 |  |
2014/09/12
Pápež František navštívi koncom novembra Turecko
Vatikán 12. septembra - Dnes ráno Svätá stolica dostala od prezidenta Turecka Recepa Tayyipa Erdogana oficiálny list, pozývajúci pápeža Františka na návštevu krajiny. Potvrdil to riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice páter Federico Lombardi. Ako ďalej povedal, bude sa teda pokračovať na príprave cesty, ktorá sa má uskutočniť v posledných novembrových dňoch, ale doba jej trvania a program ešte nie sú stanovené. -jk-
Pápež František si zajtra pripomenie obete Prvej svetovej vojny
Vatikán/Taliansko 12. septembra – Svätý Otec bude zajtra o 10.00 hod. sláviť svätú omšu za obete Prvej svetovej vojny na mieste vojenského pamätníka Redipuglia na severovýchode Talianska. Navštívi aj neďaleký cintorín padlých rakúsko-uhorských vojakov. Prítomným vojenským ordinárom a biskupom odovzdá symbolickú lampu, ktorej svetlo bude v ich diecézach pripomienkou hrôz a následkov vojen, ale tiež akéhokoľvek násilia a nespravodlivosti.
Ide o lampu nazývanú „Svetlo sv. Františka“, ktorá bude zapálená v príslušných diecézach počas slávení svätých omší na pamiatku storočnice začiatku Prvej svetovej vojny. Pochádza z kláštora františkánov v Assisi, pričom olej do lámp darovalo Slobodné združenie dona Luigiho Ciottiho, aktívne v boji proti mafii. Pochádza z olivových sadov skonfiškovaných mafiám v regiónoch Sicília a Puglia. Lampa sv. Františka aj svojimi materiálmi symbolizuje františkánske posolstvo: čistotu skla, silu oleja a svetlo plameňa. Sú na nej napísané slová modlitby svätca z Assisi: „Tam, kde je tma, nech prinášam svetlo“. Plameň „Svetla sv. Františka“ horí aj pri jeho hrobe v Assisi.
Na eucharistickej slávnosti v Redipuglii sa zajtra zúčastnia aj členovia Deviatej púte Ordinariátu ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky, vedenej Mons. Františkom Rábekom, vojenským ordinárom. Medzi prítomnými členmi diplomatického zboru bude aj veľvyslanec SR pri Svätej stolici Peter Sopko. -zk-
Obr.: Pamätník padlých počas Prvej svetovej vojny v Redipugli
Na modlitbe za rodiny v predvečer synody sa zúčastní aj pápež František
Vatikán 12. septembra - V predvečer blížiacej sa októbrovej synody o rodine sa na Námestí sv. Petra uskutoční 4. októbra večer v čase od 18.00 do 19.30 modlitbová pobožnosť, v závere ktorej sa zhromaždeným prihovorí Svätý Otec František. Táto iniciatíva talianskych biskupov, na ktorej sa zúčastnia synodálni otcovia, bude prejavom ochoty veriacich sprevádzať práce synodálneho zhromaždenia modlitbou. Tretie mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov sa bude konať v Ríme od 5. do 19. októbra na tému: „Pastoračné výzvy pre rodinu v kontexte evanjelizácie”.
Modlitbové stretnutie v sobotu 4. októbra bude v priamom prenose prenášané Vatikánskym televíznym centrom a
inými televíznymi kanálmi. -jk-
Svätý Otec v homílii: Napomínajme, ale v láske, pravde a pokore
Vatikán 12. septembra 2014 - Skutočné bratské napomínanie je bolestivé, pretože vychádza z lásky, pravdy a pokory. Povedal pápež František pri dnešnom slávení Eucharistie z liturgickej spomienky Mena preblahoslavenej Panny Márie v kaplnke Domu sv. Marty. Upozornil pritom, že ak nám napomínanie robí radosť, tá nie je od Boha. V evanjeliu dňa (Lk 6, 39-42) Ježiš karhá tých, ktorí vidia triesku v oku svojho brata, a nevnímajú brvno vo svojom vlastnom oku. V komentári k
tomuto úryvku sa Svätý Otec vracia k téme bratského napomenutia. Ako poznamenal, brat, ktorý urobí chybu, by mal byť napomenutý s láskou:
„Nemožno napomínať človeka bez lásky a milosrdenstva. Nemožno robiť chirurgický zákrok bez anestézie. Nemôže sa to, pretože pacient zomrie od bolesti. A láska je ako anestetikum, ktoré pomôže prijať liečbu a akceptovať napomenutie. Zobrať ho na bok a povedať mu to s jemnosťou, láskou.“
Na druhom mieste, musíme hovoriť pravdu, pokračoval Svätý Otec: „Nehovor niečo, čo nie je pravda. Koľkokrát sa v našich komunitách hovorí o inej osobe, čo nie je pravda, iba klebety. Ak by to aj bola pravda, ničí to povesť tej osoby.“ „Ohováranie zraňuje; ohováranie je fackou na povesti človeka, na srdci človeka. Iste, keď ti povedia pravdu, nie je príjemné počuť to, ale ak je povedaná s láskou a milosrdenstvom, je ľahšie prijateľná.“ Z tohto dôvodu „musíme hovoriť o chybách iných“ s láskou. Tretím bodom je napomínať s pokorou: Ak musíš napomenúť za nejakú maličkú chybu, pamätaj, že ty ich máš mnohé a väčšie!“
„Bratské napomenutie je skutkom na uzdravovanie tela Cirkvi. Keď je niekde diera v tkanive Cirkvi, musí byť zašitá. Je to ako keď mamy a babičky zašívajú, je nutné postupovať opatrne, tak sa musí postupovať aj pri bratskom napomínaní. Ak nie si schopný to urobiť s láskou, milosrdenstvom, pravdou a pokorou, spôsobíš krivdu, zranenie srdca tej osoby, ak pridáš navyše klebetu, ktorá zraňuje, staneš sa slepým pokrytcom, ako hovorí Ježiš. «Pokrytec, vyhoď najprv brvno zo svojho oka!» Pokrytec! Uvedomte si, že ty si väčší hriešnik ako ten druhý, ale ako brat musíš pomáhať a usmerňovať iných.“
„Znakom, ktorý nám snáď môže pomôcť, je skutočnosť, že keď cítime „istú radosť“, keď vidíme niečo čo sa nemá a máme nutkanie napomenúť za to. Vtedy musíme „byť na pozore, pretože to nie je od Pána“:
„Pri Pánovi je vždy kríž, ťažkosť robiť dobrú vec; pri Pánovi je vždy láska, ktorá nás privádza k jemnosti. Nesúďte. My kresťania máme pokušenie počínať si ako lekári: stavať sa mimo hry hriechu a milosti, akoby sme boli anjeli. Nie! To je to, čo hovorí Pavol: «Aby som azda, kým iným kážem, sám nebol zavrhnutý.» A kresťan, ktorý v komunite nerobí tieto veci, ani bratské napomenutie v láske, v pravde a pokore, sa diskvalifikovaný! Nedokázal stať sa zrelým kresťanom. Kiež nám Pán pomôže v tejto bratskej službe, takej krásnej a takej bolestivej, pomáhať našim bratom a sestrám, byť lepšími a nech nám pomáha robiť to vždy s láskou v pravde a pokore.“ -jk-
Dekrét o liturgickej úcte k svätým pápežom Jánovi XXIII. a Jánovi Pavlovi II.
Vatikán 12. septembra - Vzhľadom na početné otázky z celého sveta pápež František ustanovil, aby slávenie liturgických sviatkov svätých pápežov Jána XXIII. a Jána Pavla II. bolo uvedené vo všeobecnom rímskom kalendári, prvý 11. druhý 22. októbra, ako ľubovoľné spomienky.
Dekrét, ktorý vydala Kongregácia pre Boží kult a disciplínu sviatostí, je podpísaný prefektom spomínanej kongregácie kardinálom Antoniom Canizaresom lloverom, s dátumom 29. mája, teda mesiac po aprílovej kanonizácii oboch pápežov. Katolícka cirkev si tak bude každoročne pripomínať sv. Jána XXIII. 11. októbra, v deň začatia Druhého vatikánskeho koncilu (1962), a sv. Jána Pavla II. 22. októbra, teda v deň začatia jeho pontifikátu v roku 1978. -jk-
Slová kardinála Sandriho novým biskupom: Buďte spoľahlivými vodcami
Vatikán 12. septembra – Prefekt Kongregácie pre východné cirkvi kardinál Leonardo Sandri dnes slávil svätú omšu, ktorá je súčasťou programu formačnej konferencie pre biskupov vysvätených v priebehu posledných mesiacov. Konferenciu zorganizovala Kongregácia pre biskupov spolu s Kongregáciou pre evanjelizáciu národov.
V homílii kardinál Sandri spomenul pôvod dnešnej liturgickej spomienky Mena preblahoslavenej Panny Márie: pápež blahoslavený Inocet XI. ju ustanovil na poďakovanie Panne Márii za oslobodenie Viedne v roku 1683 od obliehania vojskami Osmanskej ríše. Svätý Pius X. ju presunul na stabilný dátum 12. septembra.
Kardinál Sandri inšpirovaný dnešným evanjeliom (Lk 6, 39-42) novovysvätených biskupov vystríhal, aby sa nestali slepými vodcami. Spomenul, že pastoračný pohľad vodcu môže oslepiť aj neschopnosť vidieť „brvno vo vlastnom oku“. Vyzdvihol úlohu biskupa, spojenú s učením veriacich a rozlišovaním prítomných čias vo svetle Zjavenia a magistéria Cirkvi. Preto je však podľa kardinála nevyhnutná pokora a obrátenie srdca, ako aj vôľa nechať sa uzdravovať Otcom v modlitbe, sviatostiach a prostredníctvom lásky k blížnemu. „Úprimné vedomie našej slabosti a bezpečná istota o sile Pánovho milosrdenstva nás zachránia od každej nenáležitej dôvery v seba samých namiesto dôvery v neho. Učeníci sa stávajú spoľahlivými vodcami práve vďaka tomu, že sa každý deň zverujú Bohu všetkého milosrdenstva. Mária nech nám od Pána vyprosí odvahu byť spoľahlivými vodcami, pastiermi podľa Kristovho srdca, horlivými v ohlasovaní evanjelia a obávajúcimi sa jedine toho, žeby ono bolo nepoznané. Aby sme boli hodnoverní, vyznávajme každý deň našu slabosť. Svetlo Veľkej noci a plameň Zoslania Ducha Svätého nech zaplavia nášho ducha. Nech sa v nás naplnia slová žalmu: «v tvojom svetle uvidíme svetlo» (Ž 36, 10). -zk-
Svätý Otec biskupom Konga: Rodina je základom a cestou pokoja
Vatikán 12. septembra - Pokoj, rodina a mladí. To sú tri kľúčové slová z odkazu Svätého Otca biskupom Konga, ktorých prijal na záver ich návštevy Ad limina. Svoj príhovor im odovzdal v písomnej podobe.
Pápež František v ňom venoval osobitnú pozornosť mladým a deťom, ktorí trpia v dôsledku neistoty života, tým, že nemajú možnosť študovať, či nájsť si prácu. Svätý Otec s hrôzou myslí na tie deti a mladých, ktorí sú nútene naverbovaní do armády a musia zabíjať. Biskupov Konga v odovzdanom príhovore povzbudil k akejkoľvek pomoci týmto mladým, a to najmä vytváraním priestoru na ich ľudskú, duchovnú a profesionálnu formáciu. Zdôraznil, že najefektívnejším spôsobom na prekonanie násilia, etnických nerovností a sporov je „predostrieť mladým kritického ducha a pomôcť im dozrievať v evanjeliových hodnotách“. Okrem toho podľa Svätého Otca treba posilniť pastoráciu na univerzitách a v školách.
Biskupov Konga pápež František v texte príhovoru vyzval k úsiliu „o vytvorenie spravodlivého a trvalého pokoja, prostredníctvom pastorácie dialógu a zmierenia medzi jednotlivými časťami spoločnosti“. Pri téme pokoja spomenul aj potrebu podporovať proces odzbrojenia a spoluprácu s inými náboženskými vierovyznaniami.
Svätý Otec biskupov Konga povzbudzuje aj k podpore rodín, ktoré v krajine veľmi trpia v dôsledku vojny a chudoby. „Rodina je zdrojom bratstva, základom a primárnou cestou pokoja“, uviedol v odovzdanom príhovore Svätý Otec. -zk-
Pápež Talianskej biblickej spoločnosti: Láska nás robí schopnými porozumieť jazyku Boha
Vatikán 12. septembra - Pápež František prijal dnes na audiencii účastníkov 43. národného biblického týždňa, organizovaného Talianskou biblickou spoločnosťu. Stretnutie biblistov otvára oslavy 50. výročia dogmatickej konštitúcie Druhého vatikánskeho koncilu o Božom zjavení Dei verbum, vydanej 18. novembra 1965. Svätý Otec v príhovore počas dnešného stretnutia v Klementínskej sále Apoštolského paláca poukázal na otvorenie obzorov, ktoré je dôsledkom dlhého úsilia a prác koncilu, a tiež na sprístupnenie bohatstva Svätého písma koncilom. Ako povedal, kresťan to dnes potrebuje viac ako kedykoľvek pred tým, pretože čelí „protirečivým kultúrnym provokáciám“.
„Aby viera mohla zažiariť, aby nebola udusená, musí byť neustále živená Božím slovom“ – pripomenul Svätý Otec. Vyjadrením uznania a vďačnosti za službu biblistov ako univerzitných profesorov a vedcov zdôraznil tiež význam biblickej exegézy pre Boží ľud: „Pravá úcta k inšpirovanému Písmu vyžaduje, aby sme vynaložili všetko úsilie na správne pochopenie jeho zmyslu.“ Keďže výskum pre porozumenie biblických textov nemôže robiť každý kresťan osobne, táto úloha je zverená exegétom, ktorí sú „zodpovední v tejto oblasti za dobro všetkých“, povedal pápež. Poukázal na potrebu toho, aby bola katolícka exegéza pomocou kresťanskému ľudu pre jasnejšie poznanie Božieho slova v biblických textoch a pre plnšie spojenie sa s Bohom.
„Preto je samozrejme nutné, aby sám exegéta dokázal vnímať v textoch Božie slovo, a to je možné len vtedy, ak je jeho duchovný život oživovaný dialógom s Pánom. Inak exegetický výskum zostáva neúplný a stráca zo zreteľa svoj hlavný cieľ“.
„Katolícka exegéza sa nemá podobať prameňu vody, ktorý sa stráca v piesku hyperkritickej analýzy. Preto popri akademickej kompetencii je u katolíckeho exegétu potrebná predovšetkým viera, prijímaná a zdieľaná so všetkými veriacimi“ – povedal pápež František a následne, citujúc slová svätého Jána Pavla II., pokračoval: „«Aby sme sa dostali k úplne platnému výkladu slov inšpirovaných Duchom Svätým, musíme my sami byť vedení Duchom Svätým, musíme sa za to modliť, modliť veľa, vyprosovať si v modlitbe vnútorné svetlo Ducha a poslušnosť tomuto svetlu, prosiť o lásku, ktorá jediná nás robí schopnými porozumieť jazyku Boha, ktorý je láska» (1 Jn 4,8.16).“
Svoj dnešný príhovor biblistom Svätý Otec ukončil poukázaním na vzor, ktorý máme v Panne Márii. Evanjelista Lukáš o nej hovorí, že „meditovala vo svojom srdci“ o slovách a udalostiach, ktoré sa týkali jej Syna Ježiša (pozri 2,19). „Panna Mária nás učí úplne prijať Božie slovo, a to nielen prostredníctvom intelektuálneho skúmania, ale celým naším životom.“ -jk-
Cirkev v Konžskej demokratickej republike
Ako sme už informovali, so začiatkom septembra vo Vatikáne opäť pokračujú návštevy Ad limina apostolorum. Svätý Otec minulý týždeň prijal biskupov Kamerunu a začiatkom tohto týždňa kapverdských biskupov. Momentálne, od 11. do 15. septembra, je na rade návšteva Ad limina biskupov Konga. Priblížme si teda situáciu v Cirkvi v tejto krajine.
Konžská demokratická republika sa nachádza v centrálnej časti Afriky pozdĺž rovníka, jej hlavným mestom je Kinshasa. Patrí k jedným z najväčších afrických krajín, rozlohou má viac než 2 milióny km2. Krajina, ktorá je bývalou belgickou kolóniou, sa istý čas v minulosti nazývala Zair. Nezávislosť od Belgicka dosiahla v roku 1960, no od šesťdesiatych rokov minulého storočia trpela dlhotrvajúcou občianskou vojnou a konfliktami, ako aj režimom diktátora Mobulu.
Čo sa týka obyvateľstva, tvorí ho takmer 70 miliónov osôb, pričom spolu s vysokým prirodzeným prírastkom obyvateľstva je tu zaznamenaná aj vysoká úmrtnosť, a to aj u detí. V dôsledku dlhotrvajúcej vojny vo východnej časti krajiny sa približne dva milióny obyvateľov stali utečencami. Hlavnou etnickou skupinou je skupina bantu. V tropických pralesoch sa nachádza aj malá skupinka pigmejov.
Z hľadiska náboženskej príslušnosti v krajine prevažujú kresťania, pričom katolíci tvoria približne 52% populácie, ďalšie typy kresťanov tvoria 30%, tradičné kulty tvoria 10% a moslimovia 10%.
Cirkev v Kongu patrí medzi najstaršie Cirkvi subsaharskej Afriky. Prvé misie v krajine začali v roku 1488. Cirkev v Kongu, ktorá má 47 diecéz rozdelených do šiestich cirkevných provincií, sa teší rozkvetu nových povolaní ku kňazstvu aj k zasvätenému životu. Pôsobí tu viac než štyri tisíc diecéznych kňazov, viac než 170 inštitútov zasväteného života a spoločností apoštolského života, ku ktorým celkovo patrí takmer 11-tisíc rehoľníkov a rehoľníc. Cirkev je tiež charakteristická aktívnou účasťou laikov na jej živote a misii, pôsobia tu početné laické združenia a hnutia. Na čele Biskupskej konferencie Konga je Mons. Nicolas Djomo Lola, biskup diecézy Tshumbe.
Medzi problémy miestnej Cirkvi patria náklonnosť niektorých veriacich k mágii a strigônstvu, ako aj silná prítomnosť siekt a ich ofenzívna činnosť v krajine. Dochádza tu tiež k rozdeleniu rodín, ako aj k narušeniu morálnych hodnôt. Najmä vo východnej časti krajiny stále pretrvávajú nepokoje spôsobené prítomnosťou ozbrojených skupín a rebelov.
„Hlavné výzvy v našej krajine sú spojené s evanjelizáciou. Stále viac rastie potreba evanjelizácie do hĺbky, ktorá by u našich veriacich viedla k zakoreneniu a upevneniu ich viery v Krista v kontexte poznamenanom ofenzívou siekt, extrémnou chudobou a nedostatkom pokoja. Prioritami v pastorácii sú teda evanjelizácia do hĺbky, šírenie trvalého pokoja a kresťanská rodina“, povedal Mons. Nicolas Djomo Lola, predseda Konžskej biskupskej konferencie.
Biskupská konferencia Konga je charakteristická svojou pozornosťou voči sociálno-politickej situácii v krajine. V spolupráci s biskupskými konferenciami iných krajín sa usiluje napomôcť vykoreneniu príčin nestability v krajine, ku ktorým patrí aj vykorisťovanie spojené s nelegálnou ťažbou nerastného bohatstva niektorými spoločnosťami. Biskupi bojujú za to, aby tieto spoločnosti dodržiavali pravidlá a aby tak miestnemu obyvateľstvu umožnili mať osoh z nerastného bohatstva ich krajiny. -zk-
Zamyslenie P. Bubáka k sviatku Povýšenia sv. Kríža
Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k sviatku Povýšenia sv. Kríža (Lk 9, 18-24): Kríž ako rozhodnutie
Milí priatelia, kríž a kresťanstvo sú dve veci, ktoré patria neoddeliteľne ku sebe. Kríž je najzákladnejším symbolom kresťanov. A tak všade, kde sú kresťania, je kríž: všade, kde kresťania žijú, kde sa stretávajú, kde sú pochovaní. A je to správne. Veď predsa Ježiš povedal, že ak sa chceme pokladať za jeho nasledovníkov, mali by sme brať na seba kríž denno-denne. Lenže, čo to naozaj znamená?
Väčšina kresťanov toto chápe tak, že keď do nášho života príde kríž, ktorí sme si nezvolili – napríklad choroba, či iné podobné nešťastie – máme sa pri jeho nesení zjednotiť s Kristom a tak svoje utrpenie urobiť súčasťou utrpenia Kristovho. Naše utrpenie môže tak dostať novú hodnotu a my novú silu niesť ho.
Aj keď takéto chápanie kríža je správne, predsa Ježiš, keď hovorí o kríži, má na mysli skorej kríž, pre ktorý sa rozhodneme dobrovoľne. Pre chorobu sa nerozhodneme, tá príde. No sú kríže, ktoré sú výsledkom boja so zlom. A presne toto je kríž, ktorý niesol a na ktorom zomrel Ježiš.
Že práve tento typ kríža mal Ježiš na mysli, keď nás pozýval k neseniu svojho kríža, svedčí jeho výrok, ktorý nájdeme u evanjelistu Lukáša: „Syn človeka musí mnoho trpieť, musí byť zavrhnutý od starších z ľudu, veľkňazov a zákonníkov, musí byť zabitý...“ (9, 18-24). Ježiš niesol svoj kríž – a neskôr na ňom aj zomrel – predovšetkým preto, lebo bojoval so zlom okolo seba.
Pozrime sa ako: Ježiš nebol spokojný s hriechom, ktorí ľudia konali. Niektorí by možno povedali: chýbala mu tolerancia. Ľudia si predsa môžu robiť čo chcú. Je jasné, že človek musí byť tolerantný. Aj keď láska k človeku by nás nemala nechať nečinnými, keď niekoho vidíme, ako ho jeho životný štýl vedie k jasnej sebadeštrukcii, ak nám dá najavo, že sa nemáme čo do neho starať, že je to jeho vec, máme ho nechať na pokoji. Ale ak ide o zlo, ktoré zasahuje aj do životov iných ľudí, vtedy musí hovoriť, aj keď ho to bude čosi stáť. To bolo presne to, čo priviedlo Ježiša na ten jeho definitívny kríž. Ježiš hovoril proti sociálnemu hriechu v svojom prostredí. Hovoril proti vydieračom, vykorisťovateľom chudobných, vyjedačom sirôt a vdov. Hovoril proti zbíjaniu na daniach. Hovoril o nespravodlivosti v ľudských vzťahoch. Hovoril o pokrytectve, ktoré nebolo ničím iným iba hrou so slabšími. Hovoril proti korupcii, úplatkárstvu, zanedbávaniu slabých, detí a bezmocných. Spomeň si na akýkoľvek hriech, Ježiš proti nemu bojoval. Bojoval nie násilne, nie agresívne, ale pomaly, vytrvalo, dennodenne.
I my máme, ak máme byť Ježišovými nasledovníkmi, bojovať podobne: pomaly, nenásilne, ale predsa výrečne a účinne dennodenne proti hriechu okolo nás. Nemlčať, keď treba hovoriť. Toto nám pochopiteľne prinesie kríž. Kto sa do ničoho nemieša, kto žije ako chameleón, kto nemá svoj jasný názor, kto len študuje každé prostredie, v ktorom sa nachádza, aby sa potom mohol v ňom diplomaticky prispôsobiť... ten nebude nikdy za svoje postoje a názory trpieť. Lenže nebude nikomu ani oporou a aj jeho zásluhou sa bude vo svete šíriť nie dobro, ale zlo. A aj on bude zaň niesť zodpovednosť.
Je tu však aj ďalší zmysel kríža, ktorý Ježiš nemusel niesť za seba, ale nesie ho spolu s nami: to je boj proti hriechu v sebe. Každý z nás v sebe cíti, že je v ňom niečo, čo ho ťahá kamsi, čo pre neho nie je dobré. Sú ľudia, ktorí nevzdorujú. Hovoria si: Ja chcem žiť! Dosť už bolo zapierania! Dosť už bolo disciplíny! To je o ničom! Lenže takýto život sa nakoniec premení na smrť. Presne tak, ako to hovorí Ježiš: Kto si chce zachrániť svoj život, stratí ho. Nie je to preto, že by to bol Boh tak vymyslel. Je to jednoducho rafinovanosť hriechu. Spomeňte si na mnohé veci, ktorých sme sa my alebo iní stali postupne otrokmi, o ktorých sme si my alebo oni mysleli, že sú životom: alkohol, jedlo, droga, či rozličné sexuálne chúťky.
Pri tomto druhu kríža nás Ježiš teda povzbudzuje vlastne k disciplíne. Disciplína spôsobuje bolesť. Disciplína, to je kríž. No bez disciplíny je človek stratený. Majstrovsky o tom píše americký psychiater Scott Peck vo svojej knihe Nevyšlapanou cestou. Jej prvá kapitolka je zasvätená práve budovaniu disciplíny. Peck si tu všíma štyri dôležité skutočnosti, ktoré v snahe o žitie života disciplíny hrajú dôležitú rolu: oddialenie pôžitku, prevzatie osobnej zodpovednosti za svoj život, oddanosť realite a vyváženosť. My si tu pre krátkosť času všimneme len dva: prvý a posledný: oddialenie pôžitku a vyváženosť. Oddialenie pôžitku je základný princíp výchovy. Najprv si vykonaj povinnosť, ktorá ti prináša často bolesť a utrpenie a až potom príde rad na príjemnosť (napr. najprv sa nauč učivo zo školy a až potom sa choď hrať futbal s kamarátmi). Ak to obrátime a začneme s pôžitkom, k vykonaniu povinnosti nikdy nepríde. A samozrejme, nikdy nebudeme disciplinovaní a náš život nebude nikdy životom tvorivým a plnohodnotným. Koľkí však toto poradie v skutočnosti zachovávame? Myslím, že všetci máme v tejto oblasti svoje resty.
Čo sa týka vyváženosti, Scott Peck tu uvádza príklad zo svojho vlastného detstva. Keď bol desaťročným chlapcom, rodičia mu kúpili bicykel. Na svojej prvej jazde sa spustil dolu kopcom na ulici, kde bývali. Ako tak naberal na rýchlosti, stúpal mu adrenalín a tým aj vzrušenie. Chcel dosiahnuť maximálne možnú rýchlosť a tým aj maximálne možné vzrušenie. No vtom sa pred ním zrazu vynorí zákruta a on skončí s polámanými končatinami a s polámaným bicyklom. Keby svoju túžbu po vzrušení bol vyvážil svojím rozumom, ktorý by ho bol viedol k čiastočnému pribrzďovaniu, nemusel skončiť takto zle. No jeho život nebol v tej chvíli vyvážený a tak skončil zle. Toto je obraz života mnohých z nás. Chcem vzrušenie v maximálne možnej miere. Nechceme nič pribrzďovať, lebo pôžitok by nebol dokonalý. A krach je potom veľký.
Toto hovorí takmer neveriaci psychiater. Tým dosvedčuje len to isté, čo dávno pred ním hovoril Ježiš: stratiť svoj život, aby sme ho našli. Dennodenne sa zriekať toho, čo na prvý pohľad vyzerá príťažlivo a tak niesť kríž. Dennodenne sa postaviť proti zlu v sebe, proti tým ťahaniam a vábeniam, ktoré sa v nás ozývajú. Každý sa poznáme, každý vieme, kde je to naše špeciálne miesto.
Milí priatelia, nech nám ukrižovaný Ježiš dá silu, aby sme dokázali urobiť kríž dôležitou súčasťou nášho života.
Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu
Štvrtkový komentár Mons. Mariána Gavendu
Vysielanie z 12. septembra 2014
Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved