home > Homílie

30. Nedeľa v období cez rok

Milovaní bratia a sestry!

Skúste teraz zatvoriť oči a predstaviť si, že ste slepí. Nič nevidíte, vôkol vás je len tma. Slepota sa nám väčšinou nespája s veľmi príjemnými predstavami. Takíto ľudia sa musia spoliehať v mnohom na pomoc iných. Keď sa nemôžu spoľahnúť na vlastný zrak, musia naplno využiť aspoň svoje ostatné zmysly. A v tom sa myslím skrýva aj istá výhoda slepcov. Títo ľudia vraj majú častokrát omnoho citlivejšie ostatné zmysly. Zároveň majú veľkú šancu i na úrovni medziľudských vzťahov. Často potrebujú pomoc iných a tak im nemusí robiť až taký veľký problém dôverovať druhému, tomu, kto ponúkne svoju pomoc... Takýchto výhod by sme určite našli ešte viac... Ako sa hovorí, „všetko zlé môže byť aj na niečo dobré...“

Evanjelium nasledujúcej nedele nám ponúka príbeh uzdravenia takto postihnutého človeka... Volá sa Bartimej, čiže Timejov syn. Nachádzame sa spolu s ním pri Jerichu na ceste vedúcej do Jeruzalema. Sedí tam a žobre... Slepý žobrák... Viete si predstaviť ťažšiu situáciu? Nielen že je slepý, ale ešte aj musí žobrať, lebo nič nemá a aj to, čo potrebuje si musí vyžobrať. Musí sa plne spoľahnúť na dobrotu ostatných, musí dôverovať. Čo iné mu vlastne zostáva? Možno o tom ani nevie, ale to je jeho výhoda. Keď v ten deň prechádza Ježiš okolo, Bartimej neváha. Už o ňom zrejme počul veľa a uveril, že On, Ježiš, mu môže pomôcť. No nie tak ako mu pomáhajú iní, chce od Ježiša viac, chce od neho svetlo, chce opäť vidieť. Aby mohol kráčať, aby videl na svoju cestu... A preto kričí, čo mu sily stačia. Je sympatické, aký je vytrvalý. Kričí aj keď ho okríkajú, aby mlčal. Kričí... lebo verí, že ktosi ho musí počuť. A keď sa nič nedeje, kričí hlasnejšie, aby ho Ježiš náhodou neprehliadol...

A Ježiš si ho volá k sebe. Evanjelista tu zdôrazňuje, že Bartimej „odhodil plášť, vyskočil a šiel k Ježišovi.“ Ide za Ježišom bez plášťa , bez tohto znaku žobráckej minulosti. Verí totiž, že už ho nebude potrebovať. Slepý zároveň vyskočil , plný radostného očakávania ide za Ježišom. To je typické u tých, čo chcú nasledovať Krista. Malo by to byť typické pre všetkých kresťanov, taká zdravá radostná bezstarostnosť. S radosťou vyskočiť, zanechajúc hoc aj svoj jediný plášť, ak by mal byť na ťarchu...

Zvyšok dobre poznáme. Ježiš uzdravuje Bartimeja slovami: „Choď, tvoja viera ťa uzdravila!“ Neuzdravuje ho nejakým gestom, stačia mu obyčajné slová . Tie slová však minimálne pre Bartimeja zostanú po celý život neobyčajné. Boží zásah je často taký. Navonok jednoduchý, možno obyčajný, ale pre toho koho sa bytostne dotýka je vždy mimoriadny. To je jedna zo zákonitostí lásky. Obyčajné sa stáva mimoriadnym...

Drahý brat! Milovaná sestra! Každý z nás sa môže niekedy cítiť ako Bartimej. Hoci navonok vidíme, akoby sme vo vnútri blúdili. Človek si vtedy pripadá naozaj ako slepý žobrák. Duchovne slepý... U každého sa z času na čas vyskytnú chvíle, keď nevie ako ďalej, čo robiť... Hľadá a blúdi. Zdá sa, že Boh je ďaleko a niet nikoho, kto by poradil. Mnohí sa snažia dať radu, ale je to len ako almužna pre slepého. On čaká na toho, kto mu otvorí oči, dá svetlo, ukáže cestu...

Boh je často taký. Akoby skrytý... Nikdy nám neukáže kam a akými zákrutami vedie naša „cestička“. Často na tej našej „cestičke“ vidíme len po horizont. A keď sa konečne dostaneme tam na horizont, odhalí sa nám ďalší kúsok cesty... no opäť len po horizont, nie viac.

Niekedy sa však stane, že človek nechápe, kadiaľ ho to Pán volá. Poznáte tie chvíle, keď sa z duše vynára jediný povzdych, výkrik. „Bože, nerozumiem...“ Nieže sa nevidí na horizont, ale ani po špičku nosa... Vôkol sa rozľahla hlboká tma, tma duše. Takýto stav Boh dopúšťa nie preto, že by pred nami chcel niečo skrývať, alebo že by nám chcel niečo dokazovať... Nie! Je to skôr prejav veľkej dôvery, ktorú má Boh k takto skúšanému človekovi. „Ty máš na to, aby si to zvládol! Dal som ti dostatok darov... Máš na to! Len nezabudni, že skutočné svetlo ti dám len ja!“ Na to aby človek takýto stav prijal, ba dokázal zaň ďakovať, je treba veľká dávka dôvery. Takej akú prejavil i Bartimej. Kričme aj my spolu s ním. „Ježišu, syn Dávidov, zmiluj sa nado mnou!“

Evanjelium končí slovami: „A hneď videl a šiel za ním po ceste.“ Mnohé udalosti opísané v Evanjeliách majú takýto otvorený koniec ... Rovnako ako aj náš život. Boh nám dáva, obrazne povedané, pero do ruky. Je na každom z nás, ako budú vyzerať nasledujúce vety toho nášho Evanjelia, nášho dobrodružstva s Bohom..

Pavol Bobuš, diakon Banskobystrickej arcidiecézy