 |  |
2014/09/07
Pápež František na Anjel Pána: Bratské napomenutie je vecou lásky
Vatikán 7. septembra 2014 - V príhovore na Anjel Pána v dnešnú 23. nedeľu v cezročnom období sa pápež František zameral na tému bratského napomínania. Ako povedal, je to služba, ktorú si môžeme a máme navzájom preukazovať. Po modlitbe vyslovil Svätý Otec medzi aktuálnymi apelmi opäť aj modlitbu za pokoj na Ukrajine, ale tiež pozdravil Slovákov, ktorí boli dnes pod oknami Apoštolského paláca.
Nasleduje plné znenie príhovoru:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň! Evanjelium tejto nedele, úryvok z 18. kapitoly Matúša, predstavuje tému bratského napomínania v spoločenstve veriacich. Teda ako mám napomínať iného kresťana, keď robí, čo nie je dobré. Ježiš nás učí, že keď sa môj brat kresťan dopustí hriechu proti mne, keď ma zraňuje, mám byť k nemu milosrdný a predovšetkým mám s ním hovoriť osobne a objasniť mu, že to, čo povedal alebo urobil, nie je dobré. A ak ma môj brat nepočúvne? Ježiš naznačuje postupné kroky: po prvé vráť sa a hovor s ním spolu s dvoma alebo tromi ďalšími ľuďmi, aby si lepšie uvedomil chybu, ktorú urobil. Ak napriek tomu neprijíma napomenutie, je potrebné povedať to spoločenstvu. A ak nepočúvne ani spoločenstvo, je treba, aby pocítil rozkol a oddelenie, ktoré sám spôsobil tým, že sa vzdialil od spoločenstva s bratmi a sestrami vo viere.
Fázy tejto cesty naznačujú pričinenie, ktoré Pán vyžaduje od svojej komunity pri sprevádzaní toho, kto chybí, aby sa nestratil. Najprv je potrebné, aby sa nešlo s vecou „na bubon“ a zabránilo sa pletkám v spoločenstve – to je prvá vec, zabrániť tomuto. «Choď a napomeň ho medzi štyrmi očami» (porov. verš 15). Postoj miernosti, opatrnosti, pokory, pozornosti voči tým, ktorí sa dopustili chyby, aby sa zabránilo ubližovaniu a zabitiu brata slovami. Pretože viete, že aj slová môžu zabíjať! Keď ohováram, keď nespravodlivo kritizujem, keď brata „deriem z kože“ svojím jazykom, to znamená ničiť povesť iného! Aj slová zabíjajú. Dajme si na to pozor.
Zároveň táto diskrétnosť, keď sa s ním porozprávam osamote, má aj ten dôvod, aby sme hriešnika zbytočne nezahanbili. Keď o tom hovoríme medzi nami, nikto si to nevšimne a všetko je v poriadku. Je to v duchu prípadnej potreby pristúpiť k nasledujúcim postupným krokom, ktoré predpokladajú účasť niektorých svedkov a potom aj komunity. Cieľom je pomôcť tomu človeku, aby si uvedomil, čo urobil, a že svojím pochybením urazil nie jedného, ale všetkých. Cieľom je tiež pomôcť nám odpútať sa od hnevu alebo odporu, ktoré robia len zlo: tá horkosť srdca, ktorá vzbudzuje hnev a zášť, ktoré nás privádzajú k urážkam a útokom. Je veľmi smutné vidieť, ako z úst kresťana vychádzajú urážky alebo agresia. Je to zlé. Rozumiete? Žiadne nadávky! Urážať nie je kresťanské. Chápete? Urážať nie je kresťanské.
V skutočnosti pred Bohom sme všetci hriešnici, ktorí potrebujú odpustenie. Všetci. Ježiš nám predsa povedal, aby sme nesúdili. Bratské napomenutie je vecou lásky a pospolitosti, ktoré musia vládnuť v kresťanskom spoločenstve, je to vzájomná služba, ktorú si môžeme a máme preukazovať jedni druhým. Napomínať brata je služba, a je možná a efektívna iba vtedy, ak si je každý vedomý toho, že je hriešnik a potrebuje Pánovo odpustenie. To isté svedomie, ktorým spoznávam chybu toho druhého, pripomína ešte predtým mne, že som pochybil a toľkokrát.
Preto sme vždy na začiatku svätej omše vyzvaní uvedomiť si pred Pánom, že sme hriešnici, a vyjadriť slovami a gestami úprimnú ľútosťou srdca. Hovoríme: ‚Zmiluj sa nado mnou, Pane. Som hriešnik!‘ Vyznávam všemohúcemu Bohu svoje hriechy. A nehovorím: ‚Pane, zmiluj sa nad týmto, čo je vedľa mňa, alebo nad touto, ktorí sú hriešnici.‘ Nie! Zmiluj sa nado mnou. Všetci sme hriešnici, ktorí potrebujú Pánovo odpustenie. Je to Duch Svätý, ktorý hovorí k nášmu duchu a dáva nám spoznať naše chyby vo svetle Ježišových slov.
A ten istý Ježiš nás pozýva všetkých, svätých i hriešnikov, k svojmu stolu, zvolávajúc nás z križovatiek ciest v rôznych situáciách života (porov. Mt 22,9-10). A medzi podmienkami, ktoré sú spoločné pre účastníkov slávenia Eucharistie, sú dve základné, dve podmienky ako správne ísť na omšu: všetci sme hriešnici a všetkým Boh dáva svoju milosť. To sú dve podmienky, ktoré otvárajú dvere, aby sme správne vstúpili do slávenia svätej omše. Musíme vždy pamätať na to, že najprv máme ísť k bratovi s bratským napomenutím.
Vyprosujme si to všetko na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie, ktorej liturgický sviatok narodenia budeme zajtra sláviť.“
Po modlitbe Anjel Pána a a trojitom Sláva Otcu, ako to má Svätý Otec František vo zvyku, udelil všetkým apoštolské požehnanie. Následne dodal niekoľko výziev. Začal aktuálnou situáciou na Ukrajine:
„Drahí bratia a sestry, v týchto posledných dňoch boli podniknuté významné kroky v snahe o prímerie v oblastiach postihnutých konfliktom na východnej Ukrajine, aj keď dnes bolo počuť málo upokojujúce správy. Predsa však dúfam, že prinesú úľavu pre obyvateľstvo a prispejú k úsiliu o trvalý mier. Modlime sa, aby podľa logiky rokovaní mohol začatý dialóg pokračovať a priniesť očakávané ovocie. Mária, Kráľovná pokoja, oroduj za nás.“
Druhý apel Svätého Otca smeroval dnes do južnej Afriky, do Lesothského kráľovstva, ktoré je enklávou na území Juhoafrickej republiky:
„Svoj hlas tiež pripájam k hlasu biskupov Lesotha, ktorí vydali apel na mier v tejto krajine. Odsudzujem všetky prejavy násilia a prosím Pána, aby bol v Lesothskom kráľovstve znovu nastolený pokoj v spravodlivosti a bratstve.“
Do tretice pápež František dnes poďakoval všetkým ľuďom, ktorí akýmkoľvek spôsobom prejavujú solidaritu s irackým obyvateľstvom:
„Túto nedeľu konvoj asi 30 dobrovoľníkov Talianskeho červeného kríža odchádza do Iraku, do oblasti Dahuk, neďaleko Erbilu, kde sú sústredené desiatky tisíc vysídlených Iračanov. Vyjadrujem úprimné uznanie za tento veľkorysý a konkrétny skutok, udeľujem požehnanie všetkým z nich a všetkým ľuďom, ktorí sa snažia o konkrétnu pomoc našim prenasledovaným a utláčaných bratom. Pán nech vás požehnáva.“
Medzi skupinkami pútnikov z rôznych krajín Svätý Otec dnes osobitne pozdravil aj Slovákov, študentov Strednej zdravotníckej školy sv. Bazila Veľkého z Prešova. Na záver Svätý Otec ešte raz pripomenul zajtrajší sviatok Narodenia Panny Márie: „Mali by to byť jej narodeniny. A čo sa robí, keď mama slávi narodeniny? Pozdravujeme ju, blahoželáme... Zajtra majte na pamäti od skorého rána, vo vašom srdci a na vašich perách, že treba pozdraviť Pannu Máriu a vysloviť Zdravas Mária, ktoré vychádza zo srdca syna a dcéry. Dobre si to zapamätajte!“
Rozlúčil sa s prosbou o modlitbu a prianím požehnanej nedele i dobrej chuti k obedu.
(Preklad sr. Jaroslava Kochjarová CJ)
Peter Dufka SJ: Kontemplácia v činnosti
Kresťanská spiritualita má na jednej strane presne zadefinovaný obsah, ale na druhej strane je natoľko široká, že každý človek si v nej môže nájsť svoje miesto. Iné aspekty zdôrazňuje spiritualita karmelitánska, iné saleziánska, františkánska alebo dominikánska. Kým karmelitánska spiritualita sa sústreďuje na hlboký kontemplatívny výstup k Bohu, saleziánska kladie akcent na aktívnu výchovu mládeže. Benediktínska spiritualita je silne ovplyvnená zmyslom pre krásu liturgie a vedie k schopnosti vniknúť do tajomstva symbolu a znaku. Dominikánsku spiritualitu charakterizuje viac systematické filozoficko-teologické myslenie. Ide o rôzne akcenty tej istej kresťanskej spirituality.
Spiritualitu súčasného človeka veľmi dobre charakterizuje spojenie dvoch zdanlivo protirečivých výrazov, ktoré je jadrom jezuitskej spirituality. Ide o spojenie kontemplácie a činnosti. Zdôrazňuje vnímavosť na osobnú skúsenosť a neustále hľadanie toho, ako je Boh prítomný v živote každého z nás, ako aj vo svete okolo nás. Táto spiritualita so sebou prináša niekoľko plodných napätí. Skúsme si všimnúť dve z nich.
1. Napätie medzi dôverou Bohu a dôverou vo vlastný úsudok
Každá spiritualita kladie akcent na dôveru v Božiu prozreteľnosť. Ale toto nie je všetko. Sv. Ignác hovorí o tom, že by sme sa mali cvičiť v dôvere voči Bohu, ale zdôrazňuje i dôležitosť spolupráce s Božou milosťou. Podľa neho je Boh oslávený prostredníctvom nadprirodzených darov, ktorých darcom je on sám, ale nie menej je oslávený prostredníctvom prirodzených darov, o ktoré sa máme my sami usilovať a rozvíjať ich.
Zakladateľ jezuitov sa zo svojej skúsenosti naučil dôverovať Bohu, ale naučil sa používal i všetky prirodzene dostupné prostriedky. Prvenstvo má teda dôvera v Boha, ale nechýba tu osobitná citlivosť na túžby, nádeje a myšlienky, ktoré rezonujú v srdci človeka. Oni ho totiž vedú k rozvíjaniu prirodzených darov.
Sv. Terézia Avilská si osvojila túto spiritualitu. Bola presvedčená o tom, že nadprirodzené dary bez rozvíjania prirodzených nemôžu dosiahnuť svoju účinnosť. O prirodzených a nadprirodzených vlastnostiach spovedníka povedala, že keby si mala vybrať medzi vzdelaným spovedníkom a medzi svätým, vybrala by si toho prvého. Dôvod je v tom, že vedela, koľko zla môže napáchať nevzdelaný spovedník svojimi zlými a nemúdrymi radami. Osobne však dúfala, že nájde spovedníka, ktorý by mal obe tieto vlastnosti. Teda múdrosť i svätosť.
2. Napätie medzi modlitbou a činnosťou
Ide o napätie medzi túžbou zjednotiť sa s Bohom v modlitbe a túžbou realizovať svoje povolanie konkrétnym spôsobom, v konkrétnej službe.
Sv. Ignác predpokladal, že jezuiti budú mať zmysel pre modlitbu. Avšak toto vnútorné nasmerovanie by nemalo byť prekážkou plného pracovného nasadenia v rôznych oblastiach. Uplatňovanie tejto spirituality predpokladá schopnosť rozlišovať medzi praktizovaním modlitby a apoštolskou aktivitou. Vedie k tomu, aby človek nachádzal Boha vo všetkých veciach, ale nie menej v činnosti, ktorá sa takto stáva apoštolskou činnosťou.
Zo života sv. Ignáca je známa príhoda, ktorá mu vniesla nemálo svetla do konceptu kontemplácie a činnosti. Potom, čo sa vrátil z púte do Jeruzalema, začal študovať latinskú gramatiku v Barcelone. Bola to príprava na vyššie štúdiá za účelom „pomôcť dušiam“. Práve v tomto období cítil veľmi intenzívne duchovné hnutia, útechu a chuť k modlitbe. Neskôr nad touto skúsenosťou a hnutím duše reflektoval a prišiel jednoznačne k presvedčeniu, že išlo o pokušenie. Spoznal z vlastnej skúsenosti, ako zlý duch môže používať duchovné túžby a hnutia na to, aby človeka vykoľajil z cesty záväzkov a povinností.
Poznal som istú matku, ktorá bez ťažkosti nechala deti doma a utekala každý deň do kostola. Bola všemožne nápomocná miestnemu duchovnému. Vôbec jej v tom neprekážala skutočnosť, že sa deťom doma nemá kto venovať. Neskôr, keď deti vyrástli a založili si vlastné rodiny, ktoré sa im postupne rozpadávali, táto aktívna veriaca prestala chodiť do kostola. Bolo to práve v čase, keď doma už nikomu nechýbala a kedy duchovnú podporu jej dezorientované deti najviac potrebovali.
Táto spiritualita bola veľmi účinná v stredoveku, ale nestráca nič zo svojej aktuálnosti i dnes. Charakterizuje napríklad Fordtham univerzitu v New Yorku, ktorá má viac ako 15 000 študentov. Sú na svoju školu hrdí a vedia, čo znamená veľké písmeno F, ktoré s obľubou nosia na tričkách. Je to začiatočné písmeno názvu ich univerzity, ale je to i začiatočné písmeno šiestich anglických slov, ktoré ich univerzitu charakterizujú.
Prvým z nich je:
Faith – viera v Boha ako základná hodnota, na ktorej možno postaviť i ďalšie hodnoty. Je to základný kameň, bez ktorého stráca svoju stabilitu akákoľvek stavba. Zážitok a skúsenosť Boha prostredníctvom duchovných cvičení je niečo, čo zmenilo hodnotový systém mnohých študentov.
Fire - neustály vnútorný oheň, zápal za hodnotné veci, ktorý ženie človeka dopredu a dodáva mu sily. Je to niečo, čo strhuje a priťahuje i iných. Tento oheň však nesmie nikdy vyhasnúť, pretože i tu platí, že kto nehorí, nezapáli.
Flexibility – nie je to spiritualita vychodených a zabehnutých stereotypov. Sprevádza ju akási zdravá nespokojnosť, ktorá človeka ženie k stále novým cestám a objavom nových možností.
Fast - rýchlosť tu nemá podobu nerozvážnych činov, ale rozlišovania toho, kedy je čas veci premyslieť a premodliť, a kedy je čas konať. Táto spiritualita vie veľmi dobre o nebezpečnej ceste, ktorá vedie do záhuby. Je vydláždená kameňmi veľmi dobrých predsavzatí, ale ani jedného reálneho činu.
Friendship – priateľstvo je prístupová brána k srdciam druhých. Ak ju má človek zavretú, nielen že zakrátko zavládne smútok v jeho nádvoriach, ale jeho život sa stane osamoteným a často i smutne prázdnym. Priateľstvom máme ľahší prístup k duchovnému bohatstvu druhého človeka.
Funny – humor a radosť k tejto spiritualite neoddeliteľne patrí. Je prekvapujúce, s akou ľahkosťou a humorom vedia veľké osobnosti riešiť problémy, ktoré by iných zložili. Hugo Rahner vo svojej knihe Homo Ludens hovorí o tom, ako má samotný Boh zmysel pre humor a ako vstupuje do našich životov často takýmto spôsobom.
Milá priatelia, nikto neoľutuje, ak si osvojí niečo z tejto spirituality. Prináša síce niekoľko plodných napätí, ale posilňuje našu vieru, zapaľuje v nás oheň, vedie k flexibilite, k rýchlym rozhodnutiam a činom, privádza k priateľstvu a nadľahčuje humorom.
Vysielanie zo 7. septembra 2014
Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe
Týždenný prehľad zo 7. septembra
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre RTVS, vysielaný každú nedeľu o 5.00 hod. a v repríze večer o 18.15 hod. na vlnách Rádia Regina.
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved