home > Homílie

4. Nedeľa v pôstnom období

Milí priatelia!

Pôstne obdobie odpradávna bolo a zostáva časom vrcholenia intenzívnej prípravy katechumenov pred prijatím sviatosti krstu na Veľkú noc. Tomu je prispôsobený aj výber liturgických čítaní v jednotlivé nedele pôstu.

Ako sme minulú nedeľu pozorujúc rozhovor Ježiša a samaritánky pri Jakubovej studni uvažovali o vode ako symbole znovuzrodenia a života, tak v nasledujúcu nedeľu sa budeme zamýšľať nad ďalším významným symbolom krstu, nad svetlom.

Ježiš sa stretá s mužom, ktorý bol slepý od narodenia. Učeníci, chcejúc využiť prítomnosť ich múdreho učiteľa a pochopiť aspoň čosi z tajomstiev, ktoré odpradávna vzbudzovali zvedavé otázky v mysliach ľudí, sa pýtajú: „Rabbi, kto zhrešil, on, alebo jeho rodičia?“ „Ani on, ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť mocné Božie skutky...“, hovorí Ježiš, a ešte dodáva: „Kým som na svete, som svetlom sveta.“

Táto odpoveď zrejme neuspokojí našu prirodzenú zvedavosť po pôvode utrpenia vo svete a aj v našom živote, môže však byť zdrojom múdrosti pri odhaľovaní jeho významu, keď sa toto utrpenie zázračným dotykom Božej lásky premieňa na slávne dejiny spásy, na triumf Božieho víťazstva.

A Ježiš uzdravuje slepého. Zmiešal svoje sliny so zemou, urobil z toho blato a týmto potrel oči postihnutého. A poslal ho umyť sa v rybníku Siloe.

Potreboval Boží Syn k zázraku takúto „alchýmiu“? Isto nie, on to mohol urobiť hoci len svojim slovom, či myšlienkou. Volí však tento spôsob, aby rečou symbolov lepšie vyniklo, čo sa tu odohráva, že uzdravuje síce Boh, ale v spolupráci s ľudskou slobodou, že aj človek urobí krok, ktorý sa od neho žiada.

Rovnako by Boh mohol komunikovať aj s nami čisto na duchovnej rovine, na úrovni myšlienok, ale vo svojej slobode rozhodol sa darovať nám svoju milosť vo sviatostiach, v zmyslovo vnímateľných znakoch, lebo nás rešpektuje takých, akí sme, akých nás stvoril: že človek nie je len duch, ale telo a duša vytvárajúce jeden celok.

Keď slepý dostal späť dar zraku, v dramatickom spore s farizejmi evanjeliový úryvok sa ďalej zaoberá otázkou pravej sleposti a ozajstného videnia. Už z bežného života vieme, že je rozdiel medzi vidieť, a vidieť.

Poznáme rozličné poruchy zraku: krátkozrakosť, farbosleposť, šeroslepota... Aj v duchovnom „videní“, teda vnímaní a chápaní reality sú veľké rozdiely. Slepec zažil zázrak, a prišiel v viere, začal vnímať život novým spôsobom.

Farizeji videli ten istý zázrak, aj ho dôkladne vyšetrovali, no priviedlo ich to k ešte väčšej slepote, nenávisti. Ježiš hovorí: „Súdiť som prišiel na svet: aby tí, čo nevidia, videli, a tí, čo vidia, aby oslepli.“

A naozaj, tí, čo dostali dar viery, vnímajú svet iným spôsobom, novými očami, otvárajú sa nám horizonty, ktoré pred neveriacimi zostávajú zahalené neprekonateľnou hmlou.

Veriaci človek ináč chápe cieľ svojho života, význam svojej činnosti, svojich námah, dokáže uvidieť zmysel dokonca i v obeti a v utrpení. Vierou a láskou očistené oči vidia v inom svetle aj ľudí okolo seba: ak je niekto doráňaný nenávisťou, vidí na tom druhom len to zlé, vníma najmä jeho chyby, a dokonca aj dobrým skutkom druhého dokáže pripísať zlý úmysel (napr. joj, ale sa vyťahuje...), naproti tomu dobrý človek vníma u druhého dobro, vie pochopiť, ospravedlniť a odpustiť aj jeho chyby, alebo v nich vidí výzvu k pomoci druhému.

A priznajme si, všetci potrebujeme uzdravenie, Ježišov zázrak, aby uzdravil a očistil náš duchovný zrak, aby sme dokázali vidieť očami viery a najmä my, ktorí sa ku Kristovi hlásime, ktorí o sebe tvrdíme, že sme vidiaci, aby na nás neplatili slová, ktoré Ježiš povedal farizejom: „Keby ste boli slepí, nemali by ste hriech. Vy však hovoríte: Vidíme!, a tak váš hriech ostáva.“

Milí priatelia, prajem vám požehnanú nedeľu, plnú svetla.

Miroslav klimant, kňaz Banskobystrickej diecézy