 |  |
2014/08/03
František na Anjel Pána: Spolucítenie a delenie sa s núdznymi je cestou k Eucharistii
Veriacich na Námestí Svätého Petra, ktorí sa v nedeľu 3. augusta 2014 napoludnie prišli pomodliť so Svätým Otcom Anjel Pána, chvíľami kropil letný dážď, čo však z atmosféry stretnutia neubralo. Z úst pápeža Františka sa im dostalo aj pochvaly, že sa premenlivým počasím nedali odradiť. Pred modlitbou Svätý Otec rozobral aktuálnu evanjeliovú stať z čítania 18. cezročnej nedele:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V túto nedeľu nám evanjelium predkladá zázrak rozmnoženia chlebov a rýb (Mt 14,13-21). Ježiš ho urobil pri Galilejskom jazere, na osamelom mieste, kam sa utiahol so svojimi učeníkmi po tom, ako sa dozvedel o smrti Jána Krstiteľa. Mnoho ľudí ich však sledovalo a prišlo za nimi. A keď ich Ježiš videl, spolucítil s nimi a uzdravoval chorých až do večera. Vtedy učeníci, ktorí si robili starosti pre neskorú hodinu, navrhli Ježišovi, aby sa so zástupom rozlúčil, aby ľudia mohli ísť do dedín a nakúpiť si jedlo. No Ježiš im s pokojom odpovedal: «Vy sami im dajte jesť» (Mt 14,16). A keď si dal priniesť päť chlebov a dve ryby, požehnal ich a začal ich lámať a dávať učeníkom, ktorí ich rozdeľovali medzi ľudí. Všetci sa najedli do sýta a dokonca aj zvýšilo!
Z tejto udalosti si môžeme vziať tri odkazy. Prvým je spolucítenie. Pred zástupom, ktorý sa k nemu hrnie a takpovediac „nedá mu pokoja“, Ježiš nereaguje s
podráždenosťou, nehovorí: „Ach, títo ľudia sú mi na obtiaž.“ Nie. Ale reaguje so spolucítením, pretože vie, že ho nehľadajú zo zvedavosti, ale z núdze. Buďme však pozorní: spolucítenie – to, ktoré prežíva Ježiš – nie je jednoducho pociťovanie súcitu, je to viac! Znamená to spolupreciťovanie, čiže vcítenie sa do utrpenia druhého, až do tej miery, že ho berie na seba. Takýto je Ježiš: trpí spolu s nami. Trpí s nami, trpí za nás. A znakom tohto spolucítenia sú tie početné uzdravenia, ktoré vykonal. Ježiš nás učí uprednostniť potreby chudobných pred našimi vlastnými. Naše potreby, hoci oprávnené, nebudú nikdy také urgentné ako potreby chudobných, ktorým chýba to najpotrebnejšie pre život.
My často hovoríme o chudobných, ale keď o nich hovoríme, cítime, že ten muž, tá žena, tie deti nemajú to, čo je nevyhnutné pre život? Že nemajú čo jesť, nemajú si čo obliecť, nemajú možnosť prístupu k liekom? A tiež deti, ktoré nemajú možnosť chodiť do školy... A preto naše potreby - hoci oprávnené – nebudú nikdy také naliehavé, ako potreby chudobných, ktorým chýba to nevyhnutné pre život.
Druhým odkazom je delenie sa. - Prvým je spolucítenie, ktoré cítil Ježiš, s podelením sa. - Je osožné porovnať reakciu učeníkov voči unaveným a vyhladnutým ľuďom s reakciou Ježišovou. Sú odlišné. Učeníci uvažujú, že bude lepšie ich rozpustiť, aby mohli ísť a zaobstarať si jedlo. Ježiš naopak hovorí: Dajte im vy sami jesť. Dve odlišné reakcie, ktoré odzrkadľujú dve protichodné logiky: učeníci uvažujú podľa sveta, podľa ktorého každý musí myslieť na seba. Rozmýšľajú tak, akoby povedali: „Zariaďte sa sami.“
Ježiš uvažuje podľa Božej logiky, ktorá je logikou delenia sa. Koľkokrát sa otáčame bokom, akoby sme nevideli bratov v núdzi! A toto odvracanie pohľadu je akýmsi vychovaným spôsobom, ako v bielych rukavičkách povedať: „zariaďte sa sami“. A toto nie je od Ježiša, toto je egoizmus. Keby bol rozpustil zástupy, mnoho ľudí by zostalo bez jedla. Avšak tých zopár chlebov a rýb, podelených a požehnaných Bohom, vystačilo pre všetkých. A pozor! Nie je to nejaká mágia, je to „znamenie“! Znamenie, ktoré pozýva mať vieru v Boha, starostlivého Otca, ktorý nás nenechá bez „chleba nášho každodenného“, ak sa s ním vieme podeliť ako bratia!
Spolucítenie, delenie sa. A tretí odkaz: zázrak s chlebmi predpovedá Eucharistiu. Vidno to v Ježišovom geste, ktorý „dobrorečil“ (v. 19) prv než rozlámal chleby a rozdelil ich ľuďom. Je to to isté gesto, ktoré Ježiš urobí pri Poslednej večeri, keď ustanoví trvalú pamiatku svojej vykupiteľskej obety. V Eucharistii nedáva hocaký chlieb, ale chlieb večného života, dáva seba samého, obetujúc sa Otcovi z lásky k nám. A my teda musíme prichádzať na Eucharistiu s týmto Ježišovým cítením, čiže so spolucítením a s Ježišovou vôľou deliť sa. Kto prichádza na Eucharistiu bez toho, aby mal spolucítenie s núdznymi a bez toho, aby sa delil, nie je zadobre s Ježišom...
Spolucítenie, delenie sa, Eucharistia. Toto je cesta, ktorú nám Ježiš ukazuje v tomto evanjeliu. Cesta, ktorá nás vedie k tomu, že sa s bratskosťou postavíme k potrebám tohto sveta, no ktorá nás privádza až poza tento svet, pretože vychádza od Boha Otca a vracia sa k nemu. Nech nás Panna Mária, Matka Božej prozreteľnosti, na tejto ceste sprevádza.“
(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)
Pápež František zaslal posolstvo skautom na „jamboree“ v Normandii
Vatikán/Francúzsko 3. augusta - Svätý Otec František sa prostredníctvom posolstva takto prihovoril skautom zhromaždeným od 1. do 10. augusta na európskom jamboree v Normandii: „Drahí priatelia, s radosťou vás zdravím, keď ste zhromaždení na tohtoročnom Eurojamboree vo Francúzsku, aby ste si obnovili tie putá, ktoré vás spájajú s Bohom, s druhými a s celým stvorením. Zvolili ste si ako tému úryvok z Jánovho evanjelia, v ktorom sa dvaja učeníci Jána Krstiteľa pýtajú Ježiša: «Učiteľ, kde bývaš?» (Jn 1,38), a on im odpovedá: «Poďte a uvidíte» (1,39). Aby sme spoznali Ježiša, musíme sa vydať na cestu. A cestou objavujeme, že Boh sa dáva spoznať viacerými spôsobmi: v kráse jeho stvorenia, v tom, keď vstupuje s láskou do našich osobných dejín, vo vzťahoch bratstva a služby, ktoré si vytvárame s našimi blížnymi“.
V posolstve Svätý Otec skautom ďalej pripomína smerovanie, ktoré ukázal mladým pri stretnutí v Riu de Janeiro. Menuje „tri etapy, ktoré sú dôležité pri odpovedi na Ježišovu výzvu: Choďte – bez strachu – aby ste slúžili. Ak prijmeme Pánovo pozvanie prísť k nemu a zažiť skúsenosť jeho lásky, ktorá napĺňa naše srdcia radosťou, vtedy on odstraňuje každý strach: strach z Boha, strach z druhých, strach čeliť životným skúškam. A posiela nás ohlasovať jeho lásku až po kraj sveta, slúžiť blížnemu na najodľahlejších perifériách“.
Posolstvo, ktoré Svätý Otec skautom zaslal prostredníctvom biskupa miestnej diecézy Sées Mons. Jacquesa Haberta, prečítali dnes v nedeľu 3. augusta na záver slávnostnej otváracej svätej omše v Saint-Evroult-Notre-Dame-du-Bois za účasti 1589 skautských oddielov z 19 krajín, čo predstavuje 12-tisíc chlapcov a dievčat. Kazateľom pri slávnosti otvorenia európskeho jamboree katolíckeho skautingu bol arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi a niekdajší duchovný asistent Medzinárodnej únie vodkýň a skautov Európy - Federácie skautov Európy. (Homíliu vladyku C. Vasiľa publikujeme samostatne.) -jb-
Homília Cyrila Vasiľa SJ pri otvorení skautského „Eurojamu 2014“
Francúzsko 3. augusta – Na podujatí Federácie skautov Európy s názvom „Eurojam 2014“ v Normandii (Saint Evroult Notre Dame du Bois) bol pri dnešnej otváracej svätej omši hlavným kazateľom arcibiskup Cyril Vasiľ SJ, sekretár Kongregácie pre východné cirkvi a niekdajší duchovný asistent Medzinárodnej únie vodkýň a skautov Európy - Federácie skautov Európy. Jeho homíliu prinášame v plnom znení:
1. (AI) Náš život je zbierka príbehov, spomienok, okamihov a udalostí, ktoré nám umožňujú rásť, formujú nás, a vďaka ktorým sa stávame tým, čím sme. V našej mysli sme schopní prechádzať obrazy a spomienky ako v albume plnom fotografií a filmov, ktoré zvečnili rozhodujúce okamihy nášho života, príhody, ktoré rozprávame priateľom, naše osobné príbehy, ktoré sa stali súčasťou nášho dedičstva ako rodinné príbehy. Naozaj práve pri listovaní rodinného albumu je jednou z otázok, ktoré deti často kladú svojim rodičom, a ktorú som aj ja položil mojim a predpokladám, že aj vy ste tak urobili, je táto: „Ako ste sa zoznámili?“, „Aký dojem urobila na teba pri prvom stretnutí?“, „Čo ťa na ňom priťahovalo?“, „Ako ďalej pokračoval váš príbeh?“
Podobný proces sa dáva do pohybu aj vtedy, keď hovoríme o naozajstnom a hlbokom priateľstve, ktoré tým, že vzniklo a rástlo, zmenilo náš život. Zvyčajne si pamätáme moment, keď sme ho nadviazali, jasne máme vo vedomí to niečo zvláštne a osobité, čo nás presvedčilo otvoriť sa nejakej osobe, podeliť sa s ňou a zveriť jej svoj život.
2. (KE) V evanjeliu, ktoré sme práve čítali, vidíme, ako sa rodí príbeh priateľstva medzi Ježišom a jeho prvými učeníkmi, ktorých dnes nazývame apoštolmi. Oni mali to šťastie stretnúť mimoriadneho človeka, človeka, ktorého už dlho hľadali, po ktorom cítili potrebu, aby mohli dať zmysel svojmu životu, stretli Ježiša. Od začiatku mu s rešpektom hovoria: „Učiteľ“ a túžia poznať ho lepšie, chcú vedieť, kde býva. A on ich pozve k sebe domov jednoduchými slovami: „Poďte a uvidíte“. Toto pozvanie radikálne mení ich životy a oni si ho pamätajú aj po desiatkach rokov, dokonca, ako hovorí text evanjelia, pamätajú si presnú hodinu: boli štyri hodiny popoludní.
Mladí vítajú toto pozvanie a odovzdávajú ho aj ostatným, a stávajú sa tak učeníkmi a spoločníkmi Ježiša a prvými apoštolmi jeho evanjelia. Počúvajú Ježišove slová, stávajú sa svedkami jeho zázrakov, obdivujú lásku a silu, ktorú on vyžaruje celou svojou bytosťou, so všetkými ostatnými poslucháčmi uznávajú, že «nikdy tak človek nehovoril» (Jn 7,46). Na konci svojej cesty sú si vedomí toho, že Ježiš je „Pán a Učiteľ“ a on sám sa im dáva poznať ako skutočný priateľ a nenazýva ich viac učeníkmi, ale priateľmi, pretože niet väčšieho priateľstva ako dať život za svojich priateľov.
Ježiš prišiel, aby dal svoj život za všetkých, za všetkých nás, za všetkých svojich priateľov. Naozaj «Boh tak miloval svet, že dal svojho jednorodeného Syna, aby nezahynul nik, kto v neho verí, ale aby mal večný život. Lebo Boh neposlal Syna na svet, aby svet odsúdil, ale aby sa skrze neho svet spasil» (Jn 3,16-7). Skrze Krista, s Kristom a v Kristovi všetci môžeme mať skutočný život, nekonečný, plný svetla, radosti, pravdy, môžeme zažiť jeho priateľstvo, ktoré mení naše životy.
Ježiš ponúka priateľom a za priateľov sám seba. Robí to spôsobom nepredstaviteľným a nepochopiteľným, že sa rozhodne zomrieť za nich, teda za nás, na kríži. Ale jeho láska nekončí na kríži, v okamihu smrti. Naopak, v tom momente, ktorý by sa mohol zdať skutočnou skľučujúcou porážkou, on sa zjavuje ako zdroj nového života, stáva sa víťazom nad prízrakom smrti, pretože, ako spievajú kresťania Východu na veľkonočnú liturgiu, „Kristus vstal z mŕtvych a smrťou premohol smrť.“ Tak svojou smrťou a vzkriesením potvrdzuje pravdivosť svojho učenia, svojho posolstva.
A to je dôvod, prečo pri jednom z posledných stretnutí so jeho učeníkmi apoštol Tomáš, ktorý prešiel nadšením z krásnych okamihov počiatočnej dôvery, po tom, ako si prešiel zúfalstvo, pochybnosti a neveru zoči-voči tajomstvu a pohoršeniu kríža, priblížiac sa nakoniec ku vzkriesenému Ježišovi, opäť sa odvažuje natiahnuť ruku smerom k jeho osláveným ranám, ranám lásky, a zvolá: «Pán môj a Boh môj!»
A Ježiš odpovedá Tomášovi, ale hovorí to nám všetkým: «Uveril si, pretože si ma videl. Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili» (Jn 20,28-29).
3. (DI) Príbeh o priateľstve medzi Ježišom a apoštolmi, ako ho opisuje evanjelium, je modelom aj pre nás, v tomto príbehu sa môžeme nájsť my všetci a každý jednotlivo so svojím osobným príbehom. Ježiš nás stretá na ceste nášho života, obracia sa na nás, pozerá nám do očí a pýta sa: „Čo hľadáte?“ Dokonca nás volá po mene a vraví nám: „Čo hľadáš v živote ty, Giovanni, František, Paolo, Michal, čo hľadáš ty, Sára, Laura, Ivonne, Agnieszka...?“.
V prvom momente možno nevieme formulovať svoju odpoveď. Sme trochu v rozpakoch a chceli by som povedať: Hľadáme šťastie, hľadáme radosť, hľadáme vzťah, hľadáme istoty. Ale všetky tieto čiastkové odpovede možno zhrnúť do nasledujúcej: „Hľadám niekoho, kto by ma naučil žiť, žiť dobre, hľadám niekoho, komu môžem dôverovať.“
Vskutku všetci hľadáme v našom živote osobu, na ktorú sa môžeme spoľahnúť. Sme pripravení darovať dôveru a ako dobrí skauti, považujeme za našu česť zaslúžiť si dôveru. Ale aby sme mohli darovať a získať dôveru, je potrebné poznať sa.
Ježiš je pripravený nechať sa spoznať, pozýva nás do svojho domu. Toto pozvanie prichádza v rôznych momentoch, v rôznych etapách nášho života, cez rozličné udalosti prechodu. Prvé pozvanie do jeho domu dostávame v okamihu krstu, keď sme prinesení do Pánovho domu na rukách našich rodičov, aby sme prijali sviatostné znamenie znovuzrodenia k životu, životu Ducha.
Potom pozvania pokračujú pri mnohých iných príležitostiach. Najvýznamnejšou z nich je určite pozvanie k jeho stolu. Po prvom stretnutí s ním v tajomstve Eucharistie, po „prvom svätom prijímaní“, nás sám Ježiš naďalej pozýva a čaká vo svojom dome - v Cirkvi, aby sme sa pravidelne stretávali s ním, počúvali jeho slovo, aby sme sa stali viac zjednotení s ním, živiac sa ním samým, jeho Telom a Krvou v tajomstve Eucharistie, v tej pamiatke jeho utrpenia a vzkriesenia, ktorá sa sprítomňuje v každom slávení liturgie, aj v tejto chvíli.
Pre naše posilnenie nám Ježiš dáva svojho Ducha, toho Ducha, v ktorom môžeme volať „Abba - Otče“, nazývajúc tak toho „skrytého Boha, Boha Izraela“, Boha Starého zákona, týmto novým označením, dôverným a slávnostným zároveň, ktoré nás naučil Ježiš: „Otče náš, ktorý si na nebesiach.“ Jeho Duch, prijatý vo sviatosti birmovania nás posilňuje, aby sme sa stali odvážnymi svedkami evanjelia vo svete, ktorý nás obklopuje.
Keď však napriek všetkým týmto darom milosti, vinou nášho egoizmu stratíme orientáciu a na našej ceste upadneme do hriechu, ako pocestný v podobenstve padol do rúk zbojníkom – je to znovu sám Ježiš, ktorý sa ako Dobrý Samaritán približuje, zastavuje sa, skláňa sa nad nami, aby obviazal naše zranenia. Vskutku, ako hovorí prorok Izaiáš, „on niesol naše choroby a našimi bôľmi sa obťažil,“ a pretože on sám vzal na seba naše hriechy a vyniesol ich na kríž, preto práve „jeho ranami sme uzdravení“ (Iz 53,4-5). Ježiš môže uzdraviť rany našich hriechov a otvoriť nám znova dvere do Otcovho domu, tie dvere, ktoré sme mu pred očami zabuchli, utekajúc od neho, aby sme premárnili jeho dary. Toto sa deje vo sviatosti zmierenia.
Takto vidíme, že Ježiš na večnú otázku všetkých hľadajúcich „Učiteľ, kde bývaš, kde ťa môžeme dnes stretnúť?“ odpovedá „Poďte a uvidíte!“, môžete sa so mnou stretnúť v mojom dome, v Cirkvi, ktorej som zveril sviatosti, tie účinné a viditeľné znaky mojej milosti, ktoré sú potrebné pre vašu spásu, môžete sa so mnou stretnúť vo Svätom písme, kde budete počuť môj hlas, môžete ma stretnúť vo vašich komunitách, kde zdieľate život viery s vašimi priateľmi, pretože „kde sú dvaja alebo traja zhromaždení v mojom mene, tam som ja medzi nimi“ (Mt 18,20), môžete ma zakaždým stretnúť v bratoch, ktorí sú v núdzi, v „maličkých“, pretože vždy, keď robíte niečo dobré voči maličkým, robíte to mne (porov. Mt 25,40), môžete ma stretnúť v tichu modlitby, v tom tajomnom dialógu, ktorý otvára ľudskú dušu pre všetko presahujúcu Božiu veľkosť, môžete ma stretnúť v hlase svedomia, ktoré je dobre formované a vnímavé, ktoré vás pozýva robiť dobre a unikať pred zlým.
4. (PAR) Keď sa tu dnes spolu schádzame na tejto svätej omši otvorenia nášho európskeho stretnutia prijímame Ježišovo pozvanie hľadať ho a rozpoznať ho ako Cestu, Pravdu a Život. Prijímame jeho pozvanie stretnúť sa s ním v jeho dome, v intimite toho osobného stretnutia, ktoré vytvára hlboké putá priateľstva. „Poďte a uvidíte!“ Ježiš sa obracia s týmto pozvaním na každého jedného z nás osobitne a tiež aj na všetkých naraz. Toto naše stretnutie je príkladom osobného hľadania zmyslu života, hľadania Boha, nemožno ho prežívať iba ako nejakú vnútornú a osobnú, bez rozmeru spoločenstva. Viera je z jednej strany osobným faktorom, ale z druhej strany má nevyhnutne komunitný rozmer. Žiť a deliť sa so svojou vierou – toto je cesta pre budovanie Božieho kráľovstva v dnešnom svete. Malé zrniečko musí rásť, dobré semienko musí priniesť ovocie – aj napriek toľkým rizikám, že bude zadusené a utisnuté.
Naše dnešné zhromaždenie, v kráse jeho rozmanitosti jazykov a kultúr, v hlbokom tajomstve našej jednoty vo viere a v zdieľaní skautských ideálov, predstavuje najlepšiu odpoveď na toľký zmätok, ktorý sprevádza dejiny ľudstva zraneného hriechom, a ktorý ešte aj dnes zraňuje životy mnohých ľudí a naďalej privádza ku konfliktom jednotlivcov, skupiny, celé národy, kultúry, náboženstvá a rozdielne spoločenské systémy.
Kúkoľ rozdelenia a nepriateľstva, zasievaný Zlým, mnohokrát ohrozoval zadusením dobré semeno Božieho slova, rozosiateho vo svete. Pripomeňme si len niektoré príklady. V týchto dňoch si pripomíname 100 rokov od začiatku tých nezmyselných jatiek, ktoré vošli do dejín ako Prvá svetová vojna. Meno regiónu, kde sa koná náš Eurojam – Normandia – nám zase pripomína inú etapu toho dramatického stretu, ktorý ranil celé ľudstvo v Druhej svetovej vojne, a ktorý – po skončení ozbrojeného konfliktu – svojimi následkami priviedol Európu k hlbokému ideologickému a politickému rozdeleniu, vyjadrenému drastickým a viditeľným spôsobom svojou železnou oponou, roztiahnutou nad východnou Európou a svojím Berlínskym múrom.
Tma ja nedostatok svetla, a preto nemôže vládnuť navždy, ani v srdciach ľudí, a ani v živote národov. Kristovo svetlo rozptyľuje temnoty sveta.
Vďaka uskutočneniu veľkých ideálov Otcov novej a zjednotenej Európy, týchto mysliteľov a ľudí viery, ktorí v praxi uplatnili hodnoty jej hlboko kresťanskej tradície, otvoril sa projekt stále väčšieho zjednotenia Európy.
Vďaka neúnavnej práci mnohých anonymných tvorcov pokoja bratstva – medzi ktorých bezpochyby patria myšlienkoví pôvodcova skautského hnutia, Európa neprestala hľadať svoju kresťanskú identitu vo vedomí svojej úlohy odovzdávať ju novým generáciám.
Aj vďaka epochálnemu príspevku takého charizmatického cirkevného lídra v posledných desaťročiach 20. storočia, akým bol sv. Ján Pavol II., sa pred 25 rokmi – počnúc Poľskom – začala rozdrobovať železná opona, čím bol daný začiatok novej etapy Európskej integrácie vo výmene duchovných darov a v sociálnej solidarite medzi rozličnými zložkami Európy.
5. (MY) Dnes sme tu zhromaždení z Východu i Západu, stretávajúc sa tu ako priatelia, ako bratia skauti, ako kresťania. Aj cez toto stretnutie chceme vyjadriť, že každý skaut, verný svojej vlasti, je za Európu bratsky zjednotenú, je si vedomý jej kresťanského dedičstva, je hrdý na svoju vieru; a pracuje na napĺňaní Kristovho kráľovstva v celom svojom živote a v prostredí, ktoré ho obklopuje.
Pri plnení tejto našej túžby nám môžu byť príkladom apoštoli – ľudia, ktorí sa neuspokojili s priemernosťou života, ktorí mali odvahu robiť významné a zaväzujúce rozhodnutia, vydávajúc sa na cestu nasledovania Krista.
Ich prvé stretnutie s ním, ktoré nám pripomenulo dnešné evanjelium, ich priviedlo k jednému rozhodnutiu: rozhodli sa zostať s Ježišom. Urobili tak už nie kvôli slovám a odporúčaniam Jána Krstiteľa, ale pretože mali osobnú skúsenosť stretnutia.
Aj my sme v našej formácii mali azda mnohých „Predchodcov“, ako ním bol Ján Krstiteľ: našich rodičov, našich vedúcich a asistentov – toľkí nám s osobným presvedčením ukazovali Ježiša ako vzor k nasledovaniu, tak ako to urobil Ján, keď povedal: „Hľa, baránok Boží, ktorý sníma hriechy sveta.“ Ale dnes je rad na nás, aby sme nadobudli osobnú skúsenosť. Naša cesta, moja cesta, sa kríži s Ježišovou. On sa otáča a kladie mi otázku: Čo hľadáš? Neblúď naprázdno. Poď a nasleduj ma.
Nie sme to my, ktorí sme ho našli. Je to on, ktorý sa nechal nájsť, ba viac, je to on, kto nástojí na tom, že je nielen ochotný prijať nás vo svojom dome, ale je to on, ktorý nás hľadá, ktorý chce vojsť do intimity nášho domu, nášho srdca: „Hľa, stojím pri dverách a klopem. Kto počúvne môj hlas a otvorí dvere, k tomu vojdem a budem s ním večerať a on so mnou“ (Zjv 3,20).
6. (ADE)
Album fotografií, ktoré si nacvakáme počas tohto Eurojamu, bude pre nás predstavovať vzácnu spomienku na jedno dobrodružstvo prežívané v radosti a bratstve. Ukážeme ho doma, v škole, možno po rokoch sa k nemu vrátime, aby sme si pripomenuli tváre našich priateľov. Pripomienky dobrodružstiev, hier, objavov, nám poslúžia na inšpiráciu pre ďalšie roky nášho rastu.
Ale toto všetko by bolo dosť málo, ak by v tom albume nebola jedna centrálna strana, s nadpisom: „Moje stretnutie s Kristom počas Eurojamu“. Naozaj, rozpoznať Krista, prehĺbiť si jeho poznanie, nachádzať ho kráčajúc v jeho šľapajach a po značkách trasy, ktoré nám zanechal – v tomto bude spočívať najkrajšia a najväčšia hra, lov za pokladom nevyčísliteľnej ceny, objavenie perly ukrytej v poli.
Apoštoli, učeníci, svätí mužovia a ženy všetkých dôb, tí, ktorí do svojho života prijali Krista, nám dnes adresujú pozvanie: Poďte aj vy a uvidíte, že sa oplatí nasledovať Krista, zviazať svoj život s jeho životom. My sme tak urobili, našli sme v Ježišovi z Nazareta Mesiáša, našli sme priateľa, ktorý nezradí, našli sme osobu, na ktorú sa možno spoľahnúť, ale bol to on ako prvý, kto nám dal svoju dôveru, pozvúc nás do svojho domu. Toto pozvanie platí aj pre ten dom, ktorý nám pripravuje v nebi, garantujúc nám tak nielen krásny a zmysluplný život tu, ale predovšetkým život večný s ním.
Peter Dufka SJ: Duchovný zážitok
V stredu tohto týždňa budeme sláviť sviatok Premenenia Pána. Je umiestnený v strede obdobia prázdnin a dovoleniek, akoby chcel naznačiť, že s týmto obdobím má niečo spoločné. Podľa niektorých autorov tento sviatok poukazuje na duchovný zážitok troch apoštolov, ktorý sa do istej miery dá zažiť i počas tohto obdobia.
Udalosti premenenia na hore predchádzali Ježišove slová o utrpení a smrti. Avšak učeníci jeho predpovede nechápali, mali strach a báli sa. Aby ich Ježiš povzbudil, aby im poskytol nový, silný zážitok svojej moci, vystúpil s niektorými z nich na vrch a tam sa pred nimi premenil. Apoštoli zakúsili, aké je dobré byť v blízkosti Božej slávy. Bolo im tak dobre, že tam chceli zostať. Toto premenenie posilnilo ich vieru a pripravilo ich na ťažké obdobie, ktoré malo prísť.
Niektorí duchovní autori sú presvedčení o tom, že silný duchovný zážitok pomáha prekonávať rozličné krízy a ťažkosti, ktorým sa žiadny veriaci človek nevyhne. Je to akoby neviditeľný batoh skúseností a zážitkov so živým Bohom, ktorý by sme mali stále nosiť so sebou. Práve vo chvíľach kríz a bolestí by sme ho mali otvoriť a čerpať z neho vieru, nádej a silu. Je súčasťou našej duchovnej výbavy, na ktorú by sme nemali nikdy zabudnúť.
Obdobie prázdnin a dovoleniek je príležitosťou doplniť do týchto zásob nové bohatstvá a skúsenosti. Skúsme si všimnúť niekoľko presahujúcich zážitkov, ktoré môžeme v tomto období načerpať. Sú nimi stretnutia s osobnosťami, skúsenosť Božej prítomnosti a zážitok duchovnej krásy.
1. Túžba zažiť niečo veľké, stretnúť osobnosť, je v každom jednom z nás. Mnohí ľudia nešetria prostriedky, aby získali zážitok zo stretnutia s hudobnou osobnosťou prostredníctvom koncertu, alebo s osobnosťou výtvarného umenia prostredníctvom výstavy. Všetky tieto stretnutia nie sú len stretnutím s umením, ale predovšetkým s veľkým duchom umelca. Umenie je len forma, ktorá nám umožňuje nahliadnuť do veľkého ducha umeleckej osobnosti.
Ľudia často rozprávajú o osobnostiach, ktoré ich život výrazne ovplyvnili a ktoré s odstupom rokov opäť vyhľadávajú. Niektorí presne citujú tie slová, ktoré na nich urobili najväčší dojem a ktoré zmenili ich život. Slová rodičov, učiteľov alebo kňaza. Ja osobne si dodnes pamätám niektoré slová učiteľa estetiky na konzervatóriu. Bol dvíhajúcou osobnosťou. Hovoril o zákonitostiach estetiky, oboznamoval nás s umeleckými dielami minulosti, ale popritom sme všetci cítili, ako nás osobnostne dvíha a nadchýna k hodnotám ducha. Po hodinách s ním sme sa všetci cítili lepší, hodnotnejší a vďaka nemu sme akosi objavovali dary, ktorými nás Pán obdaroval. Bol to človek, ktorý pri prednáške alebo osobnom stretnutí celkom zabudol na seba, aby tak napomohol rastu tých druhých.
Lenže každý z nás má skúsenosť i s falošnými osobnosťami. S ľuďmi, ktorí sa ženú za titulom a menom, ktorí si radi privlastňujú diela, ktoré im nepatria a v prítomnosti ktorých sa človek jednoducho necíti dobre. V ich blízkosti sa nemôže slobodne prejaviť, pretože zažije podraz alebo neopodstatnenú kritiku úmernú komplexu menejcennosti, ktorý si takíto ľudia potrebujú liečiť.
Jedným z prázdninových zážitkov a skúseností, ktoré môžu obohatiť náš duchovný život, je teda stretnutie so skutočnou osobnosťou, ktoré napomôže nášmu duchovnému rastu.
2. Ďalším z presahujúcich zážitkov prázdnin a dovoleniek sú zdanlivo bežné udalosti, za ktorými vnímavý človek cíti Božiu prítomnosť. Takáto vnímavosť si však vyžaduje istú dispozíciu ľudského ducha, bez ktorej človek len tupo hľadí na okolitý svet a na náhodné udalosti. O ľuďoch bez tejto dimenzie a citlivosti ducha Andrej Sládkovič napísal: „Beda tomu, kto v kameni vidí len obyčajný kameň, beda tomu, kto v mori vidí len vodu“.
Istý môj známy mi s nadšením popísal udalosť, ktorá sa mu prihodila len pred niekoľkými dňami. Prechádzali autom po diaľnici riedko obývanej oblasti amerického štátu Wyoming, ktorá pripomínala cestu cez púšť. Desiatky míľ žiadne známky života, iba nekonečne dlhá, rovná diaľnica. Už dlhší čas potrebovali tankovať, ale benzínová pumpa sa akosi neobjavila. Zrazu spozorovali policajné auto. Dopravní policajti ich z dôvodu požiaru na diaľnici nasmerovali na obchádzku, ktorá nielenže značne predĺžila cestu, ale znamenala prechod cez celkom neobývané územie, samozrejme bez benzínovej pumpy. Stmievalo sa a červená kontrolka paliva signalizovala takmer prázdnu nádrž. Nocovať na opustenej ceste druhej triedy v cudzej krajne nebolo nič príjemné. Zrazu jeden z trojčlennej posádky vytiahol ruženec a s hlbokou vierou sa ho začal modliť. Nedal sa vyrušiť ani špekuláciami spolucestujúcich, ktorí sa postupne k modlitbe pridali. Šofér sa po tichej úvahe rozhodol vrátiť k policajnej hliadke v nádeji, že palivo vystačí. Ešte sa modlili posledné Zdravasy ruženca, keď sa im akoby zázrakom podarilo doraziť k hliadke. Nemalé prekvapenie zažili po zistení, že bolo treba prekonať len niekoľko stoviek metrov v opačnom smere diaľnice, aby sa dostali k benzínovej pumpe. Všetci si vydýchli. Keď mali plnú nádrž, čakalo ich ďalšie prekvapenie. Požiar na diaľnici sa podarilo eliminovať, a tak mohli pokračovať po hlavnom ťahu cesty. Bola to náhoda? Môj známy náhodu vylúčil a odnášal si z cesty hlboký duchovný zážitok.
3. Ďalším z dovolenkových zážitkov je skúsenosť z pútnických miest, ktorá súvisí s duchovnou krásou. Nedávno ma môj kolega z Portugalska pozval na púť do Fatimy. Bol to pre mňa hlboký zážitok, ale nie menší zážitok som mal z návštevy farnosti, v ktorej sa duchovne formoval môj spolubrat. Bola to nesmierne živá farnosť v centre Lisabonu (Igreja de Săo Nicolau). Pred niekoľkými rokmi jej však hrozilo, že zanikne. Farský kostol totiž navštevovalo tak málo ľudí, že biskup uvažoval o jeho zrušení. Ako posledný pokus o záchranu menoval nového správcu farnosti. Ten však nepriniesol žiadne revolučné zmeny. Začal len s duchovnou a liturgickou formáciou miništrantov, založil zbor a v chráme zaviedol 24-hodinovú adoráciu pred eucharistiou. Postupne sa opustený chrám zmenil na jeden z najnavštevovanejších kostolov v celom mesta. Nič mimoriadne. Jednoduchá duchovná krása nezostala bez odozvy.
Milí priatelia, nech nám obdobie prázdnin a dovoleniek prispeje k duchovným zážitkom prostredníctvom stretnutí so skutočnými osobnosťami, prostredníctvom nevšedných udalostí bežného života, ale i prostredníctvom duchovnej krásy pútnych miest či liturgie.
Týždenný spravodajský prehľad z 3. augusta
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre RTVS, vysielaný každú nedeľu o 5.00 hod. a v repríze večer o 18.15 hod. na vlnách Rádia Regina.
Vysielanie z 3. augusta 2014
Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved