home > Homílie

2. nedeľa cez rok

Bratia a sestry!

Vždy, keď sa dotýkame Jánovho evanjelia, vydávame sa na dobrodružnú, objavnú cestu. Každý deň nášho kresťanského života prináša nemálo príležitostí, kedy máme dať odpoveď na otázku: Prečo som kresťan? Som vôbec veriacim človekom a ak áno, komu verím? Kristovi? Ale kto je pre mňa Kristus? Je to práve Ježišov učeník Ján, ktorý nám svojím evanjeliom vychádza v ústrety a ponúka najpodstatnejšie odpovede na najzákladnejšie otázky kresťanského života a kresťanstva vôbec.

V jeho biblickom spise, preniknutom láskou historický Kristus, ako ho poznávame u Marka, Matúša a Lukáša ustupuje a my v príbehoch obyčajných ľudí a podobenstvách vidíme, že Ježiš je Živá voda, Svetlo sveta, Vinič s ratolesťami, Dobrý pastier.

Do sféry objavovania Krista ako kľúčovej postavy pre náš život, spolu s Jánom vstupujeme cez príbeh svadby v Káne Galilejskej. Zdá sa, že tento svadobný príbeh, ktorý poznajú takmer všetci svadobčania na Slovensku, neurčuje nič bližšieho, hovorí, že plnosť Božích darov – to je Ježiš sám. Prostredie svadby je tiež oslovujúce keď si uvedomíme, že starozákonná svadba naznačovala spojenie Boha s jeho ľudom: Boh prichádza ako ženích pre svoju nevestu a prináša jej len to najlepšie, plnosť darov. A ona mu beží v ústrety a opláca mu jeho lásku svojou.

Dnes sa s vami, milovaní bratia a sestry chcem zastaviť pri jednom komentári Kány Galilejskej, ktorý sa nenachádza v teologických knihách, ani ho nenapísal študovaný biblista. Jeho autorom je svetoznámy ruský spisovateľ Fjodor Dostojevský a nachádza sa v románe Bratia Karamazovci.

Aľjoša sa po smrti starca Zosimu, ktorého miloval a poslúchal dostáva do krízy a pochybností. Starec, mních svätého života, ktorý je v očiach chlapca skutočným svätcom by mal po svojej smrti robiť zázraky a jeho telo by malo vydávať nebeskú vôňu, čo by svedčilo o jeho svätosti pred Bohom. Naopak, jeho telo strašne zapácha a predčasne sa rozkladá. V tomto stave neistoty a pochybností ho nachádza istý Rakitin a ponúkne mu návštevu u prostitútky Grušenky. Grušenka však objaví krásu čistého Aľjošinho srdca a nevstupuje s ním do hriešneho vzťahu. Chlapec sa potom veľmi neskoro vracia do kláštora, do cely otca Zosimu. Plný smútku a pochybností padá na kolená pred jeho rakvou a pokúša sa o modlitbu. Práve otec Pajsij pri starcovej rakve číta evanjelium: „Na tretí deň bola v Káne Galilejskej svadba. Bola tam aj Ježišova matka. Na svadbu pozvali aj Ježiša“ . Aľjoša si uvedomil, čo sa číta, až keď zachytil slová: „Keď sa minulo víno, povedala Ježišovi jeho matka: „Nemajú vína.“ – hovorí: „Bol som myšlienkami vzdialený a nechcel som vynechať toto milované miesto. Kána Galilejská, prvý zázrak... Ó, ten zázrak, ó, ten milý zázrak! Nie bolesť, ale ľudskú radosť navštívil Kristus. Keď po prvý raz urobil zázrak, pomohol ľudskej radosti... „Kto miluje ľudí, ten miluje aj ich radosť...“ – to bola jedna z hlavných myšlienok starca, ktoré často opakoval. Bez radosti sa nedá žiť.“

Slová evanjelia sa dotýkajú chlapcovej duše a nachádzajú tam odozvu až do chvíle, keď Aľjoša vidí, ako padajú múry cely, ako sa postupne ocitá na svadbe v Káne a uprostred stolujúcich nachádza aj svojho milovaného starca Zosimu a v jeho očiach vidí radosť a šťastie. Starec poukazuje na Krista: „Či vidíš naše slnko, či ho vidíš?: - „Bojím sa“ – zašepkal Aľjoša. – „Neboj sa ho.“ – odpovedal starec – „Strachom nás napĺňa jeho veľkosť a chvením jeho vznešenosť, ale pre svoje nekonečné milosrdenstvo sa z lásky stal nám podobný a raduje sa s nami. Vodu na víno premieňa, aby nebola prerušená radosť hostí. Čaká aj nových hostí. Neprestajne pozýva nových hostí na veky vekov. Hľa, už nesú nové víno, vidíš, prinášajú nádoby...“

V tejto chvíli si všetci uvedomujeme, že kvôli tomu prišiel Ježiš, preto navštívil našu ľudskú úbohosť a premenil vodu na víno, aby hneď na začiatku svojho verejného účinkovania zjavil, čo chce robiť. Meniť vodu neistoty, pochybností, smútku a nešťastia na víno radosti. Prvý zázrak je zázrakom radosti. Každý, kto sa stretol so živým Bohom v Ježišovi Kristovi má tú istú skúsenosť, skúsenosť prvého zázraku – opravdivej radosti o ktorej sám povedal, že nám ju nik nevezme.

Rastislav Dvorový, kňaz Košickej arcidiecézy