 |  |
2014/10/03
Svätý Otec s prezidentom Srí Lanky hovoril aj o januárovej apoštolskej ceste
Vatikán 3. októbra – Svätý Otec dnes dopoludnia prijal na audiencii prezidenta Srí Lanky, plným názvom Srílanskej socialistickej demokratickej republiky. Prezident Mahindu Rajapaksu sa následne stretol aj s vatikánskym štátnym sekretárom kardinálom Pietrom Parolinom. Ako uvádza tlačová správa, v priebehu srdečných rozhovorov sa hovorilo o aktuálnom stave krajiny, a to najmä v súvislosti so znakmi zlepšovania jej situácie v sociálnej a ekonomickej oblasti. Obe strany vyjadrili vieru v dosiahnutie riešení v súlade s oprávnenými očakávaniami obyvateľov krajiny. V tomto kontexte tiež vyjadrili želanie, aby nastávajúca návšteva pápeža Františka na Srí Lanke bola prijatá ako znamenie blízkosti tamojšiemu obyvateľstvu a aj ako povzbudenie všetkým, ktorí sa zasadzujú o zmierenie, o budovanie všeobecného dobra, spravodlivosti a pokoja.
Apoštolská cesta Svätého Otca na Srí Lanku sa uskutoční od 12. do 15. januára 2015. Zo Srí Lanky bude potom pápež František pokračovať ďalej na Filipíny, ktoré navštívi 15. - 19. januára. -zk-
Tvít pápeža Františka: Svet potrebuje šťastné rodiny
Šťastné rodiny sú nepostrádateľné pre Cirkev a spoločnosť. (#prayforsynod – tvít pápeža Františka 3. októbra 2014) -jb-
Pápež František Kongregácii pre klerikov: Povolanie je ako neopracovaný diamant
Vatikán 3. októbra – Svätý Otec dnes v Klementínskej sále Apoštolského paláca prijal na audiencii 80 účastníkov plenárneho zasadania Kongregácie pre klerikov pod vedením jej prefekta kardinála Beniamina Stellu. Vo svojom príhovore sa pápež František zameral na tri kľúčové témy v súvislosti s poslaním Kongregácie pre klerikov: na podstatu povolania k posvätnému stavu, na formáciu služobníkov Cirkvi počas ich prvotnej prípravy i neskôr v celoživotnej forme, a na evanjelizáciu ako účel, na ktorý sú povolania zamerané. Povolanie prirovnal k diamantu, ktorý treba najprv objaviť a potom obojstrannou spoluprácou starostlivo opracovávať, aby naplno slúžil evanjelizácii. Svätý Otec sa dotkol aj problému nedostatku povolaní, vystríhal však biskupov pred unáhlených prijímaním uchádzačov o kňazstvo bez dôsledného preverenia ich zdravia, zrelosti a ďalších predpokladov. Nasleduje plné znenie príhovoru pápeža Františka:
„Páni kardináli, drahí bratia biskupi a kňazi, drahí bratia a sestry,
obraciam sa každého z vás so srdečným pozdravom a s úprimným poďakovaním za vašu spoluprácu pri starostlivosti Svätej stolice o vysvätených služobníkov a ich pastoračnú činnosť. Ďakujem kardinálovi Beniaminovi Stellovi za slová, ktorými uviedol toto stretnutie. To, čo by som vám chcel dnes povedať, sa dotýka troch tém, ktoré zodpovedajú cieľom a aktivitám tohto dikastéria: povolania, formácie a evanjelizácie.
Vychádzajúc z obrazu z Matúšovho evanjelia, rád prirovnávam povolanie k službe v posvätnom stave k «pokladu ukrytému v poli» (Mt 13,14). Je to naozaj poklad, ktorý Boh neustále vkladá do sŕdc niektorých mužov, ktorých si vybral a povolal, aby ho nasledovali v tomto osobitnom životnom stave. Tento poklad, ktorý si vyžaduje, aby bol objavený a vynesený na svetlo, nie je daný preto, aby «obohacoval» iba niekoho. Ten, ktorý je povolaný do posvätného stavu, nie je «majiteľom» svojho povolania, ale správcom daru, ktorý mu Boh zveril pre dobro celého ľudu, ba viac, pre dobro všetkých ľudí, i tých, ktorí sa vzdialili od praktizovania náboženstva alebo nevyznávajú vieru v Krista. Rovnako i celé kresťanské spoločenstvo je strážcom pokladu týchto povolaní, ktoré sú určené na to, aby mu slúžili, a musí si vždy viac uvedomovať úlohu podporovať ich, prijímať a s láskou ich sprevádzať.
Boh neprestáva povolávať niektorých, aby ho nasledovali v posvätnom stave. Aj my však musíme prispieť svojím podielom prostredníctvom formácie, ktorá je odpoveďou človeka, Cirkvi, na Boží dar, na ten dar, ktorý jej Boh dáva prostredníctvom povolaní. Znamená to chrániť povolania a zabezpečovať ich rast, aby priniesli zrelé plody. Ony predstavujú «neopracovaný diamant», na ktorom treba starostlivo pracovať s ohľadom na svedomie jednotlivých osôb a s trpezlivosťou, aby sa zaskvel uprostred Božieho ľudu. Formácia preto nie je akousi jednostrannou činnosťou, ktorou niekto odovzdáva teologické či duchovné poznatky. Ježiš tým, ktorých povolával nehovoril: «poď, povysvetľujem ti», nie! A nehovoril ani: «nasleduj ma, vyškolím ťa» - to nie! Ale formácia, ktorú ponúkol Ježiš svojím učeníkom sa udiala cez «poď a nasleduj ma», «konaj tak, ako ja konám», a toto je metóda, ktorú chce Cirkev aj dnes používať pre svojich služobníkov. Formácia, o ktorej hovoríme, je skúsenosťou učeníctva, ktorá približuje ku Kristovi a umožňuje čoraz viac sa mu pripodobňovať.
Práve z tohto dôvodu ju nemožno chápať ako raz skončenú úlohu, pretože kňazi nikdy neprestanú byť Ježišovými učeníkmi a nasledovať ho. Niekedy napredujeme rýchlo, inokedy je náš krok neistý, zastavíme sa a môžeme i padnúť, ale vždy zostávame na ceste. A preto formácia, keďže je učeníctvom, sprevádza celý život vysväteného služobníka a vzťahuje sa celkovo na jeho osobu, a to intelektuálne, ľudsky i duchovne. Počiatočná formácia a permanentná formácia sú síce odlíšené, pretože si vyžadujú rozličné prístupy a obdobia, avšak sú dvoma polovičkami tej istej skutočnosti, života učeníka klerika, zapáleného láskou k svojmu Pánovi a neprestajne v jeho nasledovaní.
Podobná cesta objavovania povolania a rozvíjania jeho hodnoty má presný zámer: evanjelizáciu. Každé povolanie je pre poslanie a poslaním vysvätených služobníkov je evanjelizácia v každej jej podobe. V prvom rade vychádza z «byť», aby sa potom premenila na «konať». Kňazi sú spojení vo sviatostnom bratstve, preto prvou formou evanjelizácie je svedectvo bratstva a spoločenstva medzi nimi a s ich biskupom. Z takého spoločenstva môže vyprýštiť intenzívne misionárske nadšenie, ktoré oslobodzuje vysvätených služobníkov od pohodlného pokušenia dbať viac na súhlasnú mienku druhých a vlastné pohodlie, ako na to, aby boli oduševnení pastoračnou láskou, pre ohlasovanie evanjelia až po najvzdialenejšie periférie.
V takomto evanjelizačnom poslaní sú presbyteri povolaní, aby rástli v uvedomovaní si, že sú pastieri, poslaní, aby stáli uprostred svojho stáda, aby sprítomňovali Pána prostredníctvom Eucharistie a aby rozdávali jeho milosrdenstvo. Ide o to, aby «boli» kňazmi, aby sa neobmedzovali na to, že «robia» prácu kňaza, aby boli slobodní od každého duchovného svetáctva, vedomí si toho, že evanjelizujú svojím životom ešte skôr než svojou činnosťou. Aké pekné je vidieť kňazov radostných v ich povolaní, s hlbokou vyrovnanosťou vo vnútri, ktorá ich podrží aj vo chvíľach námahy a bolesti! A to sa nikdy neudeje bez modlitby, tej modlitby srdca, toho dialógu s Pánom..., čo je takpovediac srdcom kňazského života.
Potrebujeme kňazov, povolaní je nedostatok. Pán povoláva, no nie je ich dosť. A my biskupi máme pokušenie prijímať mladých uchádzačov bez rozlišovania. Toto je Cirkvi na škodu! Prosím vás, skúmajte dobre priebeh jednotlivého povolania! Dobre preskúšajte, či je to od Pána, či ten muž je zdravý, či je ten muž vyvážený, či ten muž je schopný dávať život, evanjelizovať, či je schopný založiť si rodinu a tohto sa zrieknuť kvôli nasledovaniu Ježiša. Dnes máme toľko problémov, a v mnohých diecézach je to pre tento sebaklam niektorých biskupov prijímať tých, čo prídu, neraz vylúčení zo seminárov alebo z
rehoľných domov – len preto, že je tu potreba kňazov. Prosím vás, myslime na dobro Božieho ľudu.
Drahí bratia a sestry, témy, ktorými sa v týchto dňoch zasadania zaoberáte, majú veľkú dôležitosť. Povolanie, o ktoré sa dbá prostredníctvom permanentnej formácie, v spoločenstve, sa stáva mocným nástrojom evanjelizácie, na službu Božiemu ľudu. Pán nech osvecuje vaše úvahy, a nech vás sprevádza aj moje požehnanie. A prosím vás o to, aby ste sa modlili za mňa a za moju službu Cirkvi. Ďakujem.“
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ
Generálny sekretár synody predstavil pracovný kalendár a nové prvky
Vatikán 3. októbra - Generálny sekretár Synody biskupov kardinál Lorenzo Baldisseri sa dnes stretol s novinármi v Tlačovom stredisku Svätej stolice, aby predstavil hlavné údaje súvisiace s blížiacou sa synodou o rodine a upozornil na jej nové prvky. Zverejnil aj pracovný kalendár synodálneho zasadnutia.
Novinkou synody, na ktorej sa zúčastní 191 synodálnych otcov, 16 expertov, 38 audítorov a 8 bratských delegátov z iných cirkví, bude vzhľadom na jej tému väčšia prítomnosť manželských párov. Medzi audítormi bude 12 manželských párov a ďalší manželský pár bude aj medzi expertmi. V úvode každej jednotlivej kongregácie, ktorých je na programe 15, zaznie svedectvo niektorého manželského páru o rodinnom živote.
Pokiaľ ide o samotné rokovania, kardinál Baldisseri informoval o zavedení tematického poradia vystúpení počas prvého týždňa. Synodálni otcovia sa dostanú k slovu v poradí podľa témy, ku ktorej sa vopred nahlásili. Postup sa bude riadiť štruktúrou pracovného dokumentu Instrumentum laboris. Výsledkom prvého týždňa bude publikovanie dokumentu „Relácia po diskusii“, ktorý poslúži počas druhého týždňa ako podklad pre diskusiu v menších krúžkoch. Výstupom z druhého pracovného týždňa bude text záverečnej „Relácie synody“.
Po metodologickej stránke je inováciou aj dvojfázovosť synody, čiže jej prepojenie s budúcoročným riadnym zasadnutím (s témou „Povolanie a poslanie rodiny v Cirkvi a v súčasnom svete“), podobne ako aj využitie prieskumu situácie v diecézach celého sveta formou dotazníka. Novinky sa týkajú aj informovania prostredníctvom médií. Každý deň sa bude konať novinársky brífing v Tlačovom stredisku Svätej stolice, a to aj za účasti niektorých synodálnych otcov. Denne bude vychádzať informačný Bulletin o priebehu synody a najvýznamnejšie správy budú v skrátenej podobe okamžite rozosielané cez sieť Twitter.
Ako ďalej informoval generálny sekretár, práce synody bude sprevádzať modlitba Božieho ľudu, a to pri dennom slávení Eucharistie s intenciou za rodinu, ktorému bude vždy o 18.00 v kaplnke Salus Populi Romani Baziliky Santa Maria Maggiore predsedať niektorý z biskupov. Význačná bude aj prítomnosť relikvií blahoslavených manželov Zélie a Louisa Martinových a tiež ich dcéry, sv. Terézie od Dieťaťa Ježiša. Rovnako budú prítomné aj relikvie blahoslaveného manželského páru Luigiho a Marie Beltrame Quattrocchiových (žili v Taliansku v prvej polovici 20. storočia). Modlitba bude prebiehať aj v pútnických svätyniach na rozličných miestach vo svete, osobitne v tých, ktoré sú zasvätené Svätej rodine, ako aj v kláštoroch a komunitách zasväteného života, v diecézach a vo farnostiach.
III. mimoriadne generálne zasadnutie Synody biskupov s témou „Rodina ako pastoračná výzva v kontexte evanjelizácie“ sa začne v nedeľu 5. októbra eucharistickou slávnosťou v Bazilike sv. Petra, ktorej bude predsedať Svätý Otec František. -jb-
Zamyslenie P. Bubáka k 27. nedeli: Ako pracovať na agresivite?
Nedeľné evanjelium (Mt 21,33-43) je plné arogancie a násilia. Jeho pôvodcami sú nájomníci vinice, terčom majiteľ vinice, jeho sluhovia a rodina. Spôsob, ako sa nájomníci voči majiteľovi vinice v čase oberačky zachovali je neférový a preto hodný odsúdenia. No aj napriek tomu, málokoho z nás prekvapí. Žijeme totiž v násilnom svete, kde sa arogancia, násilie a nekalé praktiky tolerujú nielen pri presadzovaní si svojich cieľov medzi mafiánmi a podvodníkmi, ale často aj tam, kde by sme očakávali kultivovanosť a slušnosť, napríklad v politike.
Čo je príčinou násilia a arogancie, s ktorými sa stretávame nielen v nedeľnom evanjeliu, ale aj v každodennom živote? Niektorí hovoria, že to je strach iní, že sebectvo. Bude to asi oboje. Strach je napojený na obavu o to, čo by mohlo zničiť naše istoty a tak sa na scénu dostáva sebectvo.
V evanjeliu sa nájomníci dostali k hotovému. Majiteľ im všetko pripravil. Nemuseli sa teda vôbec pri budovaní si svojej existencie namáhať. Nič nemuseli investovať. Teraz už len zbierať úrodu. A čistý zisk by bol všetok ich. Lenže majiteľ potreboval vrátiť nielen to, čo do vybudovania vinice vložil, ale - keďže bol majiteľom - chcel mať aj podiel na zisku. A to sa vlastníkom nepáčilo. Chceli všetko pre seba. Preto špekulovali a prišli až na ten absurdný nápad, zabiť dediča, aby všetko pripadlo im. Podľa zákona to bolo možné, lebo ten hovoril, že ak vlastník nemá dediča, vlastníctvo po jeho smrti automaticky pripadne nájomníkom, lenže či by to platilo aj o vrahoch dediča, to je otázne...
Ľudí, akí sú v evanjeliu, z hĺbky srdca odsúdime. A naozaj, prejavy hrubozrnného sebectva a jeho následnej agresivity, ako ich popisuje aj evanjelium, patria - ak sú v otvorenej forme - medzi vážne poruchy osobnosti. Lenže nedajme sa klamať, sklony k sebectvu a agresivite máme v sebe všetci. Františkán Benedikt Groeschel hovorí, že sebectvo, privlastňovanie si vecí a kladenie seba samého na prvé miesto - čo sú vlastnosti kojencov - máme v latentnej forme v sebe všetci.
Je známe, že keď sa dieťa narodí, prvé, čo sa v ňom ozve je tzv. princíp pôžitku. Je to princíp, ktorý kladie seba na prvé miesto a všetci ostatní mu musia slúžiť. Dieťa je kráľom, všetci ostatní sú sluhami. Tento princíp je dôležitý, inak by dieťa neprežilo. Lenže ako tak rastie, musí vyrásť aj z neho. Niektorí z neho vyrastú niektorí však nie. Len si všimnite, ako sa deti predbiehajú v rade, kto bude prvý napríklad pri čakaní na obed, alebo kto dostane väčší kus niečoho. Keď dieťa rastie v dobrom prostredí, ktoré je zamerané na altruizmus, ohľaduplnosť, delenie a rozdávanie sa, potom postupne z hrubozrnného princípu pôžitku a z neho vyplývajúcej arogancie vyrastie. Keď však nerastie v takomto prostredí, potom z neho nevyrastie. Lenže aj keď vyrastie, toto vyrastenie nebude nikdy kompletné a mnohoráz bude ono iba hrou. Nebudeme ho prejavovať, pretože sa to nepatrí, lenže ono v nás kdesi v hĺbke osobnosti zostane. Stačí potom niekedy už len nejaká malá kombinácia okolností, a egoizmus a sebectvo spolu s agresivitou prepukne v celej svojej „kráse”. Groeschel hovorí, že u mnohých sa prejaví napríklad v týchto okolnostiach:
Choroba: človek, ktorý sa dostane do telesnej alebo duševnej nepohody na dlhšiu alebo dlhú dobu, má sklon stať sa veľmi zahľadeným do seba a byť precitlivelým a veľmi požadovačným. Spýtajte sa na to, hovorí, zdravotných sestier! Zdĺhavé obdobie telesného alebo a duševného stresu môže tiež spôsobiť, že človek sa stane prehnane zahľadeným do seba a začne sa správať arogantne.
Aj nedostatok citovej opory môže spôsobiť, že človek začne reagovať do seba zahľadeným egoistickým ba až násilným a zneužívajúcim spôsobom. Ďalej obdobia životných kríz môžu tiež spôsobiť, že človek sa stane dosť sebeckým. Napríklad opravdivo milý a veľkodušný človek, ktorý práve prechádza cez obdobie krízy stredného veku sa môže stať netypicky sebeckým. Alebo človek, ktorý sa presťahuje do iného prostredia či do inej kultúry, môže začať reagovať nepatrične. Dosť často to, čo je v nás, odhalí pozícia moci: ľudia, ktorí dostanú moc, sa zrazu správajú voči svojim podriadeným panovačne.
Každý z nás by sa teda mal z času na čas zastaviť a pýtať sa sám seba: Nestávam sa náhodou sebeckým? Dostal som sa už zo svojich detských sklonov? Ako sa zbaviť týchto tendencií: k sebectvu a agresivite, alebo snáď lepšie povedané - ako na nich pracovať?
Po prvé, stanovením si limitov. Napríklad keď sa začnú u teba prejavy sebectva a agresivity, keď cítiš, že ľudia, ktorým slúžiš, sa snažia dostať od teba maximum, to je znak, že v svojej službe si si nestanovil limity; že si sa neodhadol. Potrebuješ si čestne priznať, čo môžeš a to robiť… a byť pripravený na láskavé ale pevné vyrovnávanie sa s požiadavkami ľudí, ktorí sa pokúšajú prekračovať limity, ktoré si si stanovil.
Po druhé, snahou o riešenie svojho existenčného strachu. Nájomníci vo vinici boli ustarostení, že nebudú mať dosť. Možno nevedeli, čo je to dosť. Možno by to nikdy neboli vedeli. Boli to ľudia, ktorí boli nenásytní, a tí budú mať vždy málo a vždy sa budú snažiť zo všetkých situácií vyťažiť maximum. Podáš im prst, oni si pritiahnu ruku. Ak si jedným z nich, potrebuješ túto mentalitu riešiť, možno uzdravením koreňov, z ktorých táto tendencia vyrastá.
A po tretie, láskou. Láskou aj k sebe, ale láskou aj k iným. Človek sa nikdy nestane nesebeckým, ak nezačne pozitívnym spôsobom praktizovať dobročinnú lásku. Láska však nie je ľahká. Nielen preto, že dávať čosi zo seba veľa stojí a to bolí. Ale aj preto, že keď vystrieš ruku, aby si dával, môžu ti ju - ako to ktosi povedal - prebiť klincom. Mentalita lásky je veľmi zraniteľná a ty musíš byť na ňu pripravený. Láska však definitívne a jednoznačne lieči človeka zo sebectva a tak aj agresivity.
Pane, prosíme ťa, premáhaj v nás týmto darom, darom lásky naše prirodzené sklony k agresivite, arogancii a egoizmu. Daj, aby sme si boli všetci vedomí toho, že agresor leží v každom jednom z nás a že ak si nedáme pozor, môže v nás prepukne v nechcenej forme. Daj, aby sme pracovali pozitívne na jeho prekonaní. Amen.
Vysielanie z 3. októbra 2014
Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved