 |  |
2014/10/08
Generálna audiencia: Cirkev kráča od rozdelenia k jednote
Vatikán 8. októbra - Pri dnešnej generálnej audiencii Svätý Otec pokračoval v cykle katechéz o Cirkvi. Tentoraz sa zameral na skutočnosť rozdelenia medzi kresťanmi a na požiadavku úsilia o dosiahnutie plnej jednoty, pričom vychádzal z Ježišových slov z Veľkňazskej modlitby v 17. kapitole Jánovho evanjelia: «Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my.»
Po tom, ako poukázal na zranenia spôsobené nejednotou Cirkvi, pápež položil otázku, čo možno v tejto situácii robiť. Vyzval k prekonaniu pasívnej rezignovanosti voči faktu rozdelenia a k vytrvalej modlitbe za plnú jednotu. Upozornil, že napriek rozdielom v teologických postojoch a spôsoboch spolunažívania kresťanov spája to najdôležitejšie: viera v nášho Pána, Ježiša Krista, viera v spoločenstvo Otca, Syna a Ducha Svätého a skutočnosť, že všetci spoločne kráčame, sme na ceste.
Aplauz vyvolal Svätý Otec, keď sa priznal, že presne pred 70 rokmi bol na prvom svätom prijímaní. Svoj príhovor uzavrel výzvou k praktizovaniu duchovného ekumenizmu modlitbou a spoluprácou na dobročinných dielach.
Na celkom zaplnenom Námestí sv. Petra boli aj pútnici zo Slovenska, okrem iných Katedrálny spevácky zbor sv. Cyrila a Metoda z Košíc a skupiny farníkov zo Skalice, Kostolnej pri Dunaji, Majcichova, Medzeva a z farnosti Košice-Pereš.
Svätý Otec sa dnes s výnimkou času venovaného generálnej audiencii zúčastňuje na zasadnutiach Biskupskej synody. -jb-
Plné znenie katechézy
Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
V uplynulých katechézach sme sa usilovali osvetliť pôvod a nádheru Cirkvi a pýtali sme sa, čo pre každého z nás znamená, že sme súčasťou toho ľudu, Božieho ľudu, ktorým je Cirkev. Nemôžeme však zabudnúť na to, že sú mnohí bratia, ktorí sa spolu s nami delia o vieru v Krista, no patria k
iným vierovyznaniam či tradíciám, ktoré sú odlišné od našej. Mnohí rezignovali pred týmto rozdelením – aj vo vnútri našej katolíckej Cirkvi pred ním rezignovali – ktoré bolo v priebehu dejín často príčinou rozporov a utrpení, ako aj vojen! A to je hanba! Ani dnes nie sú vzťahy vždy charakterizované rešpektom a srdečnosťou... Avšak, pýtam sa: Ako sa my staviame k tomu všetkému? Rezignovali sme aj my, či sme dokonca priam ľahostajní voči tomuto rozdeleniu? Alebo pevne veríme, že je možné a potrebné kráčať smerom k zmiereniu a plnému spoločenstvu? K plnému spoločenstvu, inými slovami, k možnosti mať účasť všetci spoločne na Kristovom tele a krvi.
Rozdelenia medzi kresťanmi zraňujú Cirkev, a tým zraňujú Krista, a my, rozdelení, uštedrujeme Kristovi ranu: Cirkev je vskutku telo, ktorého hlavou je Kristus. Vieme dobre, ako veľmi ležalo Ježišovi na srdci, aby jeho učeníci zostali spojení v jeho láske. Stačí si uviesť na myseľ jeho slová v sedemnástej kapitole Jánovho evanjelia, v modlitbe, ktorou sa obracia na Otca v bezprostrednej blízkosti umučenia: «Svätý Otče, zachovaj ich vo svojom mene, ktoré si ty dal mne, aby boli jedno ako my» (Jn 17,11).
Táto jednota bola ohrozená už vtedy, keď bol Ježiš ešte medzi svojimi: evanjelium nám pripomína, že apoštoli sa medzi sebou dohadovali, ktorý z nich je väčší, dôležitejší (porov. Lk 9,46). Pán však veľmi trval na jednote v Otcovom mene, umožňujúc nám pochopiť, že naše ohlasovanie a naše svedectvo budú o toľko viac tým dôveryhodnejšie, čím viac my ako prví budeme schopní žiť v spoločenstve a mať sa radi. Tomuto jeho apoštoli vďaka milosti Ducha Svätého hlboko porozumeli a vzali si to k srdcu natoľko, že sv. Pavol naliehavo prosí spoločenstvo v Korinte týmito slovami: «Prosím vás, bratia, pre meno nášho Pána Ježiša Krista, všetci hovorte to isté, aby neboli medzi vami roztržky, ale aby ste boli dokonalí v rovnakom zmýšľaní a v rovnakom úsudku» (1 Kor 1,10).
Počas svojej púte v dejinách je Cirkev pokúšaná od zlého, ktorý sa snaží, aby ju rozdelil, a bola, žiaľ, poznačená vážnymi a bolestnými rozdeleniami. Sú to rozdelenia, ktoré niekedy pretrvávajú dlhú dobu, až podnes, kvôli čomu je teraz ťažké zrekonštruovať všetky dôvody a
hlavne nájsť možné riešenia. Pohnútky, ktoré priviedli až k rozkolom a oddeleniam môžu byť najrozličnejšie: od rozdielnosti dogmatických a morálnych princípov, odlišných teologických a pastoračných koncepcií, cez politické a prospechárske dôvody, až po boje kvôli antipatiám a osobným ambíciám... Isté však je, či už v jednom alebo v druhom prípade, že za týmito roztržkami sa vždy schováva pýcha a sebectvo, ktoré sú príčinou každého rozbroja a robia nás netolerantnými, neschopnými načúvať, a prijať toho, kto má inú predstavu alebo pozíciu ako my.
Teraz, tvárou v tvár tomu všetkému: je niečo, čo my všetci ako členovia svätej Matky Cirkvi máme a musíme urobiť? Rozhodne nesmie chýbať modlitba, v nadväznosti na Ježišovu modlitbu a v spojení s ňou, modlitba za jednotu kresťanov. A spolu s modlitbou Pán od nás žiada obnovenú otvorenosť: žiada nás, aby sme sa nezatvárali pred dialógom a stretnutím, ale aby sme prijali všetko hodnotné a pozitívne, čo sa nám ponúka aj od tých, ktorí zmýšľajú inak ako my alebo sa stavajú do odlišných pozícií. Žiada od nás, aby sme sa zameriavali nie na to, čo nás rozdeľuje, ale najmä na to, čo nás spája, snažiac sa lepšie poznať a milovať Ježiša a deliť sa o bohatstvo jeho lásky. A toto konkrétne zahŕňa priľnutie k pravde, spolu so schopnosťou odpustiť si, cítiť sa byť súčasťou jednej kresťanskej rodiny, považovať sa za dar jeden pre druhého a spoločne konať mnoho dobrých vecí a dobročinných skutkov.
Je to bolestné, ale sú rozdelenia, kresťania sú rozdelení, sme rozdelení medzi sebou. Všetci však máme niečo spoločné: všetci veríme v Ježiša Krista, Pána. Všetci veríme v Otca, v Syna a v Ducha Svätého, a do tretice, všetci spoločne kráčame, sme na ceste. Pomôžme si vzájomne! - Ty to chápeš takto, ty zas tak... - Ale veď vo všetkých spoločenstvách sú vynikajúci teológovia, nech teda oni diskutujú, nech hľadajú teologické pravdy, pretože to je povinnosť, my však spoločne kráčajme, modlime sa jeden za druhého a konajme skutky lásky. A takto vytvárame spoločenstvo na ceste. Toto sa volá duchovný ekumenizmus: kráčať po ceste života všetci spoločne v našej viere, v Ježišovi Kristovi, Pánovi.
Vraví sa, že sa nemá hovoriť o osobných veciach, ale neubránim sa pokušeniu. Hovoríme o spoločenstve... o spoločenstve medzi nami. A dnes som veľmi vďačný Pánovi, pretože presne pred 70 rokmi som bol na prvom svätom prijímaní... [aplauz] A to musíme vedieť všetci, že prijať prvé sväté prijímanie znamená vstúpiť do spoločenstva s ostatnými, do bratského spoločenstva v našej Cirkvi, ale aj do spoločenstva so všetkými tými, ktorí patria do odlišných komunít, ale veria v Ježiša. Poďakujme sa všetci Pánovi za náš krst, poďakujme sa všetci Pánovi za naše spoločenstvo; aby sa toto spoločenstvo naplnilo tak, že bude patriť všetkým, spoločne. Drahí priatelia, poďme teda v ústrety plnej jednote! Dejiny nás rozdelili, sme však na ceste v ústrety zmiereniu a spoločenstvu! A toto je pravda! Toto máme brániť! Všetci sme na ceste k spoločenstvu. A ak by sa nám cieľ javil azda veľmi vzdialený, takmer nedosiahnuteľný a cítime sa byť unesení skľúčenosťou, nech nás posilní pomyslenie na to, že Boh nemôže nepočuť hlas svojho Syna Ježiša a nevypočuť jeho a našu modlitbu, aby všetci kresťania boli naozaj jedno. Ďakujem.
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ
Synoda na 4. a 5. zasadnutí venovala pozornosť rodinám v Afrike
Vatikán 8. októbra – Pri dnešnom rannom zasadnutí, v poradí 5. generálnej kongregácii, synoda venovala výraznú pozornosť otázkam rodiny v Afrike, informoval páter Federico Lombardi novinárov na poludňajšom brífingu, na ktorom odpovedali na ich otázky aj rektor Katolíckej univerzity Argentíny Mons. Victor Fernandez a Mons. Ignatius Kaigama, biskup diecézy Jos v Nigérii, ťažko skúšanej terorom zo strany islamských fundamentalistov z Boko Haram.
Predsedajúcim delegátom bol dnes brazílsky kardinál Raymundo Damasceno Assis. Hlavné témy boli kríza viery a život rodiny, kritické situácie vo vnútri rodiny a vonkajšie tlaky na rodinu a tiež niektoré osobitné situácie. Svedectvo dnes ráno predniesla predsedkyňa Národného združenia katolíckych žien z Pobrežia Slonoviny, pani Jeannette Touré, ktorá sa na synode zúčastňuje ako audítorka. Je vydatá za moslima, s ktorým už 52 rokov žijú v harmonickom manželstve, pričom manžel súhlasí s katolíckou výchovou detí.
Vráťme sa k 4. generálnej kongregácii v utorok podvečer, na ktorej pokračovala všeobecná rozprava v rámci témy pastorácie rodín. Ako informoval riaditeľ Tlačového strediska, odznelo celkovo 37 vystúpení. Priblížme si v stručnosti obsah popoludňajšieho zasadnutia:
Viacerí synodálni otcovia zdôraznili prepojenie medzi krízou viery a krízou rodiny, pričom prvá spôsobuje tú druhú. Slabosť viery mnohých pokrstených častokrát vedie k uzatváraniu manželstva bez toho, aby o ňom manželia mali správne vedomie. Hovorilo sa aj o takzvanej „diktatúre uniformného myslenia“, ktorá sa pokúša vniesť do spoločnosti také zásady, ktoré deformujú vnímanie manželstva ako zväzku medzi mužom a ženou.
Bolo poukázané na misijnú úlohu rodín, ktoré, ak sú si vedomé svojej príslušnosti k Cirkvi, priťahujú ďalšie rodiny a Cirkev môže rásť vďaka príťažlivosti. Cirkev musí v človeku prebúdzať zmysel príslušnosti k rodinnej jednotke. A keďže tá je odrazom Božej lásky, ktorá nikdy nie je izolovaná, rodina musí byť otvorená pre vzťahy s inými, stávajúc sa tak základom spoločnosti.
V priebehu kongregácie bolo spomenuté aj prepojenie, ktoré existuje medzi kňazmi a rodinami. Navzájom sa podporujú vo svojom povolaní: zo strany kňaza je to sprevádzanie rodín vo všetkých dôležitých etapách života a rodina zas pomáha kňazovi žiť svoj celibát ako citovú vyrovnanosť. Rodina je tiež „kolískou povolaní“.
Na kongregácii sa hovorilo aj o spojitosti medzi krstom a manželstvom: bez serióznej a prehĺbenej kresťanskej iniciácie sa umenšuje aj význam sviatosti manželstva. Kresťanské manželstvo nemôže byť len kultúrnou tradíciou či spoločenskou požiadavkou. Musí byť chápané ako rozhodnutie ohľadom povolania, ktoré si vyžaduje primeranú prípravu.
V utorok podvečer sa na synode hovorilo aj o tom, ako na dynamiku rodín vplýva zamestnanie, napr. stále flexibilnejší pracovný čas, nové modely pracovných zmlúv, časovo náročné dochádzanie. Vďaka novým technológiám si ľudia prinášajú prácu domov, no sťažuje sa rodinný dialóg.
Početné vystúpenia zástupcov afrického kontinentu upriamili pozornosť na problémy afrických rodín, akými sú: polygamia, levirát (povinnosť vziať si vdovu po zosnulom bratovi), sekty, vojna, chudoba, migrácia a medzinárodný tlak ku kontrole pôrodnosti. Odpoveďou na tieto skutočnosti musí byť prehĺbenie evanjelizácie, ktorá šíri hodnoty pokoja, spravodlivosti a lásky, adekvátna podpora postavenia ženy v spoločnosti, dôsledné vzdelávanie detí a ochrana práv všetkých obetí násilia.
V rámci voľných vystúpení bola venovaná pozornosť aj africkým rodinám postihnutým epidémiami, medzi ktoré patrí aj ebola. Témou bola aj situácia rodín, ktoré napriek túžbe nemôžu počať vlastné deti. Opäť sa hovorilo o potrebe nového štýlu jazyka pri ohlasovaní evanjelia, a to najmä v súvislosti s novými technológiami. Svetlo, ktoré Cirkev prináša svetu, a ktoré slúži celému ľudstvu, bolo charakterizované obrazom, že nejde iba o nehybný maják svietiaci z diaľky, ale skôr o fakľu či pochodeň, „jemné svetlo“, ktoré sprevádza ľudstvo na jeho ceste, krok za krokom. Pápežská rada pre rodinu venovala členom synody svoju publikáciu „Enchiridion o rodine“, v ktorom sú zozbierané texty cirkevnej Tradície na tému rodiny.
Svedectvo z Afriky zaznelo aj v úvode dnešnej popoludňajšej 6. generálnej kongregácie, venovanej zložitým pastoračným situáciám. Koordinátori organizácie Retrouvaille Stephen a Sandra Conwayoví z Durbanu v Juhoafrickej republike hovorili o skúsenostiach s trojmesačným programom pomoci párom v kríze pre ich záchranu pred separáciou či rozvodom. Medzi častými príčinami kríz menovali život v štýle individualistov („the singles married lifestyle”), ktorí sú síce zosobášení, ale každý z nich sa venuje celkom inej činnosti, čo po čase vyústi do krízy vzťahu. -zk, jb-
Vysielanie z 8. októbra 2014
Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved