|
13. Nedeľa v období cez rok
Drahí poslucháči,
Stretnutie predstaveného synagógy Jaira, ako i ženy trpiacej dvanásť rokov na krvotok s Ježišom pri brehu mora, znamená pre obe tieto zúčastnené postavy z prirodzeného a ľudského hľadiska vlastne to isté. Jairovi je umožnené po Ježišovom zásahu, ktorým mu vzkriesi mŕtvu dcérku ostať otcom a žene je umožnené po vyliečení z neustáleho krvotoku a teda z trvalej neplodnosti, stať sa matkou. Dá sa teda povedať, že Kristus dáva obom možnosť byť v službe života. Ježiš umožňuje život počať a rovnako priviesť ho k plnému rozkvetu a k zrelosti.
Platí to v tomto prípade na rovine biologickej, čiže prirodzenej, ale rovnako aj na rovine nadprirodzenej, na ktorú tieto dve vzácne postavy, ako symboly odkazujú. Jairus i židovská žena – Jairus však ako predstvený synagógy o niečo explicitnejšie, sú reprezentantmi jednej dlhej, vznešenej, životodárnej duchovnej židovskej tradície, ktorej súčasťou bolo presvedčenie, že Boh nestvoril smrť a neteší sa zo záhuby žijúcich, že stvoril všetko pre bytie,… pre život, ako nám to predstavuje kniha Múdrosti (Mud 1, 13-25). Je to veľká tradícia komunikujúca život, optimizmus, nádej, slobodu, neporušiteľnosť. Táto tradícia však, ako to zjavujú naše dnešné reprezentatívne postavy, sa stáva tradíciou mŕtvou, krvacajúcou, neplodnou, neúčinnou, bez uspokojivej a hodnovernej odpovede na mučivú otázku o smrti nevinného dievčaťa v rozpuku života, či na otázku o ľudskej bolesti vo všeobecnosti.
Len Ježiš môže premeniť tradíciu, ktorej stav neplodnosti symbolizuje dvanásť rokov krvotoku, na stav sviežosti, novosti, mladosti, rozpuku, symbolizovaný nádherným obrazom toho istého čísla dvanásť, korešpondujúcim s vekom dievčaťa, ktorému chutí jesť, prekypuje energiou a radostne pobehuje po dome. Tak ako židovská tradícia symbolizovaná Jairovou synagógou, či lonom ženy z evanjelia – teda chrámom nového života, bola oživená a omladená zásahom Krista, tak je to ten istý Kristus, ktorý chce dať podobne sviežu tvár i plodnosť Církvi, ktorá ako nová synagóga, chrám, či tradícia, nie je imúnna voči krvotoku či procesu odumierania. Cirkev je živá ak vyniká z každej stránky: vo viere a slove, v poznaní, horivosti a v láske, a predovšetkým v istom konkrétnom diele lásky, ktorým je pomoc z biedy iným, vyrovnanie nerovnováhy, zabezpečenie prežitia núdznym, zaangažovanie sa za život, ako to naznačuje Pavol korinťanom v druhom čitaní (2Kor 8, 7-15).
Kde sa v Cirkvi sprítomňuje Ježišovo gesto otvorenej ruky, tam sa stáva sviatosťou života, sviežosti, mladosti, nevinnosti, potencie, harmónie. Dcérka mi skonáva. Poď, vlož na ňu ruky, aby ozdravela a žila… on vstúpil ta, kde dievča ležalo, chytil ho za ruku a povedal: Dievča hovorím ti vstaň! Dievča hneď vstalo a chodilo…Kristus podaním ruky vyjadruje: Patríš mi,… si pod ochranou mojích rúk, si pod ochranou môjho srdca, si ukrytý v priehlbine mojich dlaní a tak sa nachádzaš v šírke mojej lásky. A zároveň je tá istá Kritova ruka výzvou: Zotrvaj v mojich rúkach a daj mi tvoje… Ruka človeka je nástrojom konania, je symbolom spôsobilosti stvárňovať svet, priam, vziať ho do ruky. Áno, Pán položil na nás ruky a chce teraz tie naše , aby sa vo svete stali jeho rukami. Chce, aby neboli viac nástrojmi na hrabania vecí, ľudí, sveta pre nás, preto, aby sme ich zredukovali na naše vlatníctvo, ale aby odovzdávali božský dotyk, tým, že sa vložia do služby lásky. Pán chce, aby ruky boli nástrojom služby a teda výrazom poslania celej osoby…
Ak ruky človeka predstavujú symbolicky jeho schopnosti, všeobecne techniku, ako moc disponovať svetom, tak pomazané ruky majú byť znamením schopnosti darovať, kreativity, stvárňovania sveta s láskou a k tomu potrebujeme Ducha Svätého… (Benedikt XVI, homília na zelený štvrtok). Kristova ruka sa dotýka naších rúk, maže ich životodárnym olejom Ducha, aby boli schopné správne sa dotýkať sveta, ktorý je akoby zložený z dvoch miestností: v jednej sa utráca, v druhej sa hynie; v jednej sa umiera na dostatok a v ďalšej na nedostatok; v jednej sa strachujú z obezity, v druhej sa dovolávajú charity… (Angelo Comastri, krížova cesta na veľký piatok), teda, aby naše ruky boli v službe života. Výrečné i provokatívne sú v tejto súvislosti slová českého režiséra Bohdana Slámu, ktorý komentujúc svoj ostatný film s názvom Štestí hovorí:Stále zatvárame deti do detských domovov a tvárime, že je to v poriadku.
Sme úplne zúfalá spoločnosť, lebo u nás je v detských domovoch najväčší počet detí v prepočte na počet obyvateľstva. Stále tu prežíva socialistická fáma, že tam majú všetko, čo potrebujú, a nič zlé sa im nemôže stať, lebo sa o ne stará štát. Tieto deti však nedostávajú to základné, čo potrebujú - fixáciu na konkrétnu mamu a konkrétneho otca. Bez toho je veľmi ťažké žiť. Všetci sa tvárime, že sme rozvinutá spoločnosť a súčasť Európy, uspokojujeme sa s úspechmi na mnohých frontoch, a nevšímame si, že sa nevieme postarať o vlastné deti. Každé dieťa v detskom domove sa týka ktoréhokoľvek dospelého človeka, a je to hanba, ktorá padá na každého z nás… Deti, ktoré hrajú v našom filme, sme zobrali z kojeneckého ústavu a teraz sú naše. Sú úžasné. (SME 14.4. 2006, Bohdan Sláma, režisér)
Aj takto môže vyzerať oživujúci dotyk našich rúk, aj cez takýto dotyk sa omladí, osvieží, oživí, podoba našej tradície, našej Cirkvi, aj tak sa podarí premôcť závisť diabla cez ktorého prišla na svet smrť, aj takto slovo o Bohu, ktorý nestvoril smrť nadobudne na dôveryhodnosti.
Ľubomí Hlad, kňaz Nitrianskej diecézy
|
|
