 |  |
2015/02/11
Generálna audiencia: Deti sú nádejou spoločnosti, nie záťažou
Vatikán 11. februára – Pri dnešnej generálnej audiencii, ktorá sa už konala opäť pod holým nebom na Námestí sv. Petra, Svätý Otec pokračoval v cykle na tému rodiny. Po predchádzajúcich katechézach venovaných materstvu a otcovstvu sa Svätý Otec zameral na úlohu detí v rodine. Pripomenul, že byť synom či dcérou predstavuje základnú skúsenosť človeka byť milovaný ako prvý, ešte skôr, než si to mohol niečím zaslúžiť. To, že každé dieťa je jedinečným a neopakovateľným Božím darom, ilustroval spomienkou na svoje detstvo, keď jeho mama prirovnávala svojich päť detí k prstom jednej ruky, z ktorých každý je rovnako vzácny a jeho zranenie spôsobuje rovnakú bolesť.
Svätý Otec ďalej poukázal na Božie prikázanie úcty k rodičom a na úzky súvis medzi vzájomným súladom generácií a nádejou národa do budúcnosti. Ako povedal, spoločnosť, ktorá si nectí rodičov, je spoločnosťou bez dôstojnosti. Spoločnosť, ktorá sa neteší z detí a považuje dieťa iba za záťaž, je spoločnosťou v depresii. Pripomenul aj ťažkú situáciu Európy zápasiacej s nízkou pôrodnosťou. O otvorenosti rodičov pre darovanie života hovoril s poukazom na učenie bl. pápeža Pavla VI. o zodpovednom rodičovstve.
V závere generálnej audiencie Svätý Otec reagoval na novú tragédiu migrantov v Stredozemnom mori, smerujúcich z Líbye k talianskym brehom, pri ktorej podľa posledných údajov zahynulo až 203 osôb. „Sledujem so znepokojením správy z Lampedúzy, kde sa počítajú ďalší mŕtvi z radov migrantov v dôsledku chladu počas plavby cez Stredozemné more. Chcem uistiť o mojej modlitbe za obete a nanovo povzbudiť k solidarite, aby nikomu nechýbala nevyhnutná pomoc.“
Pred zajtrajším začiatkom zasadnutia kardinálskeho konzistória pozval Svätý Otec veriacich, aby vyprosovali pomoc Ducha Svätého pre prácu kardinálskeho kolégia a pre službu nových kardinálov, ktorí budú kreovaní v sobotu 14. februára.
Počas dnešnej generálnej audiencie bola na pódiu umiestnená socha Panny Márie ozdobená kvetmi. Pápež František v závere pripomenul Svetový deň chorých, ktorý sa v deň liturgickej spomienky Panny Márie Lurdskej slávi už po 23. krát. Tohoročnú tému pápežovho posolstva ku Dňu chorých predstavujú slová Knihy Jób: „Očami som bol pre slepého a nohami pre chromého“ (29,15), nad ktorými Svätý Otec v posolstve rozjíma z perspektívy „múdrosti srdca“. -jb-
Plné znenie katechézy
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Po zamyslení sa nad postavami matky a otca, chcel by som v tejto katechéze o rodine hovoriť o dieťati, či lepšie, o deťoch. Vyjdem z pekného Izaiášovho obrazu. Prorok píše: «Zďaleka prichádzajú tvoji synovia a tvoje dcéry nesú v náručí. Uvidíš to a zažiariš, rozochveje a rozšíri sa tvoje srdce» (Iz 60,4-5a). Je to nádherný obraz, obraz šťastia, ktoré sa uskutočňuje pri stretnutí rodičov s deťmi, ktorí spoločne kráčajú v ústrety budúcnosti v slobode a pokoji po dlhom období útrap a odlúčenia, tak ako tomu bolo v tom úseku dejín, keď boli vzdialení od vlasti.
Vskutku, medzi nádejou národa a harmóniou medzi generáciami je úzke prepojenie. Toto si dobre uvedomme. Medzi nádejou národa a harmóniou medzi generáciami je úzky súvis. Radosť detí rozochvieva srdcia rodičov a otvára budúcnosť. Deti sú radosťou rodiny a spoločnosti. Nie sú akýmsi problémom reprodukčnej biológie, ani nie sú jedným z mnohých spôsobov sebarealizácie. A ešte menej sú vlastníctvom rodičov... Nie, to nie. Deti sú darom, rozumieme tomu? Deti sú dar. Každý je jedinečný a neopakovateľný a zároveň zreteľne spojený so svojimi koreňmi.
Byť synom a dcérou podľa Božieho plánu vskutku značí niesť v sebe pamäť a nádej vzťahujúcu sa na lásku, ktorá zrealizovala seba samú, keď zažala život inej ľudskej bytosti, originálnej a novej. A pre rodičov je každé dieťa samo sebou, je odlišné, je iné. Dovoľte mi jednu spomienku na rodinu. Pamätám si, ako o nás naša mama, keďže nás bolo päť, hovorievala: «Mám päť detí». Pýtali sa jej: «A ktoré je tvoje najobľúbenejšie?» Odpovedala: «Nuž, mám päť detí, tak ako päť prstov. Ak ma udrú po tomto, bolí ma to. Ak po tomto druhom, tiež ma to bolí. Pri všetkých piatich ma to bolí. Všetci sú moji, ale sú odlišní, tak ako prsty na jednej dlani». Toto je rodina! Deti sú odlišné, ale všetky sú deti!
Syna milujeme preto, lebo je synom, nie preto, že je pekný, alebo pre to, či pre ono, ale pretože je synom! Nie preto, že zmýšľa ako ja, alebo že je stelesnením mojich prianí. Syn je synom: život, ktorý sa zrodil z nás, avšak je určený preňho, pre jeho dobro, pre dobro rodiny, spoločnosti a celého ľudstva.
Odtiaľto vychádza i hĺbka ľudskej skúsenosti byť synom a dcérou, ktorá nám umožňuje odhaliť najnezištnejší rozmer lásky, ktorý nás neprestajne udivuje. Je to krása toho, že sme boli milovaní už prv: deti sú milované prv, ako prídu. Koľkokrát tu stretávam matky, ktoré ukazujú na brucho a prosia ma o požehnanie... pretože tieto deti sú milované skôr, ako prídu na svet. A toto je nezištnosť, toto je láska: sú milovaní už vopred, tak ako je to pri láske Boha, ktorý nás miluje vždy prvý. Sú milovaní skôr než by urobili čokoľvek, čím by si to zaslúžili, skôr než dokážu rozprávať či rozmýšľať, dokonca skôr než prídu na svet! Byť deťmi je základnou podmienkou pre spoznanie Božej lásky, ktorá je prvotným zdrojom tohto pravého zázraku. Do duše každého dieťaťa, pretože je zraniteľné, Boh vkladá pečať tejto lásky, ktorá je základom jeho osobnej dôstojnosti, dôstojnosti, ktorú nič a nikto nebude môcť zničiť.
Zdá sa, že dnes je pre deti náročnejšie predstaviť si vlastnú budúcnosť. Otcovia – ako som to naznačil v predošlých katechézach – možno urobili krok dozadu a deti sa stali menej istými pri svojich krokoch vpred. Dobrému vzťahu medzi generáciami sa môžeme učiť od nášho nebeského Otca, ktorý necháva každého z nás slobodného, ale nikdy nás nenechá osamotených. A ak sa zmýlime, naďalej nás trpezlivo sprevádza bez toho, aby oslabla jeho láska voči nám. Nebeský Otec nerobí krok dozadu vo svojej láske k nám, nikdy! Ide vždy vpred, a ak sa to nedá, očakáva nás, ale nikdy nejde naspäť. Chce, aby jeho deti boli odvážne a kráčali dopredu.
Deti sa zo svojej strany nemajú ľakať námahy pri budovaní lepšieho sveta: je správne, aby túžili po lepšom svete, než aký dostali! To však má byť bez arogancie, bez namyslenosti. Je potrebné vedieť uznať hodnotu detí a rodičom treba vždy priznať úctu.
Štvrté prikázanie vyžaduje od detí – a nimi sme všetci –, aby si ctili otca a matku (porov. Ex 20,12). Toto prikázanie nasleduje hneď po tých, ktoré sa týkajú samého Boha; po tých troch prikázaniach, ktoré sa týkajú samotného Boha, nasleduje toto ako štvrté. Naozaj, obsahuje čosi posvätné, niečo božské, niečo, čo je pri koreni každého iného druhu úcty medzi ľuďmi. A v biblickej formulácii štvrtého prikázania sa dodáva: «Cti svojho otca a svoju matku, aby si dlho žil v krajine, ktorú ti dá Pán, tvoj Boh».
Pozitívne puto medzi generáciami je zábezpekou budúcnosti a zárukou ozajstnej humánnosti dejín. Spoločnosť, v ktorej si deti nectia svojich rodičov, je spoločnosťou bez cti; keď si nectíme rodičov, strácame vlastnú česť! Taká spoločnosť speje k tomu, že ju zaplnia mladí ľudia, ktorí budú prázdni a chamtiví. Avšak aj spoločnosť skúpa na plodnosť, ktorá sa nerada obklopuje deťmi, ktorá ich považuje predovšetkým za starosť, za bremeno, za riziko, je spoločnosťou v depresii.
Pomyslime na toľké spoločnosti, ktoré sú nám známe tu v Európe: sú to spoločnosti v depresii, pretože nechcú deti, nemajú deti, úroveň pôrodnosti nedosahuje jedno percento. Prečo? Každý z nás nech sa zamyslí a nech si odpovie. Ak sa na rodinu bohatú na deti hľadí ako na bremeno, niečo tu nesedí! Plodenie detí má byť zodpovedné, ako to učí aj encyklika Humanae vitae blahoslaveného pápeža Pavla VI., avšak rozhodnutie mať viac detí sa nemôže stať automaticky nezodpovednou voľbou. Navyše, rozhodnutie nemať deti je sebeckou voľbou.
Život sa omladzuje a naberá na energii, keď sa znásobuje: obohacuje sa, a nie ochudobňuje! Deti sa učia preberať zodpovednosť za svoju rodinu, dozrievajú vo vzájomnom delení sa o jej obety, rastú v oceňovaní jej darov. Radostná skúsenosť bratstva oživuje úctu a starostlivosť o rodičov, ktorým sme povinní našou vďačnosťou.
Mnohí z vás majú deti a všetci sme deťmi. Urobme teraz jednu vec, na minútku, nebude to dlho. Nech každý z nás myslí v srdci na svoje deti – ak ich má –; nech myslí v tichu. A všetci si pomyslime i na našich rodičov a ďakujme Bohu za dar života. V tichu, tí, ktorí majú deti, nech na ne myslia, a všetci myslime na našich rodičov. [chvíľa ticha] Pán nech požehnáva našich rodičov a požehnáva i vaše deti.
Ježiš, večný Syn, ktorý sa v čase stal dieťaťom, nech nám pomôže nájsť cestu, na ktorej nanovo zažiari táto ľudská skúsenosť, tak jednoduchá a tak veľká, akou je byť deťmi. V množení sa ľudského pokolenia je tajomstvo, ktoré obohacuje život všetkých, ktoré prichádza od samého Boha. Musíme ho znovu objaviť, postaviť sa zoči-voči predsudkom; a prežívať ho vo viere a v dokonalej radosti. A poviem vám: aké krásne to je, keď prechádzam pomedzi vás a vidím otcov a mamy, ktorí zdvíhajú svoje deti, aby dostali požehnanie. Je to priam božské gesto. Ďakujem, že tak robíte.“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Pohreb kardinála Beckera SJ bude 16. februára vo Vatikánskej bazilike
Vatikán 11. februára – Ako z poverenia Svätého Otca oznámil majster liturgických slávení Mons. Guido Marini, pohreb zosnulého kardinála Karla Josefa Beckera SJ bude v pondelok 16. februára o 14.45 vo Vatikánskej bazilike. Svätú omšu bude celebrovať kardinál Angelo Sodano, dekan kardinálskeho kolégia spolu s ďalšími kardinálmi a biskupmi. V závere Svätý Otec prednesie modlitbu za dušu zosnulého a vykoná obrad poslednej rozlúčky. -jb-
Vyše 330 migrantov zahynulo v Stredozemnom mori – spoločná výzva organizácií
Taliansko 11. februára – Počet obetí z radov migrantov, ktorí v posledných dňoch zahynuli smerujúc k brehom Sicílie sa vyšplhal na vyše 330. Na túto najnovšiu zo série opakujúcich sa tragédií upozornilo UNHCR a osobitným apelom tak dnes urobil aj pápež František pri generálnej audiencii vo Vatikáne.
Štyri gumové člny, každý s vyše stovkou osôb poväčšine vo veku okolo 25 rokov, pochádzajúcich zo subsaharských krajín, sa na cestu cez Stredozemné more vydali z Líbye. Väčšina obetí zahynula priamo potopením sa člnov. Z jedného gumového člna 130 míľ od brehov Sicílie vzali talianski záchranári na palubu dvoch záchranných člnov 105 osôb, z ktorých však 29 podľahlo následkom podchladenia. Tragédia sa udiala z nedele na pondelok 9. februára, keď záchrannú akciu sťažovalo vlnobitie a vietor.
Viaceré organizácie zamerané na pomoc migrantom vyjadrili v tejto súvislosti požiadavku prehodnotiť európsku imigračnú politiku pre oblasť Stredozemného mora. Kritizujú aktuálne platný európsky program Triton ako nedostatočne účinný v porovnaní s predchádzajúcim programom Mare nostrum. V komuniké s názvom „Dosť bolo mŕtvych, žiadame zmeniť kurz pre bezpečnejšie more“ adresovali túto požiadavku vláde Talianska a Európskej únii nasledovné organizácie: Aibi, Amnesty International Italia, Caritas Italiana, Centro Astalli, Emergency, Fondazione Migrantes, Intersos, Save the Children, Terre des Hommes.
Spomínaných deväť organizácií požaduje „ďalej posilniť pátracie a záchranné operácie na mori a zaviesť politiky, ktoré budú garantovať ochranu a rešpektovanie ľudských práv utečencov, migrantov a žiadateľov o azyl, ktorí prechádzajú cez Stredozemné more. Nie je viac času na akcie nedostatočne a neúčinne reagujúce na fenomén migrácie osôb utekajúcich pred vojnami, prenasledovaniami a chudobou. Operácia Mare nostrum široko preukázala, že Európa môže lepšie odpovedať na tento problém, keď uprednostní vyhľadávanie a zachraňovaniu na mori. Je tu potrebné reagovať odlišným spôsobom a spojenými silami celej Európy, spoločným rozmiestnením prostriedkov a zdrojov, metódami a nástrojmi naozaj užitočnými na záchranu životov, nie iba hliadkovaním pri našich brehoch.“ -jb-
Posolstvo pápeža Františka ku Dňu masmédií (17. máj 2015)
Posolstvo Svätého Otca Františka na 49. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov 2015
Téma rodiny je v centre hlbších úvah Cirkvi i synodálneho procesu počas dvoch zhromaždení Biskupskej synody: mimoriadneho, ktoré sa konalo nedávno, a riadneho, ktoré je zvolané na október tohto roka. V tejto súvislosti som považoval za vhodné, aby sa aj téma nastávajúceho Svetového dňa spoločenských komunikačných prostriedkov týkala rodiny. Ostatne, rodina je prvým miestom, kde sa učíme komunikovať. Návrat k tejto prvotnej skutočnosti nám môže pomôcť, aby sa naša komunikácia stala autentickejšou a humánnejšou a tiež aby sme rodinu videli v novej perspektíve.
Môžeme sa pritom inšpirovať evanjeliovou pasážou, ktorá hovorí o návšteve Márie u Alžbety (Lk 1, 39 – 56). „Len čo Alžbeta začula Máriin pozdrav, dieťa v jej lone sa zachvelo a Alžbetu naplnil Duch Svätý. Vtedy zvolala veľkým hlasom: ,Požehnaná si medzi ženami a požehnaný je plod tvojho života‘“ (v. 41 – 42).
Táto epizóda nám predovšetkým ukazuje komunikáciu ako dialóg, ktorý sa prelína s rečou tela. Na Máriin pozdrav totiž ako prvé odpovedá dieťatko, ktoré sa radostne zachvelo v Alžbetinom lone. Radosť zo stretnutia s druhými je v istom zmysle archetypom a symbolom každej komunikácie, ktorý si osvojujeme ešte pred príchodom na tento svet. Lono, ktoré nás hostí, je prvou „školou“ komunikácie, ktorá spočíva v počúvaní a telesnom kontakte a v ktorej sa začíname oboznamovať s vonkajším svetom v chránenom prostredí a za upokojujúcich zvukov tlkotu matkinho srdca. Toto stretnutie dvoch bytostí, ktoré sú si navzájom také blízke a zároveň také vzdialené, stretnutie plné prísľubov, je našou prvou skúsenosťou s komunikáciou. Skúsenosťou, ktorá nás všetkých spája, pretože každý z nás sa narodil z matky.
Aj po tom, ako sme prišli na svet, ostávame v istom zmysle v „lone“, ktoré predstavuje rodina. Toto lono tvoria rozličné osoby vo vzájomnom vzťahu: rodina je „miesto, kde sa učíme žiť v pluralite“ (apoštolská exhortácia Evangelii gaudium, 66). Rodové odlišnosti a generačné rozdiely – o ktoré v komunikácii v rodine predovšetkým ide – sú vzájomne prijímané, pretože medzi jednotlivými osobami existuje vzťahové puto. A čím širšie je spektrum ich vzťahov, čím väčšie sú vekové rozdiely, tým bohatšie je naše životné prostredie. Na vzťahu je založené aj slovo, pričom zasa slovo toto vzťahové puto upevňuje. Slová si nevymýšľame: môžeme ich používať, pretože sme ich dostali. A v rodine sa učíme hovoriť „materinskou rečou“, jazykom našich predkov (porov. 2 Mach 7, 25. 27). V rodine vnímame, že nás predchádzajú iní, ktorí nás povolali do života a umožnili nám – keď príde na nás rad – splodiť život, a tak urobiť niečo dobré a krásne. Môžeme dávať, lebo sme prijali; a tento činný kolobeh je jadrom schopnosti rodiny komunikovať vnútri i navonok – a vo všeobecnosti je paradigmou každej komunikácie.
Vďaka tejto skúsenosti vzťahu, ktorý nás „predchádza“, je rodina prostredím, v ktorom sa odovzdáva základná forma komunikácie, ktorou je modlitba. Keď mama a otec uspávajú svoje nedávno narodené deti, často ich zverujú Bohu, aby nad nimi bdel; a keď sú už väčšie, spolu s nimi sa modlia jednoduché modlitby, spomínajúc v nich s láskou aj na ďalších ľudí – starých rodičov, chorých a trpiacich, všetkých tých, ktorí najviac potrebujú Božiu pomoc. Tak si väčšina z nás v rodine osvojila náboženský rozmer komunikácie, ktorý je v kresťanstve celý preniknutý láskou; láskou Boha, ktorý sa nám daruje a ktorého my darujeme druhým.
Schopnosť rodiny objímať sa, povzbudzovať, sprevádzať, dešifrovať pohľady i mlčanie, spoločne sa smiať i plakať – pričom ide o ľudí, ktorí si nevybrali jeden druhého, a predsa sú pre seba navzájom dôležití –, nám predovšetkým umožňuje pochopiť, čo značí skutočná komunikácia v zmysle objavovania a budovania blízkosti. Keď si ideme navzájom v ústrety a akceptujeme sa, vzdialenosť medzi nami sa zmenšuje, a to je dôvod na radosť: Máriin pozdrav a radostný záchvev dieťatka vyvolajú Alžbetino požehnanie, po ktorom nasleduje nádherný chválospev Magnifikat, v ktorom Mária chváli Boží plán lásky s ňou i s celým jeho ľudom. Z jej „áno“, ktoré vyslovila s vierou, vyplývajú dôsledky, ktoré presahujú nás samých a šíria sa vo svete. „Navštíviť“ znamená otvoriť dvere, nezatvoriť sa vo vlastnom byte, ale vyjsť von a ísť k druhým. Aj rodina je živá len vtedy, ak „dýcha“ a otvára sa navonok. A rodiny, ktoré tak robia, môžu odovzdávať svoje posolstvo života a spoločenstva, môžu poskytovať útechu a nádej tým najzranenejším rodinám a tiež prispieť k rastu samotnej Cirkvi, ktorá je rodinou rodín.
Rodina viac než čokoľvek iné je miestom, kde spoločne prežívame všedné dni, kde zakúšame vlastné i cudzie obmedzenia, malé i veľké problémy spojené so spolužitím s druhými. Neexistuje dokonalá rodina. No netreba mať obavy z nedokonalosti, slabosti či dokonca konfliktov; treba sa naučiť im čeliť konštruktívnym spôsobom. Preto je rodina, v ktorej sa majú radi – s jej obmedzeniami i hriechmi – školou odpúšťania. Odpúšťanie je dynamickou silou komunikácie. Ide o to, že prostredníctvom vyjadrenej a prijatej ľútosti sa môže znovu rozbehnúť a rásť komunikácia, ktorá viazne a je narušená. Dieťa, ktoré sa v rodine naučí počúvať druhých, hovoriť úctivo a vyjadrovať svoj názor bez toho, aby zamietalo názor tých druhých, bude v spoločnosti tvorcom dialógu a zmierenia.
Pokiaľ ide o obmedzenia a komunikáciu, môžeme sa veľa naučiť od rodín s deťmi postihnutými jedným či viacerými hendikepmi. Motorický, citový alebo intelektový nedostatok je vždy pokušením uzavrieť sa; no vďaka láske rodičov, súrodencov a ďalších blízkych osôb sa môže stať pohnútkou na otvorenie sa, ochotu deliť sa a komunikovať so všetkými; môže tiež pomôcť, aby sa škola, farnosť či rôzne združenia stali ústretovejšími a nikoho nevylučovali.
Vo svete, kde sa tak často zlorečí a ohovára, kde sa seje svár a naše ľudské prostredie sa zamoruje klebetami, rodina sa môže stať školou komunikácie ako požehnávania. A to aj tam, kde očividne vládne nenávisť a násilie, keď rodiny sú medzi sebou rozdelené múrmi z kameňa či rovnako nepreniknuteľnými múrmi predsudkov a neľúbosti a kde zdanlivo existujú dobré dôvody povedať, že „už toho bolo dosť“. V skutočnosti existuje jediný spôsob, ako prelomiť špirálu zla a svedčiť o tom, že dobro je vždy možné, a tiež ako naučiť deti bratskému správaniu: požehnávať namiesto zlorečiť, navštevovať namiesto odmietať, prijímať namiesto bojovať.
Tie najmodernejšie médiá, ktoré sú dnes – najmä pre tú najmladšiu generáciu – už nenahraditeľné, môžu komunikácii v rodine a medzi rodinami buď prekážať, alebo pomáhať. Môžu jej prekážať, ak sa stanú príležitosťou, ako sa vyhnúť počúvaniu, ako sa izolovať napriek fyzickej prítomnosti, ako vyplniť každú chvíľu ticha a odpočinku, zabudnúc, že „ticho je podstatnou súčasťou komunikácie a bez neho neexistujú žiadne obsahovo bohaté slová“ (Benedikt XVI., Posolstvo na 46. svetový deň spoločenských komunikačných prostriedkov, 24. 1. 2012). Môžu prospievať komunikácii, ak pomáhajú ľuďom rozprávať sa, deliť sa s druhými a byť v kontakte s tými, ktorí sú ďaleko, ďakovať im a prosiť ich o odpustenie, opätovne im poskytujúc možnosť na nové stretnutie. Ak si denne vždy znovu uvedomujeme centrálny význam stretnutia – tohto „živého začiatku“ –, vieme svoj vzťah k technológiám správne usmerniť a nedáme sa nimi riadiť. Aj v tejto oblasti sú rodičia prvými vychovávateľmi. No netreba ich v tom nechať samotných; kresťanské spoločenstvo im má pomáhať, aby vedeli svoje deti naučiť, ako žiť vo svete komunikácií podľa kritérií zodpovedajúcich dôstojnosti ľudskej osoby a spoločnému dobru.
Dnes stojíme pred úlohou naučiť sa znovu rozprávať, nie iba produkovať a konzumovať informácie. K tomu nás vedú súčasné vplyvné a cenné komunikačné prostriedky. Informácie sú dôležité, no nestačia, pretože príliš často zjednodušujú, stavajú proti sebe rozdiely a odlišné pohľady, pričom nás podnecujú, aby sme sa rozhodli, na ktorej strane sme, namiesto toho, aby sme zaujali nejaký spoločný postoj.
A konečne rodina nie je objektom na diskusiu alebo pôdou na vedenie ideologických bojov, ale je prostredím, v ktorom sa učíme komunikovať medzi blízkymi ľuďmi, a subjektom, ktorý komunikuje, „komunikujúcou komunitou“. Komunitou, ktorá vie sprevádzať, sláviť a prinášať plody. Takéto chápanie nám umožňuje nový pohľad na rodinu, v ktorom spoznávame, že je naďalej pre nás významným zdrojom ľudskosti, nie iba problémom či inštitúciou, ktorá je v kríze. Médiá majú niekedy sklon predstavovať rodinu, akoby bola abstraktným modelom, ktorý treba prijať alebo odmietnuť, brániť alebo napadnúť, a nie ako realitu, ktorú treba žiť; akoby to bola niečia ideológia zameraná proti niekomu inému, a nie miesto, kde sa všetci učíme, čo znamená komunikovať v láske, ktorá sa prijíma a daruje. „Rozprávať sa“ značí chápať, že naše životy sú spletené do jediného deja, že sú tu mnohé hlasy, no každý z nich je nenahraditeľný.
Najkrajšia rodina – ktorá je protagonistkou, nie problémom – je tá, ktorá vychádzajúc z vlastného svedectva dokáže vyjadriť krásu a bohatstvo vzťahu medzi mužom a ženou a vzťahu medzi rodičmi a deťmi. Nebojujeme za to, aby sme bránili minulosť, ale trpezlivo a s dôverou v každom prostredí, kde sa denne nachádzame, pracujeme na budovaní budúcnosti.
Vo Vatikáne 23. januára 2015, na vigíliu sviatku sv. Františka Saleského
František
(Preklad: KBS)
Vysielanie z 11. februára 2015
Stredajšie vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved