|
7. Veľkonočná nedeľa
Je pondelok ráno. Sedím v čakárni u lekára. Postupne sa miestnosť napĺňa ľuďmi. Prichádzajú so svojimi chorobami, problémami. Prišla aj matka s dieťaťom. Našli si miesto vedľa starčeka, ktorý sediac opieral sa o svoju paličku. Atmosféra je zvláštna. Každý je ponorený do seba, niekto hľadí nemo pred seba, iný číta letáky, či noviny, ktoré našiel na stole.
Nehybnú atmosféru plnú hrobového ticha z času na čas narúša dieťa, ktoré sa snaží vymaniť z matkinho objatia a šibalským pohľadom a pobehávaním chce upútať pozornosť. Zdá sa, že márne, ale keď sa mu podarí podkopnúť palicu o ktorú sa opierala starčekova driemkajúca hlava, všetko sa náhle zmení. Starček opätuje úsmev, po chvíli vyberie z vrecka vreckovku, urobí na nej tri uzlíky, strčí prsty do uzlíkov a zrazu sa kus plátna premení na živú bábiku, ktorá sa prihovára dieťaťu...
Netrvá dlho a všetci naokolo začnú sledovať dialóg sterčeka a dieťaťa. Pomaly sa na tvárach ľudí objavuje úsmev a prvé pokusy o komunikáciu. Cítiť, že sa atmosféta čakárne mení, ľudia vystupujú zo seba, objavujú prítomnosť druhého človeka, možno podaktorí aj zabudli na svoje trápenie. Starček, dieťa a vreckovková bábika... Odrazu je pondelkové ráno naplnené atmosférou toho Veľkonočného rána. Nie si sám so svojim trápením, je tu ten Druhý, ktorého môžeš objaviť prostredníctvom znakov Vzkriesenia.
Bratia a sestry! Cirkev, ktorá sa zrodila pod krížom, spoločenstvo ženy – vdovy, mladého chlapca a niekoľkých zbabelcov, cirkev, ktorá bola Osvietená svetlom Vzkriesenia, teda spoločenstvo horlivých a zbožných žien a ťarbavých pochybovačov sa má stať svetlom pre tento svet, soľou života, kvasom spoločnosti. Takou bude len vtedy, ak v nej budú prítomné a zjavené znaky Vzkrieseného Pána – Jednota a Láska. Preto sú Božou prozreteľnosťou, ale aj silou vlastného strachu zhromaždení vo večeradle, aby sa modlili, aby očakávali Ducha Svätého, ktorý spôsobí, že tieto znaky sa v cirkvi prejavia.
Keď otvoríme oči, zistíme, že každé ráno sa prebúdzame do sveta, ktorý už nie je kresťanský, ktorý už dávno stratil vieru, zabudol na Boha. Európu už neformuje Duch Ježiša Krista. Francúzko, Španielsko, Taliansko, Slovensko... Akoby tu bol jeden veľký zmätok a zároveň otázka, kde je dnes Cirkev? Kde je dnes Ježiš? Kde sú dnes svedkovia jeho Vzkriesenia? To všetko má vyprovokovať kresťana k tomu, aby sa pýtal sám seba, aby sa pýtal v spoločenstve cirkvi: Ako sa môžem stať živým svedkom Krista? Ako účinne ohlasovať jeho Vzkriesenie?
Odpoveď ponúka sám Kristus, keď hovorí: „Nové prikázanie vám dávam, aby ste sa milovali navzájom, Aby ste sa aj vy vzájomne milovali, ako som ja miloval vás. Podľa toho poznajú všetci, že ste moji učeníci, ak sa budete navzájom milovať“ (Jn 13, 34 – 35).
O čo prosí Kristus vo svojej Veľkňazskej modlitbe? Keď sa modlí za svojich učeníkov hovorí: „aby boli jedno ako my“ (Jn 17, 11). A nachádzame tu ešte jedno veľmi dôležité „aby“, ktoré je poznávacím znakom učeníka: „Aby mali v sebe moju radosť – a úplnú“ (17, 13). Ústrednou prosbou za cirkev, ako spoločenstvo je opäť jednota a dôvod, prečo je taká dôležitá: „Aby všetci boli jedno ako ty, Otče, vo mne a ja v tebe, aby aj oni boli v nás jedno, aby svet uveril...“ (Jn 17, 21).
Dnes nie je iná situácia. Aj my sme plní strachu, pochybností, neschopní. Možno sú to práve ženy, vdovy, matky, ktoré nás burcujú, roznecujú túžbu po kresťanskom svedectve. Boli sme obmytí vodou, posvätení sviatosťami, napojení krvou Pána. Videli sme jeho Vzkriesenie a boli osvietení Radostným posolstvom.
Teraz, keď čítame Ježišovu Veľkňazskú modlitbu, v tomto období novény, modlitieb a očakávania príchodu Ducha Svätého, padáme na kolená a s rukami pozdvihnutými k nebu prosíme o dar Jednoty, Lásky a Radosti. Prosíme o to, aby sa prostredníctvom týchto znakom Vzkriesený Pán, ktorý žije vo svojej cirkvi dotkol každého, kto ešte stále sedí v temnotách a tôni smrti a menil hrobovú atmosféru ľudského života na jasavú radosť z prítomnosti Toho, ktorý ako prvý premohol smrť a vyhlásil, že zostáva s nami po všetky dni až do skončenia sveta (porov. Mt 28, 20).
Rastislav Dvorový, kňaz Košickej arcidiecézy
|
|
