 |  |
2014/08/01
Arcibiskup Tirany: Albánsko má čo dať Európe
Albánsko 1. augusta - Návšteva pápeža Františka v Albánsku, ktorá sa uskutoční 21. septembra, bude jeho prvou apoštolskou cestou v rámci európskeho kontinentu. Možno povedať, že Svätý Otec začína od periférie Európy? Na túto otázku odpovedá v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas arcibiskup metropolita Tirany Rrok Mirdita kladne, ak máme na mysli materiálne dobrá. Ako však dodáva, Albánsko je „krajinou bohatou na iné hodnoty“:
„Máme populáciu najmladšiu na kontinente, napriek migrácii máme stále veľmi silnú rodinu, v ktorej starší ľudia požívajú úctu, sú vypočutí a dostáva sa im opatery. Máme vzácne pokojné spolužitie medzi náboženstvami. Napriek traume diktatúry a veľkému utrpeniu v nedávnej minulosti sme sa nedostali do pasce nového triedneho boja a udržali sme sociálny zmier. Dá sa povedať, že pápež František vstúpi na európsky kontinent cez stretnutie so zbedačenými ľuďmi, ktorí pretrpeli veľa, ale ktorí majú čo dať Európe.“
Metropolita Albánska hovorí o radostnom očakávaní a o veľkej vďačnosti ľudu, ktorý bol Petrovmu nástupcovi vždy verný, aj v čase komunistického režimu, keď bola Cirkev považovaná za nepriateľa vlasti: „Teraz príde Petrov nástupca povzbudiť nás vo viere a vzdať česť mučeníctvu a utrpeniu katolíkov. Cirkev v Albánsku ho očakáva s radosťou a láskou. Avšak aj iné náboženstvá a tiež neveriaci prechovávajú veľkú úctu a uznanie voči nemu.“
Medzi hlavné náboženské komunity v Albánsku patria moslimovia, pravoslávni a katolíci, ktorí však podľa arcibiskupa Tirany sú príkladom pokojného medzináboženského spolunažívania:
„Po páde komunizmu ktosi hypotetizoval, že s náboženskou slobodou príde rad medzináboženských napätí, ale nestalo sa tak. Nehovorím, že sme k tomuto súladu prišli bez obetí, ale utrpenie prežívané počas celej histórie prinieslo ovocie pokoja, ktoré dnes požívajú všetci obyvatelia krajiny. Albánci sa naučili, že je možné byť plne vernými svojmu náboženstvu a pritom plne rešpektovať náboženstvo druhých. Nemôžeme sa páčiť Bohu tým, že porušujeme práva ostatných, ale môžeme uctievať Boha, a to aj na verejnosti, bez toho, aby sme zasahovali do priestoru druhých. Pápež František teda v Albánsku nájde model mierového spolužitia medzi náboženstvami.“
Uplynulo 21 rokov od návštevy sv. Jána Pavla II. v Albánsku. Ako hovorí Mons. Mirdita, návšteva v roku 1993 bola „pohladením strápeného tela sužovanej Cirkvi“:
„Bol to deň svetla pre celý národ. Ján Pavol II. obnovil cirkevnú hierarchiu a vysvätil prvých štyroch biskupov. Prostredníctvom vzývania Ducha pre posvätenie biskupov – jedným z nich som bol aj ja – bolo oživené celé telo Cirkvi. Počas týchto dvoch desaťročí sa Cirkev veľmi zmenila. Máme náš domáci klérus, albánski rehoľníci a rehoľníčky pomáhajú mnohým misionárom. Máme laikov zaangažovaných v Cirkvi a spoločnosti. Vykonávame ako Cirkev viaceré služby v sociálnej oblasti, ale čelíme riziku, aby sme sa nestali cirkvou usadlou. Takže návšteva pápeža Františka prinesie novú sviežosť, otrasie návyky a povzbudí nás prežívať trvalú novosť evanjelia. Aj keď sa v spoločnosti zmenilo veľa, niektoré problémy zostávajú rovnaké, ako je korupcia, chudoba, nezamestnanosť, organizovaný zločin a problémy justície.“ -jk-
Foto: Logo septembrovej apotšolskej cesty pápeža Františka do Albánska
Dialóg pápeža s kňazmi v Caserte: Diecézna spiritualita
V dialógu s kňazmi pri návšteve Caserty 26. júla 2014 Svätý Otec František odpovedal na ich otázky. Prinášame plné znenie jeho odpovede na štvrtú a poslednú otázku, ktorú jeden z kňazov položil takto:
„Drahý Otče, moja otázka sa týka miesta, kde žijeme: diecézy, s našimi biskupmi, vzťahov s našimi bratmi. A chcem sa Vás opýtať: tento moment dejín, ktorý žijeme, má voči nám kňazom určité očakávania, žiada si jasné, otvorené a radostné svedectvo - tak ako nás k tomu pozývate - práve o novosti Ducha Svätého; pýtam sa Vás, aké by mohlo byť podľa Vás špecifikum a základ spirituality práve pre diecézneho kňaza? Zdá sa mi, že som niekde čítal, že hovoríte, že „kňaz nie je nejaká kontemplatívna osoba“. Ale predtým to tak nebolo. Keby ste nám teda mohli dať taký obraz, ktorého by sa bolo dobre pridŕžať v zameraní na obrodu a komunitný rast našej diecézy. A predovšetkým ma zaujíma, ako môžeme byť dnes verní človeku, nie iba Bohu.“
Odpoveď Svätého Otca:
„Takže, spomenuli ste «novosti Ducha Svätého». Je to pravda. Boh je však Bohom prekvapení, prekvapuje nás vždy, neustále. Pri čítaní evanjelia nachádzame jedno prekvapenie za druhým. Ježiš nás prekvapuje, pretože prichádza pred nami. On nás očakáva ako prvý, ako prvý nás miluje a keď sa vyberieme ho hľadať, on nás už vyzerá. Ako hovorí prorok Izaiáš alebo Jeremiáš, nepamätám si presne: Boh je ako kvet mandľovníka, na jar zakvitá ako prvý. A toto je prekvapenie. Veľakrát hľadáme Boha tu a on nás očakáva tam.
Prejdime teraz ku spiritualite diecézneho kléru. Kňaz je kontemplatívny, nie však ako niekto, kto žije v kartuziánskom kláštore, nemyslím na tento druh kontemplatívnosti. Kňaz má byť kontemplatívny, mať schopnosť kontemplácie ako voči Bohu, tak aj voči ľuďom. Je to človek, ktorý nazerá, ktorý napĺňa svoje oči a srdce touto kontempláciou: s evanjeliom pred Bohom a s ľudskými problémami pred ľuďmi. Takto má byť kontemplatívny. Netreba si to zamieňať. Byť mníchom je iná vec. Kde je však centrum duchovnosti diecézneho kňaza? Povedal by som, že spočíva v diecéznosti. Ide o schopnosť otvoriť sa voči diecéznosti. Napríklad spiritualita rehoľníka spočíva v schopnosti otvoriť sa Bohu a iným v malej alebo i v tej najväčšej komunite jeho kongregácie. Zatiaľ čo spiritualita diecézneho kňaza je v otvorenosti pre diecézne spoločenstvo. A vy, rehoľníci, ktorí pracujete vo farnosti, vašou úlohou sú obe tieto veci, a v tomto zmysle už dikastérium pre biskupov a dikastérium pre zasvätený život pracujú na novej verzii Mutuae relationes (direktívy o vzájomných vzťahoch medzi biskupmi a rehoľníkmi z r. 1978 – pozn. prekl.), pretože rehoľník má tieto dve príslušnosti.
Vráťme sa však k diecéznosti. Čo to značí? Znamená to mať vzťah s biskupom a vzťah s ostatnými kňazmi. Vzťah s biskupom je dôležitý, nevyhnutný. Diecézny kňaz nemôže byť odtrhnutý od svojho biskupa. «Ale môj biskup ma nemá v láske, biskup tu, biskup tam...» Biskup môže mať azda ťažkú povahu, ale je tvojím biskupom. A ty aj popri tom nie veľmi kladnom postoji musíš nájsť spôsob, ako s ním udržiavať vzťah. Toto je skôr výnimka. Som diecéznym kňazom, pretože mám vzťah ku svojmu biskupovi, a ten vzťah je nevyhnutný. Veľmi výrečné je, keď sa počas obradu vysviacky skladá sľub poslušnosti biskupovi: «Sľubujem poslušnosť tebe a tvojim nástupcom». Diecéznosť znamená vzťah s biskupom, ktorý sa má uskutočňovať a neprestajne rozvíjať. Vo väčšine prípadov nejde o katastrofický problém, ale o normálnu realitu. Na druhom mieste, diecéznosť v sebe nesie vzťah s ostatnými kňazmi, s celým presbyterátom. Niet spirituality diecézneho kňaza bez týchto dvoch vzťahov: s biskupom a s presbyterátom. A sú nevyhnutné. «Veď áno, s biskupom vychádzam dobre, ale na kňazské stretnutia nechodievam, lebo sa tam rozpráva o hlúpostiach.» No takýmto postojom o niečo prichádzaš, nemáš opravdivú spiritualitu diecézneho kňaza. Všetko to stojí na tomto, je to jednoduché, ale zároveň to nie je ľahké. Nie je to ľahké, pretože dohodnúť sa s biskupom nie je vždy ľahké, keďže jeden myslí tak a ten druhý inak, ale dá sa diskutovať... a diskutuje sa! A dá sa hovoriť aj nahlas? Nech sa hovorí aj nahlas! Koľkokrát otec so synom diskutujú, a nakoniec vždy zostávajú otcom a synom. Avšak, keď sa do týchto vzťahov s biskupom alebo kňazským zborom dostane diplomacia, potom tam niet Ducha Svätého, pretože chýba duch slobody. Potrebujeme mať odvahu povedať: «Ja si to tak nemyslím, zmýšľam o tom odlišne» a tiež mať pokoru prijať usmernenie. Je to veľmi dôležité.
Čo je nepriateľom týchto dvoch vzťahov? Klebety. Často uvažujem - pretože aj ja mávam toto pokušenie klebetiť, máme ho vo vnútri, pretože diabol vie, že toto zrno mu prinesie úrodu a zasieva ho hojne – uvažujem, či to nebude dôsledok života v celibáte prežívaného ako sterilita a nie ako plodnosť. Osamotený človek zhorkne, je neplodný a klebetí o druhých. Toto je atmosféra, ktorá nikomu neprospieva, bráni evanjeliovému, duchovnému a plodnému vzťahu s biskupom a presbyterátom. Klebety sú najhorším nepriateľom diecéznosti, a teda spirituality. Ale ty si muž, takže ak máš niečo proti biskupovi, choď a povedz mu to. «Ale to prinesie neblahé následky.» Ponesieš kríž, ale buď muž! Ak si zrelým mužom a vidíš na svojom bratovi kňazovi niečo, čo sa ti nepáči alebo o čom si myslíš, že je nesprávne, choď a povedz mu to do očí. Alebo ak vidíš, že neprijíma radu, usmernenie, choď a povedz to biskupovi alebo najlepšiemu priateľovi toho kňaza, aby mu mohol pomôcť napraviť sa. Nehovor to však iným, pretože tak pošpiníš seba i jeho. A diabol si na tom zgustne, pretože týmto spôsobom útočí práve na centrum duchovnosti diecézneho kléru. Podľa mňa, klebety robia veľa škody. A nie sú pokoncilovou novinkou... Už Pavol im musel čeliť, spomeňte si len na slová: «Ja som Pavlov, ja zas Apollov...». Klebety sú skutočnosťou prítomnou už od počiatkov Cirkvi, pretože diabol nechce, aby Cirkev bola plodnou, jednotnou a radostnou matkou.
Aký je naopak znak toho, že tieto dva vzťahy medzi kňazom a biskupom a medzi kňazom a ostatnými kňazmi sú dobré? Je to radosť. Tak, ako je zatrpknutosť znakom, že chýba pravá diecézna spiritualita, keďže niet dobrého vzťahu s biskupom alebo s presbyterátom, tak je radosť znamením toho, že veci sú v poriadku. Môže nastať výmena názorov, možno sa i nahnevať, ale nad tým všetkým je radosť a je dôležité, aby bola neprestajne prítomná v týchto dvoch vzťahoch, ktoré majú zásadný význam pre spiritualitu diecézneho kňaza.
Chcel by som sa ešte vrátiť k inému príznaku, ktorým je zatrpknutosť. Raz mi jeden kňaz tu v Ríme povedal: «Vidí sa mi, že často sme Cirkvou rozhnevaných, neustále pohnevaných navzájom; vždy nájdeme niečo, aby sme sa pohnevali». Toto prináša smútok a horkosť, nie radosť. Keď stretneme v niektorej diecéze kňaza, ktorý žije taký nahnevaný a v napätí, pomyslíme si: veď ten človek si dáva na raňajky ocot. Na obed jedáva kyslé uhorky a na večeru poriadny pohár citrónovej šťavy. V jeho živote niečo nie je v poriadku, pretože je ukážkou Cirkvi nahnevaných. Naopak radosť je znakom, že veci fungujú dobre. Môžeme sa nahnevať a niekedy je aj zdravé nahnevať sa. Ale nepretržitý stav nahnevanosti nie je od Pána a vedie k smútku a nesvornosti.
Nakoniec ste spomenuli «vernosť Bohu a človeku». Ide o to isté, o čom sme hovorili pred chvíľou. Ide o dvojitú vernosť a dvojitú transcendentnosť. Byť verní Bohu a hľadať ho, otvoriť sa mu v modlitbe, majúc na pamäti, že on je verný, že nemôže zaprieť seba samého, že je vždy verný. A potom, otvoriť sa človeku; je to tá empatia, úcta, schopnosť počúvať a povedať to správne slovo s trpezlivosťou.“
Týmto sa dostalo stretnutie Svätého Otca s kňazmi v Caserte k záveru. Ako ďalší bod programu čakalo pápeža Františka stretnutie s veriacimi na námestí a svätá omša. Svoj dialóg s kňazmi ukončil slovami:
„Musíme sa už zastaviť, z lásky k veriacim, ktorí na nás čakajú... No som vám ozaj vďačný a prosím vás, modlite sa za mňa, pretože aj ja mám ťažkosti ako každý biskup a musím aj denne nastupovať na cestu obrátenia. Vzájomná modlitba nám pomôže napredovať. Vďaka za trpezlivosť.“
(Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ)
Modlitbové úmysly Svätého Otca na august
Všeobecný: Aby utečenci, ktorých násilie prinútilo opustiť domovy, našli veľkodušné prijatie a ochranu svojich práv.
Evanjelizačný: Aby kresťania v Oceánii radostne ohlasovali svoju vieru všetkým ľuďom tohto regiónu.
Úmysel našich biskupov: Aby sa ľudia stali navzájom misionármi lásky, spravodlivosti a pokoja.
V Assisi na Porciunkulu vyprosujú pokoj pre Svätú zem
Taliansko 1. augusta - Assisi slávi každoročne 2. augusta sviatok Porciunkuly, spojený so získaním odpustkov. Dvojdňovú „Slávnosť odpustenia“ otvoril už dnes dopoludnia br. Michael Perry, generálny minister Menších bratov františkánov. Tohto roku je hlavým úmyslom počas týchto dní kajúcnosti a modlitieb vyprosovanie pokoja vo Svätej zemi. Dnešný popoludňajší program zahŕňal okrem modlitby vešpier a divadelného predstavenia „Žiť odpustenie“ aj nočnú adoráciu s fakľovým sprievodom.
Zajtra v Pápežskej bazilike Panny Márie Anjelskej bude o 11.00 arcibiskup Domenico Sorrentino, ktorý je biskupom Assisi, celebrovať slávnostnú svätú omšu. Do Assisi zajtra dorazí aj vyše tisíc mladých pútnikov z Talianska i zahraničia, účastníkov 34. františkánskeho pochodu. Program druhého dňa ukončí modlitba vešpier a posvätného ruženca. Bazilika Panny Márie Anjelskej bude otvorená do 23.30 pre tichú modlitbu. „Slávnosť odpustenia“ je vyprosovaním Božieho milosrdenstva aj pre ostatné oblasti vojnových konfliktov ako Sýria, Líbya, Sudán, Ukrajina. Tento sviatok nás povzbudzuje k tomu, aby sme sa znovu zamysleli nad Božím plánom pre našu súčasnosť i budúcnosť” – povedal br. Michael Perry.
Bazilika Panny Márie Anjelskej vo svojom vnútri ukrýva nepatrnú pôvodnú gotickú kaplnku postavenú na mieste, kde sv. František začal zhromažďovať svojich druhov a ktorej neskôr dali meno Porciunkula. V roku 1679 z rozhodnutia pápeža Pia V. bola kaplnka obostavaná barokovou bazilikou. V tento sviatok 2. augusta až do polnoci je možné získať tzv. porciunkulové odpustky, a to nielen v Assisi, ale vo všetkých farských a františkánskych kostoloch za obvyklých podmienok. -jk-
Zamyslenie P. Bubáka k 18. nedeli v cezročnom období
Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 18. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 14, 13-21): V čom vlastne zázrak?
Aj keď nedeľné evanjelium poukazuje v prvom rade na zázračnú moc Ježišovu; t.j. že dokázal z piatich chlebov a dvoch rýb nasýtiť enormný zástup svojich poslucháčov, a to dokonca až tak, že ešte aj vystalo, mnohí komentátori tohto textu hovoria, že jeho zmysel je iný: že chce nás všetkých vyzvať, aby sme sa dokázali medzi sebou deliť. Ježiš totiž svojím apoštolom na ich výzvu, že treba zástupy prepustiť, aby si nakúpili potravu, hovorí: „Vy im dajte jesť!“ Tým chce povedať, že tými, ktorí majú živiť ľudí, sú jeho učeníci, samozrejme za jeho pomoci. Teraz sú to jeho dvanásti apoštoli, no neskôr, keď sa rad jeho učeníkov rozšíri, ich bude viac. Možno všetci prítomní, ktorí sú dnes iba jeho nezainteresovanými poslucháčmi, sa majú časom stať sýtiteľmi ostatných. A vlastne v tomto je podstata celého Ježišovho kázania: je to túžba urobiť z ľudí spoločenstvo delenia sa o dobrá, ktoré vlastnia. Samozrejme nielen o chlieb, ale aj o iné veci: o čas, energiu, pozornosť či osobné príbehy.
Prečo je delenie také dôležité? Skúsim uviesť dva dôvody. Prvým bude to, že my sami sa potrebujeme deliť sa, ak chceme žiť šťastný život. Druhým bude, že pokrok sveta nie je možný bez delenia sa.
K tomu prvému by som chcel uviesť myšlienku z knihy autorov John Roger & Peter McWilliamsa Bohatstvo 101. Bohatstvo je viac než len peniaze. V kapitolke „Bohatstvo je delenie sa“ hovoria: Predstav si, že jedného rána sa zobudíš a zistíš, že si jediným človekom na svete – všetci ostatní jednoducho zmizli. Áno, v istom zmysle by si vlastnil všetko: všetky majetky a pohodlie sveta by bolo tvoje. No aké by to bolo? Bolo by to hrozne nudné. Mal by si všetko, čo by si si zaželal. No malo by to jednu chybu: nemal by si sa o to s kým deliť. Po čase by si zistil, že vlastne žiješ v pekle. Keď hovoríme o delení sa, iste máme na mysli delenie sa o telesné a materiálne veci. No nielen tie. Delíme sa s inými predovšetkým o to, čím ako ľudské osoby sme: o svoju srdečnosť, humor, myšlienky, talenty, radosti ale i žiale. „Nie čo dáme, ale to, o čo sa podelíme je dôležité,“ povedal r. 1848 James Russel Lowell. „Lebo dar bez darcu je bezvýznamný.“
Keď navštívime dom priateľa, aby sme prijali jeho pozvanie na večeru, to kvôli čomu sme prišli, nie je jedlo. W. S. Gilbert hovorí: „Čo je v tejto chvíli dôležité nie je to, čo je na stole, ale to, čo je na stoličkách“; t.j. ľudia, ktorí pri stole sedia. Rabindranath Tagore k tomu poznamenáva: „Človek spoznáva svoje vlastné bohatstvo, keď Boh prichádza k nemu, aby ho poprosil o dar.“ A Seneca: „Ak by mi ponúkli múdrosť s podmienkou, že by som si ju mal bezpečne skryť a nikomu o nej nepovedať, to by som takýto dar radšej odmietol. Niet potešenia v tom, že vlastním čokoľvek, ak sa o to nemôžem podeliť.“
Vidíme teda – a myslím, že naša vlastná skúsenosť nám tieto myšlienky potvrdí –, že ak by sme sa nemali s kým deliť, takýto život by bol biedou.
Máme tu však aj druhý dôvod na delenie sa: svet bez delenia uhynie. Brian Cavanough uvádza tento príbeh, ktorým ilustruje nebo a peklo. Istá muž sa pýta Boha, ako vyzerá nebo a peklo. „Najprv ti ukážem peklo,“ hovorí Boh. Zaviedol ho do miestnosti, v ktorej v strede stál veľký hrniec plný chutného gulášu. Bolo tam však plno vyhladovaných ľudí, ktorí sedeli na laviciach naproti seba. Dôvodom bolo, že každý mal v ruke lyžicu, ktorá mala nesmierne dlhú rúčku. A tak nebolo možné si touto lyžicou nabrať gulášu a dopraviť ho do úst. Trpeli hrozne.
„Teraz ti ukážem nebo,“ hovorí Boh. A zaviedol ho do rovnako veľkej miestnosti, taktiež s hrncom gulášu uprostred No ľudia, ktorí sedeli naproti seba, hoci mali rovnako dlhé lyžice, ako tí v pekle vyzerali najedení, veselí a spokojní. Dôvodom bolo to, že každý svojou dlhou lyžicou kŕmil toho, ktorý sedel naproti neho. A tak boli všetci najedení a spokojní pretože si pomáhali navzájom.
Náš svet sa nevie deliť. Preto sú tie hrozné rozdiely medzi nami vo forme výživy, vzdelania, bývania a množstva iných vecí. Mnohí za to vinia Boha: Ako môže Boh na to pozerať? Boh však odpovedá tak, ako je v dnešnom evanjeliu: „Vy im dajte jesť!“ Máte dosť prostriedkov na to, aby to bolo možné. Boh nás napomína a nabáda k zmene našich sŕdc.
Spisovateľ Lev N. Tolstoj uvádza tento malý príbeh: Detská vychovávateľka Nina vezie dve deti, ktoré sú jej zverené do výchovy, Peťa a Soňu na koči. Koč ťahajú dva kone. Vezú sa do vzdialenej obce. Chlapec má šesť rokov, dievča päť. Vtom sa im náhle zlomí koleso. Treba ho opraviť. „Toto sme potrebovali“, bedáka Nina. „Ešte dobre, že mám so sebou jedlo.“ Bolo zlé počasie, a tak počas toho, čo kočiš opravoval koleso, sa utiahli do blízkeho domu. Mali tam tiež dve deti, podobného veku, ako boli Peťo a Soňa. Bosé dievčatko a takmer nahého chlapca. Vychovávateľka hovorí: „Tak, Peťo a Soňa, tu sa môžete v pokoji najesť.“ Ale deti sa nezaujímali o jedlo, lež uprene hľadeli na deti, hlavne na bosé dievčatko, ktoré neprestávalo plakať. Jeho matka si vzdychla: „Chúďa, je hladné, preto plače. Ja mu nemám čo dať.“
Nina medzitým odkrojila dva krajce chleba pre Peťa a Soňu, natrela ich maslom, každému naliala pohár mlieka a hovorí: „Nech sa páči, najedzte sa, Peťo a Soňa.“ Soňa vyrazila zo seba: „Nebudem jesť, pokiaľ aj týmto hladným deťom nedáš jesť.“ Peťo opakoval to isté.“ „Čo hovoríte, je nezmysel, deti,“ hovorí Nina. Pán Boh dal jednému viac a druhému menej. Napríklad vášmu otcovi dal veľa.“ Tu sa ozval slabý hlas starca sediaceho v kúte: „Detičky, Pán Boh je dobrý, má všetkých ľudí rád. To nie je jeho vôľa, aby jedni jedli biely chlieb a iní aby nemali nijaký. Nie, nie! Ľudia to tak zariadili, lebo na neho zabudli. Keby ľudia žili podľa vôle Božej, mali by všetkého nadostač.“
Soňa sa ho pýta: „Čo robiť, aby všetci ľudia mali čo jesť?“ Starec so zlomeným hlasom zašepkal: „Poslúchať slovo Božie. Boh rozkázal, aby sme sa so všetkým podelili na dva diely. Aby sme sa so všetkým podelili napoly.“
Peťo hovorí: „Až raz budem veľký, budem tak robiť.“ Aj Soňa to sľúbila. Starec ich povzbudil: „Len aby ste na to nezabudli až vyrastiete a budete bohatí. Medzitým prišiel kočiš a hlásil, že koleso je už opravené a deti aj so svojou vychovávateľkou opustili chyžu.
„Vy im dajte jesť!“ Tieto slová sa nesú dejinami. Biedu sveta vidíme, no namiesto toho, aby sme kŕmili hladných, dávame peniaze do zbrojenia. Namiesto toho, aby sme peniaze dávali do vzdelania, dávame ich na výskumy vesmíru a na cesty na iné planéty. Namiesto toho, aby sme rušili hranice a sa medzi sebou zbližovali, dávame peniaze do budovania železných opôn.
Viem, že my s tým nič neurobíme. Toto sú veci, ktoré sa dejú na vysokých miestach a my na ne nemáme dosah. No sú veci, milí priatelia, na ktoré dosah máme. O čo sa podelím s inými dnes? Daj nám, Bože, všímavé oči a tvorivé srdce. Amen.
Vysielanie z 1. augusta 2014
Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved