 |  |
2015/01/01
Svätý Otec na slávnosť Bohorodičky: Ježiš, Mária a Cirkev patria vždy spolu
Vatikán 1. januára - Mária, Cirkev, pokoj – tieto tri témy dal pápež František do pozornosti pri svojom prvom eucharistickom slávení roku 2015. V homílii zdôraznil nerozlučný vzťah Ježiša, jeho Matky a Cirkvi a prítomných pozval prejaviť úctu Božej Matke opakovaným zvolaním. Slávnosť Panny Márie Bohorodičky v Bazilike sv. Petra mala v dnešný deň, ktorý je aj 48. svetovým dňom pokoja, univerzálny charakter. V niekoľkých jazykoch, vrátane čínštiny, tamilu, poľštiny, španielčiny a ďalších boli prednášané modlitby za dar pokoja, za tých, ktorí sú prenasledovaní pre svoju vieru, za úctu k životu a ľudskú dôstojnosť, a za všetky rodiny, predovšetkým za kresťanské matky a otcov, aby boli vedení Pánom pri výchove detí. Okrem cirkevných predstaviteľov, diplomatického zboru a veľkého počtu veriacich sa na slávnosti zúčastnili aj detskí koledníci z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska, tzv. Sternsinger.
Plné znenie novoročnej homílie pápeža Františka:
„Dnes opäť prichádzajú na myseľ slová, ktorými Alžbeta vyriekla svoje požehnanie Panne Márii: «Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života. Čím som si zaslúžila, že matka môjho Pána prichádza ku mne?» (Lk 1,42-43)
Toto požehnanie prichádza v kontinuite s kňazským požehnaním, ktoré Boh odovzdal Mojžišovi, aby ho povedal Áronovi a všetkým ľuďom: «Nech ťa žehná Pán a nech ťa ochraňuje! Nech Pán rozžiari svoju tvár nad tebou a nech ti je milostivý! Nech Pán obráti svoju tvár k tebe a nech ti daruje pokoj!» (Nm 6,24-26)
Slávením slávnosti presvätej Bohorodičky Panny Márie nám Cirkev pripomína, že Mária je prvou, ktorej je toto požehnanie určené. V nej sa toto požehnanie vypĺňa: skutočne žiadne iné stvorenie nevidelo zažiariť nad sebou Božiu tvár tak ako Mária, ktorá dala ľudskú tvár večnému Slovu, takže ho všetci môžeme kontemplovať.
Okrem kontemplovania tváre Boha, môžeme ho aj chváliť a oslavovať ako pastieri, ktorí sa vrátili do Betlehema s piesňou vďaky po tom, čo videli dieťa a jeho mladú matku (Lk 2,16). Boli spolu, tak ako boli spolu na Kalvárii, pretože Kristus a jeho Matka sú od seba neoddeliteľní. Je medzi nimi najužší vzťah, ako medzi každým dieťaťom a jeho matkou. Telo Krista, ktoré je základným kameňom našej spásy (Tertulián), bolo utkané v lone Márie (porov. Ž 139,13). Táto neoddeliteľnosť je významná aj pre fakt, že Mária, vyvolená, aby sa stala matkou Vykupiteľa, dôverne zdieľala celé jeho poslanie, zostávajúc v blízkosti Syna až do konca na Kalvárii.
Mária je tak zjednotená s Ježišom, pretože mala o ňom poznanie srdcom, poznanie vierou, živené skúsenosťou matky a intímnym putom so svojím synom. Svätá Panna je žena viery, ktorá urobila priestor pre Boha vo svojom srdci, vo svojich plánoch. Je tou veriacou, ktorá je schopná prijať v dare Syna príchod tej «plnosti času» (Gal 4,4), v ktorej Boh, rozhodnutím sa pre cestu pokory ľudskej existencie osobne vstúpil do brázdy dejín spásy. Preto nemôžeme pochopiť Ježiša bez jeho matky.
Rovnako neoddeliteľní sú Kristus a Cirkev, pretože Cirkev a Mária idú stále spolu a toto je práve tajomstvo ženy v spoločenstve Cirkvi, a nemôžeme pochopiť spásu uskutočnenú Ježišom bez toho, aby sme si boli vedomí materstva Cirkvi. Oddeľovať Ježiša od Cirkvi by znamenalo zavádzať «absurdnú dichotómiu», ako napísal blahoslavený Pavol VI. (porov. Evangelii nuntiandi, 16). Nemôžeme «milovať Krista, ale nie Cirkev, počúvať Krista, ale nie Cirkev, patriť Kristovi, ale mimo Cirkvi» (tamtiež). V skutočnosti je to práve Cirkev, veľká Božia rodina, ktorá nám prináša Krista. Naša viera nie je abstraktná idea, alebo filozofia, ale živý a plný vzťah s osobou: Ježišom Kristom, jednorodeným Božím Synom, ktorý sa stal človekom, zomrel a vstal z mŕtvych, aby nás zachránil, a ktorý žije medzi nami. Kde sa môžeme s ním stretnúť? Stretávame sa s ním v Cirkvi, v našej svätej hierarchickej Matke Cirkvi. Je to Cirkev, ktorá dnes hovorí: ‚Hľa, Baránok Boží‘. Je to Cirkev, ktorá ho ohlasuje, v Cirkvi Ježiš naďalej koná svoje gestá milosti, ktorými sú sviatosti.
Toto pôsobenie a poslanie Cirkvi vyjadruje jej materstvo. Ona je skutočne ako matka, ktorá nežne chráni Ježiša a dáva ho všetkým s radosťou a veľkodušnosťou. Nijaký prejav Krista, ani ten najmystickejší, nikdy nemôže byť oddelený od tela a krvi Cirkvi, historickej konkrétnosti Kristovho tela. Bez Cirkvi sa dospeje k zredukovaniu Ježiša Krista na myšlienku, na morálku, na pocit. Bez Cirkvi náš vzťah s Kristom bude vydaný na milosť a nemilosť našej predstavivosti, našej interpretácii, našim náladám.
Drahí bratia a sestry! Ježiš Kristus je požehnaním pre každého človeka i pre celé ľudstvo. Cirkev tým, že nám dáva Ježiša, dáva nám plnosť Pánovho požehnania. Práve to je poslaním Božieho ľudu: vyžarovať na všetky národy Božie požehnanie vtelené v Ježišovi Kristovi. A Mária, prvá a dokonalá Ježišova učeníčka, prvá a dokonalá veriaca, vzor putujúcej Cirkvi, ona otvára túto cestu materstva Cirkvi a neustále podporuje jej materské poslanie určené všetkým ľuďom. Jej diskrétne a materinské svedectvo kráča s Cirkvou od samého začiatku. Ona, Matka Božia, je tiež Matkou Cirkvi a skrze Cirkev je matkou všetkých ľudí a všetkých národov.
Nech nám táto milá a starostlivá Matka získa Pánovo požehnanie pre celú ľudskú rodinu. Osobitne dnes, vo Svetový deň pokoja, vzývajme jej orodovanie, aby Pán daroval pokoj týmto našim dňom: pokoj do našich sŕdc, pokoj do rodín, pokoj medzi národmi. V tomto roku posolstvo k Svetovému dňu pokoja znie: «Už nie otroci, ale bratia». Všetci sme povolaní k slobode, všetci sme povolaní byť synmi a dcérami a každý – podľa tej zodpovednosti, aká mu prislúcha – k boju proti moderným formám otroctva. Z každého národa, kultúry a náboženstva, spojme svoje sily. Nech nás vedie a podopiera ten, ktorý sa preto, aby nás všetkých urobil bratmi, stal naším služobníkom.
Hľaďme na Máriu, kontemplujme Božiu Matku. A chcel by som vám navrhnúť, aby sme ju spoločne pozdravili, ako odvážny ľud v Efeze, ktorý pred svojimi pastiermi, vstupujúcimi do chrámu, kričal: ‚Svätá Matka Božia!‘ Aký pekný pozdrav pre našu Matku... Jedno rozprávanie hovorí, neviem, či je to pravda, že niektorí spomedzi tých ľudí mali v rukách palice, snáď aby bolo biskupom jasné, čo sa s nimi stane, ak by nemali odvahu prehlásiť Máriu za Božiu Matku. Pozývam vás všetkých, bez palíc, aby sme vstali a stojačky ju trikrát pozdravili týmto pozdravom prvotnej Cirkvi: ‚Svätá Matka Božia!‘“
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jk-
Novoročné stretnutie pri modlitbe Anjel Pána: „Nikdy nie vojny!“
Vatikán 1. januára – Dnes napoludnie Svätý Otec František medzi skupinami pútnikov na Námestí sv. Petra osobitne pozdravil veriacich zo Slovenska. Novoročné stretnutie pri modlitbe Anjel Pána začal prianím šťastlivého roka: „Buon anno!“ V príhovore sa zameral na úlohu Panny Márie, ktorá „dala Božiemu Synovi svoju lásku a svoje ľudské telo“. Všetkým pripomenul význam znovuzrodenia v krste a dal im za domácu úlohu zistiť si presný dátum svojho krstu a zapísať si ho do srdca ako deň vďakyvzdania za tento dar.
Najsilnejším pápežovým odkazom dnes bolo jeho posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja: „Už nie otroci, ale bratia!“ Spontánne zareagoval aj na transparenty na námestí: „Pokoj je vždy možný!“ „Modlitba je koreňom pokoja!“ V závere poludňajšieho stretnutia Svätý Otec uviedol videospojenie so severotalianskym mestom Rovereto, tzv. „Mestom pokoja“, v regióne Trentino - Alto Adige, nad ktorým sa na vrchu Miravalle nachádza zvon Bolestnej Panny Márie „Maria Dolens“: „Čoskoro budeme počuť odbíjanie tohto zvona, ktoré bude vyjadrením nádeje, aby už nikdy neboli vojny. Nikdy nie vojny! Ale vždy túžba a odhodlanie k mieru a bratstvu medzi národmi.“
Zvon v Roverete, záber na ktorý prenášalo Vatikánske televízne centrum CTV, bol odliaty na podnet kňaza Antonia Rossara v roku 1924 z kovu získaného roztavením kanónov používaných vo vojne, ktoré poskytli krajiny zainteresované v tragédii I. svetovej vojny. Ako pamiatka obetí zostáva mementom pre súčasné i budúce generácie. V roku 1964 ho požehnal bl. pápež Pavol VI.
Po modlitbe Anjel Pána pápež František osobitne pozdravil pútnikov zo Škandinávie, zo Slovenska a z Mexika, a tiež detských koledníkov z Nemecka, Rakúska a Švajčiarska, tzv. Sternsinger, ktorí podobne ako naši koledníci Dobrej noviny pomáhajú touto formou deťom v chudobných krajinách. -jb-
Plné znenie príhovoru pred modlitbou Anjel Pána:
Drahí bratia a sestry, dobrý deň a šťastný nový rok!
V tento prvý deň roka v radostnej atmosfére Vianoc – aj keď je chladno – nás Cirkev pozýva, aby sme upriamili náš pohľad viery a lásky na Ježišovu Matku. V nej, pokornej žene z Nazareta, «sa Slovo stalo telom a prebývalo medzi nami» (Jn 1,14). Preto nie je možné oddeliť od seba kontempláciu Ježiša, Slova života, ktoré sa učinilo viditeľným a hmatateľným (porov. 1 Jn 1,1) od kontemplácie Márie, ktorá mu darovala svoju lásku a ľudské telo.
Dnes počúvame slová apoštola Pavla: «Boh poslal svojho Syna, narodeného zo ženy» (Gal 4,4). To «narodený zo ženy» vyslovuje ako zásadnú skutočnosť a preto ešte mocnejšie zdôrazňuje pravé človečenstvo Božieho Syna. Ako potvrdzuje jeden z cirkevných otcov, sv. Atanáz: «Nás Spasiteľ bol naozaj človekom a z toho vzišla spása pre celé ľudstvo» (List Epiktetovi: PG 26).
No sv. Pavol ešte dodáva: «narodený pod zákonom» (Gal 4,4). Týmto vyjadrením podčiarkuje, že Kristus vzal na seba ľudskú prirodzenosť a oslobodil ju od uzavretej a legalistickej mentality. Zákon totiž, zbavený milosti, sa stáva neúnosným bremenom, a namiesto toho, aby nám bol na úžitok, ubližuje nám. Ježiš hovorieval: «Sobota bola stvorená pre človeka a nie človek pre sobotu». Nuž toto je zámer, pre ktorý Boh posiela na zem svojho Syna, aby sa stal človekom: za účelom oslobodenia, ba viac, znovuzrodenia. Pre oslobodenie, «aby vykúpil tých, čo boli pod zákonom» (Gal 4,5); a vykúpenie sa udialo Kristovou smrťou na kríži. Avšak predovšetkým kvôli znovuzrodeniu: «aby sme dostali adoptívne synovstvo» (tamže). Včlenení do neho sa ľudia naozaj stávajú Božími deťmi. Tento podivuhodný krok sa v nás uskutočňuje prostredníctvom krstu, ktorý nás zaštepuje ako živé výhonky do Krista a začleňuje nás do jeho Cirkvi.
Na začiatku nového roka nám prospeje, keď si pripomenieme deň nášho krstu: znovuobjavme dar, ktorý sme v tejto sviatosti dostali, a ktorý nás znovuzrodil k novému životu, k životu božiemu. A to skrze Matku Cirkev, ktorej vzorom je Matka Mária. Krstom sme boli vovedení do spoločenstva s Bohom a nie sme viac v područí zla a hriechu, ale prijímame lásku, nehu a milosrdenstvo nebeského Otca. Opäť sa vás pýtam: «Kto z vás si pamätá deň, v ktorý bol pokrstený?» Tým, ktorí si nespomínajú na dátum svojho krstu, dávam domácu úlohu: zistite ten dátum a dobre si ho uložte do srdca. Môžete poprosiť o pomoc vašich rodičov, krstného otca, krstnú mamu, strýkov, starých rodičov... Deň, v ktorý sme boli pokrstení je deň oslavy! Spomeňte si alebo vyhľadajte dátum vášho krstu, bude veľmi pekné poďakovať Bohu za dar krstu.
Táto Božia blízkosť nášmu životu nám darúva pravý pokoj: Boží dar, ktorý chceme úpenlivo vyprosovať práve dnes, vo Svetový deň pokoja. Ja tam čítam: «Pokoj je vždy možný». Vždy je možný pokoj! Musíme ho hľadať... A čítam tam tiež: «Modlitba je pri koreňoch pokoja». Modlitba je vskutku základom, koreňom pokoja. Pokoj je vždy možný a naša modlitba je pri koreňoch pokoja. Modlitba umožňuje, že pokoj vzklíči. Dnes, vo Svetový deň pokoja s týmto posolstvom: «Už nie otroci, ale bratia». Vojny z nás totiž robia otrokov, a to zakaždým! Toto posolstvo sa dotýka nás všetkých. Všetci sme povolaní, aby sme bojovali proti akejkoľvek forme otroctva a budovali bratstvo. Každý podľa vlastnej zodpovednosti. Zapamätajme si dobre: pokoj je možný! A pri koreňoch pokoja je vždy modlitba. Modlime sa za pokoj. Sú tu aj tie nádherné školy pokoja: musíme ďalej pokročiť v tejto výchove k pokoju.
Márii, Božej Matke a našej Matke prednesme naše dobré predsavzatia. Poprosme ju, aby nad nami aj nad každým dňom nového roka rozprestrela plášť svojej materinskej ochrany: «Svätá Božia Rodička, neodvracaj zrak od našich prosieb, pomôž nám v núdzi a z každého nebezpečenstva nás vysloboď, ty Panna slávna a požehnaná».
Všetkých vás pozývam, aby sme dnes pozdravili Pannu Máriu ako Božiu Matku. Pozdravme ju týmto pozdravom: «Svätá Božia Matka!» Tak, ako ju pozdravovali veriaci z Efezu na počiatku kresťanstva, keď pri vstupe do chrámu prevolávali svojim pastierom tento pozdrav venovaný Panne Márii: «Svätá Božia Matka!» Všetci spoločne tri razy zopakujme: «Svätá Božia Matka!»
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Novoročný tvít pápeža Františka: Pane, daruj nám tvoj pokoj!
Koľko nevinných ľudí a koľko detí trpí vo svete! Pane, daruj nám tvoj pokoj! (Tvít pápeža Františka 1. januára 2015) -jb-
Obr. Zvon Maria Dolens v severotalianskom Roverete, Meste pokoja, pamiatka obetí Prvej svetovej vojny.
Pápežova homília na záver roka: Z otroctva chvíľkovosti k slobode času
Vatikán 1. januára – Homília pápeža Františka z ďakovnej pobožnosti so spevom hymnu Te Deum na ukončenie kalendárneho roka, slávenej v rámci vešpier 31. decembra 2014 v Bazilike sv. Petra.
„Božie slovo nás dnes zvláštnym spôsobom privádza k významu času, k pochopeniu toho, že čas nie je realita Bohu cudzia, z jednoduchého dôvodu, že on sa chcel zjaviť a zachrániť nás v dejinách, v čase. Význam času, časnosť, je atmosférou Božieho zjavenia, epifánie, teda odhalenia mystéria Boha a jeho konkrétnej lásky. Takže čas je Božím poslom, ako hovorieval sv. Peter Faber.
Dnešná liturgia nám pripomína slová apoštola Jána: «Deti moje, je posledná hodina!» (1 Jn 2,18) a slová sv. Pavla o «plnosti času» (Gal 4,4). Dnešný deň nám teda ukazuje, ako čas, ktorého sa takpovediac ‚dotkol‘ Kristus, Syn Boží a Máriin, dostal nový a prekvapivý zmysel: Stal sa ‚časom spásy‘, teda definitívnym časom spásy a milosti.
A toto všetko nás privádza k zamysleniu sa nad cieľom nášho putovania životom, nad koncom našej cesty. Bol tu začiatok a bude koniec, «čas narodiť sa, aj čas zomrieť» (porov. Kaz 3,2). Touto pravdou, ktorá je tak jednoduchá a zásadná a zároveň prehliadaná a zanedbávaná, nás svätá Matka Cirkev učí uzatvárať rok aj naše dni spytovaním svedomia, v ktorom znovu prechádzame tým, čo sa stalo, ďakujeme Pánovi za každé dobro, ktorého sa nám dostalo a ktoré sme mohli preukázať, a súčasne znovu premýšľame nad našimi nedostatkami a našimi hriechmi. Ďakovať a prosiť o odpustenie.
Je to práve to, čo robíme aj dnes v závere roka. Chválime Pána hymnom Te Deum a súčasne ho prosíme o odpustenie. Postoj vďačnosti nás nabáda k pokore, k uznaniu a prijatiu Pánových darov.
Apoštol Pavol v čítaní týchto prvých vešpier súhrnne vyjadruje základný motív nášho vďakyvzdania Bohu: On nás urobil svojimi deťmi, adoptoval si nás ako deti. Tento nezaslúžený dar nás napĺňa vďačnosťou plnou úžasu! Niekto by mohol povedať: ‚Či nie sme jeho deti už len tým, že sme ľuďmi?‘ Určite, pretože Boh je Otec každého človeka, ktorý prichádza na svet. Nesmie však zabúdať, že sme sa od neho vzdialili v dôsledku prvotného hriechu, ktorý nás od nášho Otca odlúčil a náš synovský vzťah bol hlboko ranený. Preto Boh poslal svojho Syna, aby nás vykúpil za cenu svojej krvi. A ak existuje vykúpenie, potom existuje aj otroctvo. Boli sme deti, ale stali sme sa otrokmi, pretože sme nasledovali hlas Zlého. Nikto iný nás nezachráni z tohto bytostného otroctva, ak nie Ježiš, ktorý prijal naše telo z Panny Márie a zomrel na kríži, aby nás oslobodil, vyslobodil z otroctva hriechu a vrátil nám stratené synovstvo.
Dnešná liturgia nám tiež pripomína, že ‚na počiatku (prv než jestvoval čas) bolo Slovo ... Slovo sa stalo telom‘, a preto sv. Irenej hovorí: «Toto je dôvod, prečo sa Slovo stalo človekom a Boží Syn Synom človeka: aby sa človek tým, že vstúpi do spoločenstva so Slovom a dostane tak božské synovstvo», stal Božím synom (Adversus haereses, 3,19,1; porov. KKC, 460).
Súčasne ten istý dar, za ktorý ďakujeme, je aj dôvodom na spytovanie svedomia, revízie osobného i komunitného života, dôvodom pýtať sa: Aký je náš životný štýl? Žijeme ako synovia, alebo ako otroci? Žijeme ako osoby pokrstené v Kristovi, pomazané Duchom, vykúpené a slobodné? Alebo žijeme podľa svetskej a skazenej logiky a robíme to, čo nám diabol podsúva ako náš záujem? Na našej existenciálnej púti existuje vždy tendencia odporovať oslobodeniu. Máme strach zo slobody a paradoxne dávame – viac či menej vedome – prednosť otroctvu. Sloboda nás desí, pretože pred nás stavia čas a našu zodpovednosť dobre tento čas prežívať. Otroctvo naopak redukuje čas na ‚moment‘, a tak sa cítime bezpečnejšie, čiže otroctvo nás vedie k prežívaniu okamihov nespojených s ich minulosťou a s našou budúcnosťou. Inými slovami: otroctvo nám bráni v tom, aby sme skutočne a plne prežívali prítomnosť, pretože ju vyprázdňuje z jej minulosti a uzatvára ju pred budúcnosťou, pred večnosťou. Otroctvo nám vnucuje vieru, že nie je možné snívať, lietať, dúfať.
Jeden veľký taliansky umelec [Roberto Benigni - pozn. prekl.] pred niekoľkými dňami vyhlásil, že pre Pána bolo jednoduchšie vyviesť Izraelitov z Egypta, ako vyňať Egypt zo sŕdc Izraelitov. Boli síce ‚materiálne‘ vyslobodení z otroctva, ale počas pochodu púšťou, so všetkými jeho ťažkosťami a hladom, sa im začalo cnieť po Egypte, kde – ako spomínali – «jedli cibuľu a cesnak» (porov. Nm 11,5). Avšak zabúdali, že ich jedli pri stole otroctva. V našom srdci je uhniezdená túžba po otroctve, pretože zdanlivo poskytuje väčšiu istotu než sloboda, ktorá je riskantnejšia. Ako sa nám páči byť zatvorení do klietky mnohých ohňostrojov, podľa zdania krásnych, ale v skutočnosti trvajúcich iba niekoľko okamihov! A toto je to kráľovstvo momentu, to očarenie okamihom.
Od tohto spytovania svedomia závisí tiež u nás kresťanov kvalita našej činnosti, nášho života a prítomnosti v meste, našej služby všeobecnému dobru, účasti vo verejných a cirkevných inštitúciách.
Z tohto dôvodu a preto, že som rímsky biskup, by som sa chcel pozastaviť pri našom živote v Ríme, ktorý je veľkým darom, pretože znamená bývať vo Večnom meste a pre kresťana znamená predovšetkým patriť k Cirkvi, založenej na svedectve a mučeníctve svätých apoštolov Petra a Pavla. A aj za to ďakujme Pánovi. Súčasne to však predstavuje veľkú zodpovednosť. Ježiš povedal: «Kto mnoho dostal, od toho sa bude mnoho požadovať» (Lk 12,48). Pýtajme sa teda: sme v tomto meste, v tomto cirkevnom spoločenstve slobodní, sme slobodní, alebo otroci? Sme soľou a svetlom? Sme kvasom? Alebo sme vyhasnutí, slabí, nevraživí, nedôverčiví, bezvýznamní a unavení?
Nedávno odhalené korupčné kauzy určite vyžadujú serióznu a uvedomelú konverziu sŕdc, pre obnovu duchovného a mravného života, ako aj pre obnovenú snahu vytvárať mesto spravodlivejšie a solidárnejšie, kde sa chudobní, slabí a odsúvaní na okraj stanú stredom našich starostí a nášho každodenného konania. Je potrebný pevný a každodenný postoj kresťanskej slobody, aby sme mali odvahu v našom meste ohlasovať, že je nutné brániť chudobných a nie brániť sa pred chudobnými a že je nutné slúžiť slabým nie si slúžiť slabými!
Učenie jedného prostého rímskeho diakona nám v tom môže pomôcť. Keď požadovali od svätého Vavrinca, aby ukázal a predložil poklady Cirkvi, nechal jednoducho priviesť niekoľko chudobných. Ak je v nejakom meste venovaná chudobným a slabým starostlivosť, opatera a pomoc zaradiť sa do spoločnosti, stávajú sa pokladom Cirkvi a pokladom spoločnosti. Ak však spoločnosť chudobných ignoruje, prenasleduje a kriminalizuje, núti ich k ‚mafiánskemu spolčovaniu‘, taká spoločnosť sa ochudobňuje až po zbedačenie, stráca slobodu a preferuje ‚cesnak a cibuľu‘ otroctva, otroctva svojho egoizmu, otroctva svojej zbabelosti. Takáto spoločnosť prestáva byť kresťanskou.
Drahí bratia a sestry, záver roka znamená vrátiť sa k tvrdeniu, že existuje ‚posledná hodina‘ a že existuje ‚plnosť časov‘. Keď uzatvárame tento rok, keď ďakujeme a prosíme o odpustenie, prospeje nám, ak budeme prosiť o milosť kráčať v slobode. Iba v tejto milosti budeme môcť napraviť mnohé škody a brániť sa pred túžbou po otroctve, brániť sa, aby sme nemali nostalgiu po otroctve.
Svätá Panna, svätá Božia Matka, ktorá je priamo v srdci Božieho chrámu, keď sa Slovo – ktoré bolo na počiatku – stalo jedným z nás v čase, ona, ktorá dala svetu Spasiteľa, nech nám pomáha, aby sme ho prijali s otvoreným srdcom, aby sme boli naozaj slobodní, aby sme žili v slobode, ako Božie deti. Nech sa tak stane.”
(Preklad: Slovenská redakcia VR) -jk-
Vysielanie z 1. januára 2015
Štvrtkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved