 |  |
2014/08/20
Svätý Otec zhrnul apoštolskú cestu: Pamäť, nádej a svedectvo Cirkvi v Kórei
Vatikán 20. augusta 2014 - Po návrate z apoštolskej cesty v Kórei sa Svätý Otec opäť stretol s pútnikmi na stredajšej generálnej audiencii, ktorá sa konala v aule Pavla VI. Pápež František ako zvyčajne prejavil zhromaždeným pútnikom osobitnú pozornosť, keď už od 10. hodiny prechádzal pomedzi nich a osobne ich zdravil, žehnal, bozkával deti a starých ľudí. Nadšený dav mu jeho otcovský záujem opätoval srdečným prijatím a veľkým aplauzom.
Zástupcovia jazykových skupín, ktorí zabezpečujú komunikáciu medzi Svätým Otcom a veriacimi, vyjadrili pápežovi Františkovi v mene prítomných úprimnú sústrasť v súvislosti s tragickým úmrtím jeho troch rodinných príslušníkov. Svätý Otec sa po katechéze podelil o bolesť zo straty príbuzných:
„Ďakujem vám za modlitby, prejavy sústrasti k tomu, čo sa prihodilo mojej rodine. Aj pápež má svoju rodinu. Boli sme piati súrodenci, mám 16 synovcov a jeden z nich mal dopravnú nehodu. Zomrela jeho manželka a dve maličké deti, jedno dvojročné a druhé len niekoľkomesačné. On je v tejto chvíli v kritickom stave. Veľmi pekne vám ďakujem za sústrasť a modlitby.“
Témou dnešnej verejnej audiencie bolo zhrnutie apoštolskej cesty do Kórey, z ktorej sa Svätý Otec vrátil pred dvoma dňami. V čítaní pred katechézou zaznel úryvok z Knihy proroka Izaiáša (kapitola 60): «Vstaň, zasvieť, veď prišlo tvoje svetlo a sláva Pánova sa zaskvela nad tebou! ... », slová, ktoré tvorili súčasť témy 6. ázijských dní mládeže v Kórei.
Plné znenie príhovoru Svätého Otca:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V predošlých dňoch som absolvoval apoštolskú cestu do Kórey a dnes spolu s vami ďakujem Pánovi za tento veľký dar. Mal som možnosť navštíviť cirkev mladú a dynamickú, založenú na svedectve mučeníkov a oduševnenú misionárskym duchom, v krajine, kde sa stretávajú starobylé ázijské kultúry a trvalá novosť evanjelia. Obe sa tu stretávajú.
Túžim nanovo vyjadriť moju vďaku drahým bratom biskupom Kórey, pani prezidentke republiky, ďalším verejným predstaviteľom a všetkým, ktorí sa podieľali na tejto mojej návšteve. Význam tejto mojej apoštolskej cesty sa môže zhrnúť do troch slov: pamäť, nádej, svedectvo. Kórejská republika je krajinou, ktorá zaznamenala značný a rýchly ekonomický rozvoj. Jej obyvatelia sú veľmi pracovití, disciplinovaní a poriadni, a musia si udržať silu zdedenú po svojich predkoch.
V tejto situácii je Cirkev udržiavateľkou pamäti a nádeje: je duchovnou rodinou, v ktorej dospelí odovzdávajú mladým pochodeň viery prijatej od starších. Pamäť svedkov minulosti sa stáva novým svedectvom v prítomnosti a nádejou budúcnosti. V tejto perspektíve môžeme vidieť aj dve hlavné udalosti tejto cesty: blahorečenie 124 kórejských mučeníkov, ktorí sa pripájajú k tým, ktorých pred 30 rokmi svätorečil sv. Ján Pavol II., a stretnutie s mladými pri príležitosti 6. ázijských dní mládeže.
Mladý človek je vždy osobou hľadajúcou niečo, pre čo sa oplatí žiť. Mučeník vydáva svedectvo o niečom, ba viac, o Niekom, za koho sa oplatí dať život. Touto skutočnosťou je Božia láska, ktorá sa stelesnila v Kristovi, svedkovi Otca. V dvoch momentoch cesty venovaných mladým nás Duch zmŕtvychvstalého Pána naplnil radosťou a nádejou, ktoré mladí prinesú do svojich jednotlivých krajín a ktoré prinesú mnoho dobra!
Cirkev v Kórei si uchováva aj pamäť o primárnej úlohe, ktorú zohrávali laici či už pri počiatkoch viery, ako aj v diele evanjelizácie. V tej zemi totiž kresťanská komunita nebola založená misionármi, ale skupinou mladých Kórejčanov v druhej polovici 18. storočia, ktorí boli fascinovaní niektorými kresťanskými textami, do hĺbky ich študovali a vybrali si ich za normu života. Jeden z nich bol vyslaný do Pekingu, aby prijal krst, a potom tento laik sám pokrstil svojich spoločníkov. Z tohto prvotného jadra sa rozvinula veľká komunita, ktorá od počiatku v trvaní približne jedného storočia podstupovala násilné prenasledovania, s tisíckami mučeníkov. Takže Cirkev v Kórei je založená na viere, na misionárskom úsilí a na mučeníctve veriacich laikov.
Prví kórejskí kresťania si vzali za vzor apoštolskú komunitu v Jeruzaleme -praktizovali bratskú lásku, ktorá prekonáva všetky spoločenské rozdiely. Preto som povzbudil dnešných kresťanov, aby boli štedrí v delení sa s tými najchudobnejšími a vylúčenými, podľa príkladu 25. kapitoly Evanjelia sv. Matúša: «Čokoľvek ste urobili jednému z týchto mojich najmenších bratov, mne ste urobili » (v. 40). Drahí bratia, v histórii viery v Kórei sa dá vidieť, ako Kristus neruší kultúry, nepotláča cestu národov, ktoré počas stáročí a tisícročí hľadajú pravdu a uskutočňujú lásku k Bohu a k blížnemu. Kristus neruší to, čo je dobré, ale to rozvíja a privádza k dokonalosti.
Naopak to, proti čomu Kristus bojuje a čo poráža, je diabol, ktorý zasieva kúkoľ medzi jednotlivcov a medzi národy, ktorý podnecuje vylúčenie z dôvodu modlárstva peňazí, ktorý zasieva jed ničoty do sŕdc mladých. To s ním Ježiš Kristus bojoval a zvíťazil nad ním svojou obetou lásky. A ak zostaneme v
ňom, v jeho láske, aj my tak ako mučeníci môžeme žiť a svedčiť o jeho víťazstve. S touto vierou sme sa modlili a aj teraz sa modlíme, aby všetci synovia a dcéry kórejskej zeme, ktorí znášajú následky vojen a rozdelení, mohli nastúpiť na cestu bratstva a zmierenia.
Táto cesta bola ožiarená sviatkom Nanebovzatia Panny Márie. Z výšky, kde kraľuje s Kristom, Matka Cirkvi sprevádza putovanie Božieho ľudu, podopiera ho v najnamáhavejších krokoch, utešuje tých, čo prežívajú skúšku, a udržiava otvorený horizont nádeje. Na jej materský príhovor nech Pán vždy žehná kórejský ľud, daruje mu pokoj a blaho, a nech žehná Cirkev, ktorá žije v tejto zemi, aby bola vždy plodná a plná evanjeliovej radosti.“ (Preklad: Zuzana Klimanová)
Na konci audiencie pápež František ocenil odvahu dvoch skupín, ktoré do Ríma dorazili netradičným spôsobom. Prvou je mladá rodinka so šiestimi deťmi, ktorá na dvoch oslíkoch prišla pešo do Ríma z francúzskeho Avignonu po pútnickej ceste Via Francigena. Tou druhou je skupina vodákov zo združenia Lega Navale Italiana, ktorá sa z talianskeho mestečka Loreto doplavila do Ríma na člnoch. -zk-
Ázijskí biskupi hodnotia prínos pápežovej návštevy pre Kóreu a celú Áziu
Južná Kórea 20. augusta - „Táto návšteva bola skutočným požehnaním pre celý kórejský národ“ – povedal predseda Konferencie biskupov Kórey Mons. Peter Kang U-il k práve skončenej prvej apoštolskej návšteve pápeža Františka na ázijskom kontinente. „Myslím, že pápež zapôsobil ako dobrý pastier. Rozjasnil naše tváre k úsmevu, dal nám pocítiť útechu, vnímali sme vďaka nemu uzdravenie mnohých rôznych rán... Táto návšteva teda bola návštevou plnou pastierskej lásky.“
Za najsilnejší odkaz označil biskup slová Svätého Otca, že „v záujme dosiahnutia mieru, musíme začať budovať spravodlivosť v spoločnosti, medzi ľuďmi a medzi nami.“
Kardinál Oswald Gracias, arcibiskup Bombaja a predseda Federácie biskupských konferencií Ázie, poukázal najmä na výzvu Svätého Otca mladým, aby vyšli von, aby boli svedkami evanjelia, žili evanjelium tak, aby aj ostatní mohli podľa neho žiť... To je výzva aktuálna nielen pre mladých ľudí, ale pre všetky cirkvi v Ázii, povedal kardinál a ďalej dodal: „Je dôležité, aby Cirkev mala dosah nielen na kresťanov, katolíkov, ale aby sa priblížila ku všetkým, aby im priniesla posolstvo evanjelia. Myslím si, že je to naozaj dôležité. Myslím si tiež, že pápež sa zaujíma o Áziu. Počas stretnutia s ázijskými biskupi hovoril o Ázii, aká je dôležitá a ako veľmi túži Áziu spoznať. Nie je prekvapením, že Ázia je pre pápeža kontinentom veľkej nádeje, veľkých príležitostí, veľkej budúcnosti...“ A to je podľa indického kardinála dôvod, prečo pápež Áziu navštívil a už čoskoro, v januári, ju opäť navštívi. -jk-
Z apoštolskej návštevy v Kórei: Stretnutie s kórejskými biskupmi
Svätý Otec František venoval počas svojej návštevy Kórey dve stretnutia biskupom. Hneď v prvý deň vo večerných hodinách navštívil v Soule sídlo Konferencie biskupov Kórey, ktorej členmi je 35 biskupov zo 16 kórejských diecéz. Predposledný deň si zas vyhradil pre biskupov celej Ázie. Z obsahu týchto stretnutí sme v našom vysielaní priniesli zatiaľ len krátke úryvky. Teraz sa započúvame do slov pápeža Františka kórejským biskupom vo štvrtok 14. augusta 2014 v kaplnke sídla biskupskej konferencie.
V mene prítomných biskupov, dvoch kórejských kardinálov, ako aj starších kňazov, rehoľníkov a bývalých misionárov, vzácneho hosťa pozdravil Mons. Peter Kang U-il, predseda Konferencie biskupov Kórey. Na úvod pripomenul náročné výzvy, s ktorými sú ako biskupi konfrontovaní: „Táto krajina má viac než desať miliónov ľudí oddelených od svojich rodín. Krvavá vojna medzi severom a juhom Kórey od roku 1950 zanechala za tri roky pol milióna mŕtvych a tri milióny šesťstotisíc zranených.“ Okrem pozitív rýchlej transformácie krajiny počas posledného polstoročia spomenul aj jej negatívne dôsledky, najmä bolestný jav zvýšeného výskytu samovrážd. Biskup Kang U-il napokon vyjadril, čo kórejská Cirkev od pápeža Františka očakáva:
„Keď sa vážne zamyslíme nad sebou, nie málo ľudí by pochybovalo, či sme vybudovali autentické evanjeliové komunity. A tak reflektujúc nad našou cirkevnou realitou, sme ľuďmi, ktorí potrebujú posilu a povzbudenie Vašej Svätosti, skôr než uznanie a pochvalu. Kórejskí ľudia veľmi potrebujú spoločenstvo a súlad medzi spoluobčanmi. A všetok ľud severovýchodnej Ázie silno túži po pokoji medzi národmi.“
Príhovor Svätého Otca kórejským biskupom sa koncentroval na dve témy, pamäť a nádej: „Spravovať, starať sa o Boží ľud je jednou z úloh špecificky zverených biskupovi. Dnes by som chcel spolu s vami uvažovať ako brat v biskupskej službe o dvoch ústredných aspektoch tohto spravovania Božieho ľudu v tejto krajine: byť udržiavateľmi pamäti a udržiavateľmi nádeje.“
Pri úlohe biskupov udržiavať pamäť svätý Otec vyšiel zo svedectva Paula Yun Ji-chunga a jeho spoločníkov: „Vy ste potomkovia mučeníkov, dedičia hrdinského svedectva ich viery v Krista. Ste tiež dedičmi mimoriadnej tradície, ktorá vznikla a doširoka sa rozrástla vďaka vernosti, vytrvalosti a tvrdej práci generácií laikov. Títo nemali pokušenie klerikalizmu. Boli laikmi, napredovali samostatne, je tak? Je príznačné, že dejiny Cirkvi v Kórei začali z priameho stretnutia s Božím slovom. Bola to vnútorná krása a neporušenosť kresťanského posolstva – evanjelium a jeho výzva k obráteniu, vnútornej obnove a k životu činorodej lásky –, čo zapôsobilo na šľachetných mužov z prvej generácie. A na tento odkaz, na jeho čistotu cirkev v Kórei pozerá ako v zrkadle, aby autenticky objavila seba samu. Plodnosť evanjelia na kórejskej pôde a veľké dedičstvo vašich predkov vo viere môžeme dnes rozpoznať v rozkvete aktívnych farností a cirkevných hnutí, v dôkladných katechetických programoch, v pastoračnej starostlivosti o mladých.“
Pápež František vyzdvihol rolu miestnej cirkvi v duchovnom a kultúrnom živote kórejského národa a jej silný misijný impulz. Byť udržiavateľmi pamäti si však podľa jeho slov od biskupov vyžaduje viac, než si len ceniť dávne dobrodenia. Žiada si to urobiť z nich duchovné zdroje pre prezieravú a rozhodnú konfrontáciu s nádejami, prísľubmi a výzvami budúcnosti. Pamäť by mala byť realistická, nie idealizovaná a nie „triumfalistická“. Ako povedal, „Hľadieť na minulosť bez toho, aby sme počúvali Božie volanie k obráteniu sa v prítomnosti, to nám nepomôže pokračovať v ceste; naopak spomalí to, či dokonca zastaví náš duchovný pokrok.“
„Okrem toho, že ste udržiavateľmi pamäti, drahí bratia, ste tiež povolaní byť udržiavateľmi nádeje: nádeje ponúkanej evanjeliom Božej milosti a milosrdenstva, nádeje, ktorá inšpirovala mučeníkov. Je to nádej, ktorú sme povolaní ohlasovať svetu, ktorý napriek svojej materiálnej prosperite hľadá niečo viac, niečo väčšie, niečo autentické, čo dá naplnenie. Vy a vaši bratia kňazi ponúkate túto nádej cez vašu službu posväcovania, čo nielen vedie veriacich k zdrojom milosti v liturgii a sviatostiach, ale neustále ich nabáda odpovedať svojím konaním na Božie povolanie k dosiahnutiu cieľa. Spravujte túto nádej rozdúchavaním plameňa svätosti, bratskej lásky a misijnej horlivosti v cirkevnom spoločenstve. Z tohto dôvodu vás prosím, aby ste vždy zostali nablízku svojim kňazom, podporovali ich v ich každodennej práci, v ich snahe o svätosť a v hlásaní evanjelia spásy. Prosím vás, aby ste im odovzdali môj srdečný pozdrav a vďačnosť za veľkorysú službu pre dobro Božieho ľudu. Byť nablízku svojim kňazom, toto vám prízvukujem. (...) Ide o túto bratskú a tiež aj otcovskú blízkosť, potrebujú ju v mnohých momentoch svojho pastoračného života. Nie biskupi, ktorí sú ďaleko, alebo ešte horšie, ktorí sa oddialili od svojich kňazov. S bolesťou to hovorím: V mojej krajine som toľkokrát počul, ako mi niektorý z kňazov hovorí: ‚Volal som biskupovi, žiadal som o prijatie, ubehli tri mesiace a ešte som nedostal odpoveď.‛ Avšak počuj, brat, ak ťa niektorý kňaz dnes žiada o prijatie, ozvi sa mu hneď dnes alebo zajtra. Ak nemáš čas, aby si ho prijal, povedz mu: ‚Nuž, nemôžem, pretože mám toto a toto. Ale chcel som ťa počuť a som ti k dispozícii.‛ Ale nech počujú otcovskú odpoveď, ihneď. Prosím vás, nevzďaľujte sa od vašich kňazov.“
Ak prijmeme výzvu byť Cirkvou misijnou, pokračoval Svätý Otec, Cirkvou neustále vychádzajúcou smerom k svetu a na periférie spoločnosti, potrebujeme rozvinúť tú «duchovnú chuť», ktorá nás robí schopnými prijímať a stotožňovať sa s každým členom Kristovho tela. V tomto zmysle sa vyžaduje prejavovať osobitnú starostlivosť deťom a starším ľuďom. Ako môžeme byť správcami nádeje, ak zanedbáme pamäť, múdrosť a skúsenosti starších ľudí a ašpirácie mladých? V tejto súvislosti pápež vyzval k podpore katolíckych škôl každého stupňa, nezanedbávajúc ani základné školy. V otázke záujmu o
chudobných odporúčal programy solidarity pre utečencov a migrantov a ľudí na okraji spoločnosti, rovnako aj sociálnu prácu v oblasti zamestnanosti a vzdelávania. Hlavným dôrazom však má byť osobnostný rast jednotlivca, ktorému sa pomáha. Mohli by sme sa ocitnúť v riziku, že obmedzíme náš záväzok voči núdznym iba na rozmer servisu, keď budeme zabúdať na potrebu každého jednotlivca osobnostne rásť – na jeho právo rásť ako osoba – a môcť dôstojne vyjadriť svoju osobnosť, tvorivosť a kultúru, povedal Svätý Otec.
„Apoštolský ideál Cirkvi chudobných a pre chudobných – Cirkvi chudobnej, pre chudobných – nachádza výrečné vyjadrenie v prvých kresťanských komunitách vašej krajiny. Žičím tomu, aby tento ideál aj naďalej formoval cestu Cirkvi v Kórei pri jej putovaní smerom k budúcnosti. Som presvedčený, že keď je tvár Cirkvi predovšetkým tvárou lásky, bude stále viac mladých priťahovaných k Ježišovmu Srdcu, stále horiace božskou láskou v spoločenstve jeho mystického tela.“
Následne pápež poukázal na nebezpečenstvo, pokušenie, ktoré prichádza vo chvíľach prosperity. Je to nebezpečenstvo, že sa kresťanská komunita socializuje, teda že stratí onen mystický rozmer, stratí schopnosť sláviť Tajomstvo a zmení sa na duchovnú organizáciu, kresťanskú, s kresťanskými hodnotami, ale bez prorockého kvasu. Ako povedal, tam sa stratila funkcia, ktorú majú v Cirkvi chudobní. A to je pokušenie, ktorým miestne cirkvi, kresťanské komunity, v histórii veľmi trpeli. Až do tej miery, že sa premenili na komunity strednej vrstvy, do ktorej sa chudobní hanbili vstúpiť. Je to pokušenie duchovného blahobytu, pastoračného blahobytu. Nie je to cirkev chudobná pre chudobných, ale cirkev bohatá pre bohatých, alebo cirkev strednej vrstvy pre zámožných.
„A toto nie je niečo nové, všakže? Začalo to na počiatku: Pavol musí pokarhať Korinťanov vo svojom prvom liste. A apoštol Jakub ešte silnejšie a ešte jasnejšie musí pokarhať tieto zámožné komunity, tieto bohaté cirkvi pre bohatých. Odháňajú sa chudobní, a žije sa tak, že oni sa neodvážia vstúpiť, necítia sa ako doma. To je pokušenie prosperity. Nevyčítam vám to, pretože viem, že dobre pracujete. Ale ako brat, ktorý má utvrdiť svojich bratov vo viere, hovorím: buďte opatrní, pretože vaša cirkev je prosperujúca. (...) Nech diabol nezaseje tento kúkoľ, toto pokušenie odstrániť chudobných z prorockej štruktúry cirkvi, aby ste sa stali cirkvou bohatou pre bohatých, cirkvou blahobytu...“
Svätý Otec naznačil aj osobitné výzvy vyplývajúce z kontextu prosperujúcej, ale stále viac sekularizovanej a materialistickej spoločnosti: „Za týchto okolností sú pastorační pracovníci v pokušení prijať nielen účinné modely riadenia, plánovania a organizácie, vychádzajúce z podnikateľského sveta, ale aj životný štýl a spôsob myslenia, usmerňované viac svetskými štandardmi úspechu a moci, než kritériami stanovenými Ježišom v evanjeliu. Beda nám, ak bude kríž zbavený svojej moci posúdiť múdrosť tohto sveta! Povzbudzujem vás a vašich bratov kňazov, aby ste odmietli toto pokušenie vo všetkých jeho formách. Nech Nebeský Otec dá, aby sme sa zachránili pred touto duchovnou a pastoračnou svetskosťou, ktorá potláča Ducha, nahrádza konverziu samoľúbosťou a nakoniec rozptýli akýkoľvek misijný zápal!“ -jk, jb-
Vysielanie z 20. augusta 2014
Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved