Vatican RadioServis
e-mail: slovak@vatiradio.va

2015/01/23

Aktuálne správy z Vatikánu

  • Zverejnili posolstvo Svätého Otca ku dňu médií: „Komunikovať rodinu“
  • Slová pápeža Františka cirkevným sudcom: Brať do úvahy kontext viery
  • Piatková homília pápeža z Domu sv. Marty: Spoveď je stretnutím s Bohom
  • Mons. Celli pracovníkom médií: Aby naše slová vychádzali skôr zo srdca než z úst
  • Cirkev bude mať nových blahoslavených, medzi nimi mnoho mučeníkov
  • Posolstvo Svätého Otca na Svetový deň chorých 2015
  • Rubrika

  • Komentár Mariána Gavendu k Roku zasväteného života
  • Dnešné vysielanie

  • Vysielanie z 23. januára 2015
  • Aktuálne správy z Vatikánu



    Zverejnili posolstvo Svätého Otca ku dňu médií: „Komunikovať rodinu“

    Vatikán 23. januára - „Komunikovať rodinu: privilegované miesto stretnutia v nezištnosti lásky.“ Toto je téma posolstva Svätého Otca Františka pre 49. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov. Cirkev ho slávi v siedmu veľkonočnú nedeľu, tohto roku to bude 17. mája.

    Pri príležitosti zajtrajšieho sviatku sv. Františka Saleského, biskupa a učiteľa Cirkvi, ktorý je patrónom žurnalistov, sa dnes predpoludním o 11.30 v sídle Tlačového strediska Svätej stolice konala Tlačová konferencia, na ktorej bolo posolstvo predstavené. Okrem Mons. Claudia Mariu Celliho, predsedu Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky, na konferencii vystúpil manželský pár Chiara Giaccardiová a Mauro Magatti, ktorí vyučujú komunikáciu a sociológiu na Katolíckej univerzite Božského Srdca v Miláne.

    Aktuálne posolstvo vychádza z kontextu prebiehajúceho synodálneho procesu venovaného rodine, medzi ukončenou mimoriadnou synodou a budúcou riadnou synodou, ktorá sa bude konať v októbri. Ide o „posolstvo o úzkom vzťahu medzi rodinou a komunikáciou“ – povedal Mons. Celli. Podľa jeho slov je dôležité poukázať hneď v úvode na to, čo hovorí pápež na konci tohto posolstva, keď konštatuje, že rodina nie je predmetom komunikovania formou určitej mienky, ani terénom na zvádzanie ideologických bojov“.

    Médiá majú niekedy tendenciu prezentovať rodinu, akoby bola abstraktným modelom, ktorý možno prijať či odmietnuť, brániť ho alebo atakovať, a nie konkrétnou realitou, ktorú treba žiť, alebo ako keby bola ideológiou niekoho proti niekomu inému, a nie miestom, kde sa všetci učíme, čo znamená komunikovať v láske, ktorú prijímame a dávame.Z týchto slov pápeža podľa Mons. Celliho vyplýva zásadne pozitívne posolstvo, že rodina predstavuje veľký zdroj, a nie len problém alebo inštitúciu v kríze.

    Predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky poukázal na opravdivý ľudský rozmer komunikácie v pápežovom posolstve, citujúc niekoľko kľúčových vyjadrení:
    - „rodina je prvým miestom, kde sa učíme komunikovať“
    - „komunikácia ako dialóg, ktorý sa spája s rečou tela“
    - „lono matky je prvou školou komunikácie skrze počúvanie a telesný kontakt“
    - „medziosobné stretnutie (matka – dieťa) je našou prvou skúsenosťou komunikácie“

    Aj rodina je podľa Svätého Otca v istom zmysle „lonom“, v ktorom sa učíme komunikovať v širšom kontexte rozličných pohlaví a rozličných generácií. Mons. Celli upozornil tiež na samostatnú časť posolstva venovanú modlitbe ako „základnej forme komunikácie“, ktorú objavujeme a rozvíjame v prostredí rodiny. „Rodina sa predovšetkým spája so schopnosťou objať sa, podporovať sa, sprevádzať sa, dešifrovať pohľady a mlčanie, smiech a plač, medzi ľuďmi, ktorí si nevybrali jeden druhého, a predsa sú tak dôležití jeden pre druhého...“ Práve rodina nám umožňuje pochopiť, čo je vlastne komunikácia v zmysle vytvárania ‚blízkosti‘. A táto ‚blízkosť‘ nemá vo svojom zábere iba členov rodiny.

    Zaujímavé je podľa arcibiskupa Celliho v tejto súvislosti chápanie ‚odpustenia‘ ako ‚dynamiky komunikácie‘. Komunikácia, ktorá sa vykoľajila a rozpadla, sa skrze vyjadrenie ľútosti a jej prijatie môže obnoviť a rásť. Svätý Otec vo svojom posolstve píše takto:

    „V rodine, viac než kdekoľvek inde, sa pri spoločnom prežívaní každodennosti zakúšajú limity, limity vlastné i tých druhých, veľké aj malé problémy spolužitia, vzájomného porozumenia. Neexistuje žiadna dokonalá rodina, ale nesmieme sa báť nedokonalosti, krehkosti, ani konfliktu. Treba sa naučiť konštruktívne sa s nimi konfrontovať. Preto rodina, v ktorej sa aj popri vlastných obmedzeniach a hriechoch ľudia majú radi, sa stáva školou odpustenia.“

    Veľká časť v posolstve Svätého Otca k svetovému dňu spoločenských komunikačných prostriedkov je venovaná moderným médiám a ich vplyvu na komunikáciu v rodine a medzi rodinami. Tieto médiá jej môžu brániť, ale aj jej napomáhať. Posolstvo tiež hovorí o riziku uzatvárania sa detí alebo dospievajúcich, ktorí tak zostávajú izolovaní vo virtuálnom svete. Posolstvo tiež pripomína, že mladí, a nielen mladí, sú povolaní vydávať svedectvo o
    Kristovi aj v digitálnom prostredí, napríklad v sociálnych sieťach. -jk-


    inizio pagina

    Slová pápeža Františka cirkevným sudcom: Brať do úvahy kontext viery

    Vatikán 23. januára - Pápež František dnes prijal členov Tribunálu Rímskej roty pri príležitosti otvorenia súdneho roka. Svätý Otec v príhovore zdôraznil, že pri posudzovaní platnosti manželského súhlasu musí sudca vziať do úvahy kontext hodnôt a viery, v ktorom vznikal ich úmysel vstúpiť do manželstva.

    „Kríza hodnôt v spoločnosti nie je novým javom“ – povedal pápež František odvolajúc sa na bl. Pavla VI., ktorý pred štyridsiatimi rokmi, práve v príhovore Rímskej rote, vymenúva ochorenia moderného človeka, raneného systematickým relativizmom“. Svätý Otec poukázal na utrpenie mnohých rodín, ktoré sa rozpadajú, zanechávajúc za sebou trosky citových vzťahov, plánov, spoločných očakávaní“. Ako povedal, sudca je povolaný urobiť súdnu analýzu platnosti manželstva, aby zistil, či pôvodnou príčinou bol nedostatok dobrej vôle, alebo vážny deficit v chápaní samotného manželstva, determinujúci vôľu. Kríza manželstva je v skutočnosti často zapríčinená krízou poznania, ktoré nie je osvietené vierou:

    „Pastoračná skúsenosť nás učí, že dnes je veľký počet veriacich v situácii iregularity, na ktorej vývoj mala silný vplyv rozšírená svetská mentalita. Existuje v skutočnosti akýsi druh duchovnej svetskosti, ktorá sa «môže skrývať v pozadí zdanlivej nábožnosti, ba dokonca aj lásky k Cirkvi» (Evangelii gaudium, 93) a ktorá privádza k hľadaniu nie Pánovej slávy, ale osobného blahobytu. Jedným z plodov tohto prístupu je «viera uzatvorená do subjektivizmu, v ktorom človeka zaujíma len určitá skúsenosť alebo určitý rad úvah a poznatkov, ktoré vraj dokážu prinie útechu a svetlo, ale daný človek v konečnom dôsledku zostáva zatvorený v imanencii svojho vlastného rozumu a citov.» (tamtiež 94). Je zrejmé, že u toho, kto sa podvoľuje k tomuto postoju, je viera ochudobnená o svoju orientujúcu a normatívnu hodnotu, a prenecháva tak otvorený priestor kompromisom s vlastným sebectvom a s tlakmi bežnej mentality, ktorá sa stala dominantnou prostredníctvom masmédií.

    Preto sudca pri zvažovaní platnosti súhlasu musí vziať do úvahy kontext hodnôt a viery alebo ich nedostatok či absenciu –, v ktorom sa formoval úmysel vstupu do manželstva. V skutočnosti neznalosť obsahov viery by mohol viesť k tomu, čo sa v Kódexe kánonického práva nazýva omylom determinujúcim vôľu“ (pozri kán. 1099). Táto možnosť nie je viac považovaná za výnimočnú, ako tomu bolo v minulosti, práve vzhľadom na častú prevahu svetského uvažovania o
    učení Cirkvi. Taký omyl neohrozuje iba stabilitu manželstva, jeho výlučnosť a plodnosť, ale aj zameranosť manželstva na dobro druhého, manželskú lásku ako «vitálny princíp» súhlasu, vzájomné darovanie sa pre vytvorenie celoživotného zväzku. «Dnes je tendencia hľadieť na manželstvo len ako na formu citového uspokojenia, ktorú možno zadefinovať akýmkoľvek spôsobom a potom meniť podľa názoru kohokoľvek» (Evangelii gaudium, 66), čo snúbencov tlačí k uvažovaniu s takými výhradami ohľadom samotnej trvalosti zväzku alebo jeho výlučnosti, že tieto sa pominú vo chvíli, keď milovaná osoba už nebude viac nachádzať svoje očakávané citové naplnenie.

    Chcel by som vás preto povzbudiť k zvýšenému a oduševnenému nasadeniu vo vašej službe, ktorej prislúcha chrániť jednotu súdnictva v Cirkvi. Koľko pastoračnej práce pre dobro mnohých párov a mnohých detí, ktoré sú často obeťami týchto zvratov! Aj tu je potreba pastoračnej konverzie cirkevných štruktúr (porov. Evangelii gaudium, 27), aby sme ponúkali službu spravodlivosti (opus iustitiae) tým, ktorí sa obracajú na Cirkev, aby vniesla svetlo do ich manželskej situácie.

    Toto je vaše náročné poslanie, ako aj všetkých diecéznych sudcov: nezatvárať spásu ľudí do zúženého priestoru juridizmu (giuridicismo). Funkcia práva je zameraná na spásu duší (salus animarum), za predpokladu, že vyhýbajúc sa sofizmom, vzdialeným od živého tela ľudí v
    ťažkostiach, pomôže zistiť pravdu ohľadom momentu súhlasu, či bol vo vernosti Kristovi, alebo vo falošnej svetskej mentalite. V tejto súvislosti sa blahoslavený Pavol VI. vyslovil takto: «Ak je Cirkev zámerom Božím – Ecclesia de Trinitate – jej inštitúcie, hoci sú zdokonaliteľné, musia byť ustanovené za účelom sprostredkovať Božiu milosť a slúžiť, podľa darov a poslania každého, pre dobro veriacich, základný cieľ Cirkvi. Takýto sociálny cieľ, spása duší, salus animarum, zostáva najvyšším cieľom inštitúcií, práva, zákonov» (Príhovor účastníkom II. medzinárodného kongresu kánonického práva, 17. septembra 1973).“

    Svätý Otec ďalej pripomenul užitočnosť predpisu inštrukcie Dignitas connubii o pri tom, že „pri každom cirkevnom tribunále je nevyhnutná prítomnosť osôb, kompetentných poskytnúť fundovanú radu ohľadom možnosti začatia kauzy manželskej nulity, pričom sa rovnako požaduje prítomnosť stabilných činiteľov, honorovaných samotným tribunálom, ktorí konajú službu advokátov. Keď vyslovujem prianie, aby v každom tribunáli boli prítomné tieto osoby, na umožnenie reálneho prístupu všetkých veriacich k cirkevnej justícii, s potešením zdôrazňujem, že relevantný počet káuz u Rímskej roty je zdarma, v prospech stránok, ktoré si z dôvodu ťažkých ekonomických pomerov v ktorých sa nachádzajú, nedokážu obstarať advokáta.“

    Na záver pápež František dodal spontánne ešte poznámku: A to je bod, ktorý chcem zdôrazniť: sviatosti sú zadarmo. Sviatosti nám dávajú milosť. A manželský proces sa týka sviatosti manželstva. Ako by som si prial, aby všetky procesy boli bezplatné!“ -jk, jb-

    inizio pagina

    Piatková homília pápeža z Domu sv. Marty: Spoveď je stretnutím s Bohom

    Vatikán 23. januára – Spoveď nie je „rozsudok“, je to „stretnutie“ s Bohom, ktorý odpúšťa a zabúda na každý hriech toho, kto neúnavne prosí o milosrdenstvo. To je hlavná myšlienka homílie pápeža Františka prednesenej počas svätej omše v Dome sv. Marty.

    Jeho homília bola oduševnenou meditáciou o odpustení. Zmierovanie je Božou „prácou“, a je to práca krásna. Lebo „náš Boh odpúšťa“ akýkoľvek hriech, odpúšťa vždy, teší sa, keď ho niekto prosí o odpustenie, a na všetko zabúda. Svätý Otec sa zamýšľal nad úryvkom z Listu Hebrejom (8, 6-13), ktorý hovorí o novej zmluve, ktorú uzavrel Boh so svojím vyvoleným ľudom. Ako povedal pápež František, „Boh, ktorý zmieruje“, sa rozhodol poslať Ježiša, aby uzavrel novú zmluvu s ľudstvom. Oporný bod tejto zmluvy je v podstate jeden: je ním odpustenie. Odpustenie, ktoré má mnoho charakteristík:

    „Predovšetkým, Boh odpúšťa vždy! Neunaví sa odpúšťať. To my sa unavíme prosiť o odpustenie. No on sa neunaví v odpúšťaní. Keď sa Peter Ježiša spýtal: „Koľkokrát mám odpustiť? Sedemkrát?“, Ježiš odpovedal: „Nie sedemkrát, ale sedemdesiatsedemkrát.“ To znamená vždy. Takto odpúšťa Boh: vždy. A tak, ak si žil život s množstvom hriechov, s mnohými nepeknými vecami, no nakoniec s pokáním prosíš o odpustenie, on ti hneď odpustí! On vždy odpúšťa.“

    A predsa, pochybnosť, ktorá by mohla vzklíčiť v ľudskom srdci sa týka toho, koľko je Boh ochotný odpustiť. Ako zopakoval Svätý Otec, stačí „oľutovať a prosiť o odpustenie“: „netreba nič platiť“, lebo „Kristus už za nás zaplatil“. Príkladom toho je márnotratný syn z podobenstva, ktorý si s ľútosťou chystá slová pre svojho otca, no ten mu naopak nedá ani prehovoriť, ale objíme ho a pevne si ho privinie k sebe:

    „Neexistuje hriech, ktorý by neodpustil. Odpúšťa všetko. ‚Ale Otče, ja nejdem na spoveď, lebo som toho vykonal mnoho, mnoho nepekných vecí, ktoré mi nebudú odpustené...‛ Nie. To nie je pravda. Odpúšťa všetko. Ak prichádzaš s ľútosťou, odpúšťa všetko. Mnohokrát ťa ani nenechá dohovoriť! Začneš prosiť o odpustenie, a on ti dá pocítiť radosť z odpustenia ešte skôr, než stihneš vysloviť všetko.

    Ako povedal pápež František, je tu ešte ďalšia vec: keď Boh odpúšťa, teší sa z toho. A nakoniec: Boh zabudne. Lebo to, na čom Bohu záleží, je „stretnutie s nami“. Tu Svätý Otec navrhuje spovedníkom, aby si sediac v spovednici spytovali svedomie: „Som pripravený všetko odpustiť? – zabudnúť na hriechy danej osoby?“ Podľa slov pápeža Františka „viac než rozsudkom je spoveď stretnutím“:

    „Mnohokrát sa spovede zdajú byť akousi praktikou, určitou formalitou: ‚Po, po, po... Po, po, po... Môžeš ísť!‛ Všetko mechanicky. To nie! A kam sa podelo stretnutie? Stretnutie s Pánom, ktorý dáva zmierenie, ktorý ťa objíma a teší sa z toho? Toto je náš Boh, taký dobrý. Musíme tiež učiť naše deti, chlapcov a dievčatá, dobre sa spovedať, lebo ísť na spoveď nie je ako ísť do čistiarne, aby ti odstránili nejakú škvrnu. To nie! Znamená to ísť sa stretnúť s Otcom, ktorý zmieruje, odpúšťa a raduje sa z toho“. -zk-


    inizio pagina

    Mons. Celli pracovníkom médií: Aby naše slová vychádzali skôr zo srdca než z úst

    Vatikán 23. januára - Je nevyhnutné, aby naše slová vychádzali skôr zo srdca než z úst. Tieto slová sv. Františka Saleského pripomenul Mons. Claudio Maria Celli, predseda Pápežskej rady pre spoločenské komunikačné prostriedky, pri svätej omši slávenej k zajtrajšiemu sviatku patróna novinárov.

    Pri Eucharistii v kostole Santa Maria in Traspontina v deň, keď bolo tiež zverejnené posolstvo pápeža Františka ku Dňu spoločenských komunikačných prostriedkov, koncelebrovali páter Federico Lombardi, riaditeľ Tlačového strediska Svätej stolice, a Don Giuseppe Costa, riaditeľ vydavateľstva Libreria Editrice Vaticana, ako aj kňazi, pracujúci vo Vatikánskom rozhlase. Prítomní boli zástupcovia viacerých vatikánskych médií, vrátane speváckeho zboru Vatikánskeho rozhlasu, ktorý sprevádzal liturgiu spevom.

    Poslanie pracovníkov v médiách Mons. Celli označil za „službu pravde“, ktorá predpokladá „zotrvávať na vrchu“, odvolávajúc sa na biblický obraz Mojžiša i Ježiša. Ako povedal, so svojimi silnými i slabými stránkami sú dnešní mediálni pracovníci povolaní „žiť prítomný okamih, podporovaní jednoduchou vierou“. Slovami sv. Františka Saleského všetci sme povolaní „konať skrze vieru a veriť skrze skutky“. -jk-


    inizio pagina

    Cirkev bude mať nových blahoslavených, medzi nimi mnoho mučeníkov

    Vatikán 23. januára – Včera Svätý Otec pri súkromnej audiencii prefekta Kongregácie pre kauzy svätých kardinála Angela Amata SDB schválil dekréty týkajúce sa 23 budúcich blahoslavených a heroických čností siedmich Božích služobníkov. Medzi budúcimi blahoslavenými figurujú aj tri kauzy mučeníctva pre vieru:

    Ide o laika z Juhoafrickej republiky zavraždeného pre vieru v roku 1990, ako aj o dve skupiny rehoľníkov zavraždených pre vieru počas španielskej občianskej vojny v roku 1936: tri sestry z rádu Sestier sv. Jozefa z Gerony a skupinu 17 trapistov a trapistiek.

    Dekréty tiež priznávajú zázrak budúcej blahoslavenej - ctihodnej Božej služobníčke Marii Terese Casiniovej (1864-1937), zakladateľky Kongregácie sestier oblátok Najsvätejšieho Božského Srdca pochádzajúcej z Talianska.

    Medzi siedmymi Božími služobníkmi, ktorým boli uznané hrdinské čnosti, sa nachádzajú štyri laické osoby, dvaja diecézni kňazi a jedna rehoľníčka, pochádzajúci z krajín ako: Japonsko, Španielsko, Taliansko, USA/Filipíny, Ukrajina/Kazachstan. -zk-


    inizio pagina

    Posolstvo Svätého Otca na Svetový deň chorých 2015

    Prinášame plné znenie Posolstva Svätého Otca na 23. svetový deň chorých, ktorý Cirkev každoročne slávi 11. februára – v deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej. (Preklad: KBS)

    Posolstvo Svätého Otca Františka na 23. svetový deň chorých 2015

    Sapientia cordis

    „Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého“ (Jób 29,15)

    Drahí bratia a sestry,

    pri príležitosti 23. svetového dňa chorých, ktorý zaviedol sv. Ján Pavol II., sa obraciam na všetkých vás, ktorí nesiete ťarchu choroby a rôznym spôsobom ste spojení s Kristovým trpiacim telom, a tiež na vás, profesionáli a dobrovoľníci v oblasti zdravotníctva. Tohoročná téma nás pozýva rozjímať o slovách z Knihy Jób: Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého“ (29,15). Mám v úmysle toto rozjímanie robiť z perspektívy sapientia cordis, múdrosti srdca.

    1. Takáto „múdrosť“ nie je teoretickým, abstraktným poznaním, teda plodom uvažovania. Skôr ju možno opísať tak ako Jakub, ktorý vo svojom liste hovorí, že „je predovšetkým cudná, potom upokojujúca, skromná, zmierlivá, plná milosrdenstva a dobrého ovocia, nepochybujúca a bez pretvárky“ (Jak 3,17). Ide tu o postoj vliaty Duchom Svätým do mysli a srdca toho, kto sa dokáže otvoriť utrpeniu bratov a spoznať v nich Boží obraz. Osvojme si preto vzývanie žalmu: „A tak nás nauč rátať naše dni, aby sme našli múdrosť srdca“ (Ž 90,12). Plody Svetového dňa chorých možno stručne predstaviť ako súčasť tejto sapientia cordis, ktorá je Božím darom.

    2. Múdrosťou srdca je slúžiť blížnym. Jóbove slová „očami som bol pre slepého a nohami pre chromého“ poukazujú na službu, ktorú tento spravodlivý človek, tešiaci sa istej autorite a zastávajúci čestné miesto medzi starejšími mesta, preukazoval núdznym. Jeho morálna veľkosť sa prejavila v službe chudobnému, ktorý prosil o pomoc, a tiež v starostlivosti o sirotu a vdovu (v. 12 – 13).

    Koľkí kresťania svedčia aj dnes – nie slovami, ale svojím životom zakoreneným v opravdivej viere – o tom, že sú „očami pre slepého“ a „nohami pre chromého“! Sú nablízku chorým, ktorí potrebujú stálu opateru, pomoc pri umývaní, obliekaní, jedení. Táto služba, zvlášť ak trvá dlhý čas, sa môže stať únavnou a ťaživou. Je relatívne ľahké slúžiť niekoľko dní, no je ťažké starať sa o nejakého človeka mesiace či dokonca roky, hoci už nie je schopný ani sa poďakovať. A predsa, aká je to dôležitá cesta posväcovania! V takých chvíľach sa možno zvlášť spoliehať na Pánovu blízkosť a tiež tým možno osobitným spôsobom podporiť poslanie Cirkvi.

    3. Múdrosťou srdca je byť s blížnym. Čas strávený po boku chorého je svätý čas. Je oslavou Boha, ktorý nás formuje na obraz svojho Syna, ktorý „neprišiel dať sa obsluhovať, ale slúžiť a položiť svoj život ako výkupné za mnohých“ (Mt 20,28). Ježiš sám povedal: „Ja som medzi vami ako ten, čo obsluhuje“ (Lk 22,27). So živou vierou prosme Ducha Svätého, aby nám dal milosť pochopiť hodnotu tohto, často tichého sprevádzania, pri ktorom venujeme svoj čas sestrám a bratom, ktorí sa vďaka našej blízkosti a nášmu súcitu cítia viac milovaní a posilnení. Na druhej strane aké veľké klamstvo sa skrýva za istými vyjadreniami, ktoré tak nástoja na „kvalite života“, že ľudí vedú k presvedčeniu, že chorobou vážne postihnuté životy už nie sú hodné žitia!

    4. Múdrosťou srdca je vychádzať zo seba smerom k blížnym. Náš svet často zabúda na osobitnú hodnotu času stráveného pri lôžku chorého, pretože sme postihnutí náhlením, horúčkovitou činnosťou, produkovaním, a zabúdame na rozmer nezištnej obetavosti, starostlivosti o druhého a zodpovednosti za druhého. V pozadí tohto postoja je často vlažná viera, ktorá zabudla na tieto Pánove slová: „... mne ste [to] urobili“ (Mt 25,40).

    Preto by som ešte raz chcel pripomenúť „absolútnu prioritu ,vychádzania zo seba smerom k bratovi‘ ako jedno z dvoch hlavných prikázaní, na ktorých sú založené všetky morálne normy, a ako jasný znak rozlišovania na púti duchovného rastu – v odpovedi na úplne nezištný dar Boha“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 179). Zo samotnej misionárskej povahy Cirkvi vyplýva „účinná láska k blížnemu; súcit, ktorý chápe, pomáha a podporuje“ (tamže).

    5. Múdrosťou srdca je byť solidárny s blížnym bez toho, aby sme ho odsudzovali. Láska potrebuje čas. Čas na liečenie chorých a čas na ich navštevovanie. Čas strávený pri nich, ako to robili Jóbovi priatelia: „Potom si posadali na zem vedľa neho a zostali tak sedem dní a sedem nocí. Nikto ho slovom neoslovil, lebo boli zarazení pohľadom na takú veľkú bolesť“ (Jób 2,13). Jóbovi priatelia ho však vnútri skryto odsudzovali: mysleli si, že jeho nešťastie je Božím trestom za nejakú jeho vinu. Pravá láska je však, naopak, spoluúčasťou, ktorá nesúdi a ktorá nechce druhého naprávať; je slobodná od akejkoľvek falošnej pokory, ktorá v hĺbke túži po pochvale a samoľúbo sa teší z vykonaného dobra.

    Jóbova skúsenosť nachádza svoju skutočnú odpoveď až v Ježišovom kríži, kde sa uskutočnil najvyšší, absolútne nezištný a milosrdný akt solidarity Boha s nami. A táto odpoveď lásky na drámu ľudskej bolesti, osobitne bolesti nevinného, ostane navždy vtlačená do tela zmŕtvychvstalého Krista, do jeho oslávených rán, ktoré sú pre vieru pohoršením, ale zároveň sú aj potvrdením viery (porov. homília počas svätorečenia Jána XXIII. a Jána Pavla II., 27. apríla 2014).

    Aj keď choroba, samota a nemohúcnosť prevládnu nad činorodým životom služby, skúsenosť bolesti sa môže stať privilegovaným miestom na sprostredkovanie milosti a zdrojom na nadobudnutie a posilnenie sapientia cordis. Chápeme teda, prečo sa Jób na konci toho, čo zažil, môže obrátiť k Bohu so slovami: „Dosiaľ som ťa poznal iba z počutia, ale teraz ťa vidím na vlastné oči“ (42, 5). Aj ľudia ponorení do tajomstva utrpenia a bolesti, ktoré prijímajú vo viere, sa môžu stať živými svedkami viery, ktorá umožňuje objať aj utrpenie, hoci ho človek vlastným rozumom nie je schopný pochopiť do hĺbky.

    6. Zverujem tento Svetový deň chorých pod materskú ochranu Márie, ktorá do svojho lona prijala a porodila vtelenú Múdrosť, Ježiša Krista, nášho Pána.

    Ó, Mária, Sídlo múdrosti, prihováraj sa ako naša Matka za všetkých chorých i za tých, ktorí sa o nich starajú. Daj, aby sme v službe trpiacim blížnym a cez vlastnú skúsenosť utrpenia mohli prijať a rozvinúť pravú múdrosť srdca.

    K tejto vrúcnej prosbe za vás všetkých pripájam aj svoje apoštolské požehnanie.

    Vo Vatikáne 3. decembra 2014, na spomienku sv. Františka Xaverského

    František


    (Z talianskeho originálu Messaggio del Santo Padre Francesco per la XXIII Giornata Mondiale del Malato 2015 preložila Mária Spišiaková)


    inizio pagina

    Rubrika



    Komentár Mariána Gavendu k Roku zasväteného života

    Oživiť korene

    Pápež František v Apoštolskom liste všetkým zasväteným vzmedzuje tri ciele Roku zasväteného života: 1) s vďakou hľadieť na minulosť; 2) prežívať s nadšením prítomnosť; 3) objať s nádejou budúcnosť. Vzťah minulosti, prítomnosti a budúcnosti prirovnáva filozof Henry Bergson k luku: čím viac napneme tetivu (uvedomenie si váhy nažitej minulosti), tým mocnejšie luk vymrští šíp do budúcnosti. K identite rehole nepatrí len charizma zakladateľa v čase jej vzniku, ale aj jej život v rôznych historických obdobiach a na rôznych miestach: „Každý inštitút vychádza z bohatých dejín charizmy. Na jeho počiatku je vždy konanie Boha, ktorý vo svojom Duchu povoláva niektorých ľudí na nasledovanie Krista zblízka, na pretlmočenie evanjelia do istej konkrétnej formy života, na čítanie znamení čias očami viery a tvorivé odpovedanie na potreby Cirkvi,“ hovorí pápež František v Liste zasväteným a navrhuje v ňom, aby si „každá charizmatická rodina pripomenula svoje začiatky a svoj dejinný vývoj“ a na zachovanie svojej živej identity a posilnenie jednoty jednotlivých rehoľných rodín „vyrozprávala svoj príbeh“. Pápež spresňuje: „Nejde pritom len o akýsi archeologický výskum alebo pestovanie neužitočnej nostalgie, ale skôr o to, znovu prejsť po ceste minulých generácií a vziať si z nej iskry inšpirácie, vysoké ideály, plány, hodnoty, ktoré ich motivovali. (...) Je to aj cesta uvedomiť si, ako sa prežívala vaša charizma v dejinách, aká tvorivosť z nej vytryskla, akým ťažkostiam musela čeliť a ako ich prekonala.“

    Možno bez nadsadzovania povedať, že veľmi silnou kapitolou v životnom príbehu každej mužskej či ženskej rehole na Slovensku je obdobie štyridsaťročného prenasledovania v druhej polovici minulého storočia. Rok zasväteného života je v duchu pápežovho Listu celkom isto aj príležitosťou vrátiť sa do tohto obdobia, oživiť jeho ideály, vyvodiť z neho skúsenosti pre vlastnú rehoľu i celú Cirkev. Nezabúdať na duchovný poklad obetovaného utrpenia a svedectvo mučeníkov. Práve komunistickí ideológovia, ktorí okrem iného potláčali aj úctu k svätým si uvedomili, že ľuďom treba ponúknuť „náhradných svätých“, hrdinov práce, mučeníkov revolúcie a do šírenia ich úcty zapájali umenie i policajný aparát. Aj to nám má zo skúsenosti daného obdobia čo povedať. Úcta k mučeníkom nielen dodávala odvahu v časoch prenasledovania, ale chránila vieru pred zosvetáčtením aj v časoch relatívneho pokoja a blahobytu.

    V rámci nášho komentára môžeme vypichnúť len niekoľko oblastí, kde môže byť pre rehole i celú Cirkev na Slovensku ukrytý poklad duchovnej skúsenosti.

    V extrémnych podmienkach sa z človeka vyplavia neslýchané výšky i priepastné hĺbky. Mobilizácia síl ide do krajnosti a najsilnejšie sa preverí, čo je podstatné, nevyhnutné k prežitiu – na biologickej, psychickej i duchovnej úrovni. „Vo väzení Boh častejšie zasahuje nadprirodzeným spôsobom, lebo to tam ľudia možno aj viac potrebujú. Skôr a ľahšie pochopíme Božie zásahy v krajnej núdzi ako vonku, kde pre nával starostí a kolotoč života tieto zázraky veľmi často prehliadneme“, konštatuje vo svojich spomienkach o časoch Od barbarskej noci kardinál Korec. V ťažkých podmienkach mohli Bohom formovaní budúci formátori do hĺbky a bezprostredne spoznávať dramatické životné okolnosti, priepastné výšky i hĺbky každého človeka. Takáto skúsenosť je najlepšia príprava najmä na službu duchovného vedenia, ktorému sa potom venovali s osobitnou starostlivosťou.

    Samota väzenia ponúkala mimoriadne možnosti na revíziu osobného, rehoľného, cirkevného i národného života. Potvrdzovala sa nenahraditnoEucharistie, kvôli ktorej boli väznení ochotní podstupovať aj maximálne riziká. Podmnienky väzení a ťažkých prác vo výrobe fermentovali objavenie zmyslu prinášania obetí v rámci communio sanctorum. Práve vedomie, že obety prenasledovaných sú účasťou na Kristovej obete za život sveta dávalo zmysel aj najabsurdnejším prácam, ponižovaniam a utrpeniam. Z pohľadu spirituality je dôležité, že práve touto formou sa hromadil duchovný potenciál, bez ktorého si nemožno neskoršiu duchovnú obrodu správne vysvetliť.

    Na základe princípu, že v ohrození človek vypúšťa všetko nepodstatné ale úporne sa pridŕža toho, čo je podstatné, môžeme sledovať, ako vo väzení katalyzovali hlavné piliere duchovného života sine qua non. Osvedčila sa tu aj sila dobrých návykov, získaných vo formácii, o ktoré sa väzeň mohol oprieť aj v ťažkých chvíľach. Vo väzeniach i v civilnom živote bol najúčinnejším formátorom život sám.

    Ďalšia podmienka prežitia, ktorá sa potvrdila najmä v skúškach civilných zamestnaní je spoločný život. Pre rehoľníkov je podstatnou črtou ich zasvätenia. Ukázalo sa, že je to podmienka prežitia aj pre diecéznych kňazov a laikov, ktorí v časoch normalizácie postupne preberali spôsob stretávania, aký sa v šesťdesiatych rokoch vykryštalizoval medzi rehoľníkmi. Kvôli spoločným stretnutiam sa podstupovali riziká, merali dlhé vzdialenosti, obetovali víkendy a dovolenky. Kto sa prestal stretávať, postupne odchádzal.

    Základom duchovného rozlišovania je vnímať momentálnu situáciu ako Božiu výzvu. V období totality prežili bohatý kňazský, rehoľný a laickí život tí, čo takto pochopili a prijali aj danú dobu. Bola to najmä výzva na osobné a plné prijatie viery a vytváranie malých spoločenstiev ako náhrady za sformalizované vzťahy vo farnostiach. Pod tlakom ateizácie sa ukázali slabé stránky tradičnej viery a prázdnoty, ktorá sa za ňu skrývala. Práve tieto miesta však ukazovali aj to, odkiaľ treba začať nápravu.

    „Niesť kríž“ je základnou podmienkou učeníctva. Strata postoja sebaobetovania je najrýchlejšia cesta k strate rehoľnej a kňazskej identity. Podstata konformizmu favoritov hnutia „Pacem in terris“ sa prenáša aj do postojov mnohých súčasných kňazov, ktoré možno tiež nazvať úsilím o „pacem in terris“, teda snahou mať na tejto zemi čím väčší pokoj. Tých môže pohľad do minulosti zdravo znepokojiť.
    Pohľad do nedávnej minulosti životného príbehu cirkvi na Slovensku zaiste účinne napomôže aj ďalšie dva ciele Roka zasväteného života: prežívať s nadšením prítomnosť a s nádejou objať budúcnosť.

    inizio pagina

    Dnešné vysielanie



    Vysielanie z 23. januára 2015

    Piatkové vysielanie vo zvukovej podobe

    inizio pagina