 |  |
2014/10/10
Piaty deň synody je vyhradený audítorom a bratským delegátom
Vo štvrtok 9. októbra synoda ukončila všeobecná rozpravu. Ako v jej závere informoval generálny sekretár synody kardinál Lorenzo Baldisseri, počas ôsmich generálnych kongregácií vystúpilo pred plénom spolu 180 synodálnych otcov so svojimi prihlásenými príspevkami. Okrem nich to bolo ďalších 80 vystúpení v časoch vyhradených voľnej diskusii.
V piatok 10. októbra, ktorý je piatym pracovným dňom III. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Synody biskupov, sa v synodálnej aule konajú ďalšie dve generálne kongregácie, pri ktorých sa dostanú k slovu audítori a bratskí delegáti. Synoda vstúpi do svojej druhej fázy vytvorením menších krúžkov, ktoré sa budú samostatne stretávať až do štvrtka budúceho týždňa.
Dnešná 9. generálna kongregácia má v prvej časti (9.00 – 10.30) vyhradený priestor pre vystúpenia audítorov. Jej druhá časť (11.00 – 12.30) už odštartuje spomenutú ďalšiu fázu synodálnych prác prvým zasadnutím v menších krúžkoch. Jednotlivé krúžky si zvolia svojich moderátorov a relátorov. Večer sa plénum zíde vo zvyčajnom čase medzi 16.30 a 19.00 na 8. generálnej kongregácii, pri ktorej vystúpia so svojimi príspevkami bratskí delegáti.
Na terajšom III. mimoriadnom zasadnutí synody sa zúčastňuje spolu osem delegátov reprezentujúcich bratské kresťanské spoločenstvá. Štyria z nich sú zástupcami pravoslávia: za Ekumenický patriarchát metropolita Belgicka Athenagoras, za Moskovský patriarchát predseda Oddelenia pre vonkajšie cirkevné vzťahy metropolita Hilarion, za Koptskú pravoslávnu cirkev metropolita Bishoy z Egypta a za Sýrsky pravoslávny patriarchát arcibiskup Mar Yostinos z Libanonu.
Anglikánske spoločenstvo zastupuje na synode biskup Durhamu v Anglicku Paul Butler, za Svetovú luteránsku federáciu je prítomný predsedajúci biskup Evanjelickej luteránskej cirkvi v Južnej Afrike Ndanganeni Petrus Phaswaha, za Svetové spoločenstvo reformovaných cirkví prezident Spoločenstva reformovaných cirkví Nigérie Benebo Fubara-Manuel a Svetovú baptistickú alianciu zastupuje profesorka biblickej exegézy Valérie Duval-Poujolová, ktorá prednáša na Katolíckom inštitúte v Paríži.
Medzi 38 audítormi a audítorkami je 12 manželských párov. Audítori pochádzajú z Iraku, Libanonu, Indie, Filipín, Austrálie, Brazílie, Kolumbie, Argentíny, Čile, USA, Pobrežia Slonoviny, Rwandy, Konžskej demokratickej republiky, Mozambiku, Juhoafrickej republiky, Nemecka, Španielska, Talianska, Írska, Litvy a Francúzska.
V sobotu a nedeľu 11. - 12. októbra budú mať účastníci synody voľno. Je to čas vyhradený na prípravu tzv. „Relácie po diskusii“, ktorú prednesie generálny relátor synody kardinál Péter Erdő pred plénom v pondelok 13. októbra dopoludnia pri 11. generálnej kongregácii. -jb-
Posolstvo Synody biskupov rodinám trpiacim násilím a vojnami
Vatikán 10. októbra – Na zasadnutí Biskupskej synody o rodine, ktoré sa koná od 5. do 19. októbra vo Vatikáne, bolo dnes schválené a publikované nasledovné posolstvo na podporu rodín trpiacich vo svete násilím:
„Synodálni otcovia III. mimoriadneho generálneho zasadnutia Synody biskupov, zhromaždení okolo nástupcu apoštola Petra, spolu so všetkými účastníkmi, zdieľame otcovskú starostlivosť Svätého Otca a vyjadrujeme hlbokú blízkosť všetkým rodinám, ktoré trpia v dôsledku mnohých prebiehajúcich konfliktov.
Predovšetkým vznášame k Pánovi našu modlitbu za sýrske a iracké rodiny, nútené z dôvodu kresťanskej viery, ktorú vyznávajú, alebo pre príslušnosť k odlišnej etnickej alebo náboženskej komunite, opustiť všetko a dať sa na útek bez akejkoľvek istoty do budúcnosti. Spolu so Svätým Otcom Františkom opakujeme, že «nikto nemôže používať Božie meno na páchanie násilia», a že «zabíjanie v mene Boha je veľkou svätokrádežou!» (Príhovor k predstaviteľom iných náboženstiev a iných kresťanských denominácií, Tirana, 21. septembra 2014).
Ďakujeme medzinárodným organizáciám a krajinám za ich solidaritu, pozývame ľudí dobrej vôle, aby poskytovali potrebnú pomoc nevinným obetiam barbarstva a zároveň vyzývame medzinárodné spoločenstvo, aby prijalo opatrenia na obnovenie mierového spolužitia v Iraku, Sýrii a na celom Blízkom východe. Rovnako naše myšlienky idú k roztrhnutým a trpiacim rodinám v iných častiach sveta, ktoré znášajú pretrvávajúce násilnosti. Chceme ich ubezpečiť o našej vytrvalej modlitbe, aby milosrdný Pán premenil srdcia a daroval pokoj a stabilitu tým, ktorí sú teraz skúšaní.
Nech Svätá nazaretská rodina, ktorá znášala útrapy «bolestnej cesty vyhnanstva» (Príhovor na Anjel Pána, 29. decembra 2013), urobí každú rodinu «spoločenstvom lásky a zmierenia» (tamtiež), zdrojom nádeje pre celý svet.“ -jk-
Synoda na 8. kongregácii hovorila o podpore rodiny v oblasti výchovy
Všeobecná rozprava 8. generálnej kongregácie synody vo štvrtok 9. októbra popoludní sa sústredila na tému „Cirkev a rodina zoči-voči výzve výchovy“ (Instrumentum laboris, III. časť, kap. 2): „Výzva výchovy vo všeobecnosti“, „Kresťanská výchova v ťažkých rodinných situáciách“.
V synodálnej aule bolo za prítomnosti Svätého Otca a 181 synodálnych otcov zdôraznené predovšetkým povolanie k životu ako základný prvok rodiny. Z toho vyplynulo odporúčanie, aby si veriaci prehĺbili poznatky o encyklike Pavla VI. Humanae vitae, a tak lepšie porozumeli aj významu použitia prirodzených metód regulácie plodnosti a odmietnutia antikoncepcie. Spojenie a plodenie, ako bolo povedané, nie sú oddelené od manželského aktu. Preto sa rázne odsudzuje genetická manipulácia a kryokonzervácia embryí.
Z viacerých strán bola tiež zdôraznená tendencia niektorých krajín a organizácií v západnom svete prezentovať, a to najmä v súvislosti s Afrikou, niektoré pojmy (vrátane potratov a zväzkov osôb rovnakého pohlavia), ako „ľudské práva“, a to vyvíjaním tlaku formou kampaní a podmieňovaním ekonomickej pomoci prijatím týchto názorov. V tejto súvislosti bolo tiež preukázané, že výraz „právo na sexuálne a reprodukčné zdravie“ nemá v rámci medzinárodného práva presnú definíciu, prípadne zahŕňa princípy, ktoré si navzájom odporujú, ako odsúdenie núteného potratu a propagácia spoľahlivého potratu, alebo ochrana materstva a podpora antikoncepcie. I keď nemajú zaväzujúci charakter, predsa však podpora týchto „práv“ predstavuje riziko, pretože môže mať vplyv na výklad iných noriem, najmä v boji proti diskriminácii žien.
Synodálne zhromaždenie včera pripomenulo dôležitosť dobrej prípravy kňazov na pastoráciu manželov a rodín, ich dôsledné formovanie a informovanie, pretože duchovná svätosť kňaza, jeho kreativita a jeho priamy vzťah s rodinami sú obzvlášť oceňované veriacimi.
Synodálni otcovia sa zaoberali vzťahom medzi migráciou a rodinou. Zdôraznili právo každého prisťahovalca na rodinu a na adresu medzinárodnej politiky vyslovili apel na ochranu jednoty rodiny. Pre migrantov má rodina zásadný význam pre integráciu v krajinách určenia.
Počas hodiny venovanej voľnej diskusii sa objavili najmä tri témy: Po prvé úcta k rozvedeným a znovu zosobášeným, pričom sa zdôraznila potreba cesty pokánia. Po druhé bola zdôraznená potreba chrániť deti rozvedených manželov od psychologických vplyvov rozvodu. V tejto súvislosti sa konštatovalo, že primeraná pastoračná starostlivosť o deti môže často znovu priviesť ich rodičov do Cirkvi. Na treťom mieste sa v súvislosti s výchovou detí hovorilo o práve rodičov na voľbu vzdelávacích programov, ktoré najlepšie vyhovujú ich deťom, aby mohli získať kvalitné vzdelanie. -jk-
Piatková homília Svätého Otca: Strážme si srdce spytovaním svedomia
Vatikán 10. októra – Na to, aby sme si nevpustili zlo do nášho srdca, existuje stará, no veľmi dobrá praktika. Je ňou spytovanie svedomia. To sú slová pápeža Františka v dnešnej rannej homílii v Dome sv. Marty. Dnešné evanjelium (Lk 11,15-26) nám pripomína, že diabol sa k nám vždy vracia, nikdy neprestane človeka pokúšať. Ako hovorí Svätý Otec, „diabol je trpezlivý, nenechá na pokoji to, čo chce získať pre seba“, čiže našu dušu:
„Po tom, ako bol Ježiš pokúšaný diablom v púšti, sa v Lukášovej verzii evanjelia hovorí, že démon ho na nejaký čas opustil, no v priebehu Ježišovho života sa neustále vracal: vtedy, keď bol vystavovaný skúškam, keď mu chystali nástrahy, v priebehu jeho utrpenia, až po kríž: ‚Nuž, ak si ty Božím synom, zídi dolu, potom uveríme‛. A my všetci vieme, že tieto slová chytajú za srdce: ‚Si schopný? Tak sa ukáž! Nie, nie si schopný‛. Takto robil diabol Ježišovi až do samotného konca. Tak to robí aj s nami.“
Pápež František zdôraznil, že „si treba strážiť srdce, v ktorom prebýva Duch Svätý, aby doň nevstúpili iní duchovia“. „Musíme ho strážiť tak, ako sa stráži dom, zamknúť ho na kľúč.“ A potom treba nad srdcom bdieť ako stáž: „Koľkokrát tam vstupujú zlé myšlienky, zlé úmysly, žiarlivosti, závisti. Vstupuje tam mnoho vecí. No kto im otvoril dvere? Odkiaľ prišli? Ak si nevšímam, čo všetko mi vstupuje do srdca, z môjho srdca sa stane námestie, po ktorom sa všetci premávajú hore-dole. Stane sa z neho srdce bez intimity, srdce, v ktorom Pán nemôže prehovoriť, ktoré ani nezachytí jeho hlas“.
„Ježiš tu spomína i ďalšiu vec, ktorá sa zdá byť trochu divná: ‚Kto so mnou nezhromažďuje, rozhadzuje‛. Používa slovo zhromaždiť, sústrediť. Mať srdce uzobrané, sústredené, srdce, o ktorom vieme, čo sa v ňom odohráva, a tu i tam si možno vykonať starobylú, no veľmi dobrú pratiku Cirkvi: spytovanie svedomia. Kto z nás si večer, na sklonku dňa, keď je sám, či sama, kladie otázku: Čo sa dnes odohralo v mojom srdci? Čo sa stalo? Čo všetko dnes prešlo mojím srdcom? Ak to nerobíme, v skutočnosti nevieme dobre bdieť, ani ho dobre strážiť.“
Spytovanie svedomia je podľa slov pápeža Františka „milosťou, lebo stráženie srdca je vlastne strážením Ducha Svätého, ktorý sa nachádza v našom vnútri“:
„Vieme, že Ježiš hovorí jasne o tom, že zlí duchovia sa vždy vrátia, a to aj na konci života. Ježiš sám je toho príkladom. Pre to, aby sme mohli strážiť, bdieť, aby k nám nevošli zlí duchovia, je potrebné vedieť sa uzobrať, sústrediť, čiže zostať v tichu sami pred sebou a pred Bohom a na sklonku dňa sa pýtať: ‚Čo sa dnes odohralo v mojom srdci? Vstúpil tam niekto, koho nepoznám? Je kľúč na svojom mieste?‛ A toto nám pomôže brániť sa pred mnohým zlom, aj pred tým, čo my sami môžeme spôsobiť v prípade, ak vstúpia títo zlí duchovia, ktorí sú mimoriadne ľství, a ktorí nás napokon všetkých podvádzajú.“ -zk-
Rok zasväteného života už má svoje logo
Vatikán 10. októbra - Kongregácia pre inštitúty zasväteného života a spoločnosti apoštolského života zverejnila oficiálne logo pre nastávajúci Rok zasväteného života, ktorý sa začne na konci novembra. Logo zobrazuje holubicu, ktorá sa vznáša nad vodami. Na jednom krídle nesie symetrický kryštálovitý útvar. Z vody vychádzajú tri hviezdy, ktoré holubica chráni druhým krídlom. Súčasťou loga sú aj slová „Zasvätený život v Cirkvi dnes: evanjelium, proroctvo, nádej“ (Vita consecrata in Ecclesia hodie: Evangelium, Prophetia, Spes).
Logo, ktorého autorkou je Carmela Boccasileová, symbolicky vyjadruje základné hodnoty zasväteného života. V ňom možno rozpoznať „pôsobenie Svätého Ducha, ktorý po stáročia rozmnožuje bohatstvo, plynúce z praktizovania evanjeliových rád prostredníctvom rôznych chariziem, a tak stále novým spôsobom sprítomňuje Kristovo tajomstvo v Cirkvi a vo svete, v čase i priestore.“ (Posynodálna exhortácia Jána Pavla II. Vita consecrata, č. 5)
Toto grafické znázornenie obsahujúce holubicu symbolizuje pokoj, keďže zasvätený život je povolaný byť príkladom univerzálneho zmierenia v Kristovi. Holubica vznášajúca sa nad vodami symbolizuje aj Ducha Svätého, ktorý je zdrojom života a inšpirátorom kreativity. Predstavuje tiež zasvätenie ľudstva Kristovi v krste. Vody znázornené mozaikovito symbolizujú komplexnosť a harmóniu ľudských a kozmických prvkov, ktoré Duch vedie podľa tajomného Božieho plánu ku vzájomnému stretnutiu vedúcemu k novému stvoreniu. Toto zobrazenie tiež pripomína holubicu nad vodami po potope sveta (porov. Gn 8,8-14). Ako evanjeliové znamenie žijú zasvätené osoby ako pútnici medzi národmi v rôznorodosti chariziem a služieb ako „dobrí správcovia mnohotvárnej Božej milosti“ (1 Pt 4,10).
Tri hviezdy pripomínajú identitu zasväteného života vo svete ako vyznávanie Najsvätejšej Trojice, znamenie bratstva a službu lásky (confessio Trinitatis, signum fraternitatis a servitium caritatis. Vyjadrujú charakteristickú črtu trojičnej lásky ako neustály kolobeh vzťahov vzájomnosti. Takúto lásku sa zasvätené osoby snažia žiť dennodenne vo svete. Okrem toho tri hviezdy poukazujú na zobrazovanie Panny Márie v duchu byzantskej ikonografie ako presvätej Bohorodičky a prvej Kristovej učeníčky, ktorá je vzorom a patrónkou každého typu zasväteného života.
Kryštálovitý symetrický útvar znázorňuje rôznorodosť národov a kultúr sveta, ako symbolický mnohosten, o ktorom píše pápež František v apoštolskej exhortácii Evangelii gaudium (porov. č. 236). Dych Ducha Svätého ho nadnáša a vedie smerom k budúcnosti. To je pozvaním zasvätených osôb stať sa „nositeľmi Ducha (pneumatophóroi), skutočne duchovnými ľuďmi, schopnými stať sa skrytým kvasom dejín.“ (porov. Vita consecrata, č. 6).
Slávenie Roka zasväteného života sa začne vigíliou 1. adventnej nedele 29. novembra 2014 a potrvá do 2. februára 2016, ktorý bude Svetovým dňom zasväteného života. -zk-
„Zbytočné krviprelievanie“ – konferencia vo Vatikáne o Prvej svetovej vojne
Vatikán 10. októbra - „Zbytočné krviprelievanie“: Veriaci a Svätá stolica počas Prvej svetovej vojny. To je názov medzinárodnej konferencie, ktorú dnes predpoludním prezentovali v Tlačovom stredisku Svätej stolice: predseda Pápežského výboru pre historické vedy páter Bernard Ardura OPraem. a prof. Roberto Morozzo della Rocca z rímskej univerzity „Roma Tre“. Konferenciu organizuje spomínaný Pápežský výbor pre historické vedy v spolupráci s Maďarskou akadémiou v Ríme (Accademia d´Ungheria in Roma) a Medzinárodnou komisiou per kresťanskú históriu a štúdiá (Commission Internationale d´Histoire et d´Études du Christianisme).
Na konferencii sa v dňoch 15. – 17. októbra zúčastnia početní špecialisti, medzi nimi aj 24 univerzitných docentov z rozličných krajín zahrnutých do vojny, ktorej sté výročie prepuknutia si pripomíname tento rok. Špecialisti sa budú snažiť hľadieť na konflikt z pohľadu veriacich: najmä katolíkov, ale aj protestantov a pravoslávnych, no predovšetkým z pohľadu Svätej stolice, ktorá, pozbavená vlastného územia, sa v danom čase nachádzala na území Talianska a bola tak zahrnutá do konfliktu. Počas prezentácie konferencie tiež odznelo, že existuje návrh zorganizovať ďalšiu konferenciu v roku 2018, ktorá by sa venovala dôsledkom Versaillskej zmluvy. -zk-
Foto: Pápež František pri modlitbe na vojenskom cintoríne z Prvej svetovej vojny (Redipuglia, 13. septembra 2014)
Komentár Mariána Gavendu: Ani čierny, ani biely
Misionárka v Indii vysvetľovala deťom Ježišovo podobenstvo o poslednom súde. Navrhla, aby si deti túto scénu nakreslili do svojich zošitov. Zlých mali znázorňovať čierne ovečky, dobrých biele. Keď sa deti pustili do práce, zastavila sa nad jedným zo žiakov a pýta sa: Ako by si nakreslil seba? Chlapec sa na chvíľu zamyslel a povedal: strakato! Je to veľká pravda. Nikto z ľudí nie je ani dokonalý ani celkom zlý, všetci sme nejako strakatí. Pri čítaní súčasných domácich i zahraničných komentárov na dianie v Cirkvi sa človeka zmocňuje dojem, že sa ju média snažia spraviť čierno-bielou. Do čierna maľujú všetkých zástancov prirodzenej rodiny, základných ľudských práv i právd viery, vrátane – ako napísal istý komentár – „posledných troch ultrakonzervatívnych predchodcov“ súčasného pápeža Františka. Toho sa dali maľovať v bielom svetle. Zaiste nie pre jeho snahu reformovať Cirkev, zastávať sa chudobných, odsúdenie voľného trhu, ani pre farbu jeho pápežskej reverendy. Jednoducho potrebujú vyvolať dojem urputného boja vo vnútri Cirkvi, medzi pápežom a spiknutím konzervatívnych kardinálov a biskupov, zaraďujúc medzi tých druhých aj celú slovenskú hierarchiu.
Historia, magistra vitae. Nezaškodilo by trochu v nej zalistovať. Napríklad do tridsiatych rokov minulého storočia, keď bojovo ateistickým komunistom vyhovovalo raziť heslo „kto chce byť Kristov, volí komunistov“. Alebo si pripomenúť osudy takzvanej Katolíckej akcie v päťdesiatych rokoch, mierové hnutie katolíckych duchovných či ich neskoršiu rozbíjačskú odnož, ktorej nepriatelia cirkvi neváhali dať meno podľa pápežskej encykliky Pacem in terris.
Teda nič nového pod slnkom. Nanajvýš to, že ľuďom medzičasom viac otupel zrak, sluch i čuch a už tak pohotovo nerozoznávajú, odkiaľ tu fúka. „Nie je ti priateľom, kto ťa príliš chváli“, hovorí príslovie. A keď chváli pápeža antiklerikálna tlač a médiá, vždy to čímsi zaváňa. Samozrejme pod zdaním dobra. Netreba pritom médiám uberať na prínose, vďaka ktorému sa pápež František a jeho snaha o evanjelizáciu Cirkvi (nie o liberalizáciu) stretá so všeobecnými sympatiami. Len nie je ľahké rozpoznať, keď sa mu podsúva aj to, čo nepovedal a komentuje v úplne opačnom zmysle čo naozaj povedal. Keď zosobášil napríklad pred nedávnom aj tých, čo dovtedy žili bez manželského zväzku a jedna z prítomných dokonca čakala dieťa, nechcel tým schváliť voľné spolužitie. V tom prípade by ich nebol sobášil. Chcel len povedať a jasne ukázať, že Cirkev je tu pre všetkých a všetkým chce sprostredkovať Božie odpustenia a nový život. Nestačí počúvať, čo sa hovorí o pápežovi, treba počúvať, čo hovorí pápež.
Ak by sme túto diskusiu chceli pomenovať trochu hlbšie, neoprávnene sa dávajú do kontrastu dva postoje: teologický, morálny, učiaci čo je dobré a čo zlé a pastoračný postoj, hľadajúci, ako človeku pomôcť zbaviť sa zla a konať dobro. Keď pápež dá sväté prijímanie človeku, ktorý sa niekedy pohádal so svojou ženou, určite tým nechce schvaľovať a propagovať manželské hádky. A každý, kto pristupuje k svätému prijímaniu bol najskôr na spovedi a mal sa z čoho vyznávať. Ako sme to mohli vidieť pred pár mesiacmi, aj samotný pápež.
Treba však nazrieť aj do vlastných radov. Nebezpečenstvo zosvetáčtenia, sekularizácie ale aj riziko uzavretosti pretrvávajú cez celé dejiny Cirkvi a nie je tomu inak ani dnes. Aj tu je prirodzený sklon reagovať na jeden extrém opačným extrémom. Pápež nenavrhuje nejaký neutrálny stred, ale do stredu kladie evanjelium. A to má čo povedať i takzvaným liberálom a modernistom i takzvaným konzervatívcom a tradicionalistom. Stredobodom záujmu Cirkvi je spása každého človeka. Za tým cieľom treba ohlasovať Božie milosrdenstvo, prichádzať k človeku v tých prostrediach v ktorých žije, hovoriť tým jazykom, ktorým sa bežne medzi ľuďmi hovorí, Cirkev má byť vždy otvoreným domom Pána.
S prebiehajúcou mimoriadnou synodou kardinálneho významu sa stupňuje úsilie médií spraviť Cirkev čiernobielou. Medzi čiernou a bielou však je široká škála farieb evanjeliovej ponuky. V rámci nášho komentáru nemožno viac, než poukázať na tento jav. A povzbudiť veriacich, aby sa aspoň oni dozvedali o pápežovi či prebiehajúcej synode z niečoho vierohodnejšieho ako je bulvárna tlač, rozhlas či televízia. Aj preto, aby oni sami nezačali vidieť čiernobielo, aj preto, aby i druhým otvárali oči a pomáhali vidieť veci v správnych farbách – a tie sú určite svieže a pestré ako všade, kde zavanie Duch Svätý. A že cez Synodu vanie osobitným spôsobom, o tom netreba pochybovať.
Zamyslenie P. Bubáka: Zavolajte na svadbu všetkých, čo nájdete
Zamyslenie pátra Milana Bubáka SVD k 28. nedeli v cezročnom období cyklu A (Mt 22, 1-14)
Milí priatelia, zaiste mi dáte za pravdu, že naša predstava neba súvisí s tým, čo pokladáme vo svojom živote za najcennejšie a čo by sme si želali mať najviac. Toto platilo vždy. Každá doba znova a znova vymýšľala a vymýšľa svoje nebo, ktoré je odzrkadlením jej vlastných túžob a snov.
Tak nejako to je aj s nedeľným podobenstvom o svadobnej hostine. Ježiš v ňom prirovnáva nebeské kráľovstvo ku kráľovskej svadbe s množstvom jedla a nápojov. No nech sú jedlo a nápoje v tomto podobenstve akokoľvek príťažlivé, osobne si nemyslím, že by nebeské kráľovstvo spočívalo v tomto. Jedlo, nápoje a hodovanie tu nie sú podstatou. V živote som sa ako kňaz zúčastnil na množstve svadobných či iných rôznych hostín, na ktorých sa ponúkalo jedlo a nápoje od výmyslu sveta. A aj keď to bola zaujímavá skúsenosť nemyslím si, že práve toto by malo byť vrcholom mojej blaženosti. Uznávam, že nebolo tomu tak vždy. I v mojom živote jestvovali chvíle, kedy jedlo stálo na mojom rebríčku hodnôt vysoko a kedy by som bol zaň dal možno aj to posledné. Vtedy som jedlo pokladal aj keď nie rovno za nebo, určite za niečo, čo bolo pre mňa symbolom aspoň istého stupňa blaženosti. Dnes tomu tak nie je. Verím, že vy máte podobné skúsenosti.
V dobe Ježišovej bolo jedla nedostatok, a tak pre mnohých myšlienka na hostinu plnú vyberaných jedál bola silná. Preto Ježiš používa práve obraz jedla a hostiny na popis nebeského kráľovstva. No podstata je v inom. Je v tom, ako naznačuje nedeľné prvé čítanie z proroka Izaiáša, že všetci ľudia a všetky národy sa dajú dohromady a budú zjednotení okolo toho istého stola. Stôl a jedlo je v mnohých kultúrach veľmi silný symbol jednoty, spoločenstva a bratstva.
Neviem, čo je pre vás momentálne nebom. Možno je to tiež jedlo. No môže to byť aj niečo iného. Pre mňa osobne je to zjednotenie sa ľudí v spoločných hodnotách. Mám dojem, že nikdy v minulosti nebolo toľko rozdelenia, ako je práve teraz. Nehovorím len o rozdelení medzi národmi, ale aj o rozdeleniach na miestnych úrovniach. Pozrime sa na rozdelenie, ktoré prináša politika, rozdelenie vyplývajúce z rozličných hodnôt, názorov a myšlienok, zo spoločenského postavenia, z toho, čo človek má, či nemá, z bohatstva, či chudoby. A toto všetko nie je len na rovine svetskej. Platí to – podobne ako za doby Ježišovej – aj na náboženských predstaviteľov, kde sa rozdelenie myslí a hodnôt prejavovalo často na tej najparadoxnejšej úrovni.
Sme teda volaní do spoločenstva, v ktorom by nebola nerovnosť, kde by mal každý dostatok, kde by bol každý každému hodný rovnakej pozornosti, kde by aj napriek rôznosti panovala jednota a vzájomná úcta. No toto pozvanie sa môže dnes podobne ako aj v minulosti stretnúť s rozličnými reakciami. Nedeľné evanjelium nám podáva štyri reakcie. Sú tam ľudia, ktorí pozvanie na svadbu prijali ľahostajne, potom tí, ktorí ho odmietli s použitím sily. Ďalej tam je jeden, ktorý reprezentuje povrchnosť a nedostatok rešpektu voči hostiteľovi. A konečne máme tam hostí, ktorí sa na stretnutie pri svadobnom stole úprimne tešili. Pozrime sa na každú skupinu zvlášť.
1. ĽAHOSTAJNÍ. To boli tí, ktorým kráľ a jeho pozvanie boli ukradnuté. Táto ich ľahostajnosť mohla mať viacero príčin. Prvou mohol byť obyčajný nezáujem. „Tvoj svet je tvoj svet, náš svet je náš svet. A tieto dva svety nemajú nič spoločné. Jednoducho daj nám so svojím pozvaním pokoj.“ Toto je motto, podľa ktorého sa riadili. Je jasné, že nasilu nemožno nikoho k stolu ťahať, a preto ich treba nechať tak. Ak niekto nemá o približovanie sa k druhému záujem, ani sila ani demagógia to nevyriešia. Druhou boli rozdielne priority. „Jeden išiel na svoje pole, iný za svojím obchodom,“ hovorí evanjelista. Títo vcelku neboli proti účasti na svadobnej hostine, ale v ich živote boli veci, ktoré boli pre nich dôležitejšie ako svadba: pole, obchod a milión ďalších. I týchto je škoda. Aj keď veci ich života sú dôležité, zabúdajú, že odmietaním stretania sa s inými veľa strácajú.
2. BOJOVNÍ BEZBOŽNÍCI: To boli tí, ktorí otvorene bojovali proti svadbe aj proti kráľovi. Títo boli plní energie, lenže bola to energia negatívna. Títo ľudia nechcú, aby ľudia sedeli pri jednom stole, aby sa spolu tešili zo svojich darov, aby sa delili o jedlo i o svoju prítomnosť, aby spolu žartovali, tancovali a sa smiali. Chcú naopak rozdelenie, nejednotu, separáciu. Neznesú pohľad na to, ako ľudia pod vedením svojho kráľa pracujú na jednom projekte. A na presadenie svojho odporu neváhajú použiť i agresivitu, aroganciu či násilie. Sú to ľudia, ktorí neznesú pohľad na dobro a cez ktorých je teda v činnosti Zlý.
3. POVRCHNÍ: Títo sú v evanjeliu reprezentovaní hosťom, ktorý prišiel bez svadobného rúcha. Treba vedieť, že podľa vtedajších obyčajov, každému hosťovi bolo pred vstupom do svadobnej siene poskytnuté svadobné oblečenie. Náš hosť ho teda odmietol a vstúpil do svadobnej siene pravdepodobne zafúľaný a zapáchajúci. Tým podcenil nielen kráľa a jeho podujatie, ale i ostatných hostí. Myslel si, že kráľ môže byť rád, že vôbec prišiel. Mýlil sa. Kráľ tam nepotreboval komparzistov. Kráľ bol náročný a svoju svadbu cenil a to očakával aj od ostatných. A konečne boli tu ľudia
4. ÚPRIMNÍ, skutočne túžiaci po účasti na svadbe kráľovho syna, ale aj po stretnutí sa s kráľom a s ostatnými hosťami. Pre nich pozvanie a účasť na svadbe bolo cťou a vyznačením. Samozrejme, nebolo to bez ich zásluhy. Museli prijať podmienky účasti na svadbe. Ale bez nich by svadba nebola svadbou. Bola by to obyčajná vývarovňa pre bezdomovcov, kde sa síce človek naje, ale nič viac. Jeho duch a duša ostávajú nenasýtené. To, čo nás nasycuje, nie je jedlo, ale spoločenstvo s inými ľuďmi, s našimi bratmi a sestrami.
Vysielanie z 10. októbra 2014
Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved