 |  |
2014/04/19
Cirkev vstupuje do slávenia Veľkej noci
Vatikán 19. apríla - Dnes vo večerných hodinách sa vo Vatikánskej bazilike začne slávenie veľkonočnej vigílie. Očakáva sa na nej účasť 40 kardinálov, 30 biskupov a 200 kňazov. O pol deviatej sa obrad začne liturgiou svetla s požehnaním veľkonočnej sviece. Po trojnásobnej aklamácii „Lumen Christi“ – „Svetlo Kristovo“ diakon prednesie chválospev „Exultet“. Po bohoslužbe slova s veľkonočným chválospevom Aleluja a homílii Svätého Otca bude nasledovať liturgia krstu. Je zvykom, že Svätý Otec počas vigílie udeľuje krst katechumenom. Tentoraz ich bude spolu desať. Piati z nich pochádzajú z Talianska, ďalší z Bieloruska, Senegalu, Libanonu, Francúzska a Vietnamu. Symbolicky práve oni krátko po prijatí krstu prinesú v sprievode obetné dary pre slávenie Eucharistie. Počas slávenia zaznejú aj liturgické spevy východnej katolíckej tradície, tzv. stichiry Paschy, ktoré sú súčasťou Veľkonočnej utierne. Tieto starobylé liturgické spevy sú zapísané aj v zozname kultúrneho dedičstva UNESCO.
Slávnostnú svätú omšu Veľkonočnej nedele bude Svätý Otec sláviť na Námestí sv. Petra o 10.15. Neprednesie počas nej homíliu, ale prihovorí sa na záver vo forme tradičného veľkonočného posolstva a slávnostného požehnania Urbi et Orbi (Mestu a svetu). Ako po minulý rok, neočakávajú sa pozdravy vo viacerých jazykoch.
V nasledujúci deň, vo Veľkonočný pondelok, sa Svätý Otec napoludnie pomodlí s veriacimi mariánsku modlitbu Raduj sa, Nebies kráľovná. -jb-
Krížová cesta v Koloseu: Pred Kristovým krížom sa cítime byť deťmi, nie vecami
Vatikán 19. apríla 2014 - Na včerajšej veľkopiatkovej pobožnosti krížovej cesty v rímskom Koloseu spolu so Svätým Otcom sa zúčastnilo vyše 40-tisíc veriacich. Celý obrad bol už tradične prenášaný televíziou do celého sveta a v blízkosti Kolosea ho bolo možné sledovať aj na štyroch veľkoplošných obrazovkách. Meditácie k jednotlivým zastaveniam mali tento rok výrazný sociálny rozmer, s poukazom na tragické dopady hriechu na jednotlivcov i spoločnosť, ktoré si aj v dnešnej dobe odnášajú najmä chudobní a zraniteľní. Autor zamyslení, arcibiskup juhotalianskej diecézy Campobasso-Boiano Mons. Giancarlo Bregantini, čerpal z osobných skúseností zo služby vo väzniciach a nemocniciach a z poznania reality regiónov sužovaných prítomnosťou mafie. Pri 14 zastaveniach sa okrem vikára Rímskej diecézy kardinála Agostina Valliniho vystriedali v nesení kríža osoby z rôznych stavov, generácií a spoločenského postavenia: robotník, podnikateľ, prisťahovalci, ženy z resocializačnej komunity, bezdomovci, mladé rodiny s deťmi, dvojica väzňov spolu s ich kaplánom, vozíčkarka sprevádzaná členkou dobrovoľníckeho združenia, starší manželský pár, rehoľné sestry. Pri dvanástom zastavení, počas ktorého zazneli meditácie o siedmich slovách Spasiteľa na kríži, niesla procesiový kríž dvojica františkánov z Kustódie Svätej zeme.
Svätý Otec, ktorý krížovú cestu sledoval mlčky v hlbokom sústredení, predniesol na záver krátke zamyslenie, v ktorom citoval gréckeho cirkevného otca zo 4. storočia, sv. Gregora z Nazianzu. Pápež František sa prihovoril týmito slovami:
„Boh položil na Ježišov kríž celú váhu našich hriechov, všetky nespravodlivosti spáchané každým Kainom proti svojmu bratovi, celú trpkosť Judášovej a Petrovej zrady, všetku márnomyseľnosť mocnárov, všetku aroganciu falošných priateľov. Bol to kríž ťažký ako noc tých, ktorí sú opustení, ťažký ako smrť drahej osoby, ťažký, pretože obsahuje celú ohyzdnosť zla. Predsa však, je to aj kríž slávnostný, ako úsvit v dlhej noci, pretože predstavuje celú Božiu lásku, ktorá je väčšia než naše neprávosti a naše zrady. Na kríži vidíme obludnosť človeka, keď sa nechá viesť zlom, no vidíme tu aj nesmiernosť Božieho milosrdenstva, ktorý s nami nezaobchádza podľa našich hriechov, ale podľa svojho milosrdenstva.
Stojac pred Kristovým krížom vidíme, a to priam na dotyk rúk, ako sme nekonečne milovaní. Pred Kristovým krížom sa cítime byť „deťmi“, a nie „vecami“ či „predmetmi“, ako hovorieval sv. Gregor Nazianzský, keď sa obracal na Krista touto modlitbou: «Keby som nebol tvojím, môj Kriste, cítil by som sa pomíňavým tvorom. Narodil som sa a cítim, ako sa tratím. Jem, spím, odpočívam a kráčam, padám do choroby a uzdravujem sa. Dorážajú na mňa nespočetné vášne a súženia, užívam si slnko a úrodu zeme. Potom zomieram a telo sa stáva prachom ako telo zvierat, ktoré nemajú hriechy. Ale ja, čože mám navyše oproti nim? Nič, ak nie Boha. Keby som nebol tvojím, môj Kriste, cítil by som sa pomíňavým tvorom. Ó, náš Ježiš, veď nás od kríža ku vzkrieseniu a nauč nás, že zlo nebude mať posledné slovo, ale láska, milosrdenstvo a odpustenie. Ó, Kriste, pomôž nám znovu zvolať: Včera som bol s Kristom ukrižovaný, dnes som s ním oslávený. Včera som s ním zomrel, dnes som s ním živý. Včera som bol s ním pochovaný, dnes som s ním vzkriesený!»
Napokon, všetci spoločne, spomeňme si na chorých, spomeňme si na všetkých opustených pod ťarchou kríža, aby našli v skúške kríža silu nádeje, nádeje vzkriesenia a Božej lásky.“
Na záver Svätý Otec udelil všetkým svoje apoštolské požehnanie. -jb-
Hodinka Panny Márie v Bazilike Santa Maria Maggiore
Vatikán 19. apríla – V pápežskej Bazilike Santa Maria Maggiore v Ríme sa dnes ráno o 10.30 hod. uskutočnila modlitbová pobožnosť s názvom Hodinka Panny Márie. Viedol ju arcikňaz baziliky kardinál Santos Abril y Castelló.
Centrum mariánskej kultúry „Matka Cirkvi“, ktoré iniciatívu zorganizovalo, ponúklo prítomným meditácie zamerané na tradíciu Cirkvi spojenú s chápaním úlohy Panny Márie v predvečer Vzkriesenia. Panna Mária, ktorá pobudne pri hrobe Syna, predstavuje podľa cirkevnej tradície ikonu Panny Cirkvi, ktorá bdie pri hrobe svojho Ženícha, v očakávaní slávneho vzkriesenia. Zatiaľ čo telo Syna odpočíva v hrobe a jeho duša zostúpila k zosnulým ohlásiť im nadchádzajúce oslobodenie z krajiny tieňa smrti, Panna, predchádzajúc a zosobňujúc Cirkev, očakáva plná viery víťazstvo svojho Syna nad smrťou. –mf–
(Ilustračná snímka)
Pútnici budú môcť sledovať kanonizáciu aj na 14 obrazovkách v centre Ríma
Taliansko 19. apríla – Veriaci mohli včerajšiu krížovú cestu v Ríme sledovať aj vďaka trom veľkoplošným obrazovkám na ulici Fori Imperiali, vedúcej ku Koloseu. Tie tam ostanú až do 28. apríla. Prenášať budú videonahrávky a správy týkajúce sa kanonizácie oboch pápežov. Prostredníctvom jednej z nich, umiestnenej pri informačnej kancelárii v blízkosti stanice metra Colosseo, si budú môcť v nedeľu 27. apríla pútnici pozrieť aj slávnosť kanonizácie vysielanú v anglickom jazyku.
Mesto Rím pripravuje kvôli blížiacej sa udalosti inštaláciu celkovo 14 veľkoplošných obrazoviek. Nachádzať sa budú v blízkosti Vatikánu na Via della Conciliazione, na Námestí Pia XII. a Námestí Jána XXIII. Ďalšie budú rozmiestnené aj pri pešej zóne a v záhradách Anjelského hradu (Castel S. Angelo), na námestí Navona (pre poľských pútnikov) a pred Bazilikou Santa Maria Maggiore. Pre frankofónnych pútnikov bude pripravený prenos na námestí Farnese. –mf–
Svätý Otec pozýva k modlitbám za obete stroskotaného trajektu
Vatikán 19. apríla – Pápež František so znepokojením sleduje udalosti v súvislosti so stroskotaním juhokórejského trajektu, ktoré si vyžiadalo 30 obetí a viac ako 270 nezvestných. K udalosti, ktorá sa odohrala v stredu 16. apríla, sa Svätý Otec vyjadril aj na Twitteri, kde zanechal nasledovný odkaz: „Pozývam vás, aby ste sa spolu so mnou modlili za obete tragického stroskotania v Kórei a za ich rodiny.“
Na trajekte sa v tom čase nachádzalo 475 pasažierov. Prevažnú väčšinu tvorili juhokórejskí študenti, ktorí v rámci štvordňového výletu cestovali na ostrov Čedžu. Záchranné operácie v oblasti aj naďalej pokračujú. Kapitán plavidla čelí viacerým obvineniam, vrátane zanedbania svojich povinností a porušenia námorného práva. –mf–
Zamyslenie P. Bubáka k Veľkonočnej nedeli
Zamyslenie s názvom Život pred smrťou? pripravil P. Milan Bubák SVD.
Jedným z výrazných znakov, ktoré charakterizujú naše desaťročie je mimoriadne rozšírenie grafitov. Nájdete ich takmer všade, no najviac vo veľkomestách. V Bratislave sú nimi pokreslené hlavne chodníky pre chodcov po niektorých mostoch cez Dunaj, hlavne Most SNP alebo Most Lafranconi. No nie sú ušetrené ani múry centra alebo sídlisk. Na západe je to ešte horšie. Ktorí ste boli napríklad v Ríme, viete o čom hovorím. Nájdete ich tam na najextrémnejších miestach: v tuneloch vlakov a podzemnej dráhy, na nadjazdoch, na miestach, kde človek nevychádza z úžasu nad myšlienkou: ako sa tam ten dotyčný, ktorý tento grafit maľoval, dostal? Čo motivovalo tohto osamelého jedinca, maľovať tieto výtvory na týchto extrémnych miestach a to často v hĺbke noci, kedy mal istotu, že ho nikto neuvidí? Je to výkrik človeka, ktorý v beztvarej mase husto zaľudneného mesta hľadá uznanie, snaží sa ukázať, zanechať znak, že tu je, že tu bol? V poslednej dobe sa grafity a ich tvorcovia pokúšajú o zaujatie miesta v umeleckom svete a o zaradenie sa do kategórie „moderné umenie“. V tejto snahe sa vynárajú z podzemia a prezentujú fotografie svojich výtvorov na výstavách. Zdá sa, že aj oni sa, podobne ako každé moderné umenie, snažia o prechod od konkrétna k abstraktnu.
V Belfaste, v hlavnom neste Severného Írska, v husto zaľudnenej štvrti nazvanej Shakill sa nachádza na jednom múre grafit, ktorý sa vôbec nepokúša tváriť ako umenie. Spočíva v nápise: „Jestvuje život PRED smrťou?“ Zaujímavá otázka. Sme zvyknutí na inú otázku: Či jestvuje život PO smrti. Ľudí od nepamäti zaujímala odpoveď na to, čo je po smrti, či jestvuje záhrobný, večný život. Otázka na spomínanom múre sa však pýta na opak: Nie na to, či jestvuje život PO smrti, ale či jestvuje život PRED smrťou?
A tak nám naznačuje posun v myslení mnohých ľudí, ktorý nie je bezvýznamný, a ku ktorému ich priviedla doba: Naráža na mizériu života mnohých ľudí sveta a pýta sa na zmysel takéhoto života. Môže to byť narážka napríklad na brutálne podmienky, v ktorých sa nachádzajú tí, ktorí už celé desaťročia žijú vo vojnou zmietaných spoločenstvách a to nielen v tomto meste. Existencia týchto ľudí je každodenným utrpením, snahou o prežitie pod Damoklovým mečom vznášajúcim sa nad ich životmi ako tieň smrti.
Môžu to byť ľudia nachádzajúci sa v extrémnej chudobe, v hlade a smäde, ľudia bez práce, ktorí bojujú o holú existenciu, a ktorým neostáva nič iné, iba čakať na zmilovanie.
Môžu to byť emigranti, ktorí sú nútení opustiť svoj domov a hľadať ďalší, no ktorí sa namiesto pohostinnosti stretajú iba s odmietaním, pohŕdaním, a výsmechom.
Môžu to byť obete obchodovania s ľuďmi, ktorých oklamali a nakoniec skončili v nútenej prostitúcii alebo ako otroci v nútenej práci.
Môže to byť ale aj žena, ktorá žije v násilnom manželstve, kde je zneužívaná nielen slovne a citovo, ale dokonca aj telesne.
Môže to byť človek, postihnutý ťažkou nevyliečiteľnou chorobou, ktorá z neho postupne ujedá a jemu postupne vyhasína každú nádej na uzdravenie.
Môže to byť človek postihnutý ťažkou závislosťou, ktorú si uvedomuje, a z ktorej sa nevie po tisícoch pokusov dostať von.
„Jestvuje život pred smrťou?“ mohli by sa mnohí z týchto ľudí pýtať. Je to, čo prežívajú všetci títo ľudia, život?
Zdá sa, milí priatelia, že odpoveď na otázku, ktorú sme si zvykli klásť doteraz, t.j. či je život PO smrti, závisí od odpovede na otázku: či je život pred smrťou. Ak nie je život pred smrťou, nemôže byť ani život po smrti!
Čo tým myslím? Myslím tu na kvalitu života. Totiž ak ty osobne neprežívaš vnútorne, že žiješ, a že tvoj život má zmysel, že je plnohodnotný, že sa z neho tešíš, že Bohu ďakuješ, že si, potom to nie je život, ktorý vedie k životu. Možno toto tvrdenie znie absurdne najmä ak si predstavíme povedzme človeka, nachádzajúceho sa v ťažkej chorobe alebo v neľudskom vzťahu, alebo povedzme nejakého utečenca, ktorý uteká, aby si zachránil holý život. Ako takýto človek môže prežívať radosť zo života? Nech to znie akokoľvek, ale dnešný deň je práve o takejto absurdite. Vzkriesený Kristus mení kvalitu vecí.
On ponúka novú nádej ľuďom, ktorí žijú v tme bez nádeje. Svetlo tým, ktorí žijú v tme. Zmysel tým, ktorí žijú v nezmyselnosti. Život tým, ktorí žijú v smrti. Aj ten najťažší údel je možné naplniť kvalitou, ak sa obrátime na správny zdroj. Aj púšť môže rozkvitnúť, keď ju začneme zavlažovať. A takouto vlahou do púšte nášho života je Kristus. Ak ho prijmeme do svojho života, je možné, že navonok sa v našom živote nič nezmení, ale zmení sa čosi v nás, v našom vnútri. V našom vnútri sa smrť premení na život. A my zrazu zistíme, že žijeme.
A ak zdrojom nezmyselnosti nášho života je povedzme neresť alebo závislosť, verme, že pod vedením vzkrieseného Krista – nielen jeho učenia, ale aj jeho pomoci – môžeme znova dosiahnuť slobodu, ktorú sme ponorením sa do neresti stratili.
Pri liturgii veľkonočnej vigílie si špeciálnym spôsobom pripomíname krst. Krst je rozhodnutie sa pre život. Dnes a teraz. Krst je osobné prijatie Krista do môjho života, ktorý mi dá silu znášať utrpenie, ktoré je symbolom smrti pre môj terajší život, a tak z neho urobiť semienko života. A dá mi zároveň silu, aby som vedel žiť taký štýl života, ktorý môj život urobí plnohodnotným.
Kiež je teda vzkriesený Kristus pre nás zdrojom novej alebo obnovenej nádeje.
Text krížovej cesty v Koloseu: „Kristova tvár a tvár človeka“
Na Veľký piatok 18. apríla o 21.15 h predsedal Svätý Otec František tradičnej krížovej ceste v Koloseu. Jednotlivé zastavenia tejto krížovej cesty, ktorá niesla názov „Kristova tvár a tvár človeka“, pripravil Mons. Giancarlo Bregantini, arcibiskup diecézy Campobasso-Boiano. Text krížovej cesty v preklade Mons. Mariána Gavendu publikovala Tlačová kancelária KBS:
Kristova tvár a tvár človeka
Úvod
A ten, ktorý to videl, vydal o tom svedectvo a jeho svedectvo je pravdivé. On vie, že hovorí pravdu, aby ste aj vy uverili. Toto sa stalo, aby sa splnilo Písmo: „Kosť mu nebude zlomená.“ A na inom mieste Písmo hovorí: „Uvidia, koho prebodli.“ (Jn 19, 35-37)
Milovaný Ježišu, vystúpil si bez váhania na Golgotu, naplnenie lásky a bez nariekania si sa nechal ukrižovať.
Pokorný Syn Márie, vzal si na seba ťarchu našej noci, aby si nám ukázal pre koľké svetlo si chcel rozšíriť naše srdce. V tvojich bolestiach je naše vykúpenie, v tvojich slzách sa maľuje „Hodina“ zjavenia nekonečnej Božej lásky.
Ako človek medzi ľuďmi nám sedem krát odpúšťaš a privádzaš všetkých k Otcovmu srdcu, aby si nám vo svojich posledných slovách ukázal do každej našej bolesti cestu spásy.
Ty, vtelené „Všetko“ sa stávaš na kríži ničím. Chápe ťa len Ona, matka, ktorá verne stála pod krížom. Tvoj smäd je žriedlom rozožatej nádeje, vystretou rukou aj pre kajúceho lotra, ktorý dnes, vďaka tebe, milý Ježišu, vstupuje do neba.
Ukrižovaný Pane Ježišu, naplň nás tvojim nekonečným Milosrdenstvom, vôňou Betánie nad naším svetom, dychom života pre celé ľudstvo. A napokon, nám, odovzdaným do rúk tvojho Otca, otvor bránu Života, ktorý nezomiera. Amen.
Prvé zastavenie
Zdvihnutý prst, ktorý odsudzuje
„Pilát k nim znova prehovoril, lebo chcel Ježiša prepustiť. Ale oni vykrikovali: „Ukrižuj! Ukrižuj ho!“ On k nim tretí raz prehovoril: „A čo zlé urobil? Nenašiel som na ňom nič, za čo by si zasluhoval smrť. Potrestám ho teda a prepustím.“ Ale oni veľkým krikom dorážali a žiadali, aby ho dal ukrižovať. Ich krik sa stupňoval a Pilát sa rozhodol vyhovieť ich žiadosti: Prepustil toho, ktorého si žiadali, čo bol uväznený pre vzburu a vraždu, kým Ježiša vydal ich zvoli“ (Lk 23, 20-25).
Ustráchaný Pilát, ktorý nehľadá pravdu, odsudzujúci prst a stupňujúci sa krik rozzúreného davu sú prvými krokmi Ježišovho zomierania. Nevinný ako baránok, ktorého krv zachraňuje jeho ľud. Ten Ježiš, ktorý chodil medzi nami, uzdravoval a žehnal, je teraz odsúdený na trest smrti. Ani slovíčko vďaky nezaznieva spomedzi zástupu, ktorý si radšej vybral Barabáša. Pre Piláta sa stáva nepríjemným prípadom. Vydáva ho zástupu a umýva si ruky, celkom spútaný svojou mocou. Vydáva ho, aby ho ukrižovali. Nechce o ňom viac nič vedieť. Pre neho je to uzatvorený prípad!
Urýchlené Ježišovo odsúdenie si slúži lacnými obvineniami a povrchnými názormi medzi ľudom, ohovárkami a predsudkami, ktoré zatvárajú srdce a stávajú sa rasistickou kultúrou vylučovania a likvidovania či anonymnými listami alebo hroznými ohovárkami. Obvinených hneď pretriasajú na prvých stranách, ospravedlnenia bývajú na poslednej.
A my? Dokážeme mať čisté, priehľadné a zodpovedné svedomie, ktoré sa nikdy neobráti chrbtom voči nevinnému a vždy sa odvážne zapojí do obrany slabých, čelí nespravodlivosti a všade šíri potláčanú pravdu?
Druhé zastavenie
Ťažké drevo krízy
„Sám vyniesol naše hriechy na svojom tele na drevo, aby sme zomreli hriechu a žili pre spravodlivosť. Jeho rany vás uzdravili. Veď ste boli ako blúdiace ovce, ale teraz ste sa vrátili k pastierovi a biskupovi svojich duší“ (1 Pt 2, 24-25).
Drevo kríža tlačí, lebo Ježiš na ňom nesie hriechy nás všetkých. Padá pod touto váhou, priťažkou na jedného človeka (prov. Jn 19, 17).
Je to aj ťarcha všetkých nespravodlivostí, ktoré vyvolala ekonomická kríza svojimi vážnymi sociálnymi dôsledkami: neistota, nezamestnanosť, prepúšťanie z práce, peniaze ktoré vládnu namiesto toho, aby slúžili, finančné špekulácie, samovraždy podnikateľov, korupcia a úžera a podniky, ktoré opúšťajú svoju vlasť.
Toto je ťažký kríž sveta práce, nespravodlivosť, položená na plecia robotníkov. Ježiš ho berie na svoje plecia a učí nás aby sme už nežili v nespravodlivosti ale boli schopní s jeho pomocou vytvárať mosty solidarity a nádeje, aby sme neboli v tejto kríze blúdiacimi a stratenými ovcami. Vráťme sa teda ku Kristovi, Pastierovi a Strážcovi našich duší. Bojujme spolu za primeranú prácu aby sme prekonávali izolovanosť, prinavracali do politiky úctu a spoločne sa snažili nájsť východisko z problémov.
Kríž sa tak stane ľahším, ak ho nesieme s Ježišom a pomáhame si navzájom, lebo jeho ranami sme boli uzdravení (porov. 1 Pt 2, 24).
Tretie zastavenie
Zraniteľnosť, ktorá nás otvára pre prijatie
„Vskutku on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa on obťažil, no my sme ho pokladali za zbitého, strestaného Bohom a pokoreného. On však bol prebodnutý pre naše hriechy, strýznený pre naše neprávosti, na ňom je trest pre naše blaho a jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53, 4-5)
Je to Ježiš krehký, nesmierne ľudský, ako ho s obdivom kontemplujeme pri tomto zastavení veľkej bolesti. No je to práve tento jeho pád do prachu zeme, v ktorom nám zjavuje ešte výrečnejšie svoju nesmiernu lásku. Tlačí ho zástup, ohlušuje krik vojakov, pália rany po bičovaní, je naplnený vnútornou trpkosťou z nesmiernej ľudskej nevďačnosti. A padá. Padá na zem!
No v tomto páde, v tomto podľahnutí pod ťarchou starostí sa Ježiš ešte raz stáva Učiteľom života. Učí nás prijímať naše slabosti a nenechať sa znechutiť pre naše pády, aby sme oddane uznali vlastné limity: „Viem totiž, že vo mne, to jest v mojom tele, nesídli dobro; lebo chcieť dobro, to mi je blízko, ale robiť dobro nie“ (Rim 7, 18).
S touto vnútornou silou, ktorú mu dáva Otec, nám Ježiš pomáha prijať aj krehkosť druhých. Aby sme neboli krutí na toho, kto padol a neboli nevšímaví voči tomu, kto padá. Dáva nám silu otvoriť dvere tomu, kto klope na naše domy a žiada o azyl, ľudskú dôstojnosť a vlasť. Keď sme si vedomí vlastnej krehkosti, prijmeme medzi seba aj krehkosť imigrantov, aby našli istotu a nádej.
Veď práve v špinavej vode umývadla vo Večeradle, teda v našej krehkosti, sa odráža pravá tvár nášho Boha! Preto „každý duch, ktorý vyznáva, že Ježiš Kristus prišiel v tele, je z Boha“ (1 Jn 4, 2)
Štvrté zastavenie
Súcitné slzy
„Simeon ich požehnal a Márii, jeho matke, povedal: „On je ustanovený na pád a na povstanie pre mnohých v Izraeli a na znamenie, ktorému budú odporovať, a tvoju vlastnú dušu prenikne meč“ (Lk 2, 34-35; „Radujte sa s radujúcimi, plačte s plačúcimi! Navzájom rovnako zmýšľajte; a nezmýšľajte vysoko, ale prikláňajte sa k nízkym“ (Rim 12, 15-16).
Ježišovo stretnutie s Matkou je plné emócií a skľúčenosti. Vyjadruje neprekonateľnú silu materinskej lásky, ktorá prekonáva každú prekážku a dokáže objaviť každú cestu. Ale ešte súcitnejší je pohľad Márie, ktorá trpí spolu so svojím Synom a dodáva mu síl. Naše srdce sa napĺňa obdivom, keď kontemplujeme veľkosť Márie, ktorá sa stáva ona, stvorenie „blízka“ svojmu Bohu a Pánovi.
Zahŕňa všetky slzy každej matky nad svojimi ďalekými deťmi, nad mladými, odsúdenými na smrť, zavraždenými alebo stratenými kvôli vojne, a najmä deťmi-vojakmi. Cítime tu mučivý plač matiek nad ich deťmi, zomierajúcimi na nádory, spôsobené škodlivým odpadom.
Pretrpké slzy! Súcitné zdieľanie utrpenia vlastných detí! Matky, bdejúce v noci so zažatými lampami, chvejúce sa úzkosťou o mladých, pohltených drogou a alkoholom, najmä v sobotné večery!
Okolo Márie nebudeme nikdy sirotami! Nikdy nebudeme zabudnutí. Ako sv. Juanovi Diegovi, aj nám Mária ponúka nežnosť svojej materinskej potechy a hovorí: „Nech vaše srdce nevzrušuje ... či tu nie som ja, ktorá som tvojou Matkou?“ (Apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 286).
Piate zastavenie
Zdvíha ťa ruka priateľa
Tu prinútili istého Šimona z Cyrény, Alexandrovho a Rúfovho otca, ktorý sa tade vracal z poľa, aby mu niesol kríž“ (Mk 15, 21).
Šimon z Cyrény prechádza okolo náhodou. No stáva sa to rozhodujúce stretnutie jeho života. Vracal sa z poľa. Človek námahy a sily. Preto ho prinútili, aby niesol kríž Ježišovi, odsúdenému na ohavnú srmť (porov. Flp 2, 8).
Náhodné stretnutie sa však stáva rozhodné a životné nasledovanie Ježia, nesúc každý deň svoj kríž v zapieraní seba samého (porov. Mt 16, 24-25). Šimona totiž Marek spomína ako otca dvoch kresťanov, dobre známych v rímskom spoločenstve: Alexandra a Rúfa. Otec, ktorý isto vtlačil do srdca svojich synov silu Ježišovho kríža. Pretože život, ak sa ho držíš príliš kŕčovito, zatuchne a vysychá. Ak ho však obetuješ, mení sa na klas zrna pre teba a pre celé spoločenstvo!
V tomto spočíva opravdivé uzdravenie z nášho egoizmu, ktorý číha na každom kroku. Vzťah s druhými nás uzdravuje a rodí mystické, kontemplatívne bratstvo, ktoré vie pozerať na posvätnú veľkosť blížneho, ktoré vie objaviť Boha v každom ľudskom bytí, ktoré dokáže znášať ťažkosti života a ktoré sa dokáže primknúť k Božej láske. Len ak budeme otvárať srdce božskej láske, ona nás bude podnecovať aby sme hľadali šťastie druhých v toľkých formách dobrovoľníckej služby: noc pri chorých v nemocnici, pôžička bez úžery, potecha utrápenej rodine, úprimná ochota, angažovanosť za spoločné dobro, delenie sa o chlieb a prácu. To nám pomôže premáhať každú formu žiarlivosti a závisti.
„Veru, hovorím vám: Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili“ (Mt 25, 40)
Šieste zastavenie
Rodinná nežnosť
„V srdci mi znejú tvoje slová: „Hľadajte moju tvár!“ Pane, ja hľadám tvoju tvár. Neodvracaj svoju tvár odo mňa, neodkláňaj sa v hneve od svojho služobníka. Ty si moja pomoc, neodvrhuj ma, ani ma neopúšťaj, Bože, moja spása“ (Ž 27, 8-9)
Ježiš sa vlečie z posledných síl a namáhavo dýcha. Avšak žiara jeho tváre zostáva nedotknutá. Niet urážky, ktorá by mohla narušiť jeho krásu. Pľuvance ju nezatemnili. Facky ju nedokázali zatvrdiť. Táto tvár je ako horiaci ker, ktorý čím viac je potupovaný, tým viac svetla spásy vyžaruje. Z očí Učiteľa stekajú tiché slzy. Nesie ťarchu opustenosti. Napriek tomu Ježiš kráča ďalej, nezastaví sa, necúvne. Čelí skľúčenosti. Dolieha na neho krutosť, ale on vie, že jeho zomieranie nebude márne!
Vtedy sa Ježiš zastavuje pri žene, ktorá mu ide bez rozpakov v ústrety. Je to Veronika, pravý obraz ženskej nežnosti! Ježiš v tejto situácii stelesňuje našu potrebu nezištnej lásky, potrebu cítiť sa milovaní a chránení gestami pozornosti a starostlivosti. Prejavy nežnosti tejto ženy obmýva cenná Ježišova krv a zdá sa, že z jeho tváre snímajú znaky poníženia, ktorého sa mu dostalo v týchto hodinách mučenia. Veronika sa dokáže dotknúť drahého Ježiša a prejaviť súcit. Nielen preto, aby uľahčila jeho utrpenie, ale aj aby mala na ňom účasť. V Ježišovi spoznáva každého blížneho, ktorý potrebuje potechu dotykom nežnosti a zachytáva bolestné vzdychanie tých, ktorým sa dnes nedostáva pomoci ani tepla súcitu. A zomierajú pre samotu.
Siedme zastavenie
Úzkosť väzenia a mučenia
„Obkľúčili ma zovšadiaľ (...) Obkľúčili ma ako roj včiel a vzbĺkli ako plameň z raždia, ale v mene Pánovom som ich porazil. Prudko dorážali na mňa, aby som sa zrútil, no Pán mi pomohol. Prísne ma Pán potrestal, no nevydal ma smrti napospas“ (Ž 118, 11.12-13.18).
Na Ježišovi sa skutočne napĺňajú dávne proroctvá o pokornom a poslušnom Služobníkovi, ktorý berie na svoje plecia celé naše bolestné dejiny. A tak Ježiš, hnaný nasilu dopredu, padá obklopený násilím, už takmer bez síl. Čoraz viac sám, v stále hlbších temnotách! Trýznený na tele, zoslabnutý.
V Ježišovi môžeme rozpoznať trpkú skúsenosť všetkých, čo sú zadržiavaní vo väzeniach so všetkými ich neľudskými podmienkami. Obkľúčení, bití... Väzenie je aj dnes držané príliš v odlúčenosti od ľudí, zabudnuté, odvrhnuté ľudskou spoločnosťou. Sú tu absurdity byrokracie, pomalosť justície. Dvojnásobné tresty a preplnené priestory. Je to zbytočne priťažujúca bolesť, nespravodlivý útlak, ktorý stravuje telo a kosti. Niektorí – a je ich príliš veľa – to nevydržia... A keď aj náš brat z väzenia vyjde, považujeme ho za „bývalého väzňa“, čím mu zatvárame dvere pracovného a spoločenského začlenenia.
Ešte horšie je mučenie, žiaľ stále rozšírené v mnohých častiach zeme a praktizované mnohorakým spôsobom. Osud, podobný Ježišovmu: aj on bol ponižovaný vojakmi, mučený tŕňovou korunou, kruto bičovaný.
Ako pravdivé sa pri pohľade na tento pád javia Ježišove slová: „bol som vo väzení a navštívili ste ma“ (Mt 25, 36). V každom väzení, pri každom mučenom je vždy on, trpiaci, uväznený a mučený Kristus. Aj keď sme tvrdo skúšaní, on je našou pomocou, aby nás nepohltil strach. Povstať možno len spoločne, sprevádzaný spolupracovníkmi, podopieraný bratskou rukou dobrovoľníkov a podporovaný ľudskou spoločnosťou, ktorá si uvedomí toľké nespravodlivosti za bránami väzení.
Ôsme zastavenie
Zdieľanie a nie iba súcit
„Ježiš sa k nim obrátil a povedal: „Dcéry jeruzalemské, neplačte nado mnou, ale plačte samy nad sebou a nad svojimi deťmi“ (Lk 23, 28).
Ako žiariace fakle sa nám na ceste bolesti predstavujú ženské postavy. Ženy verné a odvážne, ktoré sa nenechajú zastrašiť strážami ani pohoršiť ranami dobrého Učiteľa. Sú pohotové vyjsť k nemu a potešiť ho. Ježiš stojí pred nimi. Niekto po ňom šliapal, keď ležal zničený na zemi. Avšak ženy sú tu, pripravené preukázať teplý dotyk, ktorý srdce nemôže zastaviť. Najskôr sa na neho pozerajú z diaľky, avšak potom sa priblížia ako to robí každý priateľ, každý brat alebo sestra keď si uvedomí ťažkosti, ktoré prežíva milovaný človek.
Ježiš je dojatý ich trpkým plačom, no povzbudzuje ich aby si nezaťažovali srdce pohľadom na jeho muky, aby neboli plačúcimi ženami, ale veriacimi! Chce, aby s ním bolesť zdieľali a nie iba mali s ňou uplakaný ale sterilný súcit. Už nie plač, ale vôľa po znovuzrodení, pohľad upriamený dopredu aby s vierou a nádejou kráčali k zore, ktorá oslnivo zažiari tým, čo napredujú s tvárou, obrátenou k Bohu. Ak neveríme tomu Ježišovi, ktorý nám zvestoval Kráľovstvo spásy, plačme samy nad sebou. Plačme nad našimi nevyznanými hriechmi.
Plačeme aj nad tými, čo na ženy kladú násilie, ktorého sú plní. Plačme nad ženami, zotročenými strachom a zneužívaním. Avšak nestačí len biť sa v prsia a zakúšať súcit. Ježiš je náročnejší. Ženám treba dať istou, akú im on dal, treba ich milovať ako nedotknuteľný dar pre celé ľudstvo. Aby naše deti mohli rásť ľudsky dôstojne a v nádeji.
Deviate zastavenie
Premôcť zlú nostalgiu
„Kto nás odlúči od Kristovej lásky? Azda súženie, úzkosť alebo prenasledovanie, hlad alebo nahota, nebezpečenstvo alebo meč? Ale v tomto všetkom slávne víťazíme skrze toho, ktorý nás miluje“ (Rim 8, 35-37).
Svätý Pavol vymenúva svoje skúšky ale vie, že prv ako on nimi prešiel Ježiš, ktorý cestou na Golgotu padol jeden, dva, tri razy... Zničený mučením, prenasledovaním, mečom, pod ťarchou kríža. Úplne vysilený! Zdá sa, že podobne ako my v toľkých temných chvíľach, aj on si hovorí: viac už nevládzem!
Je to volanie prenasledovaných, zomierajúcich, ťažko chorých, utláčaných.
No na Ježišovi vidno aj jeho silu: „Zmilúva sa, hoci zarmucuje“ (Nár 3, 32). Ukazuje nám, že v zármutku je aj jeho potecha, ono „za“ horizontom možností, čo možno vidieť v nádeji. Tak ako strihanie stromov, ktoré nebeský Otec vo svojej múdrosti robí práve na konároch, ktoré prinášajú ovocie (porov. Jn 15, 8). Nie, aby ich lámal, ale aby prinášali ešte viac ovocia. Ako matka, keď príde jej hodina: je smutná, vzdychá a trpí v pôrodných bolestiach. No vie, že sú to bolesti nového života, kvitnúcej jari, práve vďaka onomu strihaniu.
Nech nám pomáha kontemplácia vyčerpaného ale znova povstávajúceho Ježiša aby sme dokázali premáhať uzatváranie sa do strachu pred budúcnosťou, ktorý sa vtláča do našich sŕdc, najmä v tomto čase krízy. Prekonajme zlú nostalgiu za minulosťou, pohodlnosť vychodených ciest, odvolávania sa že „vždy to bolo tak“. Ten Ježiš, ktorý sa potáca a padá, no potom znova vstáva, je istotou nádeje, ktorá keď je živená intenzívnou modlitbou sa rodí práve uprostred skúšky a nie po nej ani bez nej!
V sile jeho lásky budeme viac víťaziť!
Desiate zastavenie
Jednota a dôstojnosť
„Keď vojaci Ježiša ukrižovali, vzali jeho šaty a rozdelili ich na štyri časti, pre každého vojaka jednu. Vzali aj spodný odev. Ale tento odev bol nezošívaný, odhora v celku utkaný. Preto si medzi sebou povedali: „Netrhajme ho, ale losujme oň, čí bude!“ Aby sa splnilo Písmo: Rozdelili si moje šaty a o môj odev hodili lós.“ A vojaci to tak urobili“ (Jn 19, 23-24).
Nenechali ani kúsok látky, aby pokrývala Ježišovo telo. Obnažili ho. Nezostal mu plášť ani tunika ani iný odev. Obnažili ho ako akt krajného poníženia. Čo ho pokrývalo už bola len krv, ktorá vytekala z jeho veľkých rán.
Tunika zostala nedotknutá, symbol jednoty Cirkvi, jednoty, ktorú treba po dlhej trpezlivej ceste znova nájsť, originálny pokoj, tvorený deň čo deň, odev tkaný zo zlatých nití bratstva, v zmierení a vzájomnom odpustení.
V nevinnom, obnaženom a mučenom Ježišovi spoznávame pošliapanú dôstojnosť všetkých nevinných, zvlášť detí. Boh nezabránil, aby jeho obnažené telo vystreli na kríž. Urobil to, aby tak vykúpil každé zneužívanie, nespravodlivo skrývané, a dal najavo, že on, Boh, je neodvolateľne a v plnom zmysle slova na strane obetí.
Jedenáste zastavenie
Pri lôžku chorých
„Potom ho ukrižovali a rozdelili si jeho šaty – hodili o ne lós, kto si má čo vziať. Keď ho ukrižovali, bolo deväť hodín. Jeho vinu označili nápisom: „Židovský kráľ.“ Vedno s ním ukrižovali aj dvoch zločincov: jedného napravo od neho, druhého naľavo. Tak sa splnilo ako hovorí Písmo: „Medzi zločincov ho započítali“ (Mt 15, 24-28).
A ukrižovali ho! Trest pre ničomníkov, zradcov a rebelujúcich otrokov. Toto je odsúdenie, vyhradené nášmu Pánu Ježišovi: hrubé klince, hrozná bolesť, trýzeň matky, hanba že je pripočítaný k zločincom, oblek roztratený ako korisť medzi vojakmi, krutý výsmech okoloidúcich: „Iných zachraňoval, sám seba nemôže zachrániť. Je kráľom Izraela; nech teraz zostúpi z kríža a uveríme v neho“ (Mt 27, 42).
A ukrižovali ho! Ježiš nezostupuje, neopúšťa kríž. Zostáva, poslušný až do konca vôli Otca. Miluje a odpúšťa.
Aj dnes, tak ako Ježiš aj mnohí našu bratia a sestry sú priklincovaní na lôžko bolesti v nemocniciach, ústavoch, v našich rodinách. Je to čas skúšky, trpké dni samoty ako aj beznádeje: „Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46).
Nech naša ruka nikdy neslúži tomu, aby prebodávala, ale aby sa vždy približovala, potešovala a sprevádzala chorých, zdvíhala ich z ich lôžka bolesti. Choroba si nepýta dovolenie. Prichádza vždy nečakane. Niekedy šokuje, obmedzuje horizonty, nádej vystavuje tvrdej skúške. Jej žlč je trpká. Len ak vedľa nás nájdeme niekoho, kto nás počúva, kto nám stojí nablízku, sadne si na naše lôžko... potom sa choroba môže stať veľkou školou múdrosti, stretnutia s trpezlivým Bohom. Keď niekto vezme na seba naše slabosti, z lásky, aj noc bolesti sa otvára veľkonočnému svetlu ukrižovaného a vzkrieseného Krista. To, čo je v ľudských očiach odsúdenie, sa môže premeniť na výkupnú obetu pre dobro našich spoločenstiev a rodín. Podľa vzoru svätých.
Dvanáste zastavenie
Vzdychy siedmich slov
„Potom Ježiš vo vedomí, že je už všetko dokonané, povedal, aby sa splnilo Písmo: „Žíznim.“ Bola tam nádoba plná octu. Nastokli teda na yzop špongiu naplnenú octom a podali mu ju k ústam. Keď Ježiš okúsil ocot, povedal: „Je dokonané.“ Naklonil hlavu a odovzdal ducha! (Jn 19, 28-30).
Sedem Ježišových slov z kríža je vrcholným dielom nádeje. Ježiš pomaly, krokmi, ktoré sú aj našimi, prechádza celou temnotou noci, aby sa odovzdal v dôvere do Otcovho náručia. Je to vzdychanie zomierajúcich, volanie beznádejných, hlas stratených. Je to Ježiš!
„Bože môj, Bože môj, prečo si ma opustil?“ (Mt 27, 46). Je to volanie Jóba, každého človeka, postihnutého nešťastím. A Boh mlčí. Mlčí, lebo jeho odpoveď je tam, na kríži: On, Ježiš, Božia odpoveď, Večné slovo, ktoré si z lásky vzalo telo.
„Spomeň si na mňa...“ (Lk 23, 42). Bratské zvolanie zločinca, ktorý sa stal spoločníkom v bolesti, preniká Ježišovým srdcom, v ktorom vidí ozvenu vlastnej bolesti. A Ježiš vypočuje túto prosbu: „Ešte dnes budeš so mnou v raji“. Utrpenie druhého nás vždy zachraňuje, lebo nás núti vyjsť zo seba samých.
„Žena, hľa, tvoj syn...“ (Jn 19, 26). Veď je to jeho matka, Mária, ktorá s Jánom stála pod krížom, a ktorú Ježiš chce zbaviť strachu. Zahŕňa ju nežnosťou a nádejou. Ježiš sa necíti viac sám. Ako pre nás, keď je pri našom bolestnom lôžku niekto, kto nás má rád! Verne. Až do konca.
Žíznim“ (Jn 19, 28). Ako dieťa, ktoré si pýta od matky piť: chorý, spaľovaný horúčkou... Ježišov smäd je smädom všetkých žízniacich po živote, slobode, spravodlivosti. A je to smäd toho, kto najviac žízni, Boha, ktorý má nekonečne viac než my smäd po našej spáse.
„Je dokonané“ (Jn 19, 30). Všetko: každé slovo, každé gesto, proroctvo, každý okamih Ježišovho života. Životná mozaika je úplná. Tisíce farieb lásky teraz žiaria v plnej kráse. Nič nevyšlo nazmar. Nič nebolo vyhodené. Všetko sa stalo láskou. Všetko strávené pre mňa a pre teba! A teraz, aj zomieranie má svoj zmysel!
„Otče, odpusť im, lebo nevedia, čo robia.“ (Lk 23, 34). Teraz Ježiš hrdinsky opúšťa strach zo smrti. Lebo ak žijeme v nezištnej láske, všetko je život. Odpustenie obnovuje, uzdravuje, premieňa a potešuje! Vytvára nový ľud. Zastavuje vojny.
„Otče, do tvojich rúk porúčam svojho ducha“ (Mt 23, 46). Tu už nie je beznádej ničoty. Je tu plná dôvera v rukách Otca, uloženie sa v jeho srdci. Lebo v Bohu sa každá trhlina sceľuje, konečne v jednote!
Trináste zastavenie
Láska, mocnejšia ako smrť
„Keď sa zvečerilo, prišiel zámožný človek z Arimatey, menom Jozef, ktorý bol tiež Ježišovým učeníkom. Zašiel k Pilátovi a poprosil o Ježišovo telo. Pilát rozkázal, aby mu ho dali.“ (Mt 27, 57-58).
Prv než Ježiša pochovajú do hrobu, Ježiša konečne odovzdávajú jeho matke. Je ikonou prebodnutého srdca, ktoré nám hovorí, že ani smrť nezabráni matke dať posledný bozk svojmu dieťaťu. S Ježišom v náručí sa Mária spája so Synom v totálnom objatí. Táto ikona sa jednoducho nazýva „Pieta“. Je bolestná, ale ukazuje, že ani smrť nepretrhne vzájomnú lásku. Lebo láska je mocnejšia ako smrť! Čistá láska je trvalá. Nadišiel večer. Boj je vyhratý. Láska nebola pretrhnutá. Kto je ochotný obetovať svoj život za Krista, znova ju nájde. Pretvorenú, za bránami smrti.
Pieta teda znamená stať sa blízkymi tým bratom, ktorí žalostia a nenachádzajú pokoj. Je to veľký prejav lásky starať sa o toho, kto trpí na tele, pokrytom ranami, na depresívnej mysli, v beznádejnej duši. Milovať až dokonca je najcennejšie učenie, ktoré nám zanechal Ježiš a Mária. Je to každodenné bratské poslanie prinášať potechu, ktorej sa aj nám dostáva v tomto vernom objatí medzi mŕtvym Ježišom a jeho bolestnou Matkou.
Štrnáste zastavenie
Nová záhrada
„V tých miestach, kde bol ukrižovaný, bola záhrada a v záhrade nový hrob, v ktorom ešte nik neležal. Tam teda uložili Ježiša, lebo bol židovský Prípravný deň a hrob bol blízko“ (Jn 19, 41-42).
Záhrada, v ktorej sa nachádza hrob, do ktorého bol Ježiš pochovaný nám pripomína inú záhradu: rajskú záhradu Edenu. Záhradu, ktorá pre neposlušnosť stratila svoju krásu a stala sa spúšťou, miestom smrti, nie života.
Divé konáre, ktoré nám bránia dýchať Božiu vôľu – spútanosť peniazmi, pýchou, márnivým životom treba odseknúť a naštepiť na drevo kríža. Toto je nová záhrada: kríž, zasadený do zeme!
Odtiaľ zhora bude môcť Ježiš znova všetko priviesť k životu. Len čo sa vráti z pekelných priepastí, kde Satan väznil veľa duší, začne obnova všetkých vecí. Tento hrob predstavuje koniec starého človeka. Ako Ježišovi, ani nám Boh nedovolí, aby jeho deti boli potrestané večnou smrťou. V Kristovej smrti padajú všetky tróny zla, vystavené na dravosti a tvrdosti srdca.
Smrť nás odzbrojuje, núti nás uvedomiť si, že podliehame pozemskému životu, ktorý má obmedzené trvanie. Ale pri pohľade na Ježišovo telo, uložené do hrobu si uvedomujeme, kým sme. Stvorenia, ktoré aby nezomreli, potrebujú svojho Stvoriteľa.
Ticho, ktoré zahaľuje onú záhradu nám umožňuje začuť šum jemného vánku: „Ja som Žijúci a som s vami“ (porov. Ex 3, 14).
Chrámová opona sa roztrhla. Konečne vidíme tvár nášho Pána. A v plnosti poznáme jeho meno: milosrdenstvo a vernosť, aby sme neboli nikdy zmätení, ani tvárou v tvár smrti, lebo Boží Syn bol slobodný aj uprostred mŕtvych (porov. Ž 88, 6).
Preklad: Marián Gavenda
Vysielanie z 19. apríla 2014
Sobotné vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved