 |  |
07/09/2010
Koncert na počesť Svätého Otca
Vatikán (7. septembra, RV) - Dnes sa uskutoční koncert na počesť pápeža Benedikta XVI., ktorý organizuje Pápežská akadémia vied. Koncert sa bude konať o 18.00 hodine v Apoštolskom paláci v Castel Gandolfe. Zaznejú diela skladateľa Wolfganga Amadea Mozarta - Requiem d -mol, ktoré dokončil Joseph Eyber a Franza Xavera Süssmayera - skladba pre sóla, orchester a zbor. Diela bude interpretovať orchester z Padovy a z oblasti Veneto, pod vedením Claudia Desderiho. Účinkovať bude Akademický zbor Hlas z Turína. Ako sólisti vystúpia Chiara Giudiceová – soprán, Silvia Regazzová - mezzosoprán, Francesco Marsiglia - tenor a Maurizio Franceschetti – bas. –pd-
Homília Benedikta XVI. v rodisku pápeža Leva XIII.
Vatikán (7. septembra, RV) - V uplynulú nedeľu pápež Benedikt XVI. predsedal eucharistickej slávnosti v
mestečku Carpineto Romano, pri ktorej povedal nasledujúcu homíliu:
Drahí bratia a sestry,
dovoľte mi, aby som najprv vyjadril svoju radosť z toho, že som medzi vami v Carpineto Romano, a to v stopách mojich milovaných predchodcov Pavla VI. a Jána Pavla II.! Radostná je tiež okolnosť, ktorá ma sem priviedla, totiž dvestoročné výročie narodenia pápeža Leva XIII., Vincenza Gioacchina Pecciho, ktorý sa narodil 2. marca 1810 v tomto krásnom meste. Ďakujem vám všetkým za vaše prijatie! Pozdravujem osobitne biskupa Anagni-Alatri, Mons. Lorenza Loppa a starostu Carpineta, ktorí ma na začiatku sv. omše privítali, a tiež ostatných prítomných verejných činiteľov. Obraciam sa zvlášť k mladým, osobitne k tým, ktorí sem konali diecéznu púť. Moja návšteva je, bohužiaľ, veľmi krátka a celá je koncentrovaná na túto eucharistickú slávnosť. Tu však nachádzame všetko: Slovo i Chlieb večného života, ktoré živia vieru, nádej a lásku; obnovujeme tu zväzky spoločenstva, ktoré z nás robia jedinú Cirkev Pána Ježiša Krista.
Vypočuli sme si Božie slovo a spontánne ho pri tejto príležitosti prijímame, aby sme sa zamysleli nad postavou pápeža Leva XIII. a dedičstvom, ktoré nám zanechal. Hlavná téma, ktorá vyplýva z biblických čítaní, je primát Boha a Krista. V úryvku z evanjelia sv. Lukáša Ježiš sám otvorene predkladá tri podmienky nevyhnutné k tomu, aby sme boli jeho učeníkmi: milovať ho viac, ako inú osobu a viac ako seba samého; vziať svoj kríž a ísť za ním; zrieknuť sa všetkého vlastníctva. Ježiš vidí, že ho spolu s jeho učeníkmi nasleduje veľký zástup ľudí a chce byť voči všetkým jasný: nasledovať ho je náročné a nemôže závisieť na obyčajnom nadchnutí a oportunizme. Musí to byť uvážené rozhodnutie, prijaté vo svedomí po zodpovedaní na otázku: kto je pre mňa Ježiš? Je skutočne „Pánom“, zaberá prvé miesto ako Slnko, okolo ktorého obiehajú všetky planéty? A prvé čítanie z Knihy múdrosti nám nepriamo ponúka motív tohto absolútneho primátu Ježiša Krista. V ňom sa nachádzajú odpovede človeka každej doby, ktorý hľadá pravdu o Bohu a o sebe samom. Boh nás presahuje a jeho plány sú nepreniknuteľné. On sám sa však chcel zjaviť prostredníctvom stvorenia a predovšetkým dejinami spásy, aby v Kristovi plne zjavil seba samého a svoju vôľu. I keď je stále pravdou, že „Boha nikto nikdy nevidel“ (Ján 1,18), poznáme teraz jeho „meno“, jeho „tvár“ a tiež jeho vôľu, pretože nám ju zjavil Ježiš, ktorý je Božou Múdrosťou, ktorá sa stala človekom. „A tak – píše svätopisec – sa ľudia naučili, čo je ti milé, a múdrosťou sa zachránili“ (Múdr. 9,18).
Uvedený základný rys Božieho slova nám umožňuje zamyslieť sa nad dvoma aspektmi života a služby vášho ctihodného spoluobčana, ktorého si dnes pripomíname, pápeža Leva XIII. Predovšetkým je treba zdôrazniť, že bol mužom veľkej viery a hlbokej zbožnosti. To zostáva neustále základom všetkého pre každého kresťana vrátane pápeža. Bez modlitby, to znamená bez vnútorného zjednotenia s Bohom, nemôžeme nič urobiť, ako to jasne hovorí Ježiš svojim učeníkom počas poslednej večere (porov. Ján 15,5). Slová a skutky pápeža Pecciho vyžarovali jeho vnútornú zbožnosť, čo sa odrazilo i v jeho magistériu. Medzi jeho početnými encyklikami a apoštolskými listami sa vinú ako červená niť listy čisto duchovného charakteru, venované predovšetkým rastu mariánskej úcty, osobitne prostredníctvom posvätného ruženca. Ide o formu „katechézy“ vo vlastnom slova zmysle, ktorá je evidentná od začiatku do konca jeho 25-ročného pontifikátu. Nachádzame tiež dokumenty o Kristovi Vykupiteľovi, o Duchu Svätom, o zasvätení Najsvätejšiemu Srdcu, o úcte ku svätému Jozefovi, o svätom Františkovi z Assisi. Lev XIII. bol zvlášť spätý s františkánskou rodinou a sám bol členom jej tretieho rádu. Všetky tieto rôznorodé prvky s potešením zdôrazňujem ako prejavy jedinej skutočnosti: lásky k Bohu a ku Kristovi, pred ktorou nemá prednosť absolútne nič. A svoju prvú a principiálnu kvalitu si Vincenzo Gioacchino Pecci osvojil tu, vo svojom rodnom meste, u svojich rodičov, vo svojej farnosti.
Je tu však taktiež druhý aspekt, ktorý sa odvodzuje rovnako od primátu Boha a Krista a odráža sa vo verejnej činnosti každého pastiera Cirkvi, osobitne každého pápeža, podľa charakteristík, ktoré sú každému vlastné. Povedal by som, že práve pojem „kresťanskej múdrosti“, ktorý sa vynoril už v prvom čítaní a v evanjeliu nám podáva syntézu pôsobenia Leva XIII. Nie náhodou je tiež titulom jednej jeho encykliky. Každý pastier je povolaný odovzdávať Božiemu ľudu nielen abstraktné pravdy, ale „múdrosť“, teda posolstvo, v ktorom sa spája viera a život, pravda a konkrétna realita. Pápež Lev XIII. to bol schopný realizovať pomocou Ducha Svätého v jednom z najťažších historických období Cirkvi, pričom zostal verný tradícii a súčasne sa vyrovnával s veľkými otvorenými otázkami. Dokázal to práve na základe „kresťanskej múdrosti“, založenej na Svätom písme, na nesmiernom teologickom a duchovnom odkaze Katolíckej cirkvi a tiež na pevnej a priezračnej filozofii svätého Tomáša Akvinského, ktorého si zvlášť vysoko vážil a presadil v celej Cirkvi.
V tomto bode, kde som sa dotkol základov, tzn. viery a duchovného života, teda všeobecného rámca posolstva Leva XIII., môžem načrtnúť jeho sociálne učenie, ktoré sa stalo nadčasovým v encyklike Rerum novarum, ale je bohaté na mnoho jeho ďalších vystúpení, ktoré tvoria organický corpus a prvé jadro sociálneho učenia Cirkvi. Vezmime si podnet z Listu svätého apoštola Pavla Filemonovi, ktorý nám dnešná liturgia šťastnou zhodou okolností podáva práve dnes. Je to najkratší text z Pavlovej korešpondencie. V priebehu svojho väznenia apoštol odovzdal vieru Onezimovi, otrokovi, ktorý pochádzal z Kolos a ktorý utiekol svojmu pánovi Filemonovi, bohatému občanovi toho mesta, a stal sa kresťanom spolu so svojimi príbuznými vďaka Pavlovým kázaniam. Apoštol Pavol teda napísal Filemonovi a vyzval ho, aby prijal Onezima už nie ako otroka, ale ako brata v Kristovi. Jeho nové kresťanské bratstvo prekonáva separáciu medzi otrokmi a slobodnými a zavádza do dejín princíp povýšenia osoby, ktorý povedie ku zrušeniu otroctva, ale tiež k prekonaniu ďalších bariér, ktoré doteraz existujú. Pápež Lev XIII. venoval práve téme otroctva encykliku Catholicae Ecclesiae v roku 1890.
Z tejto zvláštnej skúsenosti svätého Pavla s Onezimom môže vychádzať rozsiahla reflexia o podnete ľudského povýšenia, ktoré vnieslo kresťanstvo do dejín civilizácie a tiež o metóde a štýle tohto prínosu v súvislosti s evanjeliovými obrazmi semena a kvasu: kresťania vo vnútri historickej reality pôsobia ako jednotliví občania alebo vo forme združení a predstavujú blahodarnú a pokojnú silu hlbokej zmeny, uľahčujú rozvoj vnútorných potencií samotnej reality. A túto formu prítomnosti a pôsobenia vo svete ponúka sociálne učenie Cirkvi, ktoré je vždy zamerané na dozrievanie svedomia ako nevyhnutnej podmienky trvalých transformácií.
Teraz sa musíme pýtať: aký bol kontext, v ktorom sa pred dvoma storočiami narodil ten, ktorý sa 68 rokov po tom mal stať pápežom Levom XIII.? Európa prežívala veľkú napoleonskú búrku, ktorá nasledovala po Francúzskej revolúcii. Cirkev a početné prejavy kresťanskej kultúry boli radikálne spochybnené (stačí pomyslieť napríklad na to, že letopočet nebol počítaný od Kristovho narodenia, ale od začiatku novej revolučnej éry, alebo na odstránenie mien svätcov z kalendárov, z názvov obcí a ulíc…). Dedinskému obyvateľstvu zaiste tieto znetvorenia neboli po chuti a náboženské tradície si ponechávali. Každodenný život bol tvrdý a ťažký: zdravotná a potravinová situácia bola veľmi chatrná. Medzitým sa však začal rozvíjať priemysel a spolu s ním robotnícke hnutie, ktoré bolo stále viac organizované politicky. Učiteľský úrad Cirkvi na svojej najvyššej úrovni bol podnecovaný a nabádaný lokálnymi reflexiami a skúsenosťami vypracovať komplexný a perspektívny výklad novej spoločnosti a jej všeobecného dobra. Keď bol teda v roku 1878 zvolený na pápežský stolec, cítil sa Lev XIII. povolaný dokončiť ho vo svetle svojich rozsiahlych znalostí medzinárodného dosahu, ale tiež mnohých iniciatív, realizovaných „na tomto poli“ kresťanskými komunitami, mužmi a ženami Cirkvi.
Desiatky a desiatky svätcov a blahoslavených na konci 18. a na začiatku 19. storočia hľadali a s fantáziou lásky sa vydávali rozmanitými cestami uskutočňovania evanjeliového posolstva v rámci nových sociálnych realít. Tieto iniciatívy, obete a reflexie mužov a žien, nepochybne pripravili pôdu pre Rerum novarum a ďalšie sociálne dokumenty pápeža Pecciho. Už v dobe, kedy bol apoštolským nunciom v Belgicku, pochopil, že sociálnej otázke bolo možné čeliť pozitívne a účinne cestou dialógu a sprostredkovania. V dobe úporného antiklerikalizmu a silných protipápežských manifestácií dokázal Lev XIII. viesť a podporovať katolíkov na ceste konštruktívnej a obsahovo bohatej účasti, pevnej vo svojich princípoch a schopnej otvorenosti. Hneď po Rerum novarum došlo v Taliansku a v ďalších krajinách ku skutočnému rozmachu iniciatív: združenia, poľnohospodárske a remeselnícke sporiteľne, noviny i rozsiahle „hnutie“, ktoré malo svojho prezieravého organizátora v osobe Dona Giuseppe Toniollo. Veľmi starý, ale múdry a prezieravý pápež tak mohol uviesť do 20. storočia omladenú Cirkev so správnym postojom k riešeniu nových výziev. Tento pápež bol ešte politicky a fyzicky „väzňom“ Vatikánu, ale v skutočnosti už svojím magistériom predstavoval Cirkev, schopnú vyrovnať sa bez komplexu s náročnými otázkami súčasnosti.
Drahí priatelia z Carpineta Romana, nemáme čas tieto argumenty prehĺbiť. Eucharistia, ktorú slávime, sviatosť lásky, nás volá k podstatnému: k charite, k láske Kristovej, ktorá obnovuje ľudí a svet. To podstatné a to dobré vidíme a vnímame v slovách svätého apoštola Pavla v Liste Filemonovi. V tomto krátkom liste je totiž cítiť všetku miernosť a zároveň revolučnú moc evanjelia. Má diskrétny štýl a zároveň neodolateľnosť lásky, ktorá, ako som napísal vo svojej sociálnej encyklike Caritas in veritate – „je hlavnou hnacou silou pravého rozvoja každej ľudskej osoby i celého ľudstva“ (č.1). S radosťou a vrúcnosťou vám teda zanechávam staré a stále nové prikázanie: milujte sa navzájom, ako nás miloval Kristus a s touto láskou ste soľou a svetlom sveta. Tak budete verní dedičstvu svojho veľkého a cteného rodáka, pápeža Leva XIII. A tak nech je to v celej Cirkvi! Amen.
Preložil Peter Dufka, SJ
Mnos. Gaenswein získal cenu za knihu o Benediktovi XVI.
Taliansko (7. septembra, RV) – Porota ceny „Capri - San Michele“ sa rozhodla udeliť najvyššie uznanie za rok 2010 v kategórii „Obrazy – pravda“ Mons. Georgovi Gaensweinovi, osobitnému sekretárovi pápeža a autorovi knihy „Benedikt XVI. Urbi et Orbi. S pápežom v Ríme a po cestách sveta“, ktorá vyšla vo vatikánskom vydavateľstve.
Víťazným dielom sa však stala kniha „Boh dnes“, ktorú vydalo vydavateľstvo „Cantagalli Editore“. Ide o zbierku najlepších príspevkov počas Medzinárodného kongresu z decembra minulého roku na tému „Boh dnes. S ním či bez neho sa mení všetko“. Ten organizovala Konferencia biskupov Talianska. Kniha obsahuje posolstvo Benedikta XVI. a zahrňuje príspevky kardinálov Bagnasca, Ruiniho, Scolu, či arcibiskupa Gianfranca Ravasiho, okrem toho tiež mnohých vedcov a docentov z medzinárodných univerzít.
Osobitnú cenu tiež získala kniha „Neodvratná Božia otázka“, z pera Pietra Barcellonu a Francesca Ventorina. Ceny budú slávnostne odovzdané 25. septembra. –sg-
Dominikáni majú nového generálneho predstaveného
Taliansko (7. septembra, RV) – Novým generálnym predstaveným bratov kazateľov - dominikánov sa stal Francúz, Bruno Cadoré OP. Rozhodlo o tom hlasovanie v poradí 290. generálnej kapituly. 86. nástupca sv. Dominika sa narodil v Le Cruseot 14. apríla 1954 a k dominikánom vstúpil po štúdiu medicíny. Prvé sľuby zložil v roku 1980, potom pracoval dva roky na Haiti ako organizátor lekárskej pomoci. Kňazskú vysviacku mal v roku 1986. V roku 1992 získal doktorát z morálnej teológie a od roku 2001 stál v čele francúzskej provincie dominikánov. Dodajme, že bratia dominikáni sa pripravujú na 800. výročie potvrdenia rádu Svätým Otcom. –sg-
Medzinárodné stretnutie pokoja v októbri v Barcelone
Španielsko (7. septembra, RV) – „Duch z Assisi” zavíta tento rok do Španielska – medzinárodné stretnutie pokoja s názvom „Žiť spoločne v čase krízy, rodina národov, rodina Božia“ sa bude totiž konať od 3. do 5. októbra v Barcelone. Podujatie organizuje Komunita sv. Egídia v spolupráci s Barcelonskou arcidiecézou. Ako uvádzajú organizátori, na stretnutí sa zúčastnia mnohí kardináli, medzi nimi napr. kardinál Sistach, Turkson a ďalší, ďalej tiež ekumenickí zástupcovia, od moskovského patriarchu až po zástupcov Ekumenickej rady cirkví, ďalej tiež vrcholní predstavitelia Svetovej luteránskej federácie a Svetového metodistického výboru. Mimoriadna bude tiež účasť židovských a moslimských predstaviteľov zo 16 krajín, ako aj predstaviteľov veľkých náboženstiev Ázie. Nad východiskom z uplynulého desaťročia svetovej krízy a hrozieb terorizmu vo svete sa budú počas stretnutia zamýšľať aj prítomní laici - z oblasti kultúry aj politiky, z Latinskej Ameriky, Európy či z Afriky. –sg-
V Londýne otvoria výstavu k blížiacej sa návšteve Benedikta XVI.
Veľká Británia (7. septembra, RV) – „Metafora návštevy Benedikta XVI. vo Veľkej Británii“ – týmito slovami označil Mons. Nichols, predseda Konferencie biskupov Anglicka a Walesu výstavu s názvom „Raffaello: obrazy a gobelíny pre Sixtínsku kaplnku“, ktorú slávnostne otvoria zajtra v Londýne pri príležitosti blížiacej sa návštevy pápeža od 16. do 19. septembra. „Keď príde Benedikt XVI., dúfam, že ľud bude skutočne počúvať jeho slová s otvoreným srdcom a zakúsi kreatívnu silu živej viery“ – povedal Mons. Nichols. Ako dodal na margo výstavy, “gobelíny sú významné diela samé o sebe, ale sú aj silnou expresívnou podobou, nakoľko znázorňujú misiu apoštolov Petra a Pavla, nielen v starostlivosti o Cirkev, ale aj vo svedectve Kristovho daru vo svete, ktorého jazyk ešte stále nie je na takej úrovni, aby o ňom mohol hovoriť.“ Výstava potrvá do 17. októbra. –sg-
Manifestácia proti sociálnemu vylúčeniu v Brazílii
Brazília (7. septembra, RV) - „Výkrik vylúčených“ – taký je názov manifestácie, do ktorej sa zapájajú jednotlivci, skupiny, Cirkev aj hnutia Brazílie a ktorá sa zameriava na podporu nižších sociálnych skupín. Cieľom pochodu je poukázať na politický a ekonomický model, zameraný len na bohatstvo a príjem a ktorý má za následok odsúdenie miliónov ľudí k sociálnemu vylúčeniu na okraj spoločnosti. Organizátori chcú v uliciach a na námestiach ukázať „zohavenú tvár“ týchto vylúčených skupín, obetí nezamestnanosti, biedy a hladu, a zároveň ponúknuť alternatívne cesty ekonomického modelu, zameraného na politiku sociálneho začlenenia, prostredníctvom širokej účasti obyvateľov.
V poradí už 16. ročník manifestácie, ktorého témou je „Život na prvom mieste!“ a mottom „Kde sú naše práva? Poďme do ulíc budovať ľudový plán“, chce predstaviť na jednej strane právo na život, chránený pred rastúcimi vlnami násilia a na druhej strane spoločnú účasť na ľudovom hlasovaní v záujme obmedzenia chudoby – čo je aj jednou z konkrétnych činností „Kampane bratstva“ (CF) na rok 2010 s témou „Ekonómia a život“.
Dodajme, že 6 biskupov brazílskej severovýchodnej oblasti sú v týchto dňoch na úradnej návšteve vo Vatikáne. –sg-
Cirkev si dnes pripomína Troch košických mučeníkov
Slovensko (7. septembra, RV) - Cirkev si dnes pripomína Troch košických mučeníkov – sú medzi nimi Marek Križin, Melichar Grodziecki a Štefan Pongrácz.
Marek Križin pochádzal z Chorvátska, z mesta Križevac. Narodil sa roku 1589 v šľachtickej a veľmi zbožnej rodine. Študoval vo Viedni, v Štajerskom Hradci a v Ríme. Za kňaza bol vysvätený v roku 1615. Ostrihomský arcibiskup a uhorský prímas Peter Pázmáň, ktorý sídlil v Trnave si ho povolal do svojho biskupstva. Marek Križin sa stal učiteľom a riaditeľom kapitulských škôl v Trnave. Po čase ho arcibiskup povýšil na kanonika ostrihomskej kapituly a svojho radcu. Do správy mu zveril majetok opátstva v Krásnej nad Hornádom pri Košiciach, ktoré patrilo ostrihomskej kapitule. Marek Križin teda zvykol cestovať do okolia Košíc, kde sa staral o nielen o majetok, ale aj o duchovné potreby ľudu. V tom čase sa veľmi šíril kalvinizmus. Katolíkov utláčali, Marek ich teda povzbudzoval, aby vytrvali. Z Krásnej musel kvôli úradným záležitostiam dochádzať aj do Košíc. Tam sa zoznámil s jezuitmi Melicharom Grodzieckim a Štefanom Pongráczom.
Melichar Grodziecki sa narodil okolo roku 1584 v poľskom Tešíne v Sliezsku. Pochádzal zo šľachtickej rodiny, bol vnukom tešínskeho kastelána Mateja. Otec sa volal Henrich. Ich rodina mala majetky v dedine Grodziec (medzi Bialou a Tešínom). V roku 1603 Melichar vstúpil do Spoločnosti Ježišovej. Noviciát absolvoval v Brne. V tom istom čase tam bol v noviciáte aj Štefan Pongrácz. V roku 1605 zložil Melichar prvé sľuby. Predstavení ho poslali do Prahy do kolégia sv. Klementa, kde ďalej študoval. V roku 1614 bol vysvätený za kňaza. Aj ako kňaz zostal v kolégiu a dostal do správy dom chudobných, kam prijímali nemajetných študentov. Popritom sa duchovne staral aj o obec Kopaniny, kde boli majetky pražského kolégia. Koncom roka 1618 ho poslali predstavení do Košíc, aby sa staral o slovenských a nemeckých veriacich.
Štefan Pongrácz pochádzal tiež zo šľachtickej rodiny. Narodil sa asi v roku 1583 v Sedmohradsku, v meste Alvinc (pri Alba Julia). Študoval na gymnáziu v Koložvári (Cluj v Rumunsku). Od malička bol nábožným a hĺbavým. Keď však rodičom oznámil svoje rozhodnutie stať sa rehoľníkom, dostal sa s nimi do sporu. Rodičia ho odhovárali, vykresľovali mu život v reholi v najčernejších farbách a svetský život ako bezstarostný a šťastný. Štefan sa nedal odradiť. Rodičia mu nakoniec nechali slobodu a v roku 1602 mohol vstúpiť do noviciátu jezuitov v Brne. O dva roky zložil prvé sľuby. Ako rehoľník účinkoval najprv v Prahe. V roku 1607 ho poslali do Ľubľany a o rok na to do Klagenfurtu. Tam vyučoval rétoriku a literatúru. V roku 1611 ho preložili do Štajerského Hradca. Tam si dokončil teologické štúdiá a v roku 1613 bol vysvätený za kňaza. Ako kňaz účinkoval v Humennom na Katolíckom gymnáziu. V roku 1616 sa stal riaditeľom. Okrem toho bol aj pastoračne činný. Kázal, vyučoval, vysvetľoval. Vojenský veliteľ mesta Košice Andrej Dóczy požiadal prestavených jezuitskej rehole, aby Štefana uvoľnili pre službu v Košiciach. Predstavený vyhoveli a Štefan v roku 1618 prišiel do Košíc.
V roku 1619 sa vzbúrili proti katolíckemu rakúskemu cisárovi Ferdinandovi II. všetci protestanti v Čechách, na Morave a v Sliezsku. Spojili sa s uhorskými luteránmi a vyzvali sedmohradského vojvodcu Gabriela Bethlena, aby sa postavil na ich čelo. Bethlen už dávnejšie pomýšľal, ako sa zmocniť uhorskej koruny. Navyše bol tiež protestantom. Vyhovel im teda, zozbieral štyridsaťtisíc vojakov a pod vedením Juraja Rákocziho ich vypravil do Uhorska. Luteráni a kalvíni ich prijímali s veľkou radosťou, no katolíci s hrôzou a strachom. Košice boli v tých časoch už zväčša kalvínske. Zabrali kostoly a fary. Štefan Pongrácz a Melichar Grodziecki, ktorí prišli v roku 1618 do Košíc, zriadili kaplnku v sále kráľovskej kúrie, ktorú im poskytol kráľovský miestodržiteľ Košíc Andrej Dóczy. Povstalci na čele s Rákoczim vtiahli 3. septembra do Košíc. Kalvínsky vodca Peter Alvinci nahuckal bohatého mešťana Rajnera, aby s pomocou mestskej rady vyhubili všetkých katolíkov v meste. Aj keď členovia mestskej rady boli väčšinou kalvíni, predsa sa im to zdalo prikruté. A tak sa rozhodli, že budú žiadať iba smrť katolíckych kňazov.
Vtedy začalo utrpenie troch kňazov. Zatkli ich a najprv sa pokúšali rečami a sľubmi ich presvedčiť, aby sa vzdali katolíckej viery. Tri dni ich nechali o hlade a smäde. Ich to však nezlomilo. Marekovi Križinovi Rákoczi ponúkol zhabané majetky ostrihomskej kapituly v Krásnej nad Hornádom. Marek ponuku neprijal. Odkázal Rákoczimu, že majetky nepatria jemu, ale ostrihomskej kapituly a nemá právo ich zaujať. Keď to Rákoczi počul, rozzúril sa a vydal rozkaz, aby všetkých troch umučili. Hajdúsi spustošili kaplnku a ich bili, rezali, sekali a pálili. Keď sa nepoddali, Marekovi a Melicharovi sťali hlavu. Stalo sa to 7. septembra 1619. Štefanovi zaťali dvakrát do krku a do hlavy, ale nezabili ho. Všetkých troch potom hodili do žumpy. Štefan Pongrácz ešte asi dvadsať hodín žil. Okolo šiel kostolník Štefan Eperješi, ktorý počul stonanie. Pýtal sa, kto tam je. Pongrácz ho požiadal, aby zavolal pomoc od kráľovského komorníka Hoffmana. No kostolník hovoril, že jeho samého hľadajú a chcú ho zabiť a ani Hoffman už nežije. A tak Pongrácz povzbudzoval kostolníka, aby aj on vytrval. Zanedlho, nad ránom 8. septembra 1619 zomrel.
Nad týmto činom sa zhrozili nielen katolíci, ale aj mnohí kalvíni. Mestský radca povolil vytiahnuť ich telá z odpadovej jamy. Slávnostný pohreb nedovolil. Neskôr získala Katarína, nábožná manželka Žigmunda Forgáča, povolenie, aby ich mohla pochovať na svojom panstve. Bethlen to síce povolil, no urobiť to mohli len v noci a tajne. Telá mučeníkov previezli na veľkostatok do Nižnej Šebastovej a potom do kostola na panstve v Hertníku (okres Bardejov). V roku 1635 dala kňažná Pálffyová, vdova po Forgáčovi, zhotoviť veľkú umeleckú truhlu z cínu. Tam vložili telá mučeníkov a previezli ich do Trnavy. Uložili ich v kláštore klarisiek. Za vlády cisára Jozefa II. bol tento kláštor spolu s inými zrušený. Pozostatky mali prepadnúť v prospech štátu, no generálny vikár ich v mene ostrihomského arcibiskupa odkúpil a v roku 1784 truhlu uložili v krypte uršulínok v Trnave, neskôr ich preniesli do oratória kláštornej kaplnky. Za blahoslavených ich vyhlásil pápež sv. Pius X. v roku 1905 v chráme sv. Petra v Ríme. Za svätých ich vyhlásil pápež Ján Pavol II. v roku 1995 v Košiciach. –sg-
Zdroj: knazi.sk
Vysielanie vo formáte podcast: 7. september 2010
Utorkové vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2010 - All rights reserved