 |  |
2014/10/19
Pápež Pavol VI. je blahoslavený, dňom slávenia je 26. september
Vatikán 19. októbra - Pri dnešnej eucharistickej slávnosti na Námestí sv. Petra, ktorá uzavrela III. mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov, Svätý Otec František za účasti emeritného pápeža Benedikta XVI. a synodálnych otcov vykonal slávnostný akt blahorečenia Božieho služobníka pápeža Pavla VI.
Medzi 70 tisíckami veriacich z Talianska i zo zahraničia, bolo aj päťtisíc pútnikov z Brescie a tritisíc z Milána. Žiadosť o blahorečenie v rámci predpísaného rítu predniesol Mons. Luciano Monari, biskup Brescie, rodnej diecézy Pavla VI. Životopis Božieho služobníka prečítal postulátor kauzy P. Antonio Marrazzo CSsR. Nasledoval slávnostný výrok Svätého Otca v latinskom jazyku, ktorým povolil liturgickú úctu pápeža Pavla VI. s titulom „blahoslavený“. Ako príslušný deň liturgického slávenia určil 26. september.
K verejnému ucteniu bola potom vystavená relikvia nového blahoslaveného. Priehľadná schránka obsahovala kus bieleho odevu pápeža Pavla VI., na ktorom zostali stopy krvi po pokuse o atentát počas apoštolskej návštevy filipínskej Manily. Útok sa udial dňa 27. novembra 1970 rukou nepríčetného muža. Bodnutie nožom bolo stlmené vďaka duchaprítomnosť okolostojacich.
Pápež František pri bohoslužbe použil biskupskú palicu a kalich Pavla VI. Oblečené mal liturgické rúcho zlatej farby, ktorý kedysi dostal Pavol VI. do daru k 80. narodeninám. Okrem biskupa Brescie Mons. Luciana Monariho a kardinála Giovanniho Battistu Re ako spolurodáka blahoslaveného Pavla VI. boli medzi hlavnými koncelebrantmi predstavitelia synody: generálny relátor kardinál Péter Erdő, predsedajúci delegáti kardináli André Vingt-Trois, Raymundo Damasceno Assis a Luis Antonio Tagle, generálny sekretár kardinál Lorenzo Baldisseri a ďalší.
V závere slávnosti pred modlitbou Anjel Pána Svätý Otec pozdravil pútnikov a delegácie z diecéz Brescia, Miláno a Rím, miest osobitne spojených so životom a službou Giovanniho Battistu Montiniho. Vyzval prítomných verne nasledovať učenie a príklad nového blahoslaveného, o ktorom ďalej povedal:
„Bol zanieteným podporovateľom misií ad gentes. Svedectvom toho je predovšetkým apoštolská exhortácia Evangelii nuntiandi, ktorou chcel prebudiť nadšenie a zaangažovanie pre misiu Cirkvi. Táto exhortácia je stále aktuálna, má plnú aktuálnosť. Je príznačné uvedomiť si tento aspekt pontifikátu Pavla VI. práve dnes, keď sa slávi Svetový deň misií.
Pred vzývaním Panny Márie modlitbou Anjel Pána chcem podčiarknuť hlbokú mariánsku úctu blahoslaveného Pavla VI. Tomuto pápežovi bude kresťanský ľud vždy vďačný za apoštolskú exhortáciu Marialis cultus a za vyhlásenie Panny Márie za „Matku Cirkvi“ pri príležitosti zakončenia tretej sesie II. vatikánskeho koncilu. Nech nám Mária, Kráľovná všetkých svätých, pomáha v našom živote verne uskutočňovať Pánovu vôľu, tak ako to robil nový blahoslavený.“
Nasledovala modlitba Anjel Pána a apoštolské požehnanie. Pred záverečným uctením si oltára pápež František osobne pozdravil emeritného pápeža Benedikta XVI., ktorý počas slávnosti sedel v prvom rade sektoru biskupov. Z otvoreného džípu potom pozdravil veriacich na celom Námestí sv. Petra. -jb-
Homília Svätého Otca: Vďaka, náš milovaný pápež Pavol VI.!
Homília Svätého Otca Františka 19. októbra 2014 pri Eucharistii uzatvárajúcej III. mimoriadne generálne zhromaždenie Synody biskupov a spojenej s blahorečením pápeža Pavla VI.
Práve sme počuli jeden z najslávnejších výrokov v celom evanjeliu: «Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu» (Mt 22,21).
Na provokáciu farizejov, ktorí sa takpovediac snažili vyskúšať ho v náboženstve a prichytiť ho pri omyle, Ježiš odpovedá touto ironickou a geniálnou vetou. Je to pôsobivá odpoveď, ktorú Pán ponúka všetkým, ktorí majú ťažkosti vo svedomí, najmä keď do hry vstúpia ich výhody, bohatstvá, prestíž, moc a povesť. A toto sa deje v každom čase, odjakživa.
Ježiš zdôrazňuje nepochybne druhú časť vety: «A (dávajte) Bohu to, čo je Božie». To značí uznať a vyznať – pred akýmkoľvek druhom moci – že iba Boh sám je Pánom človeka a nik iný. Toto je neustála novosť, ktorú máme denne objavovať, prekonávajúc obavu, s ktorou sa často stretávame, keď sa ocitáme pred Božími prekvapeniami.
On sa neobáva novostí! Práve kvôli tomu nás ustavične prekvapuje, otvára nás a vedie nás na netušené cesty. Obnovuje nás; teda, neprestajne nás robí «novými». Kresťan, ktorý prežíva evanjelium, je «Božou novosťou» v Cirkvi i vo svete. A Boh veľmi miluje túto novosť. «Dať Bohu to, čo je Božie», znamená otvoriť sa jeho vôli, odovzdať mu náš život a spolupracovať na jeho Kráľovstve milosrdenstva, lásky a pokoja.
Tu spočíva naša naozajstná sila, kvas, ktorý ju prekvasí a soľ, ktorá dáva chuť každej ľudskej snahe pri prekonávaní pesimizmu, ktorý nám predkladá svet. Tu prebýva naša nádej, pretože nádej v Bohu nie je vôbec únikom z reality, nie je alibi: je usilovným prinavracaním Bohu toho, čo mu patrí. Preto kresťan hľadí na budúcu realitu, na tú Božiu, aby prežíval život naplno – s nohami pevne postavenými na zemi – a odpovedal s odvahou na nespočetné nové výzvy.
Videli sme to v týchto dňoch počas Mimoriadnej synody biskupov – «synoda» značí «kráčať spoločne». Vskutku, pastieri a laici z každej časti sveta priniesli sem do Ríma hlas svojich miestnych cirkví, aby pomohli dnešným rodinám kráčať po ceste evanjelia, s pohľadom upretým na Ježiša. Bola to mocná skúsenosť, v ktorej sme zažili synodálnosť a kolegialitu a vnímali sme silu Ducha Svätého, ktorý vedie a vždy obnovuje Cirkev, ktorá je povolaná bez otáľania ošetriť rany, ktoré krvácajú a znovu zažať nádej pre toľkých ľudí bez nádeje.
Za dar tejto synody a za konštruktívneho ducha, ktorým všetci prispeli, spolu s apoštolom Pavlom «ustavične vzdávame vďaky Bohu za vás všetkých, keď si na vás spomíname vo svojich modlitbách» (1 Sol 1,2). A Duch Svätý, ktorý nám v týchto činorodých dňoch umožnil pracovať veľkoryso, s pravou slobodou a pokornou kreativitou, nech naďalej sprevádza cestu, ktorá nás v cirkvách po celej zemi pripravuje na Riadnu biskupskú synodu v októbri 2015. Zasiali sme a budeme naďalej zasievať s trpezlivosťou a vytrvalosťou, v presvedčení, že Pán dáva vzrast tomu, čo sme zasiali (porov. 1 Kor 3,6).
V tento deň blahorečenia pápeža Pavla VI. sa mi opäť vynárajú v mysli jeho slová, ktorými zriadil Biskupskú synodu: «Pozorne skúmajúc znamenia čias, usilujme sa prispôsobiť cesty a metódy... vzrastajúcim potrebám našich dní a zmeneným spoločenským podmienkam» (Apoštolský list motu proprio Apostolica sollicitudo).
V spojitosti s týmto veľkým pápežom, týmto odvážnym kresťanom a neúnavným apoštolom, nemôžeme inak, ako vysloviť dnes pred Bohom jedno slovo, jednoduché, a zároveň také úprimné a dôležité: vďaka! Vďaka, náš drahý a milovaný pápež Pavlovi VI.! Vďaka za tvoje pokorné a prorocké svedectvo lásky ku Kristovi a jeho Cirkvi!
Do svojho osobného denníka si tento veľký kormidelník Koncilu, deň po ukončení koncilového zasadania, zapísal: «Možno ma Pán povolal do tejto služby a udržiava ma v nej ani nie preto, žeby som k nej mal nejaký vzťah, alebo aby som spravoval a zachránil Cirkev z jej terajších ťažkostí, ale aby som pre Cirkev niečo vytrpel a aby bolo zrejmé, že to on, a nik iný, ju vedie a zachraňuje» (P. Macchi, Paolo VI nella sua parola, Brescia 2001, 120-121). V tejto pokore sa odráža veľkosť blahoslaveného Pavla VI., ktorý počas vytvárania sa sekularizovanej a neprajnej spoločnosti, vedel riadiť s prezieravou múdrosťou – a niekedy i v osamotení – kormidlo Petrovej loďky bez toho, aby čo len raz prišiel o radosť a dôveru v Pána.
Pavol VI. vedel skutočne dať Bohu to, čo je Božie, odovzdajúc celý svoj život «posvätnej, slávnostnej a najvážnejšej úlohe: pokračovať v Kristovom poslaní v čase a rozširovať ho na zemi» (Homília pri obrade korunovácie: Insegnamenti I, 1963, 26), milujúc Cirkev a vedúc ju k tomu, aby bola «zároveň milujúcou matkou celého ľudstva a vysluhovateľkou spásy» (Encyklika Ecclesiam Suam, Úvod).
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ
Príhovor pápeža Františka pri záverečnom zasadnutí Synody
Vatikán 19. októbra – Podobne ako na začiatku, tak aj závere prác III. mimoriadneho generálneho zhromaždenia Biskupskej synody sa v pléne prihovoril Svätý Otec František. Uvádzame plné znenie príhovoru, ktorý predniesol v sobotu 18. októbra 2014 večer v rámci 15. generálnej kongregácie, ktorej náplňou bolo hlasovanie o texte záverečnej Relácie synody:
„Eminencie, Blaženosti, Excelencie, bratia a sestry,
so srdcom plným uznania a vďačnosti by som chcel spolu s vami poďakovať Pánovi, že nás sprevádzal a viedol v uplynulých dňoch svetlom Ducha Svätého!
Zo srdca ďakujem pánovi kardinálovi Lorenzovi Baldisserimu, generálnemu sekretárovi synody, Jeho Excelencii Mons. Fabiovi Fabenovi, podsekretárovi a spolu s nimi ďakujem relátorovi Péterovi Erdőovi, ktorý mnoho pracoval aj v dňoch rodinného smútku, a osobitnému sekretárovi, Mons. Brunovi Fortemu, trom predsedajúcim delegátom, zapisovateľom, konzultorom, tlmočníkom a nemenovaným, všetkým tým, ktorí pracovali v zákulisí s ozajstnou vernosťou a úplnou odovzdanosťou Cirkvi a bez prestávky: veľká vďaka!
Rovnako ďakujem všetkým vám, drahí synodálni otcovia, bratskí delegáti, audítori, audítorky a prísediaci, za vašu aktívnu a plodnú účasť. Nesiem vás v modlitbe, prosiac Pána, aby vám to odmenil hojnosťou svojich darov milosti. Môžem úprimne povedať, že – s duchom kolegiality a synodálnosti – sme naozaj zažili skúsenosť «synody», cestu spolupatričnosti, «spoločnú cestu». Keďže to bola «cesta» – a ako na každej ceste, boli na nej chvíle rýchleho behu, akoby sme chceli premôcť čas a čo najskôr dosiahnuť cieľ; ďalej, momenty únavy, keď sme takmer chceli povedať «stačí»; a zase iné chvíle nadšenia a zanietenia. Boli tu momenty hlbokej útechy, keď sme načúvali svedectvám pravých pastierov (porov. Jn 10 a CIC 375, 386, 387), ktorí múdro nosia v srdci radosti a slzy svojich veriacich. Chvíle útechy, milosti a posilnenia pri počúvaní svedectiev rodín, ktoré sa zúčastnili na synode a podelili sa s nami o nádheru a radosť ich manželského života.
Bola to cesta, na ktorej sa silnejší cítil povinným pomáhať tomu slabšiemu, na ktorej sa skúsenejší ponúkol slúžiť ostatným, aj prostredníctvom konfrontácií. A keďže je to cesta ľudí, spolu s útechami boli na nej i chvíle neútechy, napätia a pokušení, z ktorých môžeme spomenúť niektoré možnosti:
- Jednou je pokušenie nevraživej strnulosti, čo znamená chcieť sa uzavrieť do písma (litery) a nenechať sa prekvapiť Bohom, Bohom prekvapení (duch); do zákona, do istoty toho, čo už vieme a nie toho, čomu sa máme ešte naučiť a to dosiahnuť. Od Ježišových čias je to pokušenie horlivcov, úzkostlivých, ustarostených, a dnes takzvaných tradicionalistov a aj intelektualistov.
- Pokušenie «deštruktívneho dobráctva», ktoré v mene akéhosi klamlivého milosrdenstva obväzuje rany bez toho, aby ich najsamprv ošetrilo a liečilo; ktoré sa zaoberá príznakmi a nie príčinami a ich koreňmi. Je to pokušenie «dobrákov», bojazlivých a aj takzvaných «progresistov a liberalistov».
- Pokušenie premieňať kamene na chleby, aby sa prelomil dlhotrvajúci, ťažký a bolestný pôst (porov. Lk 4,1-4) a tiež meniť chlieb na kameň a hodiť ho do hriešnikov, slabých a chorých (porov. Jn 8,7), inými slovami, premeniť ho na «neúnosné bremená» (Lk 10,27).
- Pokušenie zostúpiť z kríža, kvôli uspokojeniu ľudí, a nezostať na ňom, aby sme tak plnili Otcovu vôľu; prispôsobovať sa svetskému duchu, namiesto toho, aby sme ho očisťovali a prispôsobovali Duchu Božiemu.
- Pokušenie ignorovať poklad viery (depositum fidei), považujúc sa nie za strážcov, ale za majiteľov a pánov, a z druhej strany, pokušenie obchádzať skutočnosť, používajúc prehnane puntičkársku reč a uhladený jazykový štýl, aby sme povedali veľa vecí a v skutočnosti nepovedali nič! Myslím, že tieto veci sa nazývali «byzantinizmami»...
Drahí bratia a sestry, pokušenia nás nemajú vyľakať, ani zneistiť a ani obrať o odvahu, pretože nijaký žiak nie je väčší ako jeho pán; ak bol teda Ježiš pokúšaný – a dokonca nazvaný Belzebulom (porov. Mt 12,24) – jeho učeníci nemôžu očakávať lepšie zaobchádzanie.
Osobne by som bol veľmi ustarostený a zarmútený, ak by neboli tieto pokušenia a tieto živé diskusie; tento «pohyb duchov», ako ho nazýval sv. Ignác (Duchovné cvičenia, 6), pokiaľ by všetci súhlasili alebo boli mlčanliví vo falošnom a neúprimnom pokoji. Naopak, videl som a počul – s radosťou a uznaním – príhovory a vystúpenia plné viery, pastoračnej a doktrinálnej horlivosti, múdrosti, priamosti, odvahy a
parrézie. A cítil som, že sme mali pred očami dobro Cirkvi, rodín a najvyšší zákon (suprema lex), spásu duší (salus animarum) (porov. CIC 1752). A to zakaždým – povedali sme to tu, v aule – bez toho, aby sme čo len raz spochybnili základné pravdy sviatosti manželstva: nerozlučiteľnosť, jednotu, vernosť a plodenie, čiže otvorenosť voči životu (porov. CIC 1055, 1056 a Gaudium et spes, 48).
Toto je Cirkev, Pánova vinica, plodná Matka a starostlivá Učiteľka, ktorá sa nebojí vyhrnúť si rukávy, aby olejom a vínom potrela rany ľudí (porov. Lk 10,25-37); ktorá nehľadí na ľudstvo z akéhosi skleneného zámku, aby posudzovala a zatrieďovala osoby. Je to Cirkev jedna, svätá, katolícka, apoštolská a skladá sa z hriešnikov, z tých, ktorí potrebujú jej milosrdenstvo. Taká je Cirkev, pravá Kristova nevesta, ktorá sa usiluje zostať verná svojmu Ženíchovi a jeho náuke. Je to Cirkev, ktorá sa nebojí jesť a piť s prostitútkami a verejnými hriešnikmi (porov. Lk 15). Cirkev, ktorá má dokorán otvorené dvere, aby prichýlila núdznych, kajúcich, a nie iba spravodlivých a tých, ktorí veria tomu, že sú dokonalí! Cirkev, ktorá sa nehanbí za brata, ktorý padol a netvári sa, že ho nevidí, ba viac, ktorá sa priam cíti byť tiahnutá a takmer povinná zodvihnúť ho, povzbudiť ho, aby sa opäť vydal na cestu a sprevádza ho v ústrety konečnému stretnutiu so svojím Ženíchom v nebeskom Jeruzaleme.
Taká je Cirkev, naša matka! A keď sa Cirkev v rozličnosti svojich chariziem vyjadrí ako spoločenstvo, nemôže sa zmýliť; tu je krása a sila zmyslu viery (sensus fidei), toho nadprirodzeného zmyslu viery, ktorý je darom Ducha Svätého, aby sme mohli všetci spoločne vstúpiť do srdca evanjelia a naučiť sa nasledovať Ježiša v našom živote, a toto nemôže byť považované za príčinu na zmätok a rozpaky. Toľkí komentátori, alebo ľudia, ktorí vedú reči, si predstavovali, že uvidia Cirkev v spore, kde jedna strana je proti druhej, pochybujúc dokonca o Duchu Svätom, pravom podnecovateľovi a garantovi jednoty a súladu v Cirkvi. O Duchu Svätom, ktorý počas dejín vždy viedol loďku prostredníctvom svojich služobníkov, aj vtedy, keď more bolo rozbúrené a nepokojné a služobníci neverní a hriešni.
A ako som si už dovolil povedať vám na začiatku, bolo potrebné, aby sme toto všetko prežívali pokojne, s vnútorným pokojom, aj preto, lebo synoda sa uskutočňuje «cum Petro et sub Petro» (s Petrom a pod vedením Petra) a pápežova prítomnosť je zárukou pre všetkých. Hovorme teraz trochu o pápežovi, vo vzťahu k biskupom... Nuž teda, úlohou pápeža je garantovať jednotu Cirkvi; pripomínať veriacim ich povinnosť nasledovať Kristovo evanjelium; pripomínať pastierom, že ich prvou povinnosťou je sýtiť stádo, to stádo, ktoré im Pán zveril, a snažiť sa prijímať – otcovsky a milosrdne a bez falošných obáv – stratené ovce. Pomýlil som sa tu. Povedal som «prijímať»: ísť a nachádzať ich.
Jeho úloha je pripomínať všetkým, že autorita v Cirkvi je služba (porov. Mk 9,33-35), ako jasne vysvetlil pápež Benedikt XVI. slovami, ktoré citujem: «Cirkev je povolaná a snaží sa vykonávať tento druh autority, ktorá je službou, a neuplatňuje ju z vlastnej moci, ale v mene Ježiša Krista... prostredníctvom pastierov Cirkvi Kristus skutočne pasie svoje stádo: je to On, kto ho vedie, chráni, napráva, pretože ho hlboko miluje. Avšak Pán Ježiš, najvyšší Pastier našich duší, chcel, aby zbor apoštolov, dnes biskupov, v spoločenstve s nástupcom svätého Petra ... mali účasť na tejto úlohe starať sa o Boží ľud, aby boli vychovávateľmi vo viere, viedli, oživovali a podporovali kresťanské spoločenstvo, alebo – ako hovorí Koncil, starali sa o to, «aby boli jednotliví veriaci vedení v Duchu Svätom k zveľaďovaniu svojho povolania podľa evanjelia, k úprimnej a činorodej láske a k slobode, ktorou nás Kristus oslobodil» (Presbyterorum ordinis, 6) ... a prostredníctvom nás – pokračuje pápež Benedikt – Pán prichádza k dušiam, učí ich, stará sa o ne, vedie ich. Svätý Augustín vo svojom komentári k Jánovmu evanjeliu hovorí: «Pásť Pánovo stádo je teda záväzkom lásky» (123,5); toto je najvyššia norma správania Božích služobníkov, bezpodmienečná láska, akou je láska Dobrého Pastiera, ktorý je plný radosti, otvorený pre všetkých, pozorný k blízkym a starostlivý o vzdialených (porov. sv. Augustín, Príhovor 340, 1; Príhovor 46, 15), citlivý k slabým, maličkým, jednoduchým a k hriešnikom, aby tak ukázal nekonečné Božie milosrdenstvo povzbudzujúcimi slovami nádeje (porov. Id., List 95,1)» (Benedikt XVI., Generálna audiencia v stredu 26. mája 2010).
Takže, Cirkev je Kristova – je jeho Nevesta – a všetci biskupi v spoločenstve s Petrovým nástupcom majú úlohu chrániť ju a slúžiť jej nie ako vlastníci, ale ako služobníci. Pápež v tejto súvislosti nie je zvrchovaným pánom, ale predovšetkým zvrchovaným služobníkom – sluhom sluhov Božích (servus servorum Dei), garantom poslušnosti a súladu Cirkvi s Božou vôľou, s Kristovým evanjeliom a
Tradíciou Cirkvi, odložiac bokom každú osobnú svojvôľu, aby bol – z vôle samého Krista – «najvyšším pastierom a učiteľom všetkých veriacich» (CIC 749) a zároveň mal najvyššiu, plnú, bezprostrednú a univerzálnu riadnu moc v Cirkvi (porov. CIC 331-334).
Drahí bratia a sestry, máme ešte jeden rok, aby prostredníctvom pravého duchovného rozlišovania mohli dozrievať predložené idey a aby sa našli konkrétne riešenia mnohých ťažkostí a nespočetných výziev, ktorým musia čeliť rodiny; a aby sme poskytli odpovede na mnohé skľučujúce skutočnosti, ktoré obklopujú a ťažia rodiny. Jeden rok pre prácu na Relácii synody (Relatio synodi), ktorá je poctivým a jasným zhrnutím všetkého, čo bolo povedané a prediskutované v tejto aule a v malých skupinách. Potom bude predstavená biskupským konferenciám ako «Lineamenta».
Pán nech nás sprevádza, nech nás vedie na tejto ceste na slávu jeho Mena, na príhovor Preblahoslavenej Panny Márie a sv. Jozefa! A prosím vás, nezabúdajte sa za mňa modliť! Ďakujem.“
Preklad: sr. Agnes Jenčíková CJ
Rozhovor s Mons. Jánom Babjakom, účastníkom synody o rodine
V rámci rubriky pre gréckokatolíkov prinášame rozhovor s prešovským arcibiskupom metropolitom Mons. Jánom Babjakom SJ, ktorý na III. mimoriadnom generálnom zhromaždení Synody biskupov zastupoval Gréckokatolícku cirkev sui iuris na Slovensku. -jb-
Týždenný spravodajský prehľad z 19. októbra
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre RTVS, vysielaný každú nedeľu o 5.00 hod. a v repríze večer o 18.15 hod. na vlnách Rádia Regina.
Vysielanie z 19. októbra 2014
Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved