá vyšla po nemecky u Herdera vo Viedni a po slovensky roku 1995 na Spiši.

Medzitým však prišli do Ríma vynikajúci kňazi, ktorí museli utiecť zo Slovenska: Botek, Náhalka, Čík, ktorí obohatili počet rehoľníkov ako jezuitov otcov Litvu, Michala Lacka,  neskôr tiež saleziánov na čele s Ľudom Macákom a iných. Začali sme vydávať „Hlasy z Ríma“ a starať sa o našich krajanov, roztrúsených po svete. Ja som sa venoval nielen starosti o vydržiavanie seminaristov, ale aj o vyhľadávanie nových povolaní v zahraničí pre Slovensko. To ma viedlo k ceste do Ameriky roku 1958. Biskup Adamec je ovocím týchto snáh. Podobnú myšlienku začali uskutočňovať s mladšími synmi slovenských emigrantských rodín  saleziáni. Všetky tieto činnosti však potrebovali strechu nad hlavu. Tak sa zrodila na Vianoce 1959 myšlienka postaviť Ústav sv. Cyrila a Metoda. Roku 1960 som znovu cestoval do Ameriky a získal za plán našich rodákov, najmä biskupa Grutku. Sami sme nemali ani groš, ale postavili sme si ako termín na posviacku jubilejné 1100. výročie príchodu solúnskych bratov k našim predkom. Myšlienka zjednotila našich krajanov natoľko, že keď delegáti mužskej „Jednoty“ odhlasovali väčšiu pomoc na stavbu Ústavu, celé zhromaždenie povstalo a začalo spievať „Hej, Slováci“. Boh odmenil našu odvahu a zanietenosť a na sviatok Sedembolestnej Patrónky Slovenska roku 1963 sme Ústav posviacali, za účasti krajanov z celého sveta. Okolo Ústavu sa potom rozbehla široká činnosť, ako: malé slovenské gymnázium s cieľom ďalekej prípravy na kňazstvo alebo na laických pracovníkov, vydavateľstvo náboženských kníh, duchovné stredisko pre našu emigráciu a pútnikov. Posilnila sa aj spolupráca s vatikánskym rádiom. Žiaľbohu, z „otcov zakladateľov“  tohto prozreteľnostného diela som ostal nažive iba ja, ale žijú ešte niektorí dôležití činitelia, ako arcibiskup Hrušovský, biskup Vrablec, niektorí saleziáni a iní.

Ja som sa do Ústavu preniesol až roku 1965 a postupne som tam vydal svoje dva komentáre k dokumentom Druhého vatikánskeho koncilu: „Svetlo národov“, „Kresťan a svet“, ako aj iné svoje knihy a brožúrky. Boli to požehnané roky aj pre mňa osobne. Cyrilometodské jubileá ma priviedli k tomu, aby som si preštudoval historické pozadie a význam ich misie a tradície v slovenských dejinách. Výsledky tohto výskumu som potom uverejnil v malej knižke. Komunistická falošná „veda“, najmä archeológovia, tvrdili, že takzvaná „byzantská misia“ bola čisto politická a že hovoriť o cyrilometodskej tradícii u nás je mýtus. Námietka ešte dnes nevymrela v niektorých hlavách zo starej ideologickej školy. Veď preklad Písma a príprava bohoslužobných kníh, ktorú vykonali naši apoštoli nie sú predsa politické akcie, ako ani výchova kňazov a hlásanie evanjelia! Myslím, že je celkom správne, že sa cyrilometodská tradícia dostala až do ústavy slovenskej republiky. To sú naše ozajstné korene! Na začiatku nášho písomníctva stojí preklad Jánovho evanjelia do staroslovenčiny, ktoré začína slovami: „ Isprva bie Slovo i Slovo bie u Boga a Bog bie Slovo“ Toto je jedno z našich prvých písaných slov, ktorými sme vystúpili  na javisko kultúrnych dejín. Táto tradícia by sa však nemala stať iba okrasným prvkom v slávnostných prejavoch, ale naším prínosom pre mravnú obnovu Slovenska a pre spojenú Európu, aby dýchala dvoma pľúcami.

Rím sa mi však stal druhým domovom aj preto, lebo mi otvoril brány k vstupu do činnosti svetovej Cirkvi. Roku 1961 ma pozvali, aby som sa zúčastnil konkurzu na miesto teologického spolupracovníka na Kongregácii sv. ofícia. Na tomto pracovisku som prežil trinásť rokov, a to doslova „v tieni kupoly“ svätopeterskej baziliky, do ktorej som mal na skok. Tá sa čoskoro stala aulou koncilu, kam som zabehával vyhľadať niektorého biskupa a načúvať nejakému prejavu. Tak som poznal mnohých biskupov a teológov. Ku koncu koncilu som spolupracoval na vnútornej reorganizácii tejto starej inštitúcie, ktorá sa stala Kongregáciou pre učenie viery. Ako vedúci nového teologického oddelenia som sa pričinil o zriadenie komisií pre učenie viery pri biskupských konferenciách vo svete. Tak sa začali moje cesty na rôzne kontinenty: po úspešnej schôdzi európskych predstaviteľov v novembri 1968, keď som prvý raz stretol kardinála Wojtylu, roku 1970 ma vyslali do Manily na schôdzu biskupov z celej Ázie, na ktorú prišiel aj Pavol VI., a roku 1973 do Sydney v Austrálii na stretnutie biskupov z Oceánie.

Druhá pamätná činnosť bolo prvé zasadanie biskupskej synody roku 1967, na ktorej som bol jedným zo zvláštnych tajomníkov. Bola to jednomesačná skúsenosť a debata vyše dvesto biskupov z celého sveta o tom, ako uskutočniť smernice Koncilu pre obnovenú liturgiu, najmä omšovú, pre semináre, pre miešané manželstvá a pre nový cirkevný zákonník. Synoda tiež navrhla zriadenie Medzinárodnej teologickej komisie a mne okamžite pripadla úloha pripraviť pre ňu stanovy, menovanie členov a prvé i druhé pracovné zasadanie. Tam som osobne poznal najvýznamnejších teológov našej doby, medzi ktorými boli: Ratzinger, Schnackenburg, Congar, Karl Rahner, De Lubac, Hans Urs von Balthasar, Colombo a iní. Zároveň som sa stal tajomníkom kardinálskej komisie, ktorá mala pripraviť predpisy pre miešané manželstvá. Z týchto skúsenosti sa zrodila moja talianska kniha o miešaných manželstvách. Ako vedúci doktrinálneho oddelenia som sa tiež zúčastnil na mnohých podujatiach Sv. stolice a iných dikastérií na poli ekumenizmu, rodiny, laického apoštolátu atď.

V decembri 1974 som dostal menovanie za podsekretára Kongregácie pre biskupov, ktorá pripravuje menovania biskupov, zriaďovanie diecéz a biskupských konferencií. K nej je pridružená aj Komisia per Latinskú Ameriku, polosvetadiel s najväčším počtom členov katolíckej Cirkvi. Pripadla mi aj úloha spolupracovať na dokumente o vzťahoch medzi biskupmi a rehoľníkmi „Mutuae relationes“. Mohol som sa tiež činne zúčastniť na známej Konferencii biskupov Latinskej Ameriky v Pueble, vo februári 1979 a pozdraviť tam po slovensky nového pápeža Jána Pavla II. Ani som netušil, čo pre mňa pripraví slovanský pápež!

P. Sočufka: Otec kardinál, pápež Ján Pavol II. si vás vybral za jedného z blízkych spolupracovníkov. V roku 1979 vás menoval za biskupa a o 6 rokov neskôr kreoval za kardinála. Môžete nám priblížiť jednotlivé  etapy  vašej činnosti vo vatikánskych dikastériách?

Kardinál Tomko: O niekoľko mesiacov po svojej voľbe Ján Pavol II. menoval nových kardinálov a medzi inými aj generálneho tajomníka Biskupskej synody, Poliaka biskupa Rubina. Na jeho miesto vymenoval mňa v hodnosti arcibiskupa a zároveň si vyhradil, že ma osobne vysvätí. Aj voľba Sixtínskej kaplnky ako miesta, sviatku Sedembolestnej Patrónky Slovenska, potom slovenská homília a prenášanie celého obradu cez vatikánske rádio na Slovensko bolo znakom zvláštnej pozornosti k nám pápeža, ktorý mal povedať: „Umlčaná Cirkev už nejestvuje, lebo za ňu hovorí sám pápež“.

Za svoj biskupský znak som s pomocou spolubratov vyvolil zemeguľu, v jej srdci je zasadený dvojramenný cyrilometodský kríž na troch vrškoch a nad ním sú tri ľalie. Pod erbom je môj program, inšpirovaný sv. Pavlom: “Ut Ecclesia aedificetur“, čiže „Aby sa Cirkev vzmáhala“. Tri symboly naznačujú, akú Cirkev budovať: katolícku, svetovú (zemeguľa), slovenskú, cyrilometodskú (kríž na trojvrší) a diecéznu, košickú (tri ľalie, z ktorých jedna je zakrytá krížom). Môj život sa začal niesť v znamení tohto programu. Biskupská synoda mi otvárala obzor činnosti na svetovú Cirkev.

V novej úlohe na synode ma čakala tuhá robota, pri ktorej som našiel pevnú oporu vo Sv. Otcovi. Behom šiestich rokov som mohol takto pripraviť a viesť už v januári 1980 veľmi ťažkú synodu holandských biskupov a v októbri toho istého roku generálnu synodu o rodine a manželstve, na ktorej bol hlavným relátorom kardinál Ratzinger. Po zverejnení výsledkov v apoštolskej exhortácii „Rodinné spoločenstvo“, roku 1983 nasledovala generálna synoda o zmierení a pokání s následnou postsynodálnou apoštolskou exhortáciou. Nato som začal pripravovať dve synody: jednu o laikoch a druhú mimoriadnu o stave uskutočňovania rozhodnutí Druhého vatikánskeho koncilu v Cirkvi.

Biskupská synoda je nová, pokoncilová ustanovizeň. Na nej sa zídu reprezentanti biskupov z celého sveta a cez celý mesiac rokujú o niektorej dôležitej otázke života Cirkvi, ako napríklad rodina, výchova kňazov, laici, katechéza, zasvätený život, biskupi, a podobne. Na začiatku referujú o stave vo vlastnej krajine so svetlými i tmavými stránkami a vo svetle evanjelia hľadajú priliehavé riešenia na jestvujúce problémy, ktoré potom vyústia v konečných návrhoch a predložia pápežovi na schválenie s prosbou, aby ich prikázal pre celú Cirkev. Ja som prirovnával synodu k srdcu, ktoré najprv pritiahne opotrebovanú krv zo všetkých údov, okysličí ju a vyšle naspäť, aby udržiavala a oživovala aj krajné údy. Preto považujem aj obdobie svojej činnosti v službe tohto „srdca“ (v úvodzovkách) za dôležité a užitočné nielen pre mňa, ale aj pre celú Cirkev.

Mal som iba rozpracované prípravné práce na dve synody, keď ma nečakane stihlo v apríli 1985 menovanie za kardinála a prefekta Kongregácie pre evanjelizáciu národov. Darmo som sa utešoval, že však to nejako zvládnem, lebo ma posiela Sv. Otec, ktorý ma dobre pozná aj moje obmedzené schopnosti. V tú noc som nespal a premietal si pred očami nesmierne potreby a úlohy Cirkvi na poli evanjelizácie ako aj ťažkosti pri  vedení jednej z najnáročnejších Kongregácií rímskej kúrie.

P. Sočufka: Generálny predstavený Spoločnosti Ježišovej vo vatikánskych, najmä novinárskych kruhoch, má prezývku čierny pápež. Prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov je zasa označovaný za červeného pápeža. Má to podľa vás svoje opodstatnenie?

Kardinál Tomko: Žartovní Rimania - a k nim sa občas pridal aj ich terajší biskup - dobre vedeli, prečo dali prefektovi Kongregácie pre šírenie viery („Propaganda fide“) prezývku „červený pápež“. Jeho úlohy sú naozaj rôznorodé a rozsiahle. Menovanie je na päť rokov, ale sa môže predlžovať. Pre mňa z toho bolo šestnásť najťažších, ale aj najkrajších rokov môjho života na čele katolíckych misií vo svete a takmer štyristo rokov starej kongregácie, ktorú založil pápež Gregor XV. roku 1622. Ako mi to ihneď na začiatku povedal istý kolega, ide tu o prácu pre dve tretiny ľudstva, ktorí ešte nepoznajú Ježiša Krista. Okrem toho treba sa starať o šírenie misijného ducha v celej Cirkvi a o duchovnú i materiálnu pomoc misijnej činnosti a mladým cirkevným spoločenstvám.

P. Sočufka: O vašej práci na čele Kongregácie pre evanjelizáciu národov svedčia dva diely knihy Na misijných cestách. Sú akoby okienkom do sveta, a pre slovenského čitateľa zaujímavým cestopisom...

Kardinál Tomko: Len v samotnom Ríme prefekt je na čele pracovnej skupiny päťdesiatich členov, potom ústredného vedenia Pápežských pomocných diel, stará sa o päť kolégií pre výchovu 130 seminaristov, 340 kňazov na vyšších štúdiách, asi deväťdesiat rehoľných sestier a rovnaký počet katechétov z rôznych svetadielov. Okrem toho je veľkým kancelárom misijnej Urbanovej univerzity. Jeho úrad pripravuje zriaďovanie diecéz a prvých podobných organizácií, menovanie biskupov, schvaľuje biskupské konferencie, stará sa o výchovu kňazov, o prípravu a zadelenie misionárov (kňazov, rehoľníčok, laických pracovníkov). Pre široké úlohy na misijnom poli je prefekt členom vyše desiatich iných dikastérií, čiže centrálnych úradov v Ríme.

V mojom úrade som mohol použiť všetky svoje znalosti a doterajšie skúsenosti, ktoré mi Boh dal získať predtým na poli jazykov, teológie, sociológie, výchovy kňazov, univerzitného vyučovania, administratívnych skúsenosti. Naraz len celá moja minulosť, aj práce, ktoré som konal viac z povinnosti ako z vlastnej záľuby, všetko sa ukázalo užitočným. Červená niť sa ukázala stále jasnejšou. Túžba mladého novokňaza pri hrobe apoštola národov sv. Pavla, „aby mali život a mali ho prehojne“ sa spojila a stala konkrétnou v biskupskom hesle „budovať Cirkev“ najmä na svetovej, misijnej rovine, v duchu Kristovho príkazu: „Daná je mi všetka moc na nebi i na zemi. Choďte teda, učte všetky národy a krstite ich...Hľa, ja som s vami až do skončenia sveta „ (Mt 28, 19).

Štatistické údaje najlepšie svedčia o misijnej časti Cirkvi: vyše 1100 biskupov, zväčša už domorodých, okolo 55.000 kňazov, 80.000 seminaristov, z toho skoro 30.000 vo veľkých seminároch, okolo 170.000 rehoľných sestier, celé státisíce katechétov; k tomu treba pripočítať školy, menšie i väčšie nemocnice, okolo 700 ústavov pre malomocných, ani nehovoriac o nespočetných sociálnych zariadeniach. Boh požehnáva misijnú prácu a dáva vzrast mladým cirkvám.

Ihneď od začiatku som pochopil, že tieto cirkvi a misie vôbec sa nedajú riadiť spoza stola, ale že treba ísť do terénu. Začal som cestovať a nahromadil som spolu 50 ciest do Afriky, asi dvadsať do Ázie, vyše desať do  Latinskej Ameriky, tri do Oceánie, viacero do iných svetadielov a krajín, kde bolo treba udržiavať misijného ducha, teda spolu asi sto ciest.

A neboli to turistické cesty, ak si pomyslíme na maláriu, týfus, žalúdočné choroby, žltú horúčku a iné neduhy, ktoré číhali za každým rohom a od ktorých ma dobrotivý Boh zväčša ochránil. Celkove môžem povedať, že som pri vynaloženom úsilí oveľa viac dostal ako som mohol dať. Pritom mi ostáva radosť, že mi Pán žatvy dožičil zaniesť Sv. Otcovi ako ku krstu a zriadiť 180 nových diecéz a podobných celkov, zvýšiac ich celkový počet z 877 na 1060, čo značí 36% z celkového počtu v celej Cirkvi. Tiež sa mi dostalo milosti vložil ruky na 61 biskupov, ktorých som takto vysvätil, počet kňazov a diakonov som si nezaznačil. K tomu treba pridať prácu v rímskej kúrii a aj v samotnom úrade na španielskom námestí v Ríme, ako aj starosť o spomínanú Urbanovu univerzitu a naše kolégia. Čiastočné svedectvo vydávajú homílie, prejavy, články a úvahy v rôznych rečiach, ktoré som si dal každý rok zviazať a tvoria dvadsať zväzkov v mojej súkromnej knižnici. Skúsenosti z ciest som zhromaždil v dvoch zväzkoch diela „Na misijných cestách“. Druhý zväzok sa len okolo minulých Vianoc dostal do 120.000 slovenských rodín. Pripravil som si ho ako dar k osemdesiatke v nádeji, že sa takto vzbudí nejaké misionárske povolanie. V jubilejnom roku 2000 vyšiel slovenský preklad mojej knihy „Misie do tretieho tisícročia“. Okrem toho si uschovávam asi šesťdesiat videokaziet, to je asi stodvadsať hodín premietania, ako živých záberov z ciest. To najcennejšie však ostáva v srdci, a to je radosť, že mi Pán doprial priložiť ruku pri šírení jeho kráľovstva, „aby sa Cirkev vzmáhala“.

Keď som 77-ročný nechával úrad, Sv. Otec mi poslal ďakovný list, ktorý mi pomohol citovo sa rozlúčiť s mnohoročnou každodennou námahou. Ostali mi však mnohé poradné úlohy v rímskych organizmoch. Keď po osemdesiatke aj tie odpadnú, ostane mi len predsedníctvo Pápežského komitétu pre medzinárodné eucharistické kongresy, ktorým ma v októbri 2001 poveril Sv. Otec. Vtedy mi prišlo na myseľ pokušenie žartovať nad týmto pekným poverením: vziať ho ako peknú výzvu, lebo Eucharistia je aj „viaticum“ - príprava na poslednú, najdôležitejšiu cestu. Nateraz mi však ostáva povinnosť postarať sa o dobrú prípravu najbližšieho kongresu, ktorý sa má konať od 10. do 17. októbra tohto roku a ktorému som už venoval v decembri cestu do Mexika.

Za tieto všetky nezaslúžené dary nech sa vzdáva vďaka všemohúcemu Bohu, ktorý je bohatý na milosrdenstvo a čaká ma na vrcholku hory a na konci cesty, po ktorej ma viedla jeho dobrotivá ruka.

P. Sočufka: Otec kardinál vašou materskou diecézou je Košická arcidiecéza, ktorá vás vlastne darovala Rímu. Aký je váš osobný vzťah k nej po rokoch pobytu a práce v cudzine?

Kardinál Tomko: Ku Slovensku a ku košickej arcidiecéze ma viaže nielen pôvod, ale aj láska, najmä k Cirkvi, z ktorej pochádzam, ako to naznačujú aj dva symboly na mojom biskupskom znaku. Slovensko mi ostalo v srdci, aj keď neprajný režim mi odobral cestovný pas a považoval ma za vatikánskeho špióna. Aj keď som sa mohol po prvý raz vrátiť na Slovensko až za Dubčeka v lete 1968 a potom len pri vážnych a smrteľných udalostiach mojich rodičov. Nejdem opisovať spoločnú prácu nás rímskych kňazov o vyhlásenie slovenskej cirkevnej provincie a na udržanie viery na Slovensku. Spomeniem však len rok 1989, keď smrteľná choroba mojej matky mi umožnila na pamätný Zelený štvrtok zhromaždiť všetko kňazstvo a okolo desať tisíc ľudí v krásnom košickom dóme, kde 28 rokov chýbal biskup pre prekážky ateistického režimu. Veľkými udalosťami viery sa stal aj pohrab mojej matky v máji, levočská púť v júli, na ktorú ma Praha nechcela pustiť, a najmä vysviacka spišského biskupa Mons. Tondru, 9. septembra, za účasti vyše štyridsať tisíc veriacich a po ťažkých diskusiách, ktoré som mal s vládnymi činiteľmi v Prahe a predtým v Ríme. Pamätám sa, ako sme sa po páde komunizmu u nás zhodli so Sv. Otcom v reakcii, že Boh je Pánom histórie. Dúfam, že sa nájde iná príležitosť vyrozprávať históriu rokov, keď nás prehlasovali za „suchú ratolesť“ národa.

Po skončení neslobody nám Sv. Otec okamžite menoval štyroch biskupov a ja som ich vo februári a marci 1990 vysvätil. V apríli som ho sprevádzal na pamätnej prvej ceste, keď vo Vajnoroch prorocky pobozkal slovenskú zem a požehnal vyše dvesto základných kameňov pre nové kostoly. O rok nato som bol zas na Slovensku posviacať práve vystavený kostol vo Svite a tiež predniesť na zasadaní Slovenskej národnej rady prejav, ktorý sa ešte dnes cituje. Moje návštevy sa zhustili a mnohí si pamätajú na rôzne príležitosti posledných desať rokov, najmä keď som sprevádzal Sv. Otca na jeho tretej návšteve na Slovensko.

P. Sočufka: Vašou pozemskou vlasťou je Slovensko. Ako vy vnímate situáciu a úlohu i poslanie Katolíckej cirkvi na prahu vstupu do nového útvaru, Európskej únie? Na čo by ste kládli dôraz, pred čím vystríhali spoločnosť na Slovensku?

Kardinál Tomko: S láskou a nádejou pozorujem vývoj na Slovensku, rôzne pekné i menej pekné udalosti na každom poli. Teším sa z pokroku, smútim nad niektorými javmi, najviac nad veľkým rozbitím národa a ľudu, ako aj nad stratou každého citu pre spoločné blaho. Do Európskej únie by sme mali priniesť trochu slovenskej pohostinnosti, dobroty srdca a ľudského spolunažívania v zhode a svornosti. To je naše ozajstné tradičné bohatstvo, keď hospodársky sme skôr chudobní. Máme veľa potenciálu ducha, ale si ho navzájom ničíme a špiníme. Pritom mladí, schopní ľudia utekajú za prácou von,  a doma panuje stúpajúca skleslosť. Treba nám viac nádeje, iniciatívnosti, sebakritiky a odvahy navzájom si pomáhať a vrátiť sa ku koreňom náboženskej a národnej tradície, ktorá si vie uctiť tak svojich ako aj cudzích. Nás nespasí ani bohatstvo západu, ani úpadkové javy, ktoré nám natískajú určité skupiny, ale iba hodnoty ducha a viery, ktoré utvárali charakter našich otcov a národnú identitu.

Ak opustíme rodiny a mravnú výšku našich otcov, statočnosť, pracovitosť, dobroprajnosť, svojpomoc, pohostinstvo a ostatné vlastnosti, tak nás nezachráni ani vstup do Európskej únie, ktorý je historickou nutnosťou aj možnosťou nového rozvoja. To je ozajstný „kapitál“ a náš možný prínos do Európy. Mali by sme priniesť tak trochu iného vzduchu, aby Európa dýchala dvoma pľúcami a nedala sa strhnúť očividným úpadkom západnej civilizácie, ktorý sa aj u nás vyhlasuje za pokrok. Ján Pavol II., ktorý nás dokonale pozná a má nás rád, nám pri svojej tretej návšteve ukázal, v čom by mal byť náš prínos: „Prispejte svojou bohatou kresťanskou tradíciou k budovaniu identity novej Európy. Neuspokojte sa iba hľadaním ekonomických výhod...Iba budovaním spoločnosti, ktorá napriek obetiam a ťažkostiam rešpektuje ľudský život vo všetkých jeho formách, propaguje rodinu ako miesto vzájomnej lásky a rastu osoby, hľadá spoločné dobro a je pozorná k potrebám najslabších, možno zabezpečiť budúcnosť na pevných základoch, blahodarnú pre všetkých“.

Aj dnes toto Slovensko ostáva mojou vlasťou, ktorú však milujem so srdcom otvoreným na svet, vrátane Európy, a na poslanie Cirkvi, pre ktorú mi Boh doprial podľa svojich plánov pracovať. Teraz mi prichodí už len spytovať si svedomie, ako som naplnil svoje pred vysviackou na kňaza a potom na biskupa akoby vnuknuté poslanie: „aby sa Cirkev vzmáhala“, „aby mali život a mali ho prehojne“.

Na koniec týchto spomienok a úvah z príležitosti mojich osemdesiatich narodenín sa vraciam k obrazu výstupu na horu a som nesmierne vďačný všemohúcemu Bohu ako aj všetkým, ktorých som stretol na ceste. On sám ma zhora viedol pri výstupe na vrchol osemdesiatky. Jeho dobrotivá ruka postupne utkávala červenú niť v mojom živote. Jemu teda patrí všetka česť a sláva a z mojej strany aj nesmierna vďaka.

P. František Sočufka SJ