Vatican RadioServis
e-mail: slovak@vatiradio.va

2013/06/07

Aktuálne správy z Vatikánu

  • Z homílie pápeža zo sviatku Božského Srdca: Nechajme sa milovať Bohom
  • Pápež študentom jezuitských škôl: Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte
  • Tvár utečenca ako tvár Ježiša Krista – nosná myšlienka nového vatikánskeho dokumentu
  • Zo života Cirkvi vo svete

  • Francúzsko: Nádvorie hľadajúcich sa presunulo do mesta Marseille
  • Rubrika

  • Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Desiatu nedeľu v cezročnom období
  • Dnešné vysielanie

  • Vysielanie zo 7. júna 2013
  • Aktuálne správy z Vatikánu



    Z homílie pápeža zo sviatku Božského Srdca: Nechajme sa milovať Bohom

    Výzvou, aby sme sa nechali milovať Božou nežnosťou, bola homília pápeža Františka v deň slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, v piatok 7. júna. Na rannej svätej omši v Dome sv. Marty sa v tento deň zúčastnili zamestnanci Vatikánskeho tajného archívu na čele s archivárom Svätej Rímskej cirkvi Mons. Jean-Louisom Bruguèsom a prefektom Mons. Sergiom Paganom, ktorí so Svätým Otcom dnešnú liturgickú slávnosť koncelebrovali.

    Ježiš nás miloval nie slovami, ale skutkami a svojím životom. Svätý Otec to niekoľkokrát zopakoval vo svojej homílii dnešnej slávnosti Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, ktorú nazýva „sviatkom lásky“, sviatkom „srdca, ktoré veľmi milovalo“. Je to láska, ktorá, ako opakoval sv. Ignác, „sa prejavuje viac skutkami než slovami“ a ktorá je predovšetkým „viac dávaním ako prijímaním“. „Tieto dve kritériá“ – zdôrazňuje pápež – „sú ako piliere pravej lásky“ a Dobrý pastier naplno predstavuje Božiu lásku. On pozná svoje ovce jednu po druhej, „pretože táto láska nie je láskou abstraktnou alebo všeobecnou; je to láska voči každému jednému“.

    „Boh, ktorý je blízko skrze lásku, kráča so svojim ľudom a toto putovanie prichádza k bodu, ktorý je nepredstaviteľný. Nikdy by sme nepomysleli, že ten istý Pán sa stáva jedným z nás a kráča s nami, zostáva s nami, zostáva vo svojej Cirkvi, zostane v Eucharistii, zostane vo svojom Slove, zostáva v chudobných, zostáva s nami kráčajúc. Toto je blízkosť: pastier blízky svojmu stádu, blízko k jeho ovciam, ktoré pozná jednu po druhej.“

    Pápež František vysvetľujúc ďalej úryvok z knihy proroka Ezechiela poukazuje ešte na iný aspekt Božej lásky: na starostlivosť o stratenú, ranenú či chorú ovcu:

    „Neha! Ale Pán nás miluje nežne. Pán pozná, čo je láskavosť, pozná túto Božiu nežnosť. Nemiluje nás slovami. Prichádza k nám blízkosť a dáva nám túto nežnú lásku. Blízkosť a neha! Dva spôsoby Pánovej lásky, ktorý prichádza a dáva všetku svoju lásku aj v najmenších veciach: s nehou. A toto je silná láska, pretože blízkosť a neha nám dávajú poznať silu Božej lásky.

    „Ale milujete vy tak, ako som ja miloval vás?“ To je otázka, ktorou Svätý Otec zdôrazňuje, že láska by mala byť „vykročením v ústrety druhému“, mala by byť „ako láska milosrdného Samaritána, a najmä v prejavoch „blízkosti a nežnosti“. Ale ako možno vynahradiť Pánovi všetku túto lásku? Toto je ďalší bod, pri ktorom sa pápež pozastavil: rozhodne „milujúc ho“, byť „pri ňom blízko“, „zaoberať sa ním“, ale to nestačí:

    „Môže to znieť ako heréza, ale je to najväčšia pravda! Ťažšie ako milovať Boha je nechať sa ním milovať! Spôsob, ako opätovať lásku, je otvoriť svoje srdce a nechať sa milovať. Dovoliť, aby sa k nám priblížil, aby sme ho cítili blízko pri sebe. Dovoliť, aby bol k nám nežný, láskavý. Toto je veľmi ťažké: nechať sa ním milovať. A to je možno to, čo si máme vyprosovať dnes vo svätej omši: Pane, chcem ťa milovať, ale nauč ma tej najzložitejšej vede, náročnému návyku nechať sa miloval tebou, cítiť ťa blízko a cítiť tvoju nežnosť!‘. Kiež nám Pán dá túto milosť. –jk-


    inizio pagina

    Pápež študentom jezuitských škôl: Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte

    V Aule Pavla VI. vládla dnes okolo poludnia počas stretnutia pápeža Františka, prvého pápeža jezuitu, s tisíckami mladých, ktorí sú takpovediac odchovancami jezuitov, atmosféra radosti, jednoduchosti a lásky. Zoči-voči asi deviatim tisícom prítomných žiakov a študentov jezuitských škôl, aktuálnych aj bývalých, či ich zamestnancov, a tiež členov ignaciánskych mládežníckych hnutí a ďalších inštitúcií, vedených Spoločnosťou Ježišovou, Svätý Otec spontánne zmenil program, čo sám okomentoval slovami:

    „Pripravil som si nejaký text, ale je to päť strán! Trochu nudné... Urobíme to takto: poviem z neho stručné zhrnutie a potom to, čo mám napísané, odovzdám pátrovi provinciálovi a pátrovi Lombardimu, aby to všetci mali písomne. Potom tu bude možnosť, aby mi niektorí z vás položili otázky a môžeme sa porozprávať“.

    Prvým bodom tohto textu je – povedal ďalej pápež –, že kľúčovým bodom jezuitskej výchovy pre rozvoj človeka je veľkodušnosť, veľkorysosť. „Musíme byť veľkorysí, s veľkým srdcom, bez strachu. Vždy vsádzať na veľké ideály. Ale aj veľkodušní v malých veciach, v tých každodenných. Mať otvorené srdce, veľké srdce... Je dôležité nachádzať veľkodušnosť s Ježišom, v kontemplácii Ježiša. Ježiš je ten, ktorý otvára okná na horizonte. Veľkodušnosť znamená chodiť s Ježišom, so srdcom pozorným na to, čo nám on hovorí. Ale chcel by som niečo povedať aj pedagógom, odborníkom v školách a rodičom, pokračoval Svätý Otec:

    „Pri výchove musíme dobre zvažovať jednotlivé postupy, kroky. Jeden krok zastavím na hrane bezpečnosti, ale iným vstupujem do nebezpečnej zóny. Nemôžete vychovávať len v zóne bezpečnosti. To by znamenalo zabrániť rastu osobnosti. Ale rovnako nemožno vychovávať len v oblasti rizík: toto je príliš nebezpečné. Túto vyváženosť krokov si dobre pamätajte. Vás, vychovávatelia, chcem povzbudiť, aby ste hľadali nové formy výchovy, nekonvenčné, podľa požiadaviek miesta, času a osoby.

    Po tomto skrátenom príhovore sa začal rozhovor, v ktorom jeden z prítomných mladých poprosil pápeža o slovo povzbudenia na ceste napredovania, ktorá ide neraz pomedzi pochybnosti. Svätý Otec odpovedal:

    „Kráčať je umenie, pretože ak chodíme vždy v zhone, sme unavení a nemôžeme sa dostať do cieľa na konci cesty. Naopak, ak by sme sa zastavili a nekráčali, ani tak sa nedostaneme k cieľu. Kráčanie je naozaj umenie pozerať na obzor a premýšľať o tom, kam chcem ísť, ale pritom je nutné aj znášať únavu z cesty. Mnohokrát jecesta ťažká. ‚Ale ja chcem zostať verný na tejto ceste, no niekedy to naozaj nie je ľahké.‘ Počuj, existuje tma, existujú temné dni, neúspešné dni, aj dni pádov. Ale nemajte strach z neúspechov, nemajte strach z pádov. V umení kráčania nie je dôležité nepadnúť, ale nezostať ležať. Rýchlo vstaň, ihneď, a pokračuj v ceste. A toto je pekné; je to každodenná práca a znamená kráčať ľudsky. Ale nie je dobré kráčať sám, je to nudné. Kráčať v spoločenstve spolu s priateľmi, s tými, ktorí sa majú radi, toto nám pomáha a pomôže nám to prísť až tam, kam musíme dôjsť.“

    Svätý Otec na otázku istého dievčaťa, či sa on stretáva so svojimi priateľmi, odpovedal: „Som už dva mesiace pápežom. Moji priatelia sú odtiaľto vzdialení na 14 hodín lietadlom, sú ďaleko. Ale môžem Ti povedať, že boli traja z nich tu, aby sa so mnou stretli, aby ma pozdravili, píšu mi a mám ich veľmi rád. Nedá sa žiť bez priateľov: toto je dôležité.“

    Ďalší z mladých, prítomných dnes v Aule Pavla VI., sa Svätého Otca opýtal, či sa chcel stať pápežom. Načo odpovedal, že to by znamenalo „nemať sa rád, nechcieť dobro sebe samému“.

    Zaznela ja otázka povolania, resp. čo ho podnietilo stať sa jezuitom. Svätý Otec spomínajúc na začiatky svojho povolania odpovedal, že to, čo sa mu najviac páčilo na Spoločnosti Ježišovej, bol misionársky rozmer: „Chcel som sa stať misionárom. Keď som študoval filozofiu, napísal som pátrovi generálovi Arrupemu, aby ma poslal do Japonska alebo niekam inam. Ale on to myslel dobre a s veľkou láskou mi povedal, že s mojimi chorými pľúcami by to nebolo dobré, a tak som zostal v Buenos Aires. (...) Ale to, čo ma povzbudilo, aby som išiel k jezuitom, bolo toto: ísť do misií ohlasovať Krista. Myslím, že toto je nám vlastná spiritualita, ísť von, vyjsť, nezostať uzavretí...“

    Pápež František odpovedal aj na otázku, prečo odmietol ísť bývať do Apoštolského paláca a zostal v Dome sv. Marty. Či to znamená odmietnutie bohatsva? „Myslím si, že nie je to len otázka bohatstva. Pre mňa to bol osobný problém. Ja nevyhnutne potrebujem žiť medzi ľuďmi. Ak by som žil sám, snáď trochu izolovaný, nerobilo by mi to dobre. Túto otázku mi dal raz jeden profesor, odpovedal som mu, že z psychiatrických dôvodov, lebo toto je moje ja. Nemožem žiť sám. Ale aj to, že tento apartmán nie je veľmi luxusný, je pokojný. Táto doba nám hovorí o veľkej chodobe vo svete a toto je škandál. Vo svete, v ktorom je toľko bohatstva, toľko zdrojov na obživu, sa nedá pochopiť, prečo je toľko hladných detí, toľko detí bez vzdelania, toľko chudobných. Chudoba dneška je výkrikom. Všetci musíme nato myslieť, všetci sa musíme stať trochu chudobnejšími.“

    Bolo pre Vás ťažké odísť z domu, od priateľov a stať sa jezuitom? – opýtal sa jeden mladý študent. „To je vždy ťažké. Vždy!“ – odpovedal pápež – „Pre mňa to bolo ťažké. Ale sú aj pekné chvíle a Ježiš ti pomôže, dá ti trochu radosti. Ale sú aj chvíle ťažké, keď sa cítiš sám, cítiš suchopárnosť, bez vnútornej radosti... Sú aj tmavé chvíle, chvíle vnútornej tmy, ťažkostí. Ale aj tak je pekné nasledovať Ježiša, ísť Ježišovou cestou, a pekné chvíle prídu. Nikto si nemôže myslieť, že v živote nie sú ťažkosti. Iste, nie je to ľahké, ale musíme ísť ďalej v sile a nádeji Pána. S Pánom sa dá všetko.“

    Mladej dievčine z Neapola, ktorá pápeža prosila o povzbudenie pre mladých Talianska, ktoré je vo veľkej kríze, ponúkol ako východisko pohľad, že nielen Taliansko, ale celý svet je v situácii krízy, a potom fakt, že kríza nie je len zlá vec. „Áno prináša utrpenie, ale my musíme, a zvlášť vy mladí, musíme vedieť čítať z krízy. Čo znamená táto kríza? Čo môžem ja urobiť pre jej odstránenie? Kríza, ktorú momentálne prežívame, je krízou humánnou. Hovorí sa, že je krízou ekonomickou, krízou práce, áno, je to pravda, ale prečo? Pretože tento problém práce, tento ekonomický problém, sú dôsledkami veľkého problému humánneho. To čo je v kríze, je hodnota človeka a my musíme obrániť človeka. (...) Dnes nemá hodnotu človek, iba peniaze. Človek je dnes v kríze, lebo je otrokom. My sa musíme oslobodiť od týchto ekonomických a sociálnych štruktúr, ktoré nás zotročujú. A toto je vaša úloha.“

    Úloha kresťanov v politike, bola ďalšia otázka, ktorú Svätému Otcovi položil jeden z profesorov. Angažovať sa v politike je pre kresťana povinnosťou. My kresťania sa nemôžeme hrať na Piláta, umývať si ruky“ povedal pápež.Musíme sa zaangažovať do politiky, totiž politika je jednou z najvyšších foriem lásky, pretože sa usiluje o spoločné dobro. A laickí kresťania musia pracovať v politike. Poviete mi: ‚Ale to nie je ľahké‘. Ale ani stať sa kňazom nie je jednoduché. Neexistujú jednoduché veci v živote. ‚Politika je špinavá‘, ale zaujímalo by ma, prečo? Prečo do nej kresťania nevstúpia s evanjeliovým duchom?‘“

    Nakoniec sa pápež František vrátil k povzbudeniu, aby si mladí „nenechali ukradnúť nádej“. Chudoba nás vyzýva zasievať nádej, poznamenal a pripomenul dôležitosť skúsenosti s chudobou, pretože podľa jeho slov nemožno hovoriť o chudobe abstraktnej, tá neexistuje. Chudoba je telom chudobného Krista. „Kde nájdem nádej? V chudobnom a trpiacom tele Krista. Existuje medzi nimi isté spojenie“, povedal pápež František v závere stretnutia so žiakmi a študentmi jezuitských škôl Talianska a Albánska, ktoré bolo prerušované spevmi, aplauzom, chvíľami pohnutia a radosti z prijatia.

    Spracovala sr. Jaroslava Kochjarová CJ


    inizio pagina

    Tvár utečenca ako tvár Ježiša Krista – nosná myšlienka nového vatikánskeho dokumentu

    „Prijímať Krista v utečencoch a v násilne vysídlených osobách“ je názov dokumentu, ktorý spoločne vypracovala Pápežská rada pre pastoráciu migrantov a cestujúcich a Pápežská rada cor unum. V Tlačovom stredisku Svätej stolice ho pred pár dňami predstavili predsedovia spomínaných dikastérií kardinál Antonio Maria Vegliò a kardinál Robert Sarah. Dokument je náčrtom nových pastoračných pokynov Cirkvi s cieľom riešiť zvyšujúce sa potreby v súvislosti s rastúcimi a meniacimi sa migračnými tokmi. Mapuje nútenú migráciu, povzbudzuje k urgentným riešeniam a odsudzuje ľahostajnosť a neúčinnosť migračnej politiky, ktorá je skôr odmietavá a u cudzincov vyvoláva strach. Podľa kardinála Veglia sa často nehľadí na ľudí, či ich potreby: „Existujú veľmi rozličné dôvody, ktoré nútia mužov a ženy k tomu, aby opustili svoje domovy. Tomu zodpovedá aj sprísnenie politiky mnohých vlád v tejto veci, a nezriedka aj určitá neústupčivosť, či tvrdosť verejnej mienky.“

    Hoci presné a spoľahlivé štatistiky nie sú známe, odhaduje sa, že najmenej 100 miliónov ľudí opustilo domovy proti svojej vôli alebo sú nútení žiť v exile. Za hranicami žije 16 miliónov utečencov, viac ako 28 miliónov bolo vysídlených v rámci ich krajiny kvôli konfliktom a ďalších 15 miliónov z dôvodu rozvojových projektov, akým je napríklad výstavba priehrady. Až 12 miliónov osôb žije bez štátnej príslušností a akejkoľvek právnej ochrany. Mnohí utečenci sa častokrát stávajú obeťami obchodovania s ľuďmi. „Obchodovanie s ľuďmi je hanebnou pliagou, ktorá musí byť natrvalo odsúdená a premožená spoločnosťami, ktoré si hovoria ,občianske‘. Ženy, muži a deti bývajú hanebne zneužívaní a zbavení akéhokoľvek rozhodnutia o ich osude a živote. Okrem tzv. sexuálneho priemyslu, musíme vymenovať aj nútenú prácu v rôznych sektoroch, obchodovanie kvôli transplantácii orgánov, zotročenie k žobraniu a nábor detí v ozbrojených konfliktoch,“ dodal kardinál.

    Podľa kardinála Saraha je na pomoc násilne vysídleným ľuďom nutná tzv. synergia spoločného úsilia. Vyzýva kresťanov, aby práve v takýchto trpiacich videli tvár Krista: „Je to tvár štyroch miliónov vnútorne vysídlených Sýrčanov, ktorým okrem drámy, počas ktorej stratili všetko, hrozí aj to, že sa stanú cudzincami vo svojej vlastnej krajine. Je to tvár miliónov utečencov v jednotlivých susedných krajinách, ktorých počet sa naďalej zvyšuje, a ktorí sa čoraz častejšie rozhodujú čeliť nebezpečenstvu cesty nádeje smerom do Európy.“ – mf –

    inizio pagina

    Zo života Cirkvi vo svete



    Francúzsko: Nádvorie hľadajúcich sa presunulo do mesta Marseille

    Vo Francúzsku pokračuje podujatie Nádvorie hľadajúcich organizované Pápežskou radou pre kultúru a zamerané na dialóg s neveriacimi. Po debute tejto iniciatívy na jar v roku 2011 sa v súčasnosti uskutočňuje v jednom z hlavných prístavov Mare nostrum, meste Marseille, ktoré tento rok nesie titul Európske hlavné mesto kultúry.
    V dnešný sviatok Najsvätejšieho Srdca Ježišovho, s ktorým sa spája aj posvätenie mesta počas morovej epidémie v roku 1720, apoštolský nuncius Mons. Luigi Ventura predsedal slávnosti v tamojšej rovnomennej bazilike. Dve udalosti tak symbolizujú nádej pre mnohonárodnostné mesto ako ideálne miesto pre stretnutie a dialóg medzi laikmi a veriacimi, ale zároveň mesto s veľkým počtom neveriacich.

    Kardinál Gianfranco Ravasi, predseda Pápežskej rady pre kultúru, v meste otvoril diecézne centrum Le Mistral. Včera sa počas vystúpenia v mestskej modernej knižnici Alkazar venoval dvom veľkým francúzskym mysliteľom, ktorí sa narodili pred sto rokmi: ateistovi Albertovi Camusovi a filozofovi hermeneutiky Paulovi Ricoeurovi. „Dialóg sa musí rozvíjať v jasnosti, nesmie niečo skrývať, ale predovšetkým zdôrazňovať špecifickú identitu oboch strán,“ dodal na margo podujatia kardinál Ravasi. – mf –


    inizio pagina

    Rubrika



    Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD na Desiatu nedeľu v cezročnom období

    Zamyslenie P. Milana Bubáka SVD s názvom Strata dieťaťa:

    Milí priatelia, jednou z najťažších strát, aké môžu ľudia zažiť je strata dieťaťa. Jestvuje len málo rodičov – ak vôbec jestvujú –, ktorí by si želali prežiť svoje deti. Nedeľné Božie slovo sa venuje práve tejto téme. Obe matky, aj vdova zo Sarepty z prvého čítania aj naimská vdova z Lukášovho evanjelia takmer prežili svoje deti a obe sa takmer z toho pominuli. Nestalo sa to však. Boh v oboch prípadoch zasiahol a deti ožili. Nie vždy to tak ale musí skončiť. Poďme preto uvažovať nad stratami detí v rodinách. Čo s tým robiť? Ako sa k tomu postaviť? A či vôbec ide o straty.

    Prvou stratou, o ktorej budeme uvažovať je strata dieťaťa smrťou. Stáva sa i to a je to pre rodičov veľká rana. Mnohí sa z toho nespamätajú. Na to, aby to človek dokázal zrelo prijať treba vieru. V Božom Slove nasledujúcej nedele obe ženy, aj vdova zo Sarepty, aj vdova z Naimu dostali dieťa naspäť. No čo, ak by neboli? Ich príbeh so šťastným koncom je skorej výnimkou. Toto sú momenty, kedy treba hľadieť poza horizont – na podstatu života i smrti, na zmysel i cieľ nášho putovania.

    Druhou stratou, je strata dieťaťa cez stratu ich viery. Veľa rodičov túto stratu pociťuje veľmi tragicky. Sú takí, ktorí takémuto čomusi, že by totiž strata viery dieťaťa bola čosi tragické – nerozumejú. To sú tí, ktorí deti vo viere v Boha nevychovávajú. Tam potom takáto strata neprichádza do úvahy. No tí, pre ktorých odovzdávanie viery je vec kľúčová, takúto stratu znášajú veľmi ťažko. Pre nich totiž platí, že deťom nemôžu dať nič viac, než vieru. Je pravda, že viera je darom Boha, lenže Boh stavia na prirodzených základoch. A presne o tie základy ide. Pri tomto type straty sa treba pozrieť na vec zrelo. V prvom rade treba hodnotiť, že či to, čo ste im dali, bola naozaj viera. Či to, čo odhodili, bola naozaj živá viera. Niekedy bola, niekedy nie. Živá viera sa málokedy odhadzuje. Často sa odhadzuje niečo, čo je príťažou... Ak ale odhodili živú vieru, potom to treba nechať na Boha a nerobiť si zbytočné výčitky svedomia. Dôležité je vedieť: čo môžete urobiť v tom už dnes, alebo ešte dnes. To „už dnes“ platí pre vás mladých, ktorí si idete ešte len zakladať rodiny. To „ešte dnes“ pre vás, ktorí máte už odrastené deti a tieto aj napriek vašej snahe vierou praštili. Mnohých z vás prenasledujú výčitky svedomia a snažíte sa prísť na to, kde ste urobili chybu a čo by ste ešte mohli urobiť pre to, aby ste to napravili, a pri tom viete, že v skutočnosti nič. Ak nič, potom nemá zmysel sa v tom motkať a v tom trpieť. Zostáva vám však ešte jedno –za vaše deti sa modliť.

    Ďalšou stratou je strata dieťaťa morálnym zmätkom. Dieťa sa mravne spustí, dá sa na drogovanie, sexovanie, partie, čudné kamaratčáky. Táto strata ide obyčajne ruka v ruke s predchádzajúcou stratou, t.j. stratou viery, a zasa naopak strata viery ide ruka v ruke so stratou mravnej integrity. Vidieť vlastné dieťa, ako sa morálne rúti na dno je príšerné. Mnohých rodičov to privádza do pocitu zúfalstva a hanby. Čo tu robiť? Zopár rád: (a) v prvom rade treba vedieť oddeliť svoje dieťa od seba. To znamená on je on a ja som ja. Každý sme si zodpovedný za svoj vlastný život: pred sebou, pred svetom a konečne pred Bohom. V tomto tkvie veľká úľava.
    Tento prvý krok nás bude potom viesť k tomu, že (b) tú zodpovednosť budeme deťom dávať kompletne najavo. To, čo robíš sú tvoje hriechy a ty (a len ty) si nes za ne zodpovednosť. To znamená nebudeme hladiť stopy za jeho deliktami, obhajovať ho, splácať dlhy, upratovať po jeho avantúrach a prehliadať jeho násilnícke sklony a činy.
    Toto nie je ľahké. Solídne protidrogové centrá (napríklad Cenacolo) žiadajú od rodičov, aby svoje dieťa, ktoré droguje vyhodili z domu. Nejedna matka si to nevie ani len predstaviť. „Ja, vyhodiť svoje dieťa? Čo by som to bola za matku?“ Naimská vdova neostala s mŕtvolu svojho syna doma. Šla ju pochovať mimo domu. V tom je veľký symbol. Morálne spustlý človek je v skutočnosti mŕtvola. A tá do domu nepatrí. Ak si niekto uvedomí, že je na cintoríne (medzi ostatnými mŕtvolami), možno do neho vstúpi duch poznania. Možno nie. No nechať ho „doma“ nič nevyrieši.
    Samozrejme, toto vyhodenie z domu nie vždy pripadá do úvahy doslova!!! Niekedy áno, ako je to prípade, ktorý som menoval. Je to tak vždy, keď prekračuje svojou nemravnosťou a nemorálnymi spôsobmi vaše osobné hranice a dopúšťa sa násilia v tej či onej podobe. Niekedy to však nie je nevyhnutné urobiť doslova. No čo je vždy nevyhnutné je od takéhoto človeka sa vnútorne oddeliť a dať mu najavo: tvoj život je tvoj život, ty si si zaň zodpovedný, nás tým nezaťažuj. (c) Tretí krok, ktorý by sme tu mali prijať je modlitba. Milujúci rodičia nikdy neprestávajú svoje deti doprevádzať na ich ceste modlitbou, nech sú akékoľvek. Toto je i pre nich samých zdrojom pokoja a útechy.

    A posledná strata je strata dieťaťa tým, že si ide svojou cestou. Toto však v skutočnosti strata nie je. No niektorí – hlavne matky – ju vnímajú ako stratu. Mnohí rodičia nevedia pochopiť, že zmyslom rodiny je pripraviť deti na život a potom ich nechať ísť. V deťoch si rodičia nevychovávajú rukojemníkov, ktorých si naplno privlastnia a nedovolia im nikdy za seba rozmýšľať, slobodne sa rozhodovať a konečne z domu definitívne odísť. Toto by bolo veľmi sebecké. Mnohí sa pýtate: „Ale čo bude s nami na staré kolená? Kto sa o nás postará? Toľko sme dali svojím deťom a teraz ostaneme sami?“ Ak ste im dali – zrelým spôsobom, čo ste vládali, hlavne však ak ste ich naučili láske, vďačnosti, ohľaduplnosti, všímavosti a obetavosti – potom si buďte istí, že opustení neskončíte. Vaše deti sa vždy budú snažiť hľadať pre vás dobré riešenie. Nechajte to na nich. Ak im to neustále budete pripomínať, ujdú tak či tak a efekt bude opačný. A potom, kde je vaša odovzdanosť do Božej prozreteľnosti? To je tiež súčasťou viery.

    Tejto téme sa treba preto venovať vo svojich uvažovaniach často. Naznačím aspoň stručne jeho možné smerovania: (a) Vzťah medzi rodičmi ako manželmi. Ak ich vzájomný vzťah nie je dobrý, nalepia sa na svoje deti. A zároveň sa budú báť, že keď deti z domu odídu, že oni dvaja – ktorí nemajú žiaden vzťah – ostanú pod jednou strechou ako dvaja cudzinci. Ak to tak je, potom treba popracovať na vašom vzťahu a neriešiť to naviazaním sa na deti. (b) Rodinu treba chápať ako miesto prípravy na život v slobode. Deti treba v tomto zmysle formovať už odmala. (c) Treba sa kultivovať vo viere. „Pánovi zver svoje cesty a jemu dôveruj, on sa už postará“, hovorí žalmista (Ž 37,5). Náš život je v rukách Božích a nikto, kto v neho dôveruje, neostane životu napospas.

    Milí priatelia, želám vám požehnanú nedeľu.

    inizio pagina

    Dnešné vysielanie



    Vysielanie zo 7. júna 2013

    Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe

    inizio pagina