|
|
 
|
22. Nedeľa v období cez rok
Nikdy predtým som nestretol toľko nešťastných, znechutených a depresívnych ľudí ako v Európe, veľmi vážne prerušil ticho v aute domorodý kňaz z Afrického Konga, ktorého som viezol do Ríma. Potom pokračoval: Pracoval som niekoľko rokov v Nemecku, navštívil som viaceré vyspelé európske štáty, teraz som už piaty rok v Taliansku, no opakujem, najviac ma prekvapuje, koľko je medzi Vami smutných ľudí, trpiacich depresiami. Hoci väčšina života, ktorý som prežil v Afrike, bola poznačená nezmyselnými kmeňovými vojnami a nemali sme čo jesť ani kde bývať, predsa len som nikdy nepočul slovo depresia. Ľudia u nás sú navyknutí na biedu a utrpenie a vedia sa tešiť i z kúska jedla, z krásneho slnka a z osviežujúceho dažďa, na uliciach tancujú, nedeľná svätá omša trvá aj päť hodín a základom všetkého je rodina. Končí svoju úvahu africký kňaz a v mojej mysli sa formuje veľký otáznik, ktorý sa dožaduje odpovede a postupne sa mení na výstražný výkričník. Quo vadis Europa? Európa, kam speješ? Zdá sa, že najmä mladým ľuďom pomaly začína byť jasné, že čím viac príjemna človek hltá, tým viac prehlbuje svoju prázdnotu. Čim viac si chce užívať, tým viac živorí, a čím viac chce pre seba, tým viac stráca. Európsky človek sa často podobá navonok krásnej a dôkladne udržiavanej mušli, avšak prázdnej, z ktorej sa už dávno vytratil život. A tak mnohí opäť berú do rúk Ježišovo večné slovo, čítajú a uvažujú: „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho! Veď čo osoží človekovi, keby aj celý svet získal, a svojej duši by uškodil?! Alebo za čo vymení človek svoju dušu?! Kto chce ísť za mnou, nech zaprie sám seba, vezme svoj kríž a nasleduje ma.“ Je obdivuhodné ako tieto slová zapadajú do kontextu dnešnej doby. Úplne potvrdzujú skúsenosť postmoderného človeka, znudeného zo seba samého. Znejú v rytme jeho srdca. Stačí sa započúvať. Nedávno vedeckými článkami zameranými na genetiku a embryonálny vývoj preletela správa, že ľudský plod sa už v prvej etape svojho vývinu v tele matky stáva jej veľkým dobrodincom. Produkuje a daruje matke takzvané staminálne bunky, ktoré žijú v jej tele a dokážu i o dvadsať ba i o tridsať rokov nahradiť odumreté e nádorové bunky, ktoré ohrozujú jej život. Tak sa už niekoľkodňový maličký človiečik stáva tým, čím bol už od počiatku v Stvoriteľovej mysli, stáva sa darom pre iného. Jediný spôsob ako môže ľudský tvor dosiahnuť šťastie je darovať sa iným podľa vzoru Ježiša Krista. To je základ celého učenia bývalého Svätého Otca Jána Pavla II i celého evanjelia. Iná cesta vedie k duševnému bankrotu. „Kto by si chcel život zachrániť, stratí ho, ale kto stratí svoj život pre mňa, nájde ho! Zaiste správne podotknete, že byť darom nie je ľahké, naopak je to tá najťažšia vec vyžadujúca si veľa úsilia, sebazáporu, potu, sĺz, ba niekedy i krvi. „Od tej chvíle začal Ježiš svojim učeníkom vyjavovať, že musí ísť do Jeruzalema a mnoho trpieť od starších, veľkňazov a zákonníkov a že ho zabijú.“ Vždy sa nájde tisíc dôvodov prečo ustúpiť od svätého a náročného poslania darovať sa, obetovať sa pre iných. Vystúpi mnoho Petrov, ktorí nás odhovárajú: To sa ti nesmie stať. Budú Ťa zneužívať, budeš mnoho trpieť, neužiješ si, vysmejú Ťa! Odpoveď Pánova je výstižná: Odíď Satan, neklam nás, nemáš zmysel pre Božie veci a Božiu moc. Ľudskými silami je to nemožné, no sme chrámom mocného Svätého Ducha, ktorý nás vytrvalo učí umeniu žiť a radostne sa rozdávať. Ako sa chlieb a víno vo svätej omši stávajú telom a krvou Nášho Pána Ježiša Krista pôsobením Ducha Svätého, rovnako sa človek môže stať darom pre iného jedine pôsobením toho istého Ducha Božieho, ako to krásne vyjadruje štvrtá eucharistická modlitba: „A aby sme už nežili len sebe samým, Ježiš poslal ako prvý dar veriacim Ducha Svätého, ktorý všetko posväcuje.“ Ján Kuneš, kňaz Banskobystrickej diecézy
|
      
 
|
|
 |
|||||||||
 |
 |
|||||||||
|
 |
|||||||||
|
 |
