 |  |
2014/12/07
Adventná výzva pápeža Františka: „Dovoľme Pánovi, aby nás potešil!“
Vatikán 7. decembra – Druhá adventná nedeľa sa vo Vatikáne niesla v radostnej rodinnej atmosfére. Na poludňajšiu modlitbu so Svätým Otcom sa zhromaždilo vyše 50-tisíc ľudí všetkých vekových skupín. Pápež František sa v príhovore k nim zameral na biblické posolstvo radosti z Izaiášovej 40. kapitoly, ktorou sa začína úsek knihy, označovaný ako „Kniha útechy“. Nasleduje plné znenie príhovoru Svätého Otca:
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Táto nedeľa označuje druhý úsek Adventného času, nádherného obdobia, ktoré v nás prebúdza očakávanie Kristovho návratu a spomienku na jeho historický príchod. Dnešná liturgia nám predkladá posolstvo plné nádeje. Je to Pánovo pozvanie vyjadrené ústami proroka Izaiáša: «Potešujte, potešujte môj ľud, vraví váš Boh» (Iz 40,1). Týmito slovami sa začína Kniha útechy, v ktorej sa prorok obracia na ľud vo vyhnanstve s radostným zvestovaním oslobodenia. Čas trápenia sa skončil; izraelský ľud môže s dôverou hľadieť do budúcnosti: čaká ho konečne návrat do vlasti. A preto je to pozvaním nechať sa potešiť Pánom.
Izaiáš sa obracia na ľudí, korí prešli temným obdobím, ktorí podstúpili veľmi tvrdú skúšku. No teraz prišiel čas potechy. Smútok a strach môžu prenechať miesto radosti, pretože sám Pán bude viesť svoj ľud po ceste oslobodenia a spásy. Ako to všetko uskutoční? So starostlivosťou a nehou pastiera, ktorý sa ujíma svojho stáda. On totiž dá stádu jednotu a istotu, dá sa mu pásť, zhromaždí roztratené ovce do svojho bezpečného ovčinca, osobitnú pozornosť venuje tým najzraniteľnejším a slabým (porov. v. 11). Toto je postoj Boha voči nám, jeho stvoreniam. Preto prorok pozýva každého, kto ho počúva – včítane nás, dnes – šíriť medzi ľudom toto posolstvo nádeje: posolstvo, že Pán nás potešuje. A otvoriť sa potešeniu, ktoré prichádza od Pána.
Nemôžeme však byť poslami Božej potechy, ak my sami ako prví nezakusujeme radosť z toho, že sme ním potešovaní a milovaní. Toto sa deje osobitne vtedy, keď počúvame jeho slovo, evanjelium, ktoré máme nosiť vo vrecku: nezabudnime na to! Evanjelium vo vrecku či v taške, aby sme si ho nestále čítali. A toto nám dodá potešenie: keď zotrvávame v tichej modlitbe v jeho prítomnosti, keď ho stretávame v Eucharistii alebo vo sviatosti zmierenia. Toto všetko nás potešuje.
Dovoľme teda Izaiášovmu pozvaniu «Potešujte, potešujte môj ľud», aby sa rozozvučalo v našom srdci v tomto čase Adventu. Dnes sú potrební ľudia, ktorí budú svedkami milosrdenstva a nežnosti Pána, ktorý burcuje rezignovaných, preberá k životu malomyseľných, zapaľuje oheň nádeje. On zapaľuje oheň nádeje, nie my! Toľké situácie si žiadajú od nás potešujúce svedectvo. To, že sme ľuďmi radostnými, plnými útechy. Myslím na tých, čo sú sužovaní utrpením, nespravodlivosťou a znevažovaním; na tých, ktorí sú otrokmi peňazí, moci, úspechu, svetskej slávy. Úbožiaci! Majú fingované útechy, a nie pravú útechu od Pána! Všetci sme povolaní potešovať našich bratov, vydávaním svedectva o tom, že jedine Boh môže odstrániť príčiny existenčných a duchovných drám. On to dokáže urobiť! Je mocný!
Posolstvo Izaiáša, ktoré rezonuje v túto Druhú adventnú nedeľu, je balzamom na naše rany a povzbudením k usilovnej príprave cesty Pánovi. Prorok sa dnes naozaj prihovára k nášmu srdcu, aby nám povedal, že Boh zabúda na naše hriechy a potešuje nás. Ak sa mu zveríme s poníženým a kajúcim srdcom, on zborí múry zla, vyplní diery našich zanedbaní, vyrovná hrbolce pýchy a márnomyseľnosti a otvorí cestu k stretnutiu s ním.
Je zaujímavé, že koľkokrát máme strach z útechy, z toho, že máme byť potešení. Dokonca sa cítime istejšími v smútku a v neúteche. Viete prečo? Pretože v smútku sa cítime byť akoby hlavnými aktérmi. Avšak pri úteche je to naopak Duch Svätý, kto je aktérom! Je to on, kto nás potešuje, je to on, kto nám dáva odvahu vyjsť zo seba samých. Je to on, kto nás privádza k prameňu každej pravej potechy, čiže k Otcovi. A toto je obrátenie. Prosím vás, dovoľte Pánovi, aby vás potešil! Dovoľte Pánovi, aby vás potešil!
Panna Mária je „cestou“, ktorú si sám Boh pripravil, aby prišiel na svet. Zverme jej očakávanie spásy a pokoja všetkých mužov a žien našich čias.“
Námestie Svätého Petra v hojnom počte zaplnili veriaci z Ríma, najmä rodiny s menšími deťmi, ktoré sa potešili aj pohľadom na vztýčenú vianočnú jedľu, ktorá ešte nie je ozdobená. Po modlitbe Anjel Pána a apoštolskom požehnaní Svätý Otec z okna krátko pozdravil skupiny prítomných, pričom osobitne spomenul misionárov a misionárky Identes a vyzdvihol dobro, ktoré konajú. Po opätovnom pripomenutí výzvy „Dovoľte Pánovi, aby vás potešil!“ sa s veriacimi rozlúčil žičením požehnaného prežívania zajtrajšieho sviatku Nepoškvrnenej.
V pondelok 8. decembra, na Slávnosť Nepoškvrneného počatia Panny Márie sa pápež František opäť stretne s veriacimi pri poludňajšej modlitbe Anjel Pána vo Vatikáne. V podvečerných hodinách podľa tradície navštívi Španielske námestie, kde si uctí Pannu Máriu pred jej sochou, umiestnenou na stĺpe v strede námestia. Pobožnosť sa začne približne o 16.15. Cestou na Španielske námestie sa Svätý Otec zastaví v Bazilike Santa Maria Maggiore, kde sa pomodlí pred milostivým obrazom Salus Populi Romani.
(Preklad: Jozef Bartkovjak SJ)
Pápež cez internet rozsvietil gigantický stromček v Gubbiu
Taliansko 7. decembra – V druhú adventnú nedeľu vo večerných hodinách pápež František prostredníctvom internetu rozsvietil obrovskú siluetu vianočného stromu na svahu nad mestom Gubbio v stredotalianskom regióne Umbria. Cez videospojenie sa najprv prihovoril účastníkom tradičnej ceremónie v historickom centre tohto stredovekého mesta:
„Zažatím svetla jasličiek vyjadrujeme prianie, aby v nás bolo Kristovo svetlo. Vianoce bez svetla nie sú Vianocami. Kiež je v nich svetlo v duši, v srdci. Kiež je v nich odpustenie druhým. Kiež v nich niet nepriateľstiev, ktoré sú temnotou. Nech je v nich Ježišovo svetlo, ktoré je také krásne. Po tomto túžim pre všetkých vás vo chvíli, keď sa rozsvecuje svetlo jasličiek. Veľká vďaka za váš dar, je krásny. Aj ja venujem vám svoje srdečné žičenie pokoja a šťastia. Ak máte niečo tmavé na duši, proste si o odpustenie u Pána. Vianoce sú krásnou príležitosťou na očistu duše! Nemajte strach, kňaz je milosrdný, odpúšťa všetkým v mene Božom, pretože Boh odpúšťa všetko. Nech je svetlo vo vašom srdci, vo vašich rodinách, vo vašich mestách.“
Po týchto slovách Svätý Otec na diaľku rozsvietil zelenú svetelnú siluetu vianočného stromu s výškou 750 metrov na svahu hory Monte Ingino. V minulosti ju podobne rozsvietil aj pápež Benedikt XVI. Akciu už od roku 1981 každoročne pripravuje skupina dobrovoľníkov. -jb-
Rozhovor s členom Medzinárodnej teologickej komisie Petrom Dubovským SJ
Členom medzinárodnej teologickej komisie, ktorá v novom zložení zasadala od 1. do 5. decembra 2014 vo Vatikáne, je aj biblista páter Peter Dubovský SJ. Slovenský jezuita, ktorý pôsobí ako dekan na Pápežskom biblickom inštitúte v Ríme, v rozhovore pre Vatikánsky rozhlas priblížil ciele a priebeh stretnutia. Plenárne zasadnutie sa po vzájomnom zoznámení sa nových členov venovalo výberu troch tém pre päťročné obdobie ďalšej práce.
Z veľkého počtu návrhov komisia vybrala nasledovné témy: synodálnosť, vzájomný vzťah viery a sviatostí a do tretice otázku náboženskej slobody v situácii súčasného sveta. Boli vytvorené subkomisie poverené vypracovaním náčrtov dokumentov k daným témam. Páter Dubovský, ktorý prednáša exegézu Starého zákona a v Medzinárodnej teologickej komisii je jedným z jej dvoch biblistov, v rozhovore objasňuje závažnosť a špecifické požiadavky vybraných tém. On sám sa na základe svojej odbornosti zapojil do práce na téme vzťahu viery a sviatostí.
Na záver plenárneho zasadnutia prijal komisiu Svätý Otec na audiencii. Páter Dubovský približuje atmosféru stretnutia a z príhovoru pápeža Františka teológom spomína dôraz, ktorý položil na potrebu vzájomného načúvania a na pôsobenie Ducha Svätého pri tímovej spolupráci. Svätý Otec pri stretnutí poukázal aj na dôležité miesto žien medzi teoĺógmi, čo páter Dubovský konkrétne ilustruje na odborných a osobnostných kvalitách členiek komisie, medzi ktorými je okrem rehoľnej sestry aj matka siedmich detí.
Medzinárodná teologická komisia, vedená prefektom Kongregácie pre náuku viery kardinálom Gerhardom Ludwigom Müllerom, má za úlohu «skúmať dôležité teologické otázky v službe Magistéria Cirkvi». Je zložená z 30 členov, pochádzajúcich z rozličných krajín piatich kontinentov. V septembri tohto roku Svätý Otec František obmenil 25 členov komisie a zvýšil zastúpenie žien-teologičiek na päť. -jb-
Peter Dufka SJ: Potreba duchovného vedenia
Prvou adventnou nedeľou sme vstúpili do Roka zasväteného života. Čo vlastne máme chápať pod pojmom „zasvätený život“? Rozumieme ním spôsob života osôb, ktoré vstúpili do kláštorov a rehoľných komunít. Zasvätený život však možno chápať i v oveľa širšom zmysle. Každá hodnotná a trvalá forma života si vyžaduje istú formu zasvätenia. Platí to napríklad pre ľudí, ktorí prijali záväzok žiť v manželstve, ale i pre každého kresťana, ktorý prijatím sviatosti krstu dostal povolanie žiť v trvalom vzťahu s Bohom. Každá forma trvalého záväzku nás obyčajne stojí veľa námahy, je však užitočná nielen pre naše okolie, ale i pre nás samotných. Pomaly a nenápadne nás posväcuje.
Všetky trvalé formy záväzku, ktoré postupne prinášajú ovocie, prechádzajú istou krízou. Podľa niektorých autorov dnešnú spoločnosť charakterizuje kríza trvalého záväzku. Svedčí o tom nedodržiavanie záväzkov v rôznych oblastiach života, rozpad manželských zväzkov či porušovanie sľubov akéhokoľvek druhu. Čo spôsobuje túto krízu?
Jednou z príčin tejto krízy je i chýbajúce duchovné vedenie. Špecifické povolanie si totiž vyžaduje i špecifické vedenie. Platí to o zasvätenom živote v úzkom slova zmysle, ale platí to aj o zasvätenom živote v širšom slova zmysle, teda o akejkoľvek záväznej a trvalej forme života. Čo je však duchovné vedenie, kto je duchovný vodca a aké sú podmienky duchovného vedenia? To sú otázky, na ktoré by sme chceli potupne odpovedať v niekoľkých navzájom na seba nadväzujúcich rubrikách na túto tému. Dnes si v krátkosti všimnime prvú z nich, ktorou je potreba duchovného vedenia.
Dnešný človek sa právom opýta: Načo mi je duchovné vedenie? Nestačia mi na to, aby som viedol dobrý život, moje vedomosti, skúsenosti, štúdium či rada priateľa, spovedníka alebo psychológa? Nie je v dnešnej dobe duchovné vedenie prežitkom? Alebo niečím, čo je určené len pre úzky okruh ľudí žijúcich v kláštoroch?
U nejedného človeka dneška vyvolá úsmev na tvári pohľad na púštnych otcov. Delia nás od nich mnohé stáročia a vnímame veľký rozdiel medzi nimi a nami. Ich odchod do ústrania a samoty púšte bol iste veľmi nebezpečným duchovným dobrodružstvom a novinkou, ktorá by dnes u mnohých ľudí neprichádzala do úvahy. Pri tomto dobrodružstve bolo nevyhnutné prijať určité ochranné opatrenia. Najdôležitejším z nich bol pravidelný kontakt s duchovným otcom, ktorý nezriedka žil tiež v samote púšte. Jeho úloha spočívala v schopnosti počúvať, porozumieť a poradiť. Duchovní otcovia boli často charizmatické osobnosti so znakmi osobnej svätosti, žijúce na egyptských a sýrskych púšťach, ktorým síce chýbala kňazská vysviacka, ale nikdy im nechýbala bohatá duchovná skúsenosť. Ich apoftegmy, známe ako výroky otcov púšte, boli výstižným svedectvom ich jednoduchosti a duchovnej hĺbky, ktorou sa dotýkali duše človeka a usmerňovali ju. Žiaci takýchto charizmatických duchovných osôb prekonávali veľké vzdialenosti len preto, aby počuli dobrú radu, duchovné slovo, ktoré vyjadrovalo Boží úmysel a vôľu pre ich konkrétnu situáciu.
Napriek tomu, že človek dneška neodchádza na púšť, duchovné nebezpečenstvá mu hrozia v nie menšej miere, ako týmto samotárom v
prvých storočiach kresťanstva. Preto i tu je na mieste prijať isté ochranné opatrenia prostredníctvom osôb, ktoré vedia počúvať, rozumieť a poradiť. I v našej dobe, podobne ako v prvých storočiach kresťanstva, jestvujú ľudia s bohatými duchovnými skúsenosťami, ktorí obyčajne nie sú na výslní popularity, ale zväčša žijú jednoduchým životom povinností. Každodenná obeta pri ich plnení, modlitba, poctivosť a
prirodzená dobrota z nich postupne vykresala ľudí, ktorí vedia správne usmerniť srdce úprimne hľadajúceho človeka. Takto sa i v našom okolí rodia duchovní otcovia a duchovné matky.
Mojím prvým duchovným vodcom bola moja vlastná matka. Nebol to človek teologických štúdií, ale bol to človek viery, obety a lásky. A vďaka tomu sa z nej stal i človek duchovnej rady. Po mojej kňazskej vysviacke som si uvedomil, že i keď som sa stal kňazom, duchovným vodcom ešte nie som. Nemal som tie duchovné skúsenosti, ktoré mala ona, a nemal som za sebou taký kus statočne prežitého života, ako ona.
Tak, ako všetci potrebujeme zveľaďovať náš duchovný život, tak potrebujeme i dôveryhodnú a duchovne skúsenú osobu, s ktorou môžeme náš aktuálny stav duše prekonzultovať. Laici, študenti, duševne pracujúci, snúbenci, tí všetci potrebujú duchovné vedenie. Pre zasvätenú osobu je duchovné vedenie dôležitejšie, ako pre laikov. Takéto osoby potrebujú byť vyučované o zmysle ich povolania, o ich spiritualite, úlohách a typických úskaliach.
Čo môže duchovné vedenie priniesť dnešnému človeku? Čím sa odlišuje od iných rozhovorov? Duchovné vedenie nie je jednoduché povzbudzovanie a napomínanie, ktoré všetci z času na čas potrebujeme, aby sme dokázali žiť svoje povolanie. Nie je to obyčajné etické, sociálne ani psychologické sprevádzanie. Je to vedenie duchovné. Je teda podstatný rozdiel medzi vedením a radou, či medzi vedením a psychoterapiou.
Čo však znamená slovo duchovné? Sme v pokušení myslieť si, že duchovné vedenie je sprevádzanie človeka v jeho duchovnej aktivite, ktorá sa chápe ako istá časť či úsek jeho života. Ideme za duchovným vodcom, aby sa staral o nášho ducha, rovnako ako ideme k zubárovi, aby sa staral o naše zuby alebo ku kaderníkovi, aby nás ostrihal. Ale to nie je celkom správna predstava. Duchovný vodca sa zaujíma o celú osobu, pretože duchovný život sa netýka len intelektu alebo citu. Je to život celého človeka.
Duchovné vedenie je neustály proces sprevádzania. Vedie a povzbudzuje kresťana v jeho jedinečnom povolaní tak, aby zachytával jemné podnety Božieho ducha, ktorý každého človeka vedie k zjednoteniu s Ním. Toto postupné zjednocovanie sa s Bohom nemá len eschatologický rozmer budúcnosti. Človek zjednotený s Bohom zachytáva duchovné (nebeské) veci už tu na zemi. Duchovné vedenie má viesť k citlivosti na túto jemnú komunikáciu s Bohom a má byť sprievodcom na tejto duchovnej ceste.
Predstava, že duchovného vodcu treba poslúchať na slovo, okrem mimoriadnych prípadov, nie je správna. Každý človek by mal v sebe i vďaka tomuto vedeniu postupne pestovať citlivú vnímavosť a rozvahu, ktoré by mali byť v zhode s jeho základným povolaním.
Milí priatelia, toľko na úvod série úvah o duchovnom vedení. Jeho ďalším aspektom sa budeme venovať v našom budúcom vysielaní.
Týždenný spravodajský prehľad zo 7. decembra
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre RTVS, vysielaný každú nedeľu o 5.00 hod. a v repríze večer o 18.15 hod. na vlnách Rádia Regina.
Vysielanie zo 7. decembra 2014
Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved