 |  |
2013/05/30
Pápež František: "Vy im dajte jesť"
Homília pápeža Františka na slávnosť Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi v plnom znení:
V evanjeliu, ktoré sme si vypočuli, sa nachádza jedno Ježišovo vyjadrenie, ktoré sa ma vždy dotkne: „Vy im dajte jesť“ (Lk 9,13). Vychádzajúc z tejto vety sa nechám viesť troma slovami: nasledovanie, spoločenstvo, delenie sa.
1: Predovšetkým, kto sú tí, ktorým treba dať jesť? Odpoveď nachádzame v evanjeliovom úryvku: je to dav, zástup. Ježiš stojí uprostred ľudí, prijíma ich, rozpráva s nimi, stará sa o nich, prejavuje im Božie milosrdenstvo. Spomedzi týchto ľudí si vyberá dvanástich apoštolov, aby boli s Ním a tak ako On sa ponorili do konkrétnych situácií vo svete. Zástup ho nasleduje, (počúva ho), pretože Ježiš koná novým spôsobom s autoritou toho, kto je autentický a koherentný, kto hovorí a koná v pravde, kto dáva nádej, že prichádza od Boha, kto je zjavením tváre Boha, ktorý je láska. A zástup tak s radosťou chváli Boha.
Dnes večer sme my tým zástupom z evanjelia, aj my chceme nasledovať Ježiša, aby sme ho počúvali, aby sme vstúpili do spoločenstva s Ním v Eucharistii, aby sme sa my pripojili k Nemu a On k nám. Pýtajme sa: Ako ja nasledujem Ježiša? Ježiš hovorí v tichu v tajomstve Eucharistie a vždy nám pripomína, že nasledovať ho znamená vyjsť zo seba samých a urobiť zo svojho života nie naše vlastníctvo, ale dar pre Neho a pre druhých.
2. Poďme však ďalej: Kde sa rodí Ježišova výzva k učeníkom, aby oni sami nasýtili zástup? Vychádza z dvoch prvkov: predovšetkým zo zástupu, ktorý nasledujúc Ježiša sa zrazu – keď sa už zvečerieva – ocitá na otvorenej lúke, ďaleko od obývaných oblastí a potom zo starosti učeníkov, ktorí prosia Ježiša rozpustiť zástup, aby si šiel zaobstarať jedlo a nocľah do okolitých dedín (porov. Lk 9,12). Stojac pred problémom zástupu, učeníci riešia túto otázku spôsobom: každý nech sa postará o seba; rozpustiť zástup! Každý nech sa postará o seba. Koľkokrát máme my kresťania rovnaké pokušenie! Nestaráme sa o potreby druhých, dôstojne sa s nimi rozlúčime: „Nech ti Boh pomáha“. Alebo „Ak „Nech sa ti darí... ak by sme sa už nestretli. Ježišovo riešenie sa však uberá iným smerom, ktorý učeníkov prekvapí: „Vy im dajte jesť“. Ako však môžeme my dať najesť takému zástupu? „Nemáme viac ako päť chlebov a dve ryby; ibaže by sme šli a nakúpili jedlo pre celý tento zástup.“ Ježiš sa neznepokojuje. Požiadal učeníkov, aby usadili zástup do skupín po päťdesiat, potom pozdvihol oči k nebu, predniesol požehnanie, lámal chleby a dával ich učeníkom, aby ich rozdávali. Je to chvíľa hlbokého spoločenstva: Zástup, nasýtený Pánovým slovom, je teraz sýtený jeho chlebom života. Evanjelista poznamenáva, že všetci sa nasýtili.
Dnes večer sme aj my zhromaždení na Pánovej večeri, na eucharistickej obete, v ktorej nám On znovu dáva svoje telo a sprítomňuje jedinú obetu na kríži. Prostredníctvom počúvania jeho slova, sýtenia sa jeho telom a krvou, z nás robí už nie zástup ale komunitu; z anonymity prechádzame do spoločenstva. Eucharistia je sviatosťou jednoty, ktorá nás vyvádza z individualizmu, aby sme žili spoločne v nasledovaní a vo viere v Neho. Preto sa všetci musíme pýtať pred Pánom: Ako žijem ja Eucharistiu? Prežívam ju anonymným spôsobom alebo ako chvíľu skutočnej jednoty s Pánom a rovnako s mnohými inými bratmi a sestrami, ktorí sú spoločne na hostine? Ako vyzerajú naše eucharistické slávenia?
3. Posledný element: Kde vzniká rozmnoženie chlebov? Odpoveď nájdeme v Ježišovej výzve k učeníkom „Vy im dajte...“, „dať“, deliť sa. O čo sa delia apoštoli? O to málo, čo majú: päť chlebov a dve ryby. Je to však práve tých päť chlebov a dve ryby, ktoré Pánovými rukami nasycujú zástup. Sú to práve učeníci, ktorí sú zmätení kvôli svojej neschopnosti a tomu málu, čo majú ponúknuť, ktorí usádzajú zástup a rozdeľujú – dôverujúc Ježišovmu slovu – chleby a ryby, ktoré nasycujú zástup. Toto vypovedá o tom, že v Cirkvi, ale aj v spoločnosti existuje kľúčové slovo, ktorého sa nesmieme báť, ktorým je „solidárnosť“, teda vedieť dať Bohu k dispozícii to, čo máme, naše malé schopnosti, pretože iba v delení sa, v darovaní bude náš život plodný a prinesie ovocie.
Solidárnosť: slovo, ktoré duch tohto sveta nemá rád!
Dnes večer nám Pán znovu rozdáva chlieb, ktorý je jeho telom a stáva sa darom. Aj my zakusujeme „Božiu solidárnosť“ s človekom, solidárnosť, ktorá sa nikdy nevyčerpá, solidárnosť, ktorá nás nikdy neprestane prekvapovať. Boh k nám prichádza v obete kríža, znižuje sa vstupujúc do temnoty smrti, aby nám daroval svoj život, ktorý víťazí nad zlom, egoizmom a smrťou. Ježiš sa nám aj dnes večer dáva v Eucharistii, zdieľa našu spoločnú púť, dokonca sa stáva potravou, skutočným jedlom, ktoré posilňuje náš život aj vo chvíľach, keď sa naša cesta stáva ťažkou a prekážky spomaľujú naše kroky. V Eucharistii nám Pán dáva kráčať po svojej ceste, tej ceste služby, vzájomného dávania, daru, a toho mála, čo máme a čím sme, ktoré, keď sa s ním delíme, stáva sa bohatstvom, pretože Božia moc, ktorá je mocou lásky, zostupuje na našu chudobu a premieňa ju.
Pýtajme sa dnes večer, adorujúc skutočne prítomného Krista v Eucharistii: nechávam sa ním premieňať? Nechávam, aby ma Pán, ktorý sa mi daruje, vyvádzal stále viac z môjho obmedzeného priestoru, aby som vyšiel a bez strachu sa daroval, delil a miloval Jeho a iných?
Drahí bratia a sestry.
Nasledovanie, spoločenstvo, delenie sa. Modlime sa, aby nás účasť na Eucharistii vždy provokovala každý deň nasledovať Pána, aby sme sa stali nástrojmi spoločenstva a delili sa s Ním a s našim blížnym o to, čím sme. Takýmto spôsobom bude náš život naozaj plodný. Amen.
Preklad: Jozef Šofranko SJ
Pápež František a jeho magistérium o Eucharistii
Pápež František bude dnes večer prvýkrát predsedať slávnosti Najsvätejšieho Kristovho tela a krvi na námestí pred Bazilikou sv. Jána v Lateráne. Eucharistické slávenie sa začne o 19. 00 hod. a po svätej omši bude nasledovať tradičná slávnostná procesia s Najsvätejšou sviatosťou oltárnou od Lateránskej baziliky do Baziliky Santa Maria Maggiore, kde Svätý Otec udelí eucharistické požehnanie.
Počas dvoch mesiacov pontifikátu nám pápež František predstavil niekoľko myšlienok o centrálnosti Eucharistie, ktoré sú pokračovaním jeho magistéria z predchádzajúceho obdobia. Ešte ako arcibiskup Buenos Aires, počas jeho posledného slávenia Božieho Tela minulého roku, kardinál Jorge Mario Bergoglio poznamenal, že „srdce kresťana je ako stôl poslednej večere, prestretý na slávenie Eucharistie“. Ježiš – ako povedal pri tejto príležitosti 9. júna 2012 – dáva veľký dôraz na slovo „pripraviť“. „Idem vám pripraviť miesto,“ hovorí Kristus svojim učeníkom po zmŕtvychvstaní; v tomto zmysle je Eucharistia predzvesťou toho miesta“ a „zakaždým, keď sa schádzame, aby sme prijímali Telo Kristovo, to miesto, kde slávime Eucharistiu, sa stáva tak trochu našim miestom v nebi“. Ale to nestačí. Večeradlo podľa pápeža nie je uzavreté, ani nie je lámaním chleba pre niekoľkých, privilegovaných. Je mnoho večeradiel, kde sa Pán delí o svoj chlieb s hladnými. Toto je jeho vízia, ktorú často opakuje aj na Petrovom stolci. Viackrát nás vyzval, aby sme sa nebáli dotýkať Kristovho tela v chudobných a prevzali na seba túto bolesť. –jk-
Vyjadrenie hovorcu Svätej stolice k ranným sláveniam v Dome sv. Marty
Homílie Svätého Otca zo svätých omší v Dome sv. Marty si získali veľký počet priaznivcov. Na svojich stránkach ich ponúka denník L´Osservatore Romano, výber zo zvukovej nahrávky zase sprostredkúva Vatikánsky rozhlas. Hovorca Svätej stolice P. Federico Lombardi SJ sa včera prostredníctvom nóty vyjadril k niektorým otázkam v tejto súvislosti, ako sú napríklad požiadavky možnej účasti na nich alebo získanie prístupu k plnému zneniu homílií. „Otázka je pochopiteľná, bola opakovane braná do úvahy a tiež predmetom dôkladného uvažovania, a zasluhuje si tak jasnú odpoveď. Predovšetkým je potrebné vziať do úvahy charakter, ktorý samotný Svätý Otec pripisuje ranným sláveniam svätých omší v Santa Marte. Ide o svätú omšu za prítomnosti nie malej skupiny veriacich (zvyčajne viac ako päťdesiat ľudí), ale počas ktorej si pápež želá zachovať rodinný charakter. Z tohto dôvodu, napriek prichádzajúcim žiadostiam, si výslovne vyžiadal, aby neboli prenášané či už obrazovo alebo zvukovo.“
V nóte ďalej hovorca Svätej stolice uvádza: „Pokiaľ ide o homílie, nie sú prednášané podľa napísaného textu, ale spontánne, v talianskom jazyku, ktorý pápež ovláda veľmi dobre, ale nie je to jeho materinský jazyk. Ich úplná publikácia by tak nutne obsahovala prepis a prepisovanie textu na rôznych miestach, vzhľadom k tomu, že písomná forma je odlišná od tej ústnej, ktorá je v tomto prípade pôvodná forma zámerne zvolená Svätým Otcom. Stručne povedané, vyžadovala by si revíziu samotným Svätým Otcom, ale výsledok by bol určite iný, a to nie je to, čo Svätý Otec každé ráno zamýšľa.“
Po dôkladnom zvážení sa tak Vatikán zhodol na tom, že najlepším spôsobom, ako sprístupniť „bohatosť homílií pápeža“ bez zmeny ich charakteru, je „publikovanie širšej syntézy, bohatej aj na originálne frázy, ktoré odrážajú autentickú príchuť pápežových vyjadrení“. Ako dodal, kým denník L´Osservatore Romano prináša túto syntézu, Vatikánsky rozhlas „ponúka ich kratšie znenie, ale doplnené aj o niektoré časti pôvodného audio záznamu“. Vatikánske televízne centrum zase ponúka videozáznam zodpovedajúci inzertom publikovaným rozhlasom.
„Pri príležitosti slávení svätých omší v rodinnej atmosfére a súkromných, je nutné rešpektovať osobitnú povahu situácie, spontánnosť a vyjadrenie Svätého Otca akoby uprostred rodiny. Zvolené riešenie tak rešpektuje predovšetkým vôľu pápeža, povahu ranných slávností, a zároveň umožňuje širokej verejnosti prístup k hlavným myšlienkam, ktoré Svätý Otec ponúka veriacim aj za takýchto okolností,“ dodáva P. Federico Lombardi. Ako pripomenul, homílie počas väčších slávení bývajú vysielané naživo prostredníctvom televízií a rozhlasu a tiež publikované v plnom rozsahu. – mf –
Mons. Chullikat na pôde OSN o škandále nedostatku potravín a vody
Zaručiť všetkým zabezpečenie potravinami, vodou, hygienické a zdravotnícke služby „je nielen nutnosť, ale aj jasný morálny imperatív“ – znova zdôraznil arcibiskup Francis Chullikat, stály pozorovateľ Svätej stolice pri OSN v dvoch príhovoroch na stretnutí Pracovnej skupiny pre dosiahnutie cieľov udržateľného rozvoja, stanovených OSN, ktoré sa majú dosiahnuť do roku 2015.
Hlad a podvýživa si každoročne vyžiadajú viac obetí ako choroby AIDS, malária a tuberkulóza dohromady. „Takmer miliarda našich blížnych“ ide „spať hladných každý deň“. Je to „škandál“, vyhlásil arcibiskup Chullikat. Poukázal na „morálnu a humanitárnu krízu“, sťaženú špekulatívnymi finančnými politikami a postupmi s potravinami, ozbrojenými konfliktmi, ako aj zbytočným plytvaním potravinovými zdrojmi alebo ich zneužívaním na výrobu energie namiesto spotreby, či kvôli neschopnosti zabezpečiť ich prepravu na trh pre výrobcov v rozvojových krajinách.
Je to naozaj „groteskné divadlo“ – povedal zástupca Vatikánu – asistovať pri ničení potravín v záujme zachovania najvyššej ceny na trhu pre výrobcov, v prvom rade vyspelých krajín. „Nekalé praktiky“, ktoré sa zameriavajú na ekonomický zisk na úkor tých, ktorí umierajú od hladu! „Nie v ničení obživy nevyhnutnej pre prežitie chudobných si máme predstavovať budovanie prosperujúcejšieho a bohatšieho sveta.“
Ďalšou bolestnou témou, ktorou sa zaoberal arcibiskup Chullikat, je pitná voda a hygienické služby, ktoré musia byť zabezpečené pre všetkých ako „univerzálne ľudské právo“, zatiaľ čo dnes – ako povedal stály pozorovateľ Svätej stolice – viac než 800 miliónov ľudí nemá prístup k vodným zdrojom a ďalšie milióny sú bez istoty udržateľných dodávok. A ak voda „nie je neobmedzený zdroj“, „jej racionálne využívanie vyžaduje spoluprácu a solidaritu všetkých ľudí dobrej vôle“. Odtiaľ tiež naliehavá potreba vytvoriť „príslušné orgány na regionálnej a nadnárodnej úrovni pre spoločné, integrované a spravodlivé rozdeľovanie“ spoločného zdroja, akým je voda; a tiež potreba osobnej, právnej a finančnej zodpovednosti tých, ktorí bránia tomu, aby mali všetci prístup k pitnej vode. –jk-
Komentár Jozefa Kováčika: Dar Eucharistie
Štvrtkový komentár Jozefa Kováčika, hovorcu KBS, s názvom: Dar Eucharistie
„Vezmite a jedzte- toto je moje telo... Vezmite a pite- toto je moja krv...“ Žijeme v dobe, v ktorej človek pachtí za senzáciami, škandálmi, zázrakmi.... „Počuli ste? Také niečo!“ Žijeme v dobe, kde „zažiť, cítiť, mať“ je povyšované nad „byť“. Možno seriózne pochybovať o skutočnosti a hodnote takýchto zážitkov.
Pre dnešného človeka sa stáva stále viac tragédiou vytesňovanie posvätna. Hoci nie je problémom takmer všetko doslova znesvätiť, túžba po posvätne pretrváva. Na určitý čas sa transformuje do túžby po senzáciách. Neskôr môže prejsť do záujmu o mágiu, či strach z toho, čomu prestáva rozumnieť. A tak nie zjavené náboženstvo, ale jeho opustenie privádzajú človeka k poverám a strachu.
To isté sa môže diať dokonca i veriacim v Cirkvi samotnej. Môže sa nám stať, že prestávame prežívať posvätno v slávení a vysluhovaní sviatostí a tak sa začneme utiekať k tomu, čo síce na prvý pohľad naplní naše city, no neskôr zostávame vyprahnutí a sklamaní. Alebo ak prestaneme prežívať tajomstvo pri svätej omši v jazyku, ktorému rozumieme, môžeme sa začať utiekať k tajomnému jazyku, ktorému nerozumieme, ako som nedávno počul múdro podotknúť jedného z otcov biskupov.
Jedným z najväčších dôkazov toho, že Boh na človeka nezabudol a nenechal ho samým, je Eucharistia. Božie Telo a Božia Krv. Živé Telo a živá Krv. Osobitne si tento fakt pripomíname pri každej svätej omši. Avšak skúsenosť dejín a schopnosť človeka profanizovať, alebo stratiť cit pre posvätno viedli Cirkev k zavedeniu Slávnosti Božieho Telo a Krvi. Bezprostredným podnetom k jeho sláveniu bol takzvaný Bolsenský zázrak. Odohral sa v roku 1263. Dodnes je zvečnený v jednej z nádherných Raffaelových fresiek vo Vatikánskych múzeách. Maliar znázornil kňaza Pleogita, ktorý vnútorne bojoval s pochybnosťami o skutočnej prítomnosti Ježiša v Oltárnej sviatosti. Bolo to hlavne dôsledkom Berengárovho bludu, ktorý reálnu prítomnosť popieral. Pleogit však v pochybnostiach zápasil. Prosil Boha, aby mu pomohol. Počas slávenia svätej omše v Bolsene, neďaleko od Orvieta, v okamihu premenenia, keď držal konsekrovanú hostiu v rukách nad kalichom, zostala hostia zrazu zakrvavená. Ukázala sa viditeľne ako živé telo, obklopená červenou krvou až na tú čiastočku, ktorú zakrývali jeho prsty. Celý rozrušený nebol schopný dokončiť svätú liturgiu. Krvácajúci chlieb ovinul do korporálu a aby nevzbudil pozornosť prítomných, snažil sa nenápadne prejsť do sakristie. Napriek úzkostlivej pozornosti padlo niekoľko kvapiek krvi na kamenné dlaždice. Novina dorazila okamžite k pápežovi. Pápež Urban IV., ktorý bol v tom čase v Orviete, sa vydal do Bolseny. Na jeho žiadosť mu miestny biskup priniesol zázračnú Hostiu. Pápež padol na kolená a klaňal sa Eucharistickému Pánovi, ktorého krvácajúce Eucharistické Telo ležalo na korporále. Korporál sa prechováva v Orvietskej katedrále dodnes. Nasledujúci rok v auguste 1264 pápež ustanovil sviatok Kristovho Tela na počesť Najsvätejšej Sviatosti a poveril Tomáša Akvinského, aby napísal ofícium sviatku. Hymny „O Salutaris Hostia“ a „Tantum Ergo“ sú od sv. Tomáša a spievajú sa dodnes. „Vere, realiter, substantialiter“ – tak definoval výstižne Tridentský koncil prítomnosť Ježiša Krista v Eucharistii. Skutočne, reálne a podstatne. Deje sa to tzv. prepodstatnením, teda zmenou podstaty, hoci vonkajšie znaky pretrvávajú. I napriek schopnosti ľudského rozumu vysvetliť a priblížiť tajomstvo ľudsky zrozumiteľnými výrazmi zostáva podstata Eucharistie v prvom rade tajomstvom. Je zaujímavé pozorovať aj samotný fakt, že svätý Ján, keď píše o Eucharistii, použije iný výraz ako zvyšné tri Evanjeliá. Na rozdiel od Matúša, Lukáša a Marka, ktorí použijú slovo „sóma“, teda Telo, Ján použije výraz „sarx“, čo je možné preložiť ako „živé mäso“. Dôvod? Odvážny výraz použil preto, lebo prax slávenia Eucharistie i doslovné chápanie Ježišových slov „Toto je moje Telo a toto je moja Krv“, boli prijímané ako fakt, o ktorom sa nepochybuje. Obeta a zároveň hostina. Kríž i stôl. Bolesť i radosť v spoločenstve. Jedna z najťažších skúšok pre tých, ktorí chodili s Ježišom, bol okamih, keď začal hovoriť o tom, že budeme jesť jeho Telo a piť jeho Krv. A vtedy s ním mnohí prestali chodiť. Mali ho za blázna. A on napriek tomu nejde za nimi s tým, aby sa vrátili, že on to tak nemyslel...
Zaiste, Boh urobil počas dejín i viacero zázrakov. Lanciano, Ferrara, Florencia, Orvieto, Siena, Cascia a mnohé ďalšie. Zázraky, ktoré Boh ponúka sú však pomocnou rukou. Nikdy nie ako znásilňovanie či nútenie ku viere. Boh robí zázraky len tam, kde už aspoň minimálna viera existuje, aby ju posilnil. Nie preto, aby človeku vzal možnosť slobodného rozhodnutia.
Možno sa tak i nám počas premenenia, keď si uvedomíme skutočnú Božiu prítomnosť, môže stať, že potichu povieme: „Ježišu, aký zázrak budeš musieť ešte urobiť, aby sme Ti uverili?“...
Vysielanie z 30. mája 2013
Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved