home > Homílie

21. Nedeľa v období cez rok

Milí priatelia.

V celej dnešnej spoločnosti, najmä však v oblasti politiky a obchodu, sa stal veľmi populárnym a často využívaným nástrojom prieskum verejnej mienky.

Aj v evanjeliu nasledujúcej nedele budeme počuť, ako Ježiš robí čosi ako sondovanie verejnej mienky. Nachádza sa sám so svojimi učeníkmi v oblasti Cézarey Filipovej. Spytuje sa ich: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ Odpovedali pohotovo, jeden cez druhého: „Jedni za Jána Krstiteľa, iní za Eliáša a iní za Jeremiáša alebo za jedného z prorokov.“

Aký význam mala táto Ježišova otázka? Isto nepotreboval dokazovať si svoju popularitu, alebo skúmať zmýšľanie ľudí, veď on ho predsa poznal. Táto otázka však mala poslúžiť predovšetkým jeho učeníkom – apoštolom vtedy, a nám teraz.

Je potrebné zaujímať sa o zmýšľanie ľudí okolo nás, aj tých, ktorí nepatria k nám. Je nevyhnutné poznať smer určujúce trendy, mentalitu a kultúru éry, v ktorej žijeme. Je otázkou našej vernosti ku Kristovi mať ruku priloženú na pulze doby a čítať a správne interpretovať znamenia čias.

Boh sa stal človekom v osobe Ježiša Krista, lebo mu šlo o každého človeka, o všetkých ľudí. A kto správne pochopil nášho Spasiteľa, musí sa snažiť o podobnú lásku k ľuďom a mať ambíciu byť pokračovateľom v Kristovom poslaní, byť jeho nástrojom.

To platí pre Cirkev ako celok, ale aj pre jednotlivých kresťanov. Jeden z najdlhšie pripravovaných a najdiskutovanejších dokumentov Druhého vatikánskeho koncilu – Pastorálna konštitúcia Gaudium et spes – začína vetou: „Radosti a nádeje, žalosti a úzkosti ľudí dnešnej doby..., sú zároveň radosťami a nádejami, žalosťami a úzkosťami Kristových učeníkov...“

Boží syn pri vykúpení človeka použil princíp inkarnácie, stal sa človekom, prijal to dobré z ľudskej prirodzenosti, urobil to časťou samého seba a posvätil to, no a to ranené na ľuďoch liečil. Toto je cesta aj pre Cirkev – to dobré z dnešnej kultúry máme prijať za svoje a rozvíjať – veď je to naše, a to zlé odstraňovať.

Teda vždy nanovo ostane aktuálnou Ježišova otázka: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“

A takto prechádzame k druhej Ježišovej otázke, ktorú položil svojim: „A za koho ma pokladáte vy?“ Ak učeníci predtým spontánne jeden cez druhého odpovedali, aby sa podelili so svojimi znalosťami, teraz, keď otázka veľmi zosobnie, nastáva ticho.

Odpovedá len Šimon Peter: „Ty si Mesiáš, syn živého Boha.“ Ježiš mu na to povedal: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach.“

Pri tejto príležitosti mu Ježiš mení meno a odovzdáva mu dôležité poslanie vo svojej Cirkvi: „A ja ti hovorím: Ty si Peter a na tejto skale postavím svoju Cirkev a pekelné brány ju nepremôžu. Tebe dám kľúče od nebeského kráľovstva: čo zviažeš na zemi, bude zviazané v nebi, a čo rozviažeš na zemi, bude rozviazané v nebi.“

Dar viery bol pre Petra základom úspechu v osobnom živote, ale aj základom mimoriadneho poslania v Cirkvi. A tak to je a navždy ostane aj v životnom príbehu každého človeka.

Autentická viera, tento živý a osobný vzťah s Bohom, dáva ľuďom orientáciu, aby na svojej ceste nezablúdili a dáva im aj silu a motiváciu kráčať ďalej. Viera – ak je pravá – z nás robí dobrých ľudí i dobrých kresťanov.

Túto vieru však nikto nemôže získať sám od seba. Treba ju prijať ako dar od Nebeského Otca cez Ducha Svätého. V živote máme veľa ambícii a túžob, cieľov, o ktoré sa modlíme a aj sa o ne namáhame. Medzi týmito prioritami by však mala dominovať túžba mať živú vieru.

Prosme často z celého srdca s apoštolmi: „Pane, posilni nám vieru.“ Nech nám k tomu dopomôžu aj dve dôležité otázky z nedeľného evanjelia: „Za koho pokladajú ľudia Syna človeka?“ a „Za koho ma pokladáte vy?“

Milí poslucháči, Bohom milovaní, prajem vám všetkým požehnaný víkend.

Miroslav Klimant, kňaz Banskobystrickej diecézy