|
|
 
|
13. Nedeľa v období cez rok
Milí priatelia! V evanjeliovom čítaní v nasledujúcu nedeľu budeme počuť tieto Ježišove slová: „Kto miluje matku alebo otca viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden. Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Tu sa nám núka otázka: Kto už len môže byť hoden Ježiša Krista? Kto by si mohol zaslúžiť Boha, jeho priazeň? Odpoveď je jednoznačná – nikto, keď si uvedomíme, kto je Boh a kto sme my. Ježiš tu však hovorí o inom. Aby sme to ľahšie pochopili, zamyslime sa nad príkladom zo života, z našich medziľudských vzťahov. Snažia sa mu dať všetko, nocľah i stravu, školné i vreckové, ale tiež aj svoju lásku, krásny vzťah, žijú pre neho. No je tu jeden problém. Syn nestojí veľmi o lásku svojich rodičov. Nebavia ho, má iné záujmy, nemá sa s nimi o čom porozprávať, lezú mu na nervy. Nestojí o prejavy ich lásky, a už vôbec nie o ich múdrosti, rady či príkazy. S rodičmi trávi minimum času, chodí sa domov prakticky len najesť a vyspať. Spomenie si na nich, len keď niečo potrebuje, keď mu dôjdu peniaze, keď ochorie a potrebuje opateru, alebo keď ho treba dostať z ťažkostí, do ktorých sa zamotal aj preto, že nepočúvol rady a odporúčania rodičov. Čo by ste povedali na takéhoto syna? Asi by sme ho posúdili ako nevychovaného a zlého, neľudského a krutého, ako spodinu... Podobné prejavy v medziľudských vzťahoch dokážeme prísne odsúdiť. Vo vzťahu k Pánu Bohu si však my kresťania často dovolíme správať sa podobne, a pritom sa ešte považujeme za veriacich, dokonca za dobrých veriacich. Aj mnohí z nás žijúc v Božom svete len vďaka Božej láske, to snáď aj uznajú, o Bohom ponúkaný vzťah lásky však moc nestoja. Žijeme, akoby Boha ani nebolo. Nemáme záujem stretávať ho, vôbec sa nezaujímame, čo on chce, čo pekné by sme preňho mohli urobiť, čím by sme ho potešili. Spomenieme si na modlitbu, len keď niečo potrebujeme, vtedy Pán Boh musí zasiahnuť, musí pomôcť, ináč je zle. Takto my, ktorí by sme mali byť vďačnými a milujúcimi plniteľmi Božej vôle, samého Boha ponižujeme na plniteľa vôle našej. Spomíname si na to že sme veriacimi, spomíname si na Pána Boha až vtedy, keď sa nám rúca život, ktorý sme budovali bez neho. Je to viera? Pre nás veriacich má byť Pán Boh ozaj Bohom a v našich srdciach a v našom živote mu musí byť vyhradené miesto, ktoré je hodne Boha. V tomto duchu máme chápať Ježišove slová: „Kto miluje matku alebo otca viac ako mňa, nie je ma hoden.“ Rodičia nám dali život a veľa lásky, žili pre nás a tak si zaslúžia našu vďačnosť a našu lásku. No Ježiš o to viac, veď on dal za nás život a miluje nás nekonečne. „Kto miluje syna alebo dcéru viac ako mňa, nie je ma hoden“, hovorí Pán. Je tak prirodzene, že rodičia milujú svoje deti. Často aj za cenu obetí. Aj naša láska k Bohu musí byť schopná i zriekania, sebapremáhania, námahy a obeti: „Kto neberie svoj kríž a nenasleduje ma, nie je ma hoden.“ Sväté písmo na otázku, čo je v živote to úplne najdôležitejšie, odpovedá: „Milovať Pána, svojho Boha, celým svojim srdcom, celou svojou dušou a celou svojou mysľou...“ Sme povolaní ho milovať, milovať ho naplno, absolútne, ako len dokážeme. To je jediný správny postoj človeka voči Bohu, ktorý ho dokáže naplniť, ktorý ho neponižuje ani nedeformuje, ale dáva životu zmysel. Milí priatelia, nedeľa je dňom Pána, kedy by sme si mali nájsť viac času pre náš duchovný život. Skúsme si v túto nedeľu nájsť trochu času, aby sme prehodnotili, aké miesto má v našom srdci a v našom živote vyhradené Boh, či ho milujeme tak, že sme ho hodní... Miroslav Klimant, kňaz Banskobystrickej diecézy
|
      
 
|
|
 |
|||||||||
 |
 |
|||||||||
|
 |
|||||||||
|
 |
