 |  |
2013/03/17
František: Ježiš má osobitnú schopnosť zabúdať na naše hriechy
Svätý Otec dnes ráno o 9.30 slávil svätú omšu vo farskom kostole sv. Anny vo Vatikáne. Aj svätá omša, po ktorej František pozdravil každého farníka osobne pred vchodom do kostola, bola jednou rodinnou a farskou slávnosťou. Vo svojej homílii vychádzal z dnešného Jánovho evanjelia o cudzoložnej žene.
Toto je význačné ako prvé: Ježiš, sám na vrchu v modlitbe. Modlil sa sám. Potom sa znova vrátil do chrámu a všetok ľud šiel za ním. Ježiš je uprostred ľudu. A nakoniec ho nechajú samého so ženou. Ježiš je sám, ale je to plodná samota: samota modlitby s Otcom a tá druhá, taká nádherná, ktorá je dnešným poslaním Cirkvi, spočívajúca v milosrdenstve voči tejto žene. I v zástupe, ktorý ho nasledoval sú rozdielnosti: „Všetok ľud išiel za ním; on si sadol a učil ich“. Títo ľudia chceli počuť Ježišove slová. Mali otvorené srdcia, potrebovali počuť Božie slovo. Boli medzi nimi však aj takí, čo nič nepočuli: nemohli počuť. Boli to tí, čo priviedli tú ženu. „Počuj, Učiteľ, ona je taká a onaká... Musíme urobiť to, čo nám prikázal Mojžiš s takýmito ženami“. Aj my sa, myslím, podobáme tomuto ľudu. Na jednej strane chceme počúvať Ježiša a na strane druhej by sa nám veľakrát páčilo zbiť tých druhých, však?, odsúdiť ich. Ježišovým posolstvom je však milosrdenstvo. Veď on sám povedal: „Neprišiel som pre spravodlivých. Oni sa ospravedlnia sami; choď teda drahý Pane, ak to môžeš urobiť ty, tak ja to už nemôžem urobiť. Oni však veria, že sú schopní urobiť to sami. Ja som prišiel kvôli hriešnikom“. Spomeňme si na šomranie po povolaní Matúša: „Tento chodí s hriešnikmi!“ Ale ak sme ako farizej pred oltárom: „Ďakujem ti, Pane, že nie som ako ostatní ľudia, a dokonca ako ten pri dverách, ako ten hriešnik...“, nepoznáme Pánovo srdce a nikdy nebudeme schopní s radosťou prežiť skutočnosť milosrdenstva! Nie je jednoduché zveriť sa Božiemu milosrdenstvu, pretože je nepochopiteľnou hĺbkou. Ale musíme to urobiť! „Ach, otče, keby ste poznali môj život, nehovorili by ste takto!“ „Prečo? Čo si urobil?“ „Veľmi zlé veci!“ „Tým ešte lepšie! Choď k Ježišovi: bude rád, ak mu to vyrozprávaš! On na to zabudne. Má osobitnú schopnosť zabúdať. Už si nespomenie, pobozká ťa, objíme a povie ti iba: ‚Ani ja ťa neodsudzujem. Choď a odteraz už nehreš‘. Iba toto ti poradí“. A po mesiaci sme znova v tom istom..., vráťme sa teda k Pánovi. Pán sa nikdy neunaví v odpúšťaní: nikdy! Sme to my, čo sme často unavení, keď ho máme prosiť o odpustenie. Prosme si milosť, aby sme neboli mdlí pýtať si odpustenie, pretože on sa nikdy v odpúšťaní neunaví. Prosme si túto milosť.
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ
František pred modlitbou Anjel Pána o Otcovi, ktorý sa nikdy neunaví odpúšťať
Na pápeža Františka čakalo od rána na Námestí sv. Petra a na priľahlých námestiach viac ako 150-tisíc ľudí. Prišli z celého sveta, aby sa spolu s ním pomodlili poludňajšiu modlitbu Anjel Pána a vypočuli si jeho príhovor. V ňom sa vrátil k téme dnešného evanjelia, ktoré priblížil počas rannej svätej omše:
Bratia a sestry, dobrý deň!
Po prvom stretnutí v stredu, vás dnes môžem opäť všetkých pozdraviť. Teším sa, že tak môžem urobiť v nedeľu, v Pánov deň. Toto je pre nás kresťanov pekné a dôležité: Stretnúť sa v nedeľu, pozdraviť sa navzájom, porozprávať sa, ako to robíme teraz, tu na námestí. Toto námestie vďaka médiám dostáva celosvetové rozmery. V dnešnú Piatu nedeľu v pôstnom období nám evanjelium predstavuje príbeh cudzoložnej ženy, ktorú Ježiš zachránil od trestu smrti. Ježišov postoj uchvacuje: nepočujeme slová opovrhnutia, nepočujeme slová odsúdenia, ale iba slová lásky, milosrdenstva, ktoré pozývajú k obráteniu: „Ani ja ťa neodsudzujem: choď a už nehreš!“.
Bratia a sestry Božia tvár je tvárou milosrdného otca, ktorý je stále trpezlivý. Uvažovali ste nad Božou trpezlivosťou, nad trpezlivosťou, akú má s každým z nás? Toto je jeho milosrdenstvo. Vždy je trpezlivý: má s nami trpezlivosť, chápe nás, načúva nám, nikdy sa neunaví, aby nám odpustil, keď sa k nemu vieme vrátiť s kajúcim srdcom. „Veľké je Božie milosrdenstvo“ píše sa v žalme. V týchto dňoch som mal možnosť čítať knihu od kardinála Kaspera – dobrého teológa – o milosrdenstve. Veľmi sa mi páčila – ale nemyslite si, že teraz robím reklamu knihám svojich kardinálov! Nie je to tak. Kardinál Kasper napísal, že pocítiť milosrdenstvo mení všetko. Je to lepšie, keď ho pocítime: mení svet. Trocha milosrdenstva urobí svet menej chladným a viac spravodlivým. Potrebujeme lepšie pochopiť toto Božie milosrdenstvo, toho milosrdného otca, ktorý má veľa trpezlivosti...
Pripomeňme si proroka Izaiáša, ktorý hovorí, že aj keby boli naše hriechy červené ako šarlát, Božia láska spôsobí, že zbelejú ako sneh. Milosrdenstvo je nádherné! Pamätám si, ešte ako biskup, že v roku 1992 do Buenos Aires priviezli sochu Panny Márie Fatimskej a pri tej príležitosti sa slávila svätá omša pre chorých. Šiel som spovedať počas omše. Pred koncom svätej omše som sa postavil, pretože som mal ísť vyslúžiť birmovku. Prišla za mnou istá staršia pani, veľmi pokorná, viac ako osemdesiatročná. Pozrel som sa na ňu a povedal som jej: „Babička – u nás sa takto starkým hovorí – chcete sa vyspovedať?“ Odpovedala mi „áno“. „Ale keď ste nezhrešili...“. A ona mi odpovedala: „Všetci máme hriechy...“. „Ale možno ich Pán neodpustí...“ – povedal som. „Pán odpúšťa všetko“ povedala mi s istotou. „Ale ako to viete, pani?“ „Ak by Pán všetko neodpustil, potom by svet neexistoval“. Musel som sa jej opýtať: „Povedzte mi, pani, vy ste študovali na Gregoriáne?“, pretože toto je múdrosť, ktorú dáva Duch Svätý: vnútorná múdrosť, ktorá vedie k Božiemu milosrdenstvu. Nezabúdajme na toto slovo: Boh sa nikdy neunaví, aby nám odpustil! „Ach, otče kde je problém?“. Problém je v tom, že my sa unavíme, my nechceme, unavíme sa prosiť o odpustenie. On sa nikdy neunaví odpúšťať, ale my sa unavíme žiadať o odpustenie. Nikdy sa neunavme! On je milujúci Otec, ktorý vždy odpúšťa a má milosrdné srdce pre každého z nás. Aj my sa učme byť milosrdní so všetkými. Prosme o príhovor Pannu Máriu, ktorá držala vo svojom náručí Božie milosrdenstvo, ktoré sa stalo človekom.
Preklad: P. Jozef Šofranko SJ
Pápež František prosí veriacich o modlitby
Po príhovore a modlitbe Anjel Pána Svätý Otec ešte dodal:
Zo srdca pozdravujem všetkých pútnikov. Ďakujem za vaše prijatie a modlitby. Prosím vás, modlite sa za mňa. Znova objímam veriacich Ríma a všetkých vás, ktorí prichádzate z rôznych častí Talianska a sveta, ako aj tých, ktorí sú s nami spojení prostredníctvom komunikačných prostriedkov. Vybral som si meno patróna Talianska, svätého Františka Assiského, čo posilňuje moje duchovné spojenie s touto zemou, z ktorej – ako viete – pochádza moja rodina. Avšak Ježiš nás povolal, aby sme sa stali členmi novej rodiny: jeho Cirkvi, tejto Božej rodiny, kráčajúc spoločne cestou evanjelia. Nech vás Pán požehnáva a Panna Mária ochraňuje. Nezabudnite na toto: Pán sa nikdy neunaví v odpúšťaní! Sme to my, čo sa unavíme prosiť o odpustenie. Peknú nedeľu a dobrú chuť k obedu! – js –
Vysielanie pre gréckokatolíkov: Gregor Naziánsky a jeho Utrpenie Krista
Autorom príspevku s názvom "Gregor Naziánsky a jeho Utrpenie Krista, ukážka ranokresťanskej inkulturácie v oblasti umenia" je Mons. Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi:
V latinskom obrade patrí k atmosfére Veľkého Týždňa už tradične čítanie tzv. Pašií, teda evanjelií o umučení Pána Ježiša. Vo východnej cirkvi existuje obdobné čítanie dvanástich evanjelií o umučení, Strastí, ktoré sú súčasťou veľkopiatkovej utierne, aj keď sa táto z rôznych praktických a liturgických dôvodov slúži už vo štvrtok večer. V mnohých krajinách sú okrem toho veľmi populárne tzv. Pašiové hry, v ktorých sa scénickým spôsobom zobrazuje umučenie Pána podľa opisu evanjelistov. Na niektorých miestach majú tieto pašiové hry dlhoročnú, ba až stáročnú tradíciu a sú predmetom záujmu veriacich, pútnikov i odborníkov z oblasti divadelného umenia. Všeobecne je rozšírená mienka, že tieto hry sú typickým prejavom západného kresťanstva, vychádzajúcim zo stredovekých latinských, nábožno-poučných divadelných predstavení. Skutočnosť je však o niečo zložitejšia. Dramatické zobrazovanie tém náboženského obsahu má svoje korene na kresťanskom Východe a jeden z kulminačných bodov dosiahlo od polovice 4. do polovice 5. storočia, ako výsledok konfrontácie medzi doznievajúcou klasickou pohanskou kultúrou a nastupujúcou kultúrou kresťanskou.
Obľúbenou výrazovou formou v dramatickom umení tejto epochy bol tzv. kentron. Slovom kentron sa doslova označoval plášť plný záplat, pozošívaný z rozličných kusov a druhov látky, ktorý nosili chudobní ľudia. V literatúre sa menom kentron označovala prevažne veršovaná kompozícia, ktorá bola akousi kolážou, obratnou kombináciou fráz, slovných zvratov a obrazov prevzatých od antických autorov, s novým významom a obsahom. Tento druh literárnej parafrázy, ktorý využíval esteticko-literárne bohatstvo klasikov predchádzajúcich storočí na vyjadrenie novej, vlastnej idey, sa v Grécku začal objavovať už v 4. storočí pred Kristom. Jedným z jeho prvých predstaviteľov bol Egemon z Tassu, ktorý čerpal predovšetkým z Homéra. V Ríme sa kentron rozšíril v druhej polovici druhého storočia po Kristovi, najčastejšie parafrázovaným autorom tu bol Vergílius. Kresťanstvo, ako náboženstvo chudobných bolo v prvých storočiach v tieni klasickej pohanskej kultúry, ale počnúc tretím storočím sa stále častejšie objavujú kresťanskí autori schopní súperiť so svojimi pohanskými súčasníkmi aj po stránke formálnej úrovne literárneho prejavu. Vo štvrtom storočí nastáva rozkvet kresťanskej literatúry, s celou plejádou slávnych a svätých kazateľov, spisovateľov, učiteľov a biskupov, ktorí vychádzajúc z filozofického a rečníckeho bohatstva klasickej gréckej a rímskej kultúry, vkladajú tomuto umeniu nový, kresťanský obsah, dávajúc ho tak do služieb hlásania evanjelia. Kresťanský kentron má medzi svojimi predstaviteľmi nielen mužov, ale aj ženy-básničky. V Ríme to bola napríklad Proba v polovici štvrtého storočia, na Východe zasa cisárovná Eudoxia v polovici piateho storočia. Kresťanskí autori sa vo všeobecnosti zmocnili rozvinutej antickej kultúry slova s takým majstrovstvom, že hneď v prvých desaťročiach oficiálnej slobody začali získavať na literárnom poli neoddiskutovateľnú prevahu. Nie náhodou cisár Julián Apostata (Odpadlík) v snahe navrátiť pohanstvu stratené privilegované postavenie zakázal roku 362 kresťanom prístup k vyšším štúdiám, najmä rečníckym a literárnym. Spontánnou odpoveďou na tento absurdný, aj keď krátkodobý zákaz, bol zrod viacerých literárnych diel kresťanských autorov. Hádam najvýznamnejším spomedzi nich je dráma o utrpení a vzkriesení Krista, ktorú napísal bývalý spolužiak odpadlíckeho cisára z aténskej Akadémie, sv. Gregor Naziánsky. Na dôkaz schopnosti kresťanstva využiť všetko to čo bolo pozitívne v pohanskej kultúre.
Sv. Gregor si vzal za predlohu štýl, dramatickú kompozíciu a vyjadrovacie prostriedky divadelných hier jedného z najväčších gréckych autorov klasickej epochy, Euripida. Zrodil sa tak jedinečný kresťanský kentron, dráma Utrpenie Krista, ktorá čo do literárnych kvalít plne zodpovedá kánonu klasického antického divadelného umenia. Osobitosť tohto diela spočíva aj v skutočnosti, že súdobé ranno-byzantské profánne divadlo bolo dedičom rímskeho divadla založeného viac na komediálnej pantomíme a nemožno ho považovať za priameho nasledovníka tradícií klasickej gréckej drámy z obdobia vrcholnej antiky. V tejto súvislosti sa sv. Gregor vyhol kopírovaniu druhoradého, dekadentného divadelníctva epochy zanikajúceho pohanstva a obrátil sa k vzorom z obdobia rozkvetu tohto umenia.
Po stránke obsahovo-teologickej je toto dielo skutočne hodné mena svojho autora, teológa, kazateľa a básnika v jednej osobe. Hlboké náboženské pravdy vtelenia, utrpenie a vzkriesenie Krista, zahrnuté do celového rámca Božej ekonómie, dejín spásy ľudského pokolenia, sú tu podané mimoriadne pôsobivou literárnou formou. Antické divadlo, najmä dráma, okrem poučujúcej úlohy plnilo aj istú kultovo-náboženskú funkciu. Práve túto charakteristickú vlastnosť klasickej drámy sa podarilo sv. Gregorovi podchytiť a zvýrazniť v diele Utrpenie Krista. Výsledkom tejto snahy nie je "divadlo" v dnešnom zmysle slova, ale skôr hlboko pôsobivá scénicko-literárna kompozícia spĺňajúca tie najprísnejšie dramaturgické, estetické i teologické kritériá. Žiaľ, nie je dostatočne možné opisne vyjadriť bohatstvo tejto drámy bez dôkladného rozboru textu s patričnými vysvetlivkami a s náležitým objasnením pravidiel a schém literárnej stavby antickej drámy – táto úloha však presahuje možnosti a rozsah tohto príspevku. (Kritické vydanie gréckeho textu s francúzskym prekladom vyšlo roku 1969 v Paríži, ako 149. zväzok edície "Sources Chrétiennes"). Priblížme si však aspoň schematicky vonkajšiu kompozíciu tejto hry.
Po krátkom Prológu – predslove, nasledujú štyri časti, či dejstvá: Utrpenie, Smrť, Uloženie do hrobu a Vzkriesenie. Dráma sa končí Epilógom, záverečnou modlitbou k Spasiteľovi. Celým dejom nás sprevádza osoba Panny Márie, ktorá je účastníčkou deja a súčasne nám v dlhých dramatických monológoch ponúka teologickú reflexiu nad jednotlivými aspektmi Kristovho vtelenia, umučenia a zmŕtvychvstania. Máriu sprevádza verný apoštol Ján, skupina zbožných žien z Ježišovho sprievodu tvorí chór, ktorý je jedným z nosných prvkov antického divadla. V hre vystupujú aj ďalšie postavy, ako Nikodém, Magdaléna, Jozef Arimatejský, Pilát, kňazi, vojaci atď. Ďalšou dôležitou postavou je popri chóre tzv. posol, ktorý oznamuje Márii jednotlivé scény, ktoré sa odohrávajú mimo ich vizuálneho zobrazenia na javisku a súčasne ich komentuje; tento komentár je tiež plný teologického bohatstva. Celá hra má 2600 veršov, v ktorých využíva 87 citátov zo Starého Zákona a 405 z Nového Zákona.
História nám nezanechala mnoho správ o tom, akým spôsobom, kde a kedy bola dráma Utrpenie Krista hraná. Isté však je, že aj pri tomto druhu dramatického umenia teologicko-poučného charakteru sa v neskorších storočiach stále viac zdôrazňoval jeho kultový charakter. Toto sa okrem iného prejavilo aj v tom, že liturgická prax východnej cirkvi bola časom obohacovaná o mnohé dramatizujúce prvky. Stačí keď si v tejto súvislosti uvedomíme priebeh obradov Veľkého Týždňa s tak bohatými vonkajšími znakmi: čítaním Strastí, ukladaním plaščenice do hrobu, s nadhrobnou utierňou, či so sugestívnou procesiou paschálnej utierne. Aj v tomto bohatstve výrazových prvkov spájajúcich teologickú naráciu s dramatickou reprezentáciou môžeme pozorovať duchovnú spojitosť súčasnej liturgie so starou východnou tradíciou kultovo-umeleckého vyjadrovania teologických motívov.
Vo štvrtom storočí, ako odpoveď na výzvu posledných zábleskov doznievajúcej epochy pohanského sveta, sv. Gregor Naziánsky využil to najlepšie čo mu poskytovala súdobá kultúra na zvýraznenie a čo najširšie sprístupnenie oslavy tajomstiev života Ježiša Krista. Urobil tak formou divadelnej drámy, hrou Utrpenie Krista. Tento jeho odvážny krok je v istom slova zmysle výzvou aj pre nás, aby sme sa podobne snažili odpovedať na výzvu súčasnej kultúry a aby sme z jej rozličných výrazových prvkov využili to, čo najviac môže poslúžiť na sprístupnenie a priblíženie tajomstva vteleného Slova dnešnému svetu. Toto úsilie zaiste k prispeje k obohateniu ako našej kultúry tak aj duchovného života.
Týždenný spravodajský súhrn VR pre Slovenský rozhlas
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre Slovenský rozhlas, vysielaný každú nedeľu o 05.05 hod. a v repríze večer o 22.15 hod. na vlnách Rádia Slovensko.
Vysielanie zo 17. marca 2013
Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved