Vatican RadioServis
e-mail: slovak@vatiradio.va

2015/01/12

Aktuálne správy z Vatikánu

  • Pápež František odletel na svoju siedmu zahraničnú cestu
  • Pápež František diplomatom: Pokoj, kultúra stretnutia, «nie» násiliu a skartovaniu ľudí i Boha
  • Nová kniha o pápežovi Františkovi: „Táto ekonomika zabíja“
  • Svätý Otec v tvíte prosí o modlitbu za obyvateľov Srí Lanky a Filipín
  • Zo života Cirkvi vo svete

  • Apel trpiacej Cirkvi v Nigérii: Modlite sa za nás!
  • Dnešné vysielanie

  • Vysielanie z 12. januára 2015
  • Aktuálne správy z Vatikánu



    Pápež František odletel na svoju siedmu zahraničnú cestu

    Vatikán 12. januára - Svätý Otec František odletel na svoju 7. apoštolskú cestu. Lietadlo A 330 spoločnosti Alitalia sa o 19. hodine vydalo z rímskeho letiska Fiumicino na takmer 10-hodinový let smerom do Kolomba, hlavného mesta Srí Lanky. Pápež František sa tak dnes po piatich mesiacoch od návštevy Kórey opäť vracia do Ázie. Podobne ako sv. Ján Pavol II. navštívi v rámci jednej cesty dve ázijské krajiny Srí Lanku a Filipíny.

    V približne 30-člennom pápežskom sprievode sú na palube lietadla kardináli: Pietro Parolin, vatikánsky štátny sekretár, kardinál Fernando Filoni, prefekt Kongregácie pre evanjelizáciu národov, kardinál Robert Sarah, nie z pozície prefekta Kongregácie pre Boží kult a disciplínu sviatostí, ale vzhľadom na jeho predchádzajúci úrad predsedu Pápežskej rady Cor unum, kde bol aktívne zaangažovaný do riešenia situácie po tajfúne, teda ako predstaviteľ charitatívnych aktivít, a tiež preto, že aj pápež navštívi centrá postavené pomocou Cor unum. Ďalej do pápežského sprievodu patria substitút Štátneho sekretariátu arcibiskup Giovanni Angelo Becciu, majster pápežských liturgických slávení Mons. Guido Marini, Mons. Mark Miles ako tlmočník do angličtiny. Podľa zvyku pápeža Františka ide na apoštolskú cestu aj jeden z radových zamestnancov Vatikánu, tentoraz elektrikár z Governatorátu Mestského štátu Vatikán. Počet akreditovaných novinárov, ktorí letia na Srí Lanku a následne na Filipíny, je tentoraz 85 a na palube lietadla sú očakávané dve tlačové konferencie: pri presune na Filipíny a pri spiatočnom lete v závere cesty.
    Zajtra ráno o 9.00 miestneho času, o 4.30 nášho času, sa na Medzinárodnom letisku v Kolombe uskutoční privítací ceremoniál, pri ktorom pápež František prednesie svoj prvý z jedenástich príhovorov, v angličtine. Následne sa presunie do rezidencie Apoštolskej nunciatúry v Kolombe, kde bude v súkromí sláviť svätú omšu. V prvý deň návštevy Svätého Otca čaká aj stretnutie s biskupmi Srí Lanky v sídle arcibiskupstva v Kolombe, zdvorilostná návšteva u prezidenta republiky v prezidentskej rezidencii a medzináboženské stretnutie v Kongresovom centre v Kolombe. Na Srí Lanke sa pápež zdrží do štvrtka 15. januára, keď v ranných hodinách odletí na Filipíny. -jk-


    inizio pagina

    Pápež František diplomatom: Pokoj, kultúra stretnutia, «nie» násiliu a skartovaniu ľudí i Boha

    Vatikán 12. januára 2015 – Pri príležitosti začiatku kalendárneho roka sa Svätý Otec dnes stretol s diplomatickým zborom akreditovaným pri Svätej stolici, aby im vyjadril novoročné priania. Počas audiencie, ktorá sa konala o 10.30 v Kráľovskej sále Apoštolského paláca pápež František adresoval diplomatom rozsiahly príhovor. Svoju vyše polhodinovú reč zameral na zdôraznenie volania po pokoji a rozhodné odmietnutie násilia a kultúry vyraďovania, pričom sa konkrétne dotkol 24 momentov svetového diania uplynulého roka, ktoré odrážajú aktuálnu realitu. Okrem 16 negatívnych a tragických situácií spomenul aj 8 pozitívnych momentov, sľubujúcich nádej pre budúcnosť. Slovenskú republiku medzi prítomnými zastupoval veľvyslanec pri Svätej stolici Peter Sopko. -jb-

    Plné znenie príhovoru pápeža Františka diplomatickému zboru

    „Excelencie, dámy a páni,

    ďakujem vám za vašu účasť na tomto tradičnom stretnutí, ktoré mi na začiatku každého nového roka umožňuje obrátiť sa na vás, na vaše rodiny a národy, ktoré reprezentujete, so srdečným pozdravom a želaním každého dobra. Osobitnú vďaku chcem vyjadriť dekanovi diplomatického zboru, Jeho Excelencii Jean-Claudeovi Michelovi, za milé slová, ktoré mi adresoval v mene vás všetkých, ako aj každému z vás za vytrvalé nasadenie, ktoré v duchu vzájomnej spolupráce venujete práci na napomáhanie a podporovanie vzťahov medzi vašimi krajinami a medzinárodnými organizáciami, ktoré reprezentujete, a Svätou stolicou. Aj v priebehu uplynulého roka sa tieto vzťahy mohli upevniť či už vďaka nárastu počtu veľvyslancov sídliacich v Ríme, alebo prostredníctvom podpísania nových bilaterálnych zmlúv základného charakteru, akou bola napríklad zmluva s Kamerunom, podpísaná v januári minulého roka, alebo osobitných dohovorov, ktoré boli podpísané s Maltou a Srbskom.

    Dnes by som rád dal mocne zaznieť jednému slovu, ktoré je pre nás veľmi drahé: pokoj! Ten k nám prichádza v hlase anjelských zástupov, ktoré ho ohlasujú vo Vianočnej noci (porov. Lk 2,14) ako vzácny Boží dar a zároveň nám ho určujú ako osobnú a spoločenskú zodpovednosť, ktorá od nás vyžaduje, že budeme bedliví a činorodí. Avšak popri pokoji nám betlehemské jasle rozprávajú aj o inej dramatickej skutočnosti: hovoria o odmietnutí. V niektorých ikonografických vyjadreniach, či už západného alebo východného štýlu – myslím napríklad na nádhernú ikonu Narodenia od Andreja Rubľova – dieťa Ježiš nie je uložené v kolíske, ale položené do hrobu. Obraz, ktorého úmyslom je prepojenie dvoch najhlavnejších kresťanských sviatkov – Vianoc a Veľkej noci – naznačuje, že popri radostnom prijatí novonarodeného je tam prítomná i celá dráma, ktorej predmetom je Ježiš, znevážený a zavrhnutý až na smrť na kríži.

    Správy o jeho narodení nám ukazujú na zatvrdnuté srdce ľudstva, ktoré sa namáha, aby prijalo Dieťa. Hneď od začiatku je aj on vyradený, ponechaný vonku na zime, prinútený narodiť sa v maštali, pretože nebolo miesta v hostinci (porov. Lk 2,7). A keď sa takto zaobchádzalo s Božím Synom, o koľko viac sa tak zaobchádza s toľkými našimi bratmi a sestrami! Je tu sklon k odmietaniu, ktorý nás všetkých zasahuje, ktorý nás privádza k tomu, aby sme nehľadeli na blížneho ako na brata, ktorého máme prijať, ale aby sme ho ponechali mimo nášho osobného životného horizontu a vnímali ho skôr ako konkurenta, alebo ako poddaného, aby sme ho mohli ovládať. Ide o mentalitu, ktorá plodí kultúru vyraďovania, ktorá nikoho a nič nešetrí: od stvorenstva až po človeka, ba i samého Boha. Z nej sa rodí ľudstvo zranené a bez prestania drásané napätiami a konfliktami každého druhu.

    V evanjeliových rozprávaniach o Ježišovom detstve to emblematicky znázorňuje kráľ Herodes, ktorý v domnienke, že dieťa Ježiš ohrozí jeho vlastnú autoritu, nechá usmrtiť všetky batoľatá v Betleheme. V myšlienkach hneď smerujeme do Pakistanu, kde bolo pred mesiacom s neslýchanou ukrutnosťou zavraždených vyše sto detí. Ich rodinám chcem opäť vyjadriť moju osobnú sústrasť a uistenie o modlitbe za toľkých nevinných, ktorí prišli o život.

    K osobnému, individuálnemu rozmeru odvrhnutia sa pridáva takmer neodvratne spoločenský rozmer, taká kultúra, ktorá odvrhuje toho druhého, pretína najintímnejšie a najopravdivejšie spojivá, spejúc k rozpadu a rozloženiu celej spoločnosti ako takej a plodeniu násilia a smrti. Smutnou ozvenou toho sú správy o početných udalostiach z denného spravodajstva, posledným z ktorých nebol ani tragický atentát v Paríži spred niekoľkých dní. Tí druhí «už nie sú viac vnímaní ako bytosti rovnakej dôstojnosti, ako bratia a sestry tej istej ľudskej prirodzenosti, ale hľadí sa na nich ako na predmety» (porov. Posolstvo k 48. svetovému dňu pokoja, 8. decembra 2014, 4). A slobodná ľudská bytosť sa stáva otrokom, raz módy, raz moci, raz peňazí a niekedy dokonca i scestných foriem náboženstva. Sú to nebezpečenstvá, ktoré som si dovolil pripomenúť v Posolstve k nedávnemu Svetovému dňu pokoja, venovanému problematike mnohorakých foriem moderného otroctva. Tieto pochádzajú zo skazeného srdca, ktoré nie je schopné vidieť a konať dobro a kráčať cestou pokoja.

    S bolesťou konštatujeme dramatické následky tejto mentality vyraďovania a «kultúry zotročenia» (tamže, 2) v neprestajnom rozširovaní konfliktov. Ako pravá a skutočná svetová vojna vedená «po kúskoch», tieto dôsledky zasahujú, i keď v rozličnej podobe a intenzite, rôzne časti planéty, počnúc od Ukrajiny, ktorá sa stala dramatickým dejiskom zrážky, a ktorej žičím, aby sa prostredníctvom dialógu zosilnili prebiehajúce snahy o ukončenie nepriateľstva a aby sa zaangažované strany čím skôr, v obnovenom duchu rešpektovania medzinárodného práva, vydali na úprimnú cestu vzájomnej dôvery a bratského zmierenia, ktorá umožní prekonať aktuálnu krízu.

    Moje myšlienky smerujú na Blízky východ, počnúc milovanou Ježišovou zemou, ktorú som mohol s radosťou navštíviť v máji minulého roka a kvôli ktorej nikdy neochabneme v naliehavej prosbe o pokoj. Urobili sme tak s mimoriadnou intenzitou spoločne s izraelským prezidentom Šimonom Peresom a palestínskym prezidentom Mahmúdom Abbásom, podnecovaní nádejou plnou dôvery, že je možné znovuobnoviť rokovanie medzi týmito oboma stranami, s cieľom uhasiť násilie a dospieť k riešeniu, ktoré by umožnilo palestínskemu a izraelskému ľudu žiť konečne v pokoji, v rámci jasne stanovených a medzinárodne uznaných hraníc, tak, aby sa «riešenie dvoch štátov» stalo faktickým.

    Blízky východ je žiaľ zasiahnutý aj ďalšími konfliktami, ktoré sa preťahujú už veľmi dlhý čas a ich následky sú otrasné aj kvôli šíreniu sa terorizmu fundamentalistickej povahy v Sýrii a Iraku. Tento fenomén je dôsledok kultúry vyraďovania aplikovanej na Boha. Náboženský fundamentalizmus vskutku, ešte predtým ako zničí ľudské bytosti spáchaním hrôzostrašných masakrov, odmieta samého Boha, znížiac ho na púhu ideologickú výhovorku. Na túto nespravodlivú agresiu, ktorá zasahuje i kresťanov a iné etnické a náboženské skupiny v tej oblasti, napríklad jazídov, je potrebná jednomyseľná odpoveď, ktorá v rámci medzinárodného práva zastaví rozširovanie násilia, znovu nastolí svornosť a zacelí hlboké rany, ktoré vyvolalo spustenie sa konfliktov. Pri tejto príležitosti teda apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo, ako aj na jednotlivé zainteresované vlády, aby podnikli konkrétne iniciatívy za mier a na obranu tých, ktorí trpia následkami vojny a prenasledovania a sú nútení opustiť vlastné domovy a svoju vlasť. Listom, zaslaným krátko pred Vianocami, som chcel osobne vyjadriť svoju blízkosť a uistiť o mojej modlitbe všetky kresťanské spoločenstvá Blízkeho východu, ktoré vydávajú vzácne svedectvo o viere a odvahe, tým, že zohrávajú základnú úlohu budovateľov pokoja, zmierenia a rozvoja v príslušných občianskych spoločnostiach, do ktorých patria. Blízky východ bez kresťanov by bol Blízkym východom zdeformovaným a okliešteným! Povzbudzujúc medzinárodné spoločenstvo, aby nebolo voči tejto situácii ľahostajné, vyjadrujem želanie, aby náboženskí, politickí a intelektuálni vodcovia, osobitne moslimskí, odsúdili akúkoľvek fundamentalistickú a extrémistickú interpretáciu náboženstva, zameranú na ospravedlnenie skutkov násilia.

    Podobné formy brutality, ktoré nezriedka kosia obete medzi najmenšími a najbezbrannejšími, nechýbajú ani v iných častiach sveta. Osobitne mám na mysli Nigériu, kde neutícha násilie, ktoré bezohľadne zasahuje obyvateľstvo a kde i naďalej vzrastá tragický fenomén unášania ľudí, neraz mladých dievčat, preto, aby sa stali predmetmi pokútnych obchodov. A takéto hanebné obchodovanie nesmie pokračovať! Toto zlo je potrebné vykoreniť, pretože zasahuje nás všetkých od jednotlivých rodín až po celé svetové spoločenstvo (porov. Príhovor novým veľvyslancom akreditovaným pri Svätej stolici, 12. decembra 2013) .

    Hľadím tiež s obavou na mnohé konflikty občianskeho charakteru, ktorými sú zasiahnuté niektoré časti Afriky, počnúc Líbyou, rozdrásanou dlhotrvajúcou vnútornou vojnou, ktorá zapríčiňuje nevýslovné utrpenie medzi obyvateľstvom a zanecháva vážne odozvy na krehkej rovnováhe v regióne. Myslím na dramatickú situáciu v Stredoafrickej republike, v súvislosti s ktorou bolestne konštatujem, ako sa dobrá vôľa, podnecujúca úsilie tých, ktorí chcú vytvárať budúcnosť pokoja, bezpečnosti a prosperity, stretáva s podobami odporu a čiastkových sebeckých záujmov, ktoré so sebou prinášajú riziko zmarenia očakávaní tak veľmi skúšaného ľudu, ktorý túži slobodne vybudovať vlastnú budúcnosť.

    Osobitné znepokojenie vzbudzuje aj situácia v Južnom Sudáne a v niektorých oblastiach Sudánu, v Africkom rohu a Konžskej demokratickej republike, kde neprestáva narastať počet obetí medzi civilným obyvateľstvom a kde sú tisíce osôb, medzi nimi mnoho žien a detí, prinútené utiecť a žiť v extrémne ťažkých podmienkach. Vyjadrujem preto želanie, aby sa vyvinulo spoločné úsilie jednotlivých vlád a medzinárodného spoločenstva na ukončenie každej podoby boja, nenávisti a násilia a aby sa napomáhalo nasadenie v prospech zmierenia, pokoja a obrany nadprirodzenej dôstojnosti človeka.

    Nemôžeme zároveň zabúdať na to, že vojny prinášajú so sebou strašný zločin, ktorým je znásilňovanie. Je to najvážnejšia urážka dôstojnosti ženy, ktorá nielenže je znásilnená v intimite svojho tela, ale aj vo svojej duši, a to traumou, ktorá sa dá iba ťažko vymazať a jej dôsledky majú aj spoločenský charakter. Žiaľ, je pravda, že i tam, kde nie je vojna, mnoho žien ešte aj dnes trpí násilím, ktoré je proti nim zamerané.

    Všetky vojnové konflikty odhaľujú najcharakteristickejšiu tvár kultúry vyraďovania, zapríčinenej zámerným pošliapavaním ľudských životov zo strany mocných. Sú tu však aj rafinovanejšie a zákernejšie podoby odmietania, ktoré rovnako prispievajú k prežívaniu tejto kultúry. Myslím predovšetkým na spôsob, akým sa často zaobchádza s chorými, izolovanými a vytlačenými na okraj, ako aj s malomocnými, o ktorých hovorí evanjelium. Medzi malomocnými našich čias sú obete novej a hroznej epidémie eboly, ktorá najmä v Libérii, Sierre Leone a Guinei skosila viac ako šesťtisíc životov. Chcem dnes verejne pochváliť a poďakovať tým zdravotníckym pracovníkom, ktorí spoločne s rehoľníkmi a dobrovoľníkmi poskytujú všemožnú starostlivosť chorým a ich rodinám, zvlášť deťom, ktoré osireli. Zároveň znovu apelujem na celé medzinárodné spoločenstvo, aby sa pristúpilo k zabezpečeniu adekvátnej humanitárnej pomoci pacientom a aby sa vyvinulo spoločné úsilie na prekonanie tejto choroby.

    Popri životoch vyraďovaných z príčiny vojen či chorôb sú tu životy mnohých utečencov a vyhnancov. Znovu je možné pochopiť dôsledky, vzhľadom na Ježišovo detstvo, ktoré dokazuje ďalšiu podobu kultúry vyraďovania, ktorá poškodzuje vzťahy a «triešti» spoločnosť. Vskutku, Svätá rodina je nútená utiecť pred Herodesovou ukrutnosťou do Egypta, odkiaľ sa bude môcť vrátiť iba po niekoľkých rokoch (porov. Mt 2,13-15). Následkom konfliktných pomerov pred chvíľou opísaných je často útek tisícov ľudí z vlastnej krajiny. Niekedy nejde ani o hľadanie lepšej budúcnosti, ale jednoducho o budúcnosť, pretože zotrvanie vo vlastnej krajine by mohlo znamenať istú smrť. Koľko ľudí prichádza o život počas neľudského cestovania, podrobení týraniu skutočných a doslovných mučiteľov, žiadostivých po peniazoch? Naznačil som to počas mojej nedávnej návštevy v Európskom parlamente, pripomenúc, že «nemožno tolerovať, aby sa Stredozemné more stalo veľkým cintorínom!» (Prejav pápeža Františka v Európskom parlamente v Štrasburgu, 25. novembra 2014). Je tu aj ďalšia alarmujúca skutočnosť: mnohí z migrantov, najmä v oblastiach Ameriky, sú osamotené deti, ktoré si ako najľahšia korisť nebezpečenstiev vyžadujú väčšiu starostlivosť, pozornosť a ochranu.

    Keďže utečenci prichádzajú do neznámych krajín často bez potrebných dokumentov a nehovoria miestnym jazykom, je pre nich náročné, aby boli prijatí a našli si prácu. Okrem neistoty z úteku sú nútení čeliť aj dráme odmietnutia. Je preto potrebná zmena postoja voči nim, aby sme sa preniesli od nezáujmu a strachu k úprimnému prijatiu toho druhého. To si samozrejme vyžaduje «implementovať vhodné právne predpisy, ktoré vedia zároveň chrániť práva (...) občanov a zabezpečiť príjem migrantov» (tamže). Ďakujem teda tým, ktorí sa aj za cenu života nasadzujú za to, aby utečencom a prisťahovalcom poskytli pomoc a povzbudzujem štáty i medzinárodné organizácie, aby sa zasadili za vyriešenie týchto vážnych humanitárnych situácií a aby poskytli krajinám pôvodu prisťahovalcov náležitú pomoc pre umožnenie spoločensko-politického rozvoja a prekonanie vnútorných konfliktov, ktoré sú hlavnou príčinou tohto fenoménu. «Je nevyhnutné reagovať na príčiny a nie iba na dôsledky» (tamže). To napokon umožní vysťahovalcom, aby sa raz mohli vrátiť do vlastnej krajiny a prispievať k jej rastu a rozvoju.

    No popri prisťahovalcoch a utečencoch je tu mnoho «skrytých vyhnancov» (Príhovor pápeža Františka pred modlitbou Anjel Pána, 29. decembra 2013), ktorí žijú vo vnútri našich domov a našich rodín. Mám na mysli predovšetkým starých a rôzne postihnutých ľudí, ako aj mladých. Tí prví sú predmetom odmietnutia vtedy, keď začnú byť považovaní za bremeno a ich prítomnosť za «zavadzajúcu» (tamže), kým tí druhí sú vyraďovaní upieraním ich konkrétnych pracovných vyhliadok, vďaka ktorým by si mohli vybudovať svoju budúcnosť. Z druhej strany, niet horšej materiálnej núdze, než je tá, ktorá nedovolí pracovať a zbavuje dôstojnosti práce (porov. Príhovor pápeža Františka účastníkom svetového stretnutia ľudových hnutí, 28. októbra 2014) a ktorá mení prácu na otroctvo. To som pripomenul počas nedávneho stretnutia s ľudovými hnutiami, ktoré sa s nasadením angažujú v hľadaní primeraných riešení niektorých problémov našich čias, ktorých najrozšírenejšou pohromou je nezamestnanosť mladých a práca načierno, ako aj dráma toľkých robotníkov, zvlášť detí, využívaných z chamtivosti. To všetko je v protiklade s ľudskou dôstojnosťou a vychádza to z mentality, ktorá stavia do stredu peniaze, výhody a ekonomické zisky na úkor človeka samotného.

    Rodina je taktiež nezriedka predmetom vyraďovania zapríčineného čoraz rozšírenejšou individualistickou a egoistickou kultúrou, ktorá ruší vzťahy a má tendenciu podporovať dramatický fenomén klesajúcej pôrodnosti, ako aj vytváraním zákonov, ktoré uprednostňujú rôzne formy spolužitia namiesto toho, aby primerane podporovali rodinu pre dobro celej spoločnosti.

    Medzi príčinami týchto fenoménov sa nachádza istá šablónová globalizácia, ktorá degraduje samotné kultúry odstránením faktorov vlastných identite každého národa, ktoré vytvárajú nevyhnutné dedičstvo na základe zdravého spoločenského rozvoja. Vo svete vytvorenom podľa šablóny a ukrátenom o identitu je ľahké postrehnúť drámu a skľúčenosť mnohých ľudí, ktorí doslova stratili zmysel života. Táto dráma sa zhoršuje pretrvávajúcou ekonomickou krízou, ktorá plodí nedôveru a prispieva k zväčšeniu spoločenskej konfliktnosti. Mal som možnosť postrehnúť tieto dôsledky aj tu v Ríme, pri stretnutiach s mnohými ľuďmi, ktorí prežívajú náročné situácie, ako i počas rozličných ciest, ktoré som vykonal v Taliansku.

    Práve na drahý taliansky národ sa chcem obrátiť s myšlienkami plnými nádeje, aby sa počas pretrvávajúcej klímy spoločenskej, politickej a ekonomickej neistoty taliansky ľud nikdy nevzdal a neupadol do pokušenia nesvornosti, ale aby objavil hodnoty vzájomnej pozornosti a spolupatričnosti, ktoré sú základom jeho kultúry a občianskeho spolužitia a sú prameňmi dôvery ako v prítomnosť, tak i v budúcnosť, osobitne pre mladých.

    Keď myslím na mladých, chcem spomenúť moju cestu do Kórey, kde som sa v auguste minulého roka mal možnosť stretnúť s tisíckami mladých, ktorí sa zišli pri príležitosti šiesteho ročníka Dní ázijskej mládeže a kde som pripomenul, že je potrebné doceniť mladých «usilujúc sa odovzdať im dedičstvo minulosti a aplikovať ho podľa výziev našich čias» (Príhovor pápeža Františka predstaviteľom Kórey a diplomatickému zboru, 14. augusta 2014). Je preto potrebné zamyslieť sa «nad primeranosťou spôsobu odovzdávania našich hodnôt budúcim generáciám a tiež nad tým, aký druh spoločnosti pripravujeme, aby sme im ho odovzdali» (tamže).

    Dnes večer s radosťou odcestujem do Ázie, aby som navštívil Srí Lanku a Filipíny a tak dosvedčil pozornosť a pastoračnú starostlivosť, s akou sa zaujímam o národy toho rozsiahleho kontinentu. Chcem ešte raz vyjadriť im a ich vládam želanie Svätej stolice ponúknuť svoj podiel do služby spoločnému dobru, harmónii a svornosti v spoločnosti. Osobitne si prajem znovuobnovenie dialógu medzi oboma Kóreami, ktoré sú sesterskými krajinami a hovoria tým istým jazykom.

    Excelencie, dámy a páni,

    na začiatku nového roka však nechceme, aby bol náš pohľad premožený pesimizmom zo slabostí a nedostatkov týchto našich čias. Chceme sa tiež poďakovať Bohu za to, čo nám daroval, za dobrodenia, ktoré nám uštedril, za rozhovory a stretnutia, ktoré nám umožnil a za tých niekoľko plodov pokoja, ktoré nám dovolil s radosťou okúsiť.

    Významné svedectvo o tom, že je možná kultúra stretnutia, som zažil v priebehu mojej návštevy v Albánsku, v národe plnom mladých, ktorí sú nádejou do budúcnosti. Napriek pretrpeným zraneniam z nedávnej minulosti, túto krajinu charakterizuje «pokojné spolužitie a spoluprácu medzi príslušníkmi rozličných náboženstiev» (Príhovor pápeža Františka verejným predstaviteľmi Albánska, 21. septembra 2014) v ovzduší rešpektu a vzájomnej dôvery medzi katolíkmi, pravoslávnymi a moslimami. Je to dôležitý znak toho, že úprimná viera v Boha nás otvára voči tomu druhému, plodí dialóg a koná v prospech dobra, zatiaľ čo násilie sa rodí z mystifikácie samotného náboženstva, použitej ako zámienka pre ideologické plány, ktorých jediným cieľom je ovládanie človeka človekom. Podobne, počas nedávnej cesty do Turecka, historického mostu medzi Východom a Západom, som mohol konštatovať ovocie ekumenického a medzináboženského dialógu, ako aj angažovania sa v prospech utečencov, ktorí prichádzajú z iných krajín Blízkeho východu. S takýmto duchom pohostinnosti som sa stretol aj v Jordánsku, ktoré som navštívil na začiatku mojej púte do Svätej zeme, ako aj prostredníctvom svedectiev prichádzajúcich z Libanonu, ktorému želám úspešné prekonanie aktuálnych politických ťažkostí.

    Jeden príklad – mne veľmi drahý – toho ako je možné vďaka dialógu vskutku postaviť a vybudovať mosty, pochádza z nedávneho rozhodnutia Spojených štátov amerických a Kuby skoncovať so vzájomným mlčaním, ktoré trvalo viac ako pol storočia a priblížiť sa k sebe pre dobro svojich obyvateľov. V tejto perspektíve sa obraciam aj na ľud Burkiny Faso, ktorý prechádza obdobím významných politických a inštitucionálnych zmien, aby obnovený duch spolupráce mohol prispieť k rozvoju spravodlivejšej a bratskejšej spoločnosti. Evidujem tiež s potešením marcové podpísanie zmluvy, ktorá ukončí dlhé roky napätia na Filipínach. Zároveň povzbudzujem úsilie o trvalý pokoj v Kolumbii, ako aj iniciatívy zamerané na znovuobnovenie svornosti v politickom a spoločenskom živote Venezuely. Vyjadrujem tiež želanie, aby sa mohlo čoskoro pristúpiť k definitívnemu dohovoru medzi Iránom a takzvanou Skupinou 5+1 ohľadom využívania jadrovej energie na mierové účely, pričom oceňujem doteraz vyvinuté úsilie. Vyjadrujem tiež uspokojenie nad vôľou Spojených štátov amerických definitívne zatvoriť väznicu na Guantanáme a nad veľkorysou disponibilitou niektorých krajín prijať väzňov. A týmto krajinám zo srdca ďakujem. Nakoniec chcem vyjadriť svoje uznanie a povzbudenie tým krajinám, ktoré sa aktívne angažujú v prospech ľudského rozvoja, stabilizácie politiky a občianskeho spolužitia svojich obyvateľov.

    Excelencie, dámy a páni,

    6. augusta 1945 ľudstvo prežívalo jednu z najstrašnejších katastrof svojich dejín. Prvýkrát, novým spôsobom a bez precedensu, svet zakúšal, dokiaľ až môže siahať ničiaca moc človeka. Z popola tej nesmiernej tragédie, ktorou bola druhá svetová vojna, povstala medzi národmi nová vôľa k dialógu a stretnutiu, ktorá umožnila vznik Organizácie spojených národov, ktorá toho roku oslávi svoje 70. výročie. Počas návštevy, ktorá sa uskutočnila v hlavnom sídle OSN pred päťdesiatimi rokmi, môj blahoslavený predchodca, pápež Pavol VI. pripomenul, že «krv miliónov ľudí a nevyčísliteľné a neslýchané utrpenie, zbytočné krviprelievanie a strašná skaza si vyžadujú zmluvu, ktorá nás spojí, s prísahou, ktorá musí zmeniť budúce dejiny sveta: nikdy viac vojnu, nikdy viac vojnu! Pokoj, pokoj musí sprevádzať osudy národov a celého ľudstva» (Príhovor pápeža Pavla VI. Organizácii spojených národov v New Yorku, 4. októbra 1965).

    Toto je aj moje želanie plné dôvery pre tento nový rok, v ktorom sa onedlho rozbehnú dva dôležité procesy: redigovanie Agendy rozvoja po roku 2015 s prijatím cieľov udržateľného rozvoja, a vypracovanie novej Dohody o klíme. Toto je naliehavé. Ich nevyhnutným predpokladom je pokoj, ktorý skôr ako prinesie koniec každej vojne, pramení z obrátenia srdca.

    S týmito pocitmi ešte raz vyjadrujem vám, vašim rodinám a vašim národom žičenie, aby bol rok 2015 rokom nádeje a pokoja.

    (Preklad: Slovenská redakcia VR)


    inizio pagina

    Nová kniha o pápežovi Františkovi: „Táto ekonomika zabíja“

    Vatikán 12. januára - „Pápež František: Táto ekonomika zabíja“ Takýto názov nesie kniha o sociálnom učení Jorgeho Bergoglia, ktorú napísali Andrea Tornielli a Giacomo Galeazzi z vatikanistickej sekcie talianskeho denníka La Stampa (Vatican Insider). Knihu s rozsahom 228 strán publikovalo vydavateľstvo Piemme a na pultoch kníhkupectiev sa objaví od utorka 13. januára. Publikácia s originálnym titulom Papa Francesco: Questa economia uccide zhromažďuje a analyzuje prejavy, dokumenty a príhovory pápeža Františka na tému chudoby, prisťahovalectva, sociálnej spravodlivosti, ochrany stvorenia. Stavia do konfrontácie odborníkov z oblasti ekonómie, financií a sociálnej náuky Cirkvi – medzi nimi profesora Stefana Zamagniho a bankára Ettoreho Gottiho Tedeschiho – rozprávajúc aj o reakciách, ktoré niektoré postoje pápeža vyvolali.

    Nová kniha končí rozhovorom, ktorý pápež František poskytol autorom na začiatku októbra 2014. Veľkú časť z tohto rozhovoru zverejňuje dnes denník „La Stampa“ a bude publikovaná aj v španielskych novinách „La Nacion“ a v angličtine na stránkach „Associated Press“.

    «Marxistický», «komunistický», «pauperistický». Týmito a podobnými označeniami bol v minulosti nálepkovaný pápež František zo strany rôznych publicistov pre svoje postoje k otázkam chudoby a sociálnej spravodlivosti. Jeho časté venovanie pozornosti núdznym vyvolalo kritiku, a tiež obvinenia, neraz vyjadrené s tvrdosťou a sarkazmom. Ako toto všetko prežíva pápež Bergoglio? Prečo je téma chudoby tak výrazne prítomná v jeho magistériu? Na tieto otázky sa zameral spomínaný rozhovor, ktorý pápež František poskytol autorom knihy.

    Svätý Otče, kapitalizmus, ako ho žijeme v posledných desaťročiach, je podľa Vášho názoru systémom v istom zmysle nevratným?

    Neviem, ako na túto otázku odpovedať. Uznávam, že globalizácia pomohla mnohým ľuďom vymaniť sa z chudoby, ale tiež mnoho ďalších odsúdila na smrť hladom. Je pravda, že v absolútnych číslach svetové bohatstvo rastie, ale rovnako sa zvýšila nerovnosť a objavili sa nové formy chudoby. Je známe, že tento systém je udržiavaný kultúrou skartovania, o ktorej som už hovoril niekoľkokrát. Je tu politika, sociológia, a tiež postoj skartovania. Keď centrom systému už nie je človek, ale peniaze, keď peniaze sa stávajú idolom, ľudia sú redukovaní na obyčajné nástroje sociálneho a ekonomického systému, ktorý je charakterizovaný, ba dokonca ovládaný hlbokou nerovnováhou. A tak sa „odmieta“, čo neslúži tejto logike: to je ten postoj, ktorý odmieta deti a starších, a ktorý teraz postihuje aj mladých ľudí. Bol som ohromený, keď som sa dozvedel, že vo vyspelých krajinách je tak veľa miliónov ľudí pod 25 rokov, ktorí nemajú prácu. Nazval som ich mladí „ani-ani“, pretože ani neštudujú, ani nepracujú. Neštudujú, pretože nemajú možnosť študovať, nepracujú, pretože, niet žiadnej práce. Ale chcem tiež pripomenúť kultúru odpadu, ktorá vedie k odmietnutiu detí, aj skrze fenomén abortu. Zaráža ma tá nízka pôrodnosť tu v Taliansku: tak sa stráca spojenie s budúcnosťou. Kultúra odpadu tiež prináša skrytú eutanáziu starších, ktorí sú ponechávaní bez povšimnutia. Namiesto toho, aby boli považovaní za našu pamäť, spojenie s našou minulosťou a zdroj múdrosti pre súčasnosť. Niekedy sa pýtam: čo bude najbližšie na skartovanie? Musíme sa zastaviť včas. Zastavme sa, prosím! A teda, aby som sa pokúsili odpovedať na otázku, povedal by som: nepovažujeme tento stav vecí za nevratný, nezmierime sa s ním. Snažíme sa budovať spoločnosť a ekonomiku, v centre ktorej bude človek a jeho skutočné dobro, nie peniaze.

    K zmene v podobe väčšej pozornosti voči sociálnej spravodlivosti môže dôjsť prostredníctvom väčšej etiky v hospodárstve, alebo je správne predpokladať aj štrukturálne zmeny v systéme?

    Predovšetkým je správane pripomenúť, že je potrebná etika v ekonomike, a tiež je potrebná etika v politike. Opakovane mi o tomto hovorili rôzne hlavy štátov a politickí lídri, ktorých som mohol stretnúť po mojom zvolení do funkcie rímskeho biskupa. Vraveli: Vy náboženskí vodcovia nám musíte pomôcť dať nám etické usmernenia. Áno, pastier môže dávať svoje výzvy, ale som presvedčený, že potrebujeme, ako pripomína Benedikt XVI. v encyklike Caritas in veritate, mužov a ženy, s rukami vystretými k Bohu, aby ho prosili, uvedomujúc si, že láska a
    vzájomné delenie sa, z ktorých vychádza skutočný rozvoj, nie sú výsledkom našich rúk, ale darom, o ktorý treba prosiť. A zároveň som presvedčený o tom, že je potrebné, aby sa títo muži a ženy zaangažovali na všetkých úrovniach v spoločnosti, v politike, v inštitúciách a hospodárstve, dávajúc do centra spoločné dobro. Nemôžeme viac čakať na vyriešenie štrukturálnych príčin chudoby ak chceme, aby bola naša spoločnosť ozdravená z ochorení, ktoré môžu viesť iba k novej kríze. Trhy a finančné špekulácie nemôžu požívať absolútnu autonómiu. Bez riešenia problémov chudobných nevyriešime problémy sveta. Potrebujeme programy, mechanizmy a procesy orientované na lepšie rozdeľovanie zdrojov, vytváranie pracovných miest, integrálnu podporu tých, ktorí sú vylúčení.

    Prečo sa silné a prorocké slová Pia XI. v encyklike Quadragesimo anno proti medzinárodnému imperializmu peňazí, dnes zdajú mnohým ľuďom dokonca aj katolíkom prehnané a radikálne?

    Vyjadrenia Pia XI. sa zdajú byť prehnanými pre tých, ktorí sa cítia byť dotknutí jeho slovami, zasiahnutí do živého jeho prorockými výpoveďami. Ale pápež nepreháňal, povedal pravdu po hospodárskej a finančnej kríze v roku 1929, a ako dobrý horolezec videl veci tak, aké boli, vedel vidieť do diaľky. Obávam sa, že preháňajú skôr tí ktorí sa stále cítia byť volaní na zodpovednosť výzvami Pia XI.

    Sú ešte stále platné stránky Populorum progressio, v ktorom sa hovorí, že súkromné vlastníctvo nie je absolútnym právom, ale je podriadené spoločnému dobru, a stránky Katechizmu sv. Pia X., ktorý uvádza medzi do neba volajúcimi hriechmi utláčanie chudobných a defraudácia spravodlivej mzdy pracujúcim?

    Nielen že sú to vyhlásenia stále platné, ale s plynúcim časom stále viac zisťujem, že ich platnosť je potvrdzovaná skúsenosťou.

    Mnohých zasiahli vaše slová o chudobných ako o „Kristovom tele“. Vadí vám, že vás obviňujú z takzvaného „pauperizmu“?

    Pred tým, než prišiel František Assiský, existovali „pauperisti“, na Blízkom východe bolo mnoho pauperistických prúdov. Pauperizmus je karikatúrou evanjelia a samotnej chudoby. Naopak sv. František nám pomohol objaviť hlboké puto medzi chudobou a evanjeliovou cestou. Ježiš zdôrazňuje, že sa nedá slúžiť dvom pánom – Bohu a mamone. Je to pauperizmus? Ježiš nám hovorí, čo je protokolom, podľa ktorého budeme súdení. Je ním to, čo čítame v 25. kapitole Evanjelia podľa Matúša: mal som hlad, mal som smäd, bol som vo väzení, bol som chorý, bol som nahý a pomohli ste mi, odeli ste ma, navštívili, postarali ste sa o mňa. Zakaždým, keď toto robíme jednému z našich bratov, robíme to Ježišovi. Starať sa o nášho blížneho: o toho, kto je chudobný, kto trpí na tele, na duchu, o toho, kto je núdzny. Toto je kameňom porovnávania. Je to pauperizmus? Nie, je to evanjelium. Chudoba vzďaľuje človeka od idolatrie bohatstva, od idolatrie, ktorá nás robí necitlivými na volanie chudobného. Ježiš povedal, že prv než obetujeme náš dar pred oltárom, máme sa zmieriť s naším bratom, aby sme s ním boli v pokoji. Verím, že analogicky môžeme rozšíriť túto požiadavku aj na to, aby sme boli v pokoji s týmito chudobnými bratmi.

    Zdôraznili ste kontinuitu v tradícii Cirkvi ohľadne tejto pozornosti voči chudobným. Mohli by ste v tomto zmysle uviesť nejaký príklad?

    Mesiac pred otvorením Druhého vatikánskeho koncilu pápež Ján XXIII. povedal: «Cirkev sa prezentuje tak, že je a chce byť Cirkvou všetkých a obzvlášť Cirkvou chudobných.» V nasledujúcich rokoch prioritné zameranie sa na chudobných vstúpilo do dokumentov Magistéria. Niekto by si mohol myslieť, že tu ide o
    niečo nové, zatiaľ čo táto pozornosť má svoj pôvod v evanjeliu a je dokumentovaná už v prvých storočiach kresťanstva. Ak by som zopakoval niektoré úryvky z homílií prvých cirkevných otcov z druhého a tretieho storočia, o tom, ako by sa malo zaobchádzať s chudobnými, niekto by ma obvinil, že moja homília je marxistická. «Nie je tvoje to, čo daruješ chudobnému – dávaš mu len to, čo mu patrí. Lebo to, čo považuješ za svoje, je dané spoločne do užívania všetkým. Zem bola daná všetkým, nielen bohatým.» Sú to slová sv. Ambróza, ktoré použil pápež Pavol VI. v Populorum progressio, aby potvrdil, že súkromné vlastníctvo nepredstavuje pre niekoho neobmedzené a absolútne právo a že nikto nie je oprávnený rezervovať výlučne len pre svoje použitie to, čo prevyšuje jeho potrebu, keď ostatným chýba to nevyhnutné. Sv. Ján Zlatoústy tvrdil: „Nedeliť sa o svoje dobrá s chudobnými znamená obrať ich a pripraviť ich o život. Dobrá, ktoré vlastníme, nie sú naše, ale ich“. (...) Ako je možné vidieť, táto pozornosť voči chudobným je v evanjeliu a je v tradícii Cirkvi. Nie je vynálezom komunizmu a netreba ju ideologizovať, ako sa to niekoľkokrát stalo v priebehu histórie. Cirkev, keď pozýva zvíťaziť nad tým, čo som nazval „globalizáciou ľahostajnosti“, je ďaleko od akéhokoľvek politického záujmu a od akejkoľvek ideológie: hnaná jedine Ježišovými slovami chce ponúknuť svoj príspevok k budovaniu takého sveta, v ktorom sa ľudia navzájom ochraňujú a starajú sa jeden o druhého. -jk-


    inizio pagina

    Svätý Otec v tvíte prosí o modlitbu za obyvateľov Srí Lanky a Filipín

    V deň, keď začínam cestu na Srí Lanku a Filipíny vás prosím, aby ste sa so mnou modlili za národy týchto krajín. (Tvít pápeža Františka z 12. januára 2015) -zk-

    Obr.: Srí Lanka očakávajúca návštevu pápeža Františka.


    inizio pagina

    Zo života Cirkvi vo svete



    Apel trpiacej Cirkvi v Nigérii: Modlite sa za nás!

    Nigéria 12. januára – Prvé týždne tohto nového roka sú poznačené terorizmom. Zatiaľ čo včera vo Francúzsku proti minulotýždňovým teroristickým útokom protestovali 4-milióny ľudí za účasti politických predstaviteľov viacerých krajín, na severovýchode Nigérie extrémistická skupina Boko Haram pokračuje vo svojom vyčíňaní. Za posledných 48 hodín boli v rôznych miestach ako kamikadze použité tri dievčatká vo veku od 10 do 15 rokov. Explózia výbušnín pod ich šatami spôsobila celkovo smrť 27 ľudí a množstvo zranených. V nigérijskej oblasti Baga bolo zas v minulom týždni zmasakrovaných najmenej 2000 osôb. Organizácia Amnesty International považuje toto krvipreliatie za najhorší masaker v histórii Boko Haram. Nigérijčanov utekajúcich pred výčinmi tejto teroristickej skupiny je už viac než milión a 600-tisíc. Len v samotnom roku 2014 počas útokov Boko Haram zahynulo 10-tisíc ľudí.

    K tejto situácii sa dnes naliehavými slovami vyjadril Svätý Otec František pri novoročnom stretnutí s diplomatickým zborom pri Svätej stolici:

    „Osobitne mám na mysli Nigériu, kde neutícha násilie, ktoré bezohľadne zasahuje obyvateľstvo a kde i naďalej vzrastá tragický fenomén unášania ľudí, neraz mladých dievčat, preto, aby sa stali predmetmi pokútnych obchodov. A takéto hanebné obchodovanie nesmie pokračovať! Toto zlo je potrebné vykoreniť, pretože zasahuje nás všetkých od jednotlivých rodín až po celé svetové spoločenstvo.“

    O situácii v Nigérii po útoku v oblasti Baga hovorí predseda miestnej Konferencie biskupov a arcibiskup diecézy Jos Mons. Ignatius Kaigama:

    „Je to strašná správa, no nie sme si istí pokiaľ ide o fakty. ... Ak je pravda to, čo bolo povedané, čelíme monumentálnej tragédii a to kvôli skutočnosti, že táto teroristická skupina je schopná vytvárať toľký teror a tak strašné ničenie. Toto je moment, v ktorom by vláda mala zasiahnuť v snahe zastaviť podobnú agresiu voči nevinným Nigérijčanom a mala by mobilizovať každý mechanizmus v prospech bezpečnosti. Najviac trpia civilisti, lebo nemajú žiadnu ochranu. Viem si predstaviť, že v dedinách, ktoré boli napadnuté, je obyvateľstvo úplne destabilizované. Nevieme s istotou, kde sa nachádzajú títo ľudia: zachránili sa? Sú v horách, či lesoch? Utiekli do susedných krajín? Aj keď nevieme presne, čo sa stalo, niet pochýb, že sú tu civilisti, ktorí trpia. Hovoril som s biskupom Yoly Mons. Mamzom. Povedal mi, že v oblasti okolo katedrály prijal množstvo vnútorných utečencov.“

    Hovorí sa, že ozbrojení teroristi Boko Haram sa snažia ustanoviť istý druh kalifátu...
    „Až podnes sa zmocnili kontroly nad rôznymi miestnymi governatorátmi a nad rozličnými dedinami či mestami a prehlasujú, že ustanovili islamský kalifát: toto je to, čo hovoria. Rozširujú sa aj smerom k susedným krajinám ako sú Kamerun, Niger a Čad a tak ďalej. Takže z ich pohľadu žnú úspechy. Vlády v Nigérii aj napriek spolupráci so susednými krajinami ako sú Čad, Niger a Kamerun, neboli schopné zastaviť toto všetko: žiaľ, zdá sa, že ide o expanziu.“

    Predseda Konferencie biskupov Nigérie vyslovil apel adresovaný všetkým:

    „Pokračujte sa za nás modliť, lebo toto už presiahlo hranicu toho, čo je človek schopný uniesť.“ -zk-

    Obr.: Utečenecký tábor v Yola: deti, ktoré utiekli pred vyčíňaním Boko Haram.

    inizio pagina

    Dnešné vysielanie



    Vysielanie z 12. januára 2015

    Pondelkové vysielanie vo zvukovej podobe

    inizio pagina