 |  |
2015/02/15
Pápež František novým kardinálom: Začlenenie marginalizovaných je skúškou vierohodnosti Cirkvi
Vatikán 15. februára – Postoj Cirkvi k ľuďom vylúčeným na okraj je kritériom jej vierohodnosti. „Evanjelium marginalizovaných“ bolo ústrednou témou homílie Svätého Otca Františka pri dnešnej slávnosti v Bazilike sv. Petra za účasti devätnástich nových kardinálov, ktorí v predchádzajúci deň prijali z jeho rúk červený biret. Prítomní boli aj ďalší členovia kardinálskeho zboru, Rímskej kúrie a veľký počet veriacich z rozličných krajín, ktorí do Ríma pricestovali pri príležitosti konzistória.
Vylučovať alebo znovuzačleňovať? Toto sú „dve logiky, ktoré prechádzajú celými dejinami Cirkvi“, povedal Svätý Otec, vychádzajúc vo svojej homílii z liturgických textov 6. cezročnej nedele o Ježišovom uzdravení malomocného (Mk 1,40-45) a o Mojžišových predpisoch o postoji k malomocným (Lv 13,1-2.45-46). Poslaním kresťana je spolucítiť s každým, kto je odsunutý na okraj, podať mu pomocnú ruku s neohrozenosťou a kreativitou lásky. Kto nasleduje Krista, nebojí sa riskovať a vie prejaviť nežnosť tomu, kto je spoločnosťou vylúčený, tak ako Ježiš preukázal nežnosť malomocnému, keď ho uzdravil a znovuzapojil do života. Opravdivá láska dokáže nájsť správnu komunikáciu aj s tým, koho považujú za nevyliečiteľného či dokonca nedotknuteľného.
Zo situácie marginalizácie a vylúčenia Ježiš zachraňuje trpiaceho človeka jeho znovuzaradením do spoločenstva. Toto Ježišovo „evanjelium marginalizovaných“ predstavuje skúšku našej hodnovernosti, povedal Svätý Otec František novým kardinálom. Svoj príhovor k nim uzavrel týmito slovami povzbudenia:
„Drahí bratia noví kardináli, hľadiac na Ježiša a na našu Matku vás povzbudzujem slúžiť Cirkvi takým spôsobom, aby kresťania – upevnení vaším svedectvom – neboli v pokušení stáť pri Ježišovi bez toho, že by chceli stáť pri marginalizovaných, izolujúc sa do akejsi kasty, ktorá nemá v sebe nič opravdivo cirkevného. Povzbudzujem vás slúžiť ukrižovanému Ježišovi v každom človeku, ktorý je z akéhokoľvek dôvodu marginalizovaný, vidieť Pána v každej vylúčenej osobe, ktorá má hlad, ktorá má smäd, ktorá je nahá. Pána, ktorý je prítomný aj v tých, čo stratili vieru alebo sa oddialili od života podľa vlastnej viery, či v tých, čo sa označujú za ateistov. Pána, ktorý je vo väzení, ktorý je chorý, ktorý je nezamestnaný, ktorý je prenasledovaný. Pána, ktorý je v malomocnom – na tele či na duchu –, ktorý je diskriminovaný! Neobjavíme Pána, ak opravdivým spôsobom neprijmeme toho, kto je marginalizovaný! Vždy pamätajme na obraz sv. Františka, ktorý nemal strach objať malomocného a ujímajme sa tých, čo trpia akýmkoľvek druhom marginalizácie. V skutočnosti, drahí bratia, v evanjeliu marginalizovaných vstupuje do hry, odhaľuje sa a preukazuje naša vierohodnosť!“
Plné znenie homílie pápeža Františka
„«Pane, ak chceš, môžeš ma očistiť». Ježiš, pohnutý súcitom, vystrel ruku, dotkol sa ho a povedal mu: «Chcem, buď čistý!» (porov. Mk 1,40-41). Ježišov súcit! Toto «spoluutrpenie», ktoré ho približovalo ku každej trpiacej osobe. Ježiš sa nešetrí, dokonca sa nechá zasiahnuť bolesťou a potrebami ľudí, jednoducho preto, lebo vie a chce «spolu trpieť», pretože má srdce, ktoré sa nehanbí mať súcit.
«Nemohol viac verejne vojsť do mesta, ale zdržiaval sa vonku na opustených miestach» (Mk 1, 45). To znamená, že okrem uzdravenia malomocného, Ježiš vzal na seba aj marginalizáciu [odsunutie na okraj], ktorú nariadil Mojžišov zákon (porov. Lv 13,1-2.45-46). Ježiš sa neobáva rizika vziať na seba utrpenie druhého, avšak platí za to najvyššiu cenu (porov. Iz 53,4).
Súcit vedie Ježiša k tomu, aby konkrétne konal: aby znovu integroval človeka vytlačeného na okraj. Toto sú tri kľúčové koncepty, ktoré nám dnes Cirkev predkladá v bohoslužbe slova: Ježišovo spolucítenie zoči-voči marginalizácii a jeho vôľa znovu začleniť do spoločnosti [integrovať].
Marginalizácia: Mojžiš, pristupujúc k otázke malomocných z právneho hľadiska, žiada, aby sa vzdialili a boli marginalizovaní zo spoločenstva, kým trvá ich choroba a vyhlasuje ich za «nečistých» (Porov. Lv 13,1-2.45-46).
Predstavte si, aké utrpenie a akú hanbu musel prežívať taký malomocný, a to fyzicky, spoločensky, psychologicky a duchovne! Nie je len obeťou choroby, ale zároveň sa cíti byť vinný a trestaný za svoje hriechy! Je to žijúci mŕtvy, taký, ktorému «akoby vlastný otec napľul do tváre» (porov. Nm 12,14).
Okrem toho, malomocný naháňa strach, vnáša opovrhnutie, odpor a preto ho opustia vlastní príbuzní, ostatní ľudia sa mu vyhýbajú, je marginalizovaný zo spoločnosti, ba, sama spoločnosť ho vypudzuje a núti k tomu, aby žil na odľahlých miestach, vylučuje ho. Až do takej miery, že ak sa niekto zdravý priblíži k malomocnému, bude prísne potrestaný a aj s ním sa bude zaobchádzať ako s malomocným.
Je pravda, že cieľom tohto nariadenia bolo zachrániť zdravých, chrániť spravodlivých a kvôli ich ochrane od každého rizika vylúčiť na okraj «nebezpečenstvo», za bezcitného zaobchádzania s nakazeným. Tak zvolal i veľkňaz Kajfáš: «Je lepšie, ak zomrie jeden človek za ľud a nezahynie celý národ» (Jn 11,50).
Integrácia: Ježiš prevracia a mocne burcuje túto mentalitu uzavretú do strachu a obmedzenú vo vlastných predsudkoch. On predsa neodstraňuje Mojžišov zákon, ale privádza ho k naplneniu (porov. Mt 5,17) a vyhlasuje, napríklad, kontraproduktívnu neúčinnosť zákona o odplate, prehlasujúc, že Boh neprijíma zachovávanie soboty, ktoré znevažuje človeka a odsúdi ho, alebo, keď neodsúdi hriešnu ženu, ale zachráni ju pred slepou horlivosťou tých, ktorí už boli pripravení bezcitne ju ukameňovať s úmyslom použiť Mojžišov zákon. Ježiš vstupuje do svedomí aj v Reči na hore (porov. Mt 5) otvárajúc ľudstvu nové obzory, keď naplno zjavuje Božiu logiku. Logiku lásky, ktorá sa nezakladá na strachu, ale na slobode, na láske, na zdravej horlivosti a na Božej spásonosnej túžbe: «Boh, náš Spasiteľ,... chce, aby boli všetci ľudia spasení a poznali pravdu» (porov. 1 Tim 2,3-4). «Milosrdenstvo chcem a nie obetu» (Mt 12,7; Oz 6,6).
Ježiš, nový Mojžiš, chcel uzdraviť malomocného, chcel sa ho dotknúť, chcel ho znovu integrovať do spoločenstva, bez toho, aby sa obmedzil vlastnými predsudkami, bez toho, aby sa prispôsobil prevládajúcej mentalite ľudí, bez toho, aby sa obával nákazy. Ježiš odpovedá na naliehavú prosbu malomocného bez meškania a bez zvyčajných odkladov kvôli preskúmaniu situácie a všetkých eventuálnych dôsledkov! Pre Ježiša je dôležité predovšetkým to, aby dostihol a zachránil vzdialených, zacelil rany chorých a všetkých znovu včlenil do Božej rodiny. A toto niekoho pohoršuje!
Ježiš sa nebojí tohto druhu pohoršenia! Nemyslí na uzavreté osoby, ktoré sa pohoršia práve na uzdravení, ktoré sa pohoršia pred každou otvorenosťou, pred akýmkoľvek krokom, ktorý sa vymyká z ich mentálnych a duchovných schém, pred akýmkoľvek pohladením a nežnosťou, ktoré nezodpovedajú ich zvyčajným myšlienkovým pochodom a ich obradnej čistote. On chcel integrovať marginalizovaných, zachrániť tých, ktorí sú von z tábora (porov, Jn 10).
Sú tu dve logiky myšlienky a viery: strach zo straty zachránených a túžba zachrániť stratených. Aj dnes sa niekedy stane, že sa nachádzame na križovatke týchto dvoch logík: tej, učiteľov zákona, totiž, predísť nebezpečenstvu vylúčiac nakazenú osobu, a logiky Boha, ktorý svojím milosrdenstvom objíma a prijíma, znovu integruje a premieňa zlo na dobro, odsúdenie na spásu a vylúčenie na ohlasovanie.
Tieto dve logiky sprevádzajú celé dejiny Cirkvi: vylúčiť na okraj alebo znovuzačleniť. Sv. Pavol, keď napĺňal Pánov príkaz niesť evanjelium až po končiny sveta (porov Mt 28,19), pohoršoval a stretával sa s mocným odporom a nevraživosťou najmä u tých, ktorí vyžadovali bezpodmienečné dodržiavanie Mojžišovho zákona aj zo strany obrátených pohanov. Aj sv. Peter bol spoločenstvom tvrdo kritizovaný, keď vošiel do domu pohanského stotníka Kornélia (Sk 10).
Cesta Cirkvi, počnúc od Jeruzalemského koncilu, je vždy Ježišovou cestou: milosrdenstva a integrovania. To neznamená podceniť nebezpečenstvá alebo nechať, aby do stáda vnikli vlci, ale ide o prijatie márnotratného syna, o rozhodné a odvážne uzdravenie rán po hriechu, o vyhrnutie si rukávov a o to, aby sme neostali nečinne hľadieť na utrpenie sveta. Cesta Cirkvi znamená nikoho neodsúdiť navždy, rozlievať Božie milosrdenstvo na všetkých ľudí, ktorí si ho žiadajú s úprimným srdcom; cesta Cirkvi znamená vyjsť z vlastnej ohrady a ísť hľadať vzdialených na podstatné periférie existencie; je úplným prijatím Božej logiky; nasledovaním Majstra, ktorý povedal: «Lekára nepotrebujú zdraví, ale chorí. Neprišiel som volať spravodlivých, ale hriešnikov» (Lk 5, 31-32).
Uzdravením malomocného Ježiš nespôsobuje nijakú škodu tomu, kto je zdravý; dokonca ho zbavuje strachu; neprináša mu nebezpečenstvo, ale daruje mu brata; neznehodnocuje Zákon, ale cení si človeka, pre ktorého Boh tento Zákon vzbudil. Vskutku, Ježiš oslobodzuje zdravých od pokušenia «staršieho brata» (porov. Lk 15,11-32) a od bremena závisti a šomrania «robotníkov, ktorí znášali ťarchu a horúčosť dňa» (porov. Mt 20,1-16).
V dôsledku toho teda láska nemôže byť neutrálna, asketická, ľahostajná, vlažná alebo čiastková! Láska je nákazlivá, rozpaľuje, riskuje a zasahuje! Pretože pravá láska je vždy nezaslúžená, nepodmienená a zadarmo! (porov. 1 Kor 13). Láska je tvorivá pri nachádzaní správnych slov pri komunikovaní so všetkými, ktorí sú považovaní za nevyliečiteľných a teda, nedotknuteľných. Toto «nachádzanie správnych slov»... Kontakt je naozajstná komunikatívna reč, tá istá afektívna reč, ktorá sprostredkovala uzdravenie malomocnému. Koľko uzdravení môžeme vykonať a sprostredkovať, keď sa naučíme túto reč kontaktu! A malomocný sa stal ohlasovateľom Božej lásky. Evanjelium hovorí: «Lenže on začal všade hovoriť a rozchyrovať, čo sa stalo» (Mk 1, 45).
Drahí noví kardináli, toto je Ježišova logika, toto je cesta Cirkvi: nie iba prijať a integrovať s evanjeliovou odvahou tých, ktorí zaklopú na naše dvere, ale vyjsť, vybrať sa hľadať vzdialených, bez predsudkov a strachu, aby sme im zadarmo preukázali to, čo sme my zadarmo dostali. «Kto hovorí, že ostáva v Kristovi, má aj sám žiť, ako žil on» (1 Jn 2,6). Úplná disponibilita slúžiť druhým je našim rozlišujúcim znamením, naším jediným čestným titulom!
Premýšľajte o tom v týchto dňoch, počas ktorých ste dostali kardinálsku hodnosť. Zvolávajme príhovor Márie, Matky Cirkvi, ktorá v prvej osobe znášala vytlačenie na okraj v dôsledku ohováraní (Jn 8,41) a vyhnanstva (porov. Mt 2, 13-23), aby nám vyprosila, aby sme boli vernými Božími služobníkmi. Nech nás ona, ktorá je Matka, učí nebáť sa nežne prijať vytlačených na okraj, nebáť sa nežnosti: koľkokrát máme obavy z nežnosti! Nech nás naučí nebáť sa nežnosti a súcitu, nech nás zaodeje trpezlivosťou, keď ich sprevádzame na ceste, aby sme nehľadali výsledky svetského úspechu, nech nám ukáže Ježiša a nech nám umožní napredovať tak ako on.
Drahí bratia noví kardináli, hľadiac na Ježiša a na našu Matku vás povzbudzujem slúžiť Cirkvi takým spôsobom, aby kresťania – upevnení vaším svedectvom – neboli v pokušení stáť pri Ježišovi bez toho, že by chceli stáť pri marginalizovaných, izolujúc sa do akejsi kasty, ktorá nemá v sebe nič opravdivo cirkevného. Povzbudzujem vás slúžiť ukrižovanému Ježišovi v každom človeku, ktorý je z akéhokoľvek dôvodu marginalizovaný, vidieť Pána v každej vylúčenej osobe, ktorá má hlad, ktorá má smäd, ktorá je nahá. Pána, ktorý je prítomný aj v tých, čo stratili vieru alebo sa oddialili od života podľa vlastnej viery, či v tých, čo sa označujú za ateistov. Pána, ktorý je vo väzení, ktorý je chorý, ktorý je nezamestnaný, ktorý je prenasledovaný. Pána, ktorý je v malomocnom – na tele či na duchu –, ktorý je diskriminovaný! Neobjavíme Pána, ak opravdivým spôsobom neprijmeme toho, kto je marginalizovaný! Vždy pamätajme na obraz sv. Františka, ktorý nemal strach objať malomocného a ujímajme sa tých, čo trpia akýmkoľvek druhom marginalizácie. V skutočnosti, drahí bratia, v evanjeliu marginalizovaných vstupuje do hry, odhaľuje sa a preukazuje naša vierohodnosť!“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Na slávnosti bola prítomná aj väčšia skupina veriacich zo Slovenska, účastníkov každoročnej Púte laických a apoštolských hnutí a združení k hrobu sv. Cyrila do Ríma. Púť, ktorú organizuje Rada pre laické a apoštolské hnutia a Fórum kresťanských inštitúcií vyštartovala z Bratislavy v piatok 13. februára. Ako prvú zastávku v rámci programu jej účastníci absolvovali v Benátkach duchovnú obnovu vedenú arcibiskupom Cyrilom Vasiľom SJ. Sekretár Kongregácie pre východné cirkvi sprevádzal pútnikov aj počas druhého dňa v Ríme. V sobotu 14. februára pútnici tiež navštívili Baziliku sv. Pavla za hradbami a večer sa zúčastnili na slávnosti sv. Cyrila a Metoda, patrónov Európy v Bazilike sv. Klementa, ktorej za účasti predstaviteľov viacerých slovanských národov predsedal chorvátsky kardinál Josip Bozanić. Dnes napoludnie Svätý Otec účastníkov púte Fóra kresťanských inštitúcií osobitne pozdravil v rámci svojho príhovoru z okna Apoštolského paláca. -jb-
Príhovor Svätého Otca pred modlitbou Anjel Pána
„Drahí bratia a sestry, dobrý deň!
Počas týchto nedieľ nám evanjelista Marek rozpráva o Ježišovej činnosti zameranej proti každému druhu zla, v prospech trpiacich na tele alebo na duchu: posadnutých, chorých, hriešnikov... Predstavuje sa ako ten, ktorý premáha a poráža zlo, kdekoľvek ho postretne. V dnešnom evanjeliu (Mk 1,40-45) sa v tomto svojom zápase konfrontuje s ukážkovým prípadom, pretože ide o chorého na malomocenstvo. Malomocenstvo je chorobou, ktorá je nákazlivá a neľútostná, ktorá človeka znetvoruje, a ktorá bola symbolom nečistoty: Malomocný sa musel zdržiavať mimo obývaných centier a upozorňovať na svoju prítomnosť okoloidúcich. Bol vytisnutý na okraj občianskeho a náboženského spoločenstva. Bol akoby chodiacou mŕtvolou.
Epizóda uzdravenia malomocného sa odohráva v troch krátkych úsekoch: prosba chorého, Ježišova odpoveď, dôsledky zázračného uzdravenia. Malomocný úpenlivo prosí Ježiša «na kolenách» a hovorí mu: «Ak chceš, môžeš ma očistiť» (v. 40). Na túto pokornú a dôverujúcu prosbu Ježiš reaguje s hlbokým postojom svojho ducha: so spolucítením. A spolucítenie [tal. compassione] je slovo veľmi hlboké: spolucítenie znamená „spolutrpieť s druhým“. A Kristovo srdce prejavuje otcovské spolucítenie Boha s dotyčným človekom, priblížiac sa k nemu a dotknúc sa ho. A tento detail je veľmi dôležitý. Ježiš «vystrel ruku, dotkol sa ho ... a malomocenstvo z neho hneď zmizlo a bol čistý» (v. 41). Božie milosrdenstvo prekonáva každú prekážku a Ježišova ruka sa dotýka malomocného. Nezaujíma bezpečnú vzdialenosť a nekoná tak, že by poveril druhého, ale sa priamo vystavuje nákaze nášho zla; a takto sa práve naše zlo stáva miestom kontaktu. On, Ježiš, prijíma od nás našu chorú ľudskosť a my od neho prijímame jeho zdravú a ozdravujúcu ľudskosť. Toto sa deje zakaždým, keď s vierou prijímame nejakú sviatosť. Pán Ježiš sa nás „dotýka“, darúva nám svoju milosť. V tomto prípade myslíme osobitne na sviatosť zmierenia, ktorá nás uzdravuje z malomocenstva hriechu.
Evanjelium nám znova ukazuje, čo robí Boh stojac pred naším hriechom: Boh neprichádza „robiť prednášku“ o bolesti; neprichádza ani odstrániť zo sveta utrpenie a
smrť; prichádza skôr preto, aby vzal na seba ťarchu našej ľudskej situácie, niesol ju až do konca, aby nás oslobodil v radikálnom a definitívnom zmysle. Takto Kristus poráža zlá a utrpenia sveta: berúc ich na seba a víťaziac nad nimi silou Božieho milosrdenstva.
Nám dnes evanjelium o uzdravení malomocného hovorí, že ak chceme byť pravými učeníkmi Ježiša, sme pozvaní k tomu, aby sme sa stali, spojení s ním, nástrojmi jeho milosrdnej lásky, prekonávajúc každý druh marginalizácie. Aby sme boli „napodobňovateľmi Krista“ (porov. 1 Kor 11,1) vo vzťahu k chudobnému a chorému človeku, nemáme mať strach pozrieť sa mu do očí a priblížiť sa k nemu s nežnosťou a spolucítením, dotknúť sa ho a objať ho. Často som žiadal tých, ktorí pomáhajú druhým, aby sa im pritom pozreli do očí, aby nemali strach sa ich dotknúť, aby toto gesto pomoci bolo aj gestom komunikácie: aj my potrebujeme byť nimi prijatí, ako gesto nežnosti, gesto spolucítenia. No opýtam sa vás: keď pomáhate druhým, pozriete im do očí? Prijímate ich bez strachu dotknúť sa ich? Ujímate sa ich s nežnosťou? Premýšľajte nad tým: ako pomáhate, s odstupom alebo s nežnosťou, s blízkosťou? Ak je zlo nákazlivé, je takým aj dobro. Je preto potrebné, aby v nás dobro prekypovalo stále viac. Nechajme sa nainfikovať dobrom a infikujme dobrom!“
(Preklad: Slovenská redakcia VR)
Po spoločnej modlitbe Anjel Pána a udelení apoštolského požehnania Svätý Otec zaželal všetkým obyvateľom Ďalekého východu k nadchádzajúcemu lunárnemu novému roku. Pozdravil prítomných, ktorí pri príležitosti konzistória sprevádzali na ceste do Ríma svojich nových kardinálov, osobitne členov oficiálnych delegácií. Celé námestie vyzval potom pápež František k aplauzu pre nových kardinálov. Medzi skupinami pútnikov z viacerých krajín, ktoré Svätý Otec vo svojom pozdrave vymenoval, bolo aj „Fórum kresťanských inštitúcií“ zo Slovenska. Na záver pápež všetkých poprosil o modlitbu a zaželal im dobrú chuť k obedu. -jb-
Pápežské slovenské kolégium v Ríme oslávilo sviatok patrónov Európy
Vatikán 15. februára - V súvislosti so včerajším liturgickým sviatkom sv. Cyrila a Metoda, patrónov Európy, sa dnes v Pápežskom slovenskom kolégiu sv. Cyrila a Metoda v Ríme konala eucharistická slávnosť, ktorej predsedal miestny biskup Mons. Gino Reali za koncelebrácie košického pomocného biskupa Mons. Stanislava Stolárika, rektora kolégia Mons. Vladimíra Stahovca, správcu Slovenskej katolíckej misie v Ríme o. Ľubomíra Majtána a troch desiatok slovenských kňazov.
Prítomných, medzi ktorými boli veľvyslanci Slovenskej republiky pri Svätej stolici a pri Talianskej republike pán Peter Sopko a pani Mária Krasnohorská, početní Slováci žijúci v Ríme, medzi nimi početní študenti, ako aj miestni obyvatelia z oblasti Via Cassia na severnom okraji Ríma, na úvod privítal rektor kolégia Mons. Stahovec. Stručne priblížil hlavné momenty novodobých dejín Cirkvi, ktoré viedli k vyhláseniu svätých bratov Cyrila a Metoda za patrónov Európy, v čom zohral finálnu úlohu pápež sv. Ján Pavol II.
Mons. Gino Reali, ktorý je biskupom diecézy Porto – Santa Rufina, na území ktorej sa Slovenské kolégium nachádza, v homílii pripomenul význam osobností sv. Cyrila a Metoda ako tých, ktorí spájajú kresťanský Východ a Západ, Konštantínopol a Rím, keďže svoju misiu konali ešte v dobe, keď bola Cirkev jednotná. Ako povedal, vďaka nim cirkev na Západe objavila bohatstvo slovanského východného kresťanstva. Popri zmienke o význame činnosti Slovenského kolégia v Ríme pre samotné Slovensko biskup Reali vysoko ocenil dlhoročné pastoračné pôsobenie slovenských kňazov pre dobro talianskych diecéz.
Podujatie po liturgickom slávení pokračovalo spoločenským agapé v priestoroch Kolégia. -jb-
Skutky duchovného a telesného milosrdenstva – sv. Cyril a Metod
Príhovor arcibiskupa Cyrila Vasiľa SJ, sekretára Kongregácie pre východné cirkvi na nedeľu 15. februára 2015 v rámci rubriky pre gréckokatolíkov.
Včerajší sviatok sv. Cyrila a Metoda je pre nás príležitosťou k zamysleniu sa nad niektorými aspektami ich života, ktoré zvyčajne nie sú v centre pozornosti pri ich spomienke, či výročných oslavách. Súčasne ale stojíme na začiatku Veľkého pôstu a vieme, že jednou z charakteristík pôstu je aj konanie skutkov duchovného i telesného milosrdenstva. Pozrime sa teda bližšie, ako sa tieto aspekty duchovného života uskutočňovali v živote slovanských apoštolov.
Cestou do Ríma sa Solúnski bratia so svojimi učeníkmi zastavili u panónskeho kniežaťa Koceľa. Táto skutočnosť nie je len okrajovou epizódou, ale má hlboký duchovný i spoločensko-politický podtext. Koceľ dobre chápal aj význam vzdelania – veď na jeho panstve už fungovalo viacero benediktínskych kláštorov, a preto rýchlo pochopil nedozerné dôsledky skutočnosti, že Solúnski bratia prinášajú Slovanom nový komunikačný prostriedok – vlastné písmo. Nedávne nálezy pri vykopávkach v Zalavári potvrdzujú používanie glagoliky na Koceľovom dvore a teda aj správnosť údaja Života Konštantína, v ktorom sa uvádza, že Koceľ, obľúbil si slovienske knihy veľmi a naučil sa im… a dal mu (Konštantínovi) do päťdesiat učeníkov (tiež) učiť sa im. Preukázal mu veľkú úctu a, vyprevadil ho (ŽK 15).
O Konštantínovi-Cyrilovi hovorí v tejto súvislosti jeho životopisec: A nevzal ani od Rastislava, ani od Koceľa ani zlata ani striebra, ani iné veci a predniesol slovo evanjelia bez pláce. Vyprosil si len deväťsto zajatcov od oboch a prepustil ich. (ŽK 15). Iné pramene uvádzajú menší počet učeníkov zverených Koceľom, nie 50, ale len 10 a rovnako sa líšia aj pri udávaní počtu oslobodených zajatcov, ktorých Cyril a Metod vyprosili u Rastislava (900) a Koceľa (900 alebo 200).
Spomedzi rôznych aspektov činnosti sv. Konštantína-Cyrila a Metoda je výchova žiakov, učeníkov, jednou z najznámejších. Menej pozornosti sa však dáva tým častiam opisu života a činnosti solúnskych bratov, ktoré sú spojené s inými prejavmi kresťanskej lásky, a to s oslobodzovaním väzňov. V skutočnosti so zmienkou o žiadosti sv. Konštantína-Cyrila, aby mu panovníci odovzdali zajatcov aby ich mohol prepustiť na slobodu sa nestretávame nielen počas jeho veľkomoravskej misie, ale aj pri predchádzajúcej misii medzi Chazarmi. Ako dosvedčuje Život Konštantína: Keď kagan odprevádzal Filozofa, dával mu mnohé dary, ale ich neprijal a hovoril: Daj mi, koľko len máš tu zajatých Grékov, to mi je viac, ako všetky dary. Pozbierali ich do dvesto a dali mu ich. I išiel naradostený svojou cestou. (ŽK 12)
Vojenské výboje, ako zdroj zisku a prísun lacnej pracovnej sily otrokov boli v tomto období v stredoeurópskom priestore bežnou a rozšírenou praxou. Trh s otrokmi, či už išlo o vojnových zajatcov, alebo inak zotročených jedincov bol dôležitým prvkom ekonomiky ranofeudálnych štátov. Vykupovanie zajatcov, otrokov, bolo zase rozšíreným skutkom milosrdenstva a prejavom kresťanského citu. Cirkevní predstavitelia – ak sa im aj hneď nedarilo celkom vykoreniť inštitút otroctva – zvlášť sa snažili zamedziť tomu, aby boli do otroctva predávaní kresťania, keďže títo, často prostredníctvom vtedajších židovských obchodníkov, boli predávaní mohamedánskym kupcom na blízkovýchodné trhy, kde okrem straty fyzickej slobody boli nútení stratiť aj duchovnú slobodu a zrieknuť sa kresťanskej viery.
Z historických prameňov sa napríklad dozvedáme o úpornom úsilí pražského biskupa sv. Vojtecha zamedziť práve tomuto typu obchodu, pre ktorý bola Praha významným regionálnym centrom. Medzi iným sa o tom zmieňuje aj člen diplomatického posolstva Cordóbskeho kalifa al Hakama k cisárovi Ottovi niekedy v rokoch 963-965, španielsky Žid, Ibrahím íbn Jakúb at Tartúší, ktorý opisuje mesto nasledovne: „Mesto Praha je postavené z kameňa a vápna. Je najbohatším (mestom) krajiny na tovary. Prichádzajú doň z mesta Krakova Rusi i Slovania s tovarmi. Podobne z krajín Turkov (Maďarov) prinášajú k nim (Pražanom) moslimi, Židia a Turci (Maďari) tovary i kupecké závažia a vyvážajú od nich otrokov, cín a rozličné druhy kožušín.“
Spoločníci a učeníci slovanských apoštolov, ktorí ich sprevádzali na ceste do Ríma, boli svedkami starostlivosti Konštantína-Cyrila o zotročených zajatcov a iste s ním zdieľali jeho starostlivosť o prepustenie uväznených a zotročených. Počas tejto ich prvej cesty zo slovanských krajov na juh však ešte ani netušili, že aj oni sami neskôr znovu absolvujú túto púť ako otroci. Ako uvádza Život Nauma, jedného zo svätých slovanských sedmopočetníkov, po Metodovej smrti Vichingovi stúpenci Metodových žiakov „mučili mnoho a druhých predali Židom za odmenu, kňazov i diakonov. Tí Židia pojmúc viedli (ich) do Benátok. A keď ich predali, božím prispením prišiel vtedy cisárov muž do Benátok z Carihradu, cisárovo dielo vykonávajúc. A dozvediac sa o nich i vykúpil ich cisárov muž a tak ich pojmúc, odviedol do Carihradu a povedal o nich cisárovi Bazilovi. A postavili ich naspäť do ich úradov a hodností, za kňazov a diakonov, ako aj prv boli. Aj platy dali, nikto v rabstve neumrel, ale títo v Carihrade cisárom chránení pokoj prijali, oní do Bulharskej zeme príduc s veľkou cťou pokoj prijali.“
Ako teda vidíme, skutky telesného milosrdenstva – oslobodzovanie zajatcov, ktoré hojne praktizoval sv. Konštantín-Cyril neskôr Pán odplatil v živote jeho učeníkov, ktorých z kresťanskej lásky vykúpil z otroctva cisársky vyslanec v Benátkach.
Vyučovanie nevedomých i vykupovanie väzňov zaraďuje Cirkev medzi skutky duchovného a telesného milosrdenstva, ku ktorým nás Kristus vyzýva aj v evanjeliu. Svätí Cyril a Metod na tieto skutky nezabúdali, ba urobili ich pri svojej misii centrálnymi. Okrem telesného otroctva existuje ale aj duchovná nesloboda, otroctvo, či nahota. Z tejto neslobody sa človek vyslobodzuje vzdelaním. Vyučovanie, dar písma i Písma – chápali Slovanskí apoštoli tiež ako „zaodievanie nahých“, ako to vyjadrujú básnické slová predhovoru ku svätému Evanjeliu, - Proglasu, ktorých autorom je sv. Konštantín Cyril:
… Lebo sú nahé bez kníh všetky národy,bo nemôžu sa boriť v boji bez zbroje
s protivníkom a duší našich záhubcom,
odsúdené sú večnej muke za korisť.
Sv. Cyril a Metod počas zastávok na svojom životnom putovaní konali skutky duchovného i telesného milosrdenstva. Či už to bola zastávka u Chazarov, na Veľkej Morave, či u Koceľa. Vyučovanie nevedomých, napomínanie hriešnikov, oslobodzovanie zajatcov. Duchovne zaodievať vyučovaním možno jednotlivca, ale i celé národy. Takéto vyučovanie sa rovná aj oslobodzovaniu z väzenia – z okov nevedomosti, z temnôt ducha. Aj pre to sú slovanskí apoštoli pripodobiteľní k obrazu „milosrdného Samaritána“ ktorý stretávajúc sa s ľudským utrpením, neobchádza blížneho, ale skláňa sa k nemu. A aj oni nám dnes odkazujú – Choďte a robte podobne!
(J. STANISLAV, Životy, 94; P. RATKOŠ, Pramene, 337; 289.)
Vysielanie zo 15. februára 2015
Nedeľňajšie vysielanie vo zvukovej podobe
Týždenný spravodajský prehľad z 15. februára 2015
Týždenný 10-minútový spravodajský súhrn Vatikánskeho rozhlasu pre RTVS, vysielaný na vlnách Rádia Regina.
© Vatican Radio 2013 - All rights reserved