 |  |
2014/09/18
Pápež František biskupom: Nič nie je dôležitejšie než privádzať ľudí k Bohu!
Vo štvrtok 18. septembra sa pápež František stretol vo Vatikáne s dvoma väčšími skupinami biskupov. Prvú tvorili pätnásti členovia Konferencie biskupov Pobrežia Slonoviny na čele s arcibiskupom Abidžanu Mons. Jean-Pierre Kutwom. Biskupi, ktorí si okrem osobných rozhovorov prevzali v písomnej podobe pripravený príhovor Svätého Otca, sa v rámci návštevy Ad limina zdržia v Ríme do konca týždňa. Po nich Svätý Otec prijal skupinu nových biskupov z celého sveta, vysvätených v období uplynulého roka. Títo v Ríme absolvovali formačný kurz, každoročne organizovaný Kongregáciou pre biskupov a Kongregáciou pre východné cirkvi. Stretnutie, ktoré sa konalo v Klementínskej sále, Svätý Otec využil na vytvorenie osobného kontaktu s každým z nich z tváre do tváre: „Je krásne vidieť, ako sa v tvári každého odráža jeho osobné tajomstvo a čítať v nej to, čo tam vpísal Pán. Je útechou môcť konštatovať, že Boh nenechá svoju Nevestu bez pastierov podľa jeho srdca.“
V príhovore biskupom začínajúcim svoju službu sa pápež František sústredil na potrebu blízkosti biskupa k miestnej cirkvi, osobitne voči kňazom a Božiemu ľudu. Zdôraznil význam stabilnej prítomnosti biskupa v diecéze a jeho postoja lásky, ktorá ho postupom času pripodobní k veriacemu spoločenstvu tak, ako sa milujúci manželia po rokoch začínajú ponášať jeden na druhého. Vyzval biskupov ísť do hĺbky, „prebývať v Pánovi“ a neunikať od neho, byť zahĺbení v jeho slove a v Eucharistii a predovšetkým v jeho kríži: „Vaším povolaním nie je byť strážcami akejsi zlyhávajúcej masy, ale byť udržiavateľmi evanjeliovej radosti - Evangelii gaudium -, a preto vám nesmie chýbať to jedinečné bohatstvo, ktoré máme, aby sme ho rozdávali, a ktoré si svet sám nemôže darovať: radosť z Božej lásky.“
Biskupov povzbudil, aby stáli pri svojom ľude aj v jeho zlyhaniach a nepodľahli pokušeniu chcieť ho vymeniť za iný: „Milujte ľud, ktorý vám Boh dal, aj keby sa «dopustili veľkých hriechov», neúnavne «vystupujte k Pánovi» vyprosovať od neho odpustenie a nový začiatok, aj za tú cenu, že budú zotreté mnohé vaše nepravé obrazy o Božej tvári alebo predstavy o tom, ako udržiavať ľud v spojení Bohom (porov. Ex 32,30-31).“
Ďalšie povzbudenie sa týkalo starostlivosti biskupa o kňazov, venovania „vnútorného priestoru“ pre ich prijatie s vnímavosťou voči ich potrebám. Napokon Svätý Otec hovoril o vzťahu biskupa k Božiemu ľudu: „Tento ľud potrebuje vašu trpezlivosť, aby ste ho opatrovali a viedli ho k rastu. Viem dobre, ako veľmi sa naša doba stala púšťou. Osoží teda pri vedení vášho ľudu napodobňovať Mojžiša, bez strachu, že zomriete v cudzine, ale stravujúc celú vašu energiu nie pre seba, ale pre vovedenie k Bohu tých, ktorých vediete. Nič nie je dôležitejšie než privádzať ľudí k Bohu! Zvlášť vám kladiem na srdce mladých a starších.“ Svoj príhovor pápež František zakončil žičením, aby noví biskupi dokázali prebúdzať svoje cirkvi ako bdejúci strážcovia, ako mužovia schopní zušľachťovať Božiu roľu a ako pastieri, ktorí dokážu neustále obnovovať jednotu a
svornosť. -jb-
Štvrtková homília Svätého Otca: Priznanie vlastných hriechov otvára srdce
Vatikán 18. septembra – Odvaha priznať si, že sme hriešnici, nás otvára Ježišovmu pohladeniu a jeho odpusteniu. To je odkaz Svätého Otca z rannej svätej omše v Dome sv. Marty.
Dnešná liturgia nám v evanjeliu (Lk 7, 36-50) predstavuje hriešnicu, ktorá Ježišovi umýva nohy vlastnými slzami, natiera mu ich voňavým olejom a utiera ich svojimi vlasmi. Ježiš je pozvaný do domu farizeja, muža na úrovni, kultivovaného, ktorý chcel počuť Ježiša a jeho učenie, chcel sa o ňom dozvedieť viac. No vo svojom vnútri súdi ako hriešnicu, tak i Ježiša, pretože uvažuje takto: «Keby tento bol prorokom, vedel by, kto a aká je to žena, čo sa ho dotýka, že je to hriešnica.» Podľa slov Svätého Otca to nebol zlý človek, no nedokázal pochopiť gesto ženy.
„Nedokáže pochopiť základné gestá, tieto základné ľudské gestá. Možnože tento muž už zabudol ako sa hladí dieťa či ako sa utešuje starenka. Vo svojich teóriách, myšlienkach, či vo svojom živote toho, kto je pri moci - pretože bol možno poradcom farizejov - už zabudol na základné životné gestá, prvé gestá, ktoré sme my všetci, hneď po narodení, začali prijímať od našich rodičov.“
Ako zdôraznil Svätý Otec, Ježiš farizeja napomína s pokorou a nehou. Jeho trpezlivosť, láska, vôľa spasiť všetkých ho vedie k tomu, že mu vysvetľuje, čo vlastne tá žena urobila a tiež ktoré zdvorilostné gestá neprejavil on zo svojej strany. A za šumu pohoršených prítomných hovorí žene: «Tvoje hriechy sú odpustené.» «Tvoja viera ťa zachránila. Choď v pokoji!»
„Slovo o ‚záchrane‛ - «Tvoja viera ťa zachránila» - hovorí len žene, ktorá je hriešnicou. A hovorí jej to preto, lebo dokázala svoje hriechy oplakať, dokázala ich vyznať, povedať: ‚som hriešnica‛, dokázala si to priznať. Ježiš tieto slová nehovorí ostatným prítomným, ktorí síce neboli zlí, no mysleli si, že nie sú hriešnikmi. Hriešnikmi boli tí druhí: mýtnici, prostitútky..., títo boli hriešnikmi. No slovo: ‚Si zachránený, si zachránená, zachránila si sa‛ Ježiš hovorí jedine tomu, kto si vie otvoriť srdce a priznať si, že je hriešnikom. Spása vchádza do srdca jedine vtedy, keď my sami otvárame srdce v pravde našich hriechov.“
Ako pripomenul pápež František, privilegovaným miestom stretnutia s Ježišom sú naše vlastné hriechy. Môže nám to síce znieť ako heréza, ale hovoril to už sv. Pavol, ktorý sa chválil výlučne dvoma vecami: svojimi hriechmi a zmŕtvychvstalým Kristom, ktorý ho spasil.
„Preto priznanie si vlastných hriechov, uznanie vlastnej biedy, toho čím sme a čo sme schopní vykonať alebo sme to vykonali, predstavuje práve tie dvere, ktoré sa otvárajú Ježišovmu pohladeniu, jeho odpusteniu, jeho slovu: ‚Choď v pokoji! Tvoja viera ťa zachraňuje!‛, lebo si mal odvahu otvoriť svoje srdce tomu jedinému, ktorý ťa môže spasiť.“
Pokrytcom Ježiš hovorí: „Prostitútky a mýtnici vás predchádzajú do Nebeského kráľovstva“. „Toto sú silné slová!“, hovorí Svätý Otec a dodáva: „Lebo tí, čo sa považujú za hriešnikov, otvárajú svoje srdce pri vyznaní hriechov, pri stretnutí s Ježišom, ktorý za nás všetkých vydal svoju krv“. -zk-
Pastorálny projekt Evangelii gaudium – medzinárodná konferencia vo Vatikáne
Vatikán 18. septembra – V Aule Pavla VI. sa dnes začalo medzinárodné stretnutie na tému „Pastorálny projekt Evangelii gaudium“, organizované Pápežskou radou na podporu novej evanjelizácie. Zúčastňujú sa ho biskupi a
pastorační pracovníci, ktorých úlohou je rozoznávať, ako má Cirkev odpovedať na Pánovu výzvu k novej evanjelizácii s obnoveným misijným duchom a kresťanskou radosťou. Trojdňové podujatie potrvá do 20. septembra. Očakáva sa, že zajtra popoludní na ňom vystúpi aj Svätý Otec František.
Zakladateľ spoločenstva Archa Jean Vanier dnes predniesol svoje svedectvo o „načúvaní chudobným“. S príspevkom „Od Evangelii nuntiandi k Evangelii gaudium“ vystúpil bruselský arcibiskup Mons. André Léonard a Mons. Rino Fisichella ako predseda usporiadateľskej inštitúcie hovoril o hlavnej téme stretnutia. Ďalšie príspevky sa počas piatka a soboty zamerajú na témy: pastorácia v meste, rodina, ľudová zbožnosť, pastorálna konverzia, spiritualita evanjelizátorov, ľud ako subjekt evanjelizácie, sociálne médiá, evanjelizácia prostredníctvom krásy (via pulchritudinis), kultúra stretnutia, kerygmatické ohlasovanie, katechéza, homília, dynamizmus radosti v kresťanskom živote. -jb-
Obr.: Jean Vanier, zakladateľ komunity Archa
Sydney má nového arcibiskupa metropolitu
Vatikán 18. septembra - Svätý Otec vymenoval arcibiskupa metropolitu austrálskeho Sydney. Stal sa ním 54-ročný Mons. Anthony Colin Fisher OP, ktorý od roku 2010 pôsobil ako biskup diecézy Parramatta a predtým bol pomocným biskupom Sydney. Niekdajší novicmajster dominikánov s bohatými skúsenosťami z akademického prostredia je aj zakladateľom Inštitútu Jána Pavla II. pre manželstvo a rodinu v Melbourne a bol koordinátorom prípravy na Svetové dni mládeže 2008 v Sydney.
Na čele arcidiecézy Sydney Mons. Fisher nahradí kardinála Pella, ktorého Svätý Otec začiatkom tohto roka vymenoval za prefekta Ekonomického sekretariátu Svätej stolice. -zk-
Návšteva Svetového židovského kongresu u pápeža Františka
Vatikán 18. septembra - V súvislosti so židovským sviatkom nástupu nového roka Roš Hašana, ktorý pripadne na 24. septembra, sa Svätý Otec stretol s delegáciou Svetového židovského kongresu (World Jewish Congress - WJC). Návšteve, ktorú prijal v stredu 17. septembra popoludní v Dome sv. Marty, pápež František vyjadril svoje blahoprianie a podľa informácie vatikánskeho denníka L´Osservatore Romano hovorili spolu aj o situácii na Blízkom východe a probléme náboženského fundamentalizmu.
Asi 30-člennú delegáciu viedol predseda WJC Ronald Lauder, za účasti riaditeľa latinskoamerickej zložky WJC Claudia Epelmana, ktorý je zodpovedný za dialóg WJC so Svätou stolicou, a tiež predsedu Únie židovských obcí Talianska Renza Gattegnu. Pápežovi priniesli okrem iných darčekov aj medovú tortu ako symbol dobrého začiatku roka. Svätý Otec každému z nich venoval pamätnú medailu zo svojej cesty vo Svätej zemi a poprosil ich o modlitbu za pokoj a zmierenie najmä v krajinách, kde sú kresťania prenasledovaní a diskriminovaní. -jb-
Pápež František v tvíte: Prosme Máriu o radosť v slobode Božích detí
Mária, daruj nám milosť byť radostnými v slobode Božích detí. (Tvít pápeža Františka z 18. septembra 2014) -zk-
Cirkev v Albánsku od sv. Pavla po bl. Matku Terezu
Albánsko – trojmiliónová balkánska krajina s moslimskou väčšinou, niekdajšia bašta najtvrdšej komunistickej ateizácie. Okrem 56 percent moslimov je tu aj menšia islamská komunita „bektaši“ hlásiaca sa k súfizmu, náboženskému prúdu z čias tureckého vplyvu, tvoriaca dve percentá. Dnes sa v Albánsku ku Katolíckej cirkvi hlási takmer 16 percent obyvateľstva a 7 percent tvoria pravoslávni kresťania. História kresťanskej viery v tejto krajine je mimoriadne zaujímavá. Priblížme si ju v krátkosti.
Kresťanstvo je v Albánsku prítomné už od apoštolských čias. Oblasť označovaná v antike ako Ilýria bola evanjelizovaná pravdepodobne už sv. Pavlom a jeho učeníkom Títom. V liste Rimanom nachádzame tieto Pavlove slová: «Tak som všetko dookola od Jeruzalema až po Ilýriu naplnil Kristovým evanjeliom» (Rim 15,19). Mesto Drač (Durrës) malo už v roku 58 svojho biskupa, sv. Cézara. Najskoršie historické správy o stave Cirkvi v Ilýrii pochádzajú z čias Diokleciánovho prenasledovania z roku 303, výnimkou je len skoršia správa Euzébia, ktorý potvrdzuje evanjelizáciu Skýtie apoštolom Ondrejom.
Vo štvrtom storočí už takmer celá krajina prijala kresťanstvo, pričom sa na území bolo rozložených 5 biskupstiev. Účasť biskupov z Ilýrie (Sirmium, Sardika, Skupi, Marcianopolis) bola zaznamenaná už na Nicejskom koncile v roku 325, na Efezskom koncile v roku 431 ako aj na Chalcedónskom koncile v roku 451 (Lukáš z Drača). V tomto období až po príchod Slovanov v siedmom storočí sa štyri civilné provincie, do ktorých bolo územie rozdelené, kryli s cirkevnými provinciami, ktoré boli hlavou štyroch metropolií: Skupi (Skopje v dnešnom Macedónsku), Dyrrachium (dnes Drač), Nicopolis (dnešná Preveza) a Scodra (Skutari). V Ilýrii sa uskutočnili štyri koncily: prvý v roku 375 zvolal Valentinián I., druhý v roku 415 zvolal Perigenes, tretí sa konal v roku 516 a štvrtý, ktorý nebol uznaný, v roku 550.
Po tom, ako krátko pred svojou smrťou rímsky cisár Teodózius (395) rozdelil ríšu medzi svojich synov Honória a Arkádia, bolo Albánsko priradené k Východorímskej ríši. Vplyv Byzantu užšie spojil tunajšiu cirkev s Konštantínopolom, pričom istá časť albánskeho územia zostala spojená s Rímom. Spolu s koncom Byzantskej ríše sa Albánsko stalo územím, o ktoré súperili Benátčania, Bulhari, Srbi, Svévi či Anjouovci. Na náboženský život mal veľký vplyv vznik a rozkvet mníšskych rádov ako sú benediktíni a baziliáni a následne aj žobravých rádov, františkánov a dominikánov.
V 15. storočí tu dochádza k útokom zo strany Osmanskej ríše, ktorým krajina 25 rokov odolávala vďaka albánskemu národnému hrdinovi a zároveň aj veľkému zástancovi kresťanskej viery Jurajovi Kastriotovi Skanderbegovi, ktorého pápež Kalixt III. označil za „Kristovho atléta“. Prevaha Osmanskej ríše od roku 1478 znamenala tiež prenikanie moslimských kolónií do opustených miest, ktoré za sebou zanechali utekajúci Benátčania i miestne obyvateľstvo. Utiekli aj príslušníci katolíckeho kléru a rehoľné rády s výnimkou františkánov. Keďže kontakt s Rímom bol znemožnený, katolícke spoločenstvá na severe územia boli v tomto období odkázané samy na seba, zatiaľ čo spoločenstvá na juhu boli pod vplyvom pravoslávneho Konštantínopolského patriarchátu.
Avšak aj napriek tureckej okupácii zotrvala väčšina albánskeho obyvateľstva po celé ďalšie storočie kresťanská a pokračovala v boji o nezávislosť za pomoci Benátok, Španielska, no najmä zo strany pápeža. Predovšetkým katolíci sa snažili čeliť islamizácii a zachovávať si svoju albánsku kultúrnu identitu. Vďaka nim došlo k zrodu národnej literatúry. Prvým albánskym literárnym textom je preklad latinského misála z roku 1555. Práve túto liturgickú knihu označovanú ako Buzukusov misál daruje Svätý Otec František v podobe faksimile, čiže vernej kópie, albánskemu prezidentovi pri návšteve Tirany. Vráťme sa však ešte do 17. storočia, kedy sa v Albánsku s postupným zintenzívňovaním islamizácie začína rozhodnejšie prejavovať vôľa k národnému odboju, ktorého protagonistom bola opäť Katolícka cirkev. Impulz k politickému a náboženskému obrodeniu dal pápež Klement XI. Albani (1700 – 1721) za pomoci veľkej osobnosti Vincenta Zmajeviča, arcibiskupa diecézy Antivari. V roku 1703 sa uskutočnil takzvaný „Prvý albánsky národný koncil“, ktorý katolíkov vyzval k povinnosti verejne vyznávať svoju vieru. Nezriedka totiž dochádzalo k tomu, že veriaci katolíci na verejnosti predstierali, že sú moslimami. Koncil tiež poskytol miestnym kňazom presné smernice vo vieroučných, morálnych a pastoračných otázkach.
Počas prvej polovice 19. storočia prenasledovanie kresťanov poľavilo, a to najmä vďaka Rakúsku, ktoré sa stalo oficiálnym ochrancom katolíckej viery v Albánsku a Benátkach. Rakúsko tiež finančne podporovalo duchovenstvo ako aj katolícke ustanovizne. V druhej polovici 19. storočia sa Cirkev stala aktívnou súčasťou takzvanej „albánskej renesancie“. Rehoľa jezuitov v roku 1856 otvorila kňazský seminár v Skutari, čím odpovedala na urgentnú potrebu pozdvihnúť úroveň prípravy kňazov. Spoločne s františkánmi zriadili školy, ktoré boli otvorené aj pre moslimských študentov a z ktorých vyšli významní intelektuáli, osobnosti viery, ako aj politici. Patria medzi nich napríklad don Ndre Mjeda, Alojz Gurakuqi, Gjergj Fishta, ako aj Vincent Prennushi – biskup Drača a mučeník počas komunistického prenasledovania. Koncom storočia sa františkáni venovali otváraniu farností, ktoré zverovali dobre pripraveným kňazom a v roku 1882 otvorili seminár. Jezuiti vykonávali najmä v hornatých oblastiach ľudové misie. Diecéza Skutari, v roku 1867 povýšená na arcidiecézu, sa v roku 1886 stala arcidiecézou metropolitnou.
V roku 1910, ešte počas Osmanskej nadvlády sa v Skopje, v dnešnom Macedónsku, v rodine albánskych katolíkov narodila Agnesë Gonxhe Bojaxhiu [gondže bojadžiu], budúca blahoslavená Matka Tereza z Kalkaty. Keď v roku 1912 dosiahlo Albánsko nezávislosť, takmer úplne sa zastavil odpad od kresťanskej viery. V roku 1921 pápež menoval pre Albánsko svojho apoštolského delegáta. No už zakrátko došlo k tvrdému úderu pre Cirkev. Režim Ahmeda Zogu, ktorý sa dostal k moci v roku 1924 a o štyri roky neskôr sa sám prehlásil za kráľa, pozbavil Cirkev jej výsad, vylúčil ju z Fondu pre náboženský kult a v roku 1933 sa musela vzdať cirkevných škôl.
Najťažšia kapitola dejín kresťanstva v Albánsku však ešte len mala prísť. K tomuto tragickému, no zároveň i hrdinskému obdobiu mučeníkov násilne umlčanej Cirkvi, ktorého výsledkom je v súčasnosti 40 kandidátov blahorečenia, sa vrátime v ďalšom vysielaní. -zk, jb-
Obr. Pohľad na Skanderbegovo námestie v Tirane a faksimile Buzukusovho misála z r. 1555
Vysielanie z 18. septembra 2014
Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved