 |  |
01/05/2011
Prípravná vigília na slávnosť beatifikácie Jána Pavla II.
Včera vo večerných hodinách začala prípravná vigília na slávnosť dnešnej beatifikácie na antickom štadióne Circo Massimo v Ríme. Vigília bola organizovaná Rímskou diecézou, ktorej bol ctihodný Boží služobník biskupom. Vigíliu viedol kardinál Agostino Vallini, generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu a pápež Benedikt XVI. sa k veriacim duchovne pripojil prostredníctvom videoprenosu.
Vigília v predvečer nejakej významnej udalosti má v živote Cirkvi mimoriadny význam. Vždy je prípravou na prijatie veľkého Božieho daru pre spoločenstvo Cirkvi. V tomto prípade je tým veľkým Božím darom beatifikácia ctihodného Jána Pavla II. Včerajšia vigília teda bola okamihom meditácie a modlitieb v šere noci, s očakávaním príchodu svetla do životov ľudí.
Po úvodných spevoch a privítaní začala prvá časť vigílie - tzv. Spomienka na pápeža Jána Pavla II.. Tá spočívala v svedectvách jeho najbližších spolupracovníkov počas rokov pontifikátu. Svoje svedectvá o pápežovi Wojtylovi ponúkli dr. Navarro Valls, kardinál Dziwisz a rehoľná sestra Marie Simon-Pierreová, ktorej zázračné uzdravenie na príhovor Jána Pavla II. otvorilo cestu jeho blahorečeniu. Zazneli aj viaceré svedectvá spomedzi radov mladých Rímskej diecézy o dôležitosti príkladu a slov Blahoslaveného pre ich život.
V závere tejto prvej časti vigílie zaznel spev „Totus tuus“, ktorý skomponoval Mons. Frisina pri príležitosti 50. výročia kňazskej vysviacky Jána Pavla II. a ktorý mnohokrát odznel počas pápežových pontifikálnych svätých omši.
Druhou časťou vigílie bola modlitba sv. ruženca, ktorá bola naplánovaná na 20.00 hod. a ktorá sa súčasne konala na piatich rôznych miestach sveta prepojených telemostom cez satelit. Išlo o päť svetoznámych sanktuárií na rôznych kontinentoch sveta. Veriaci v jednotlivých sanktuáriach mali na starosti vždy jeden desiatok ruženca svetla. Boli to tieto svätyne: Sanktuárium Božieho milosrdenstva v Krakove - tam bol desiatok ruženca obetovaný za mladých; svätyňa Kawekamo-Buganda v Tanzánii - desiatok obetovaný za rodiny; vo svätyni Našej Panej v Libanone za evanjelizáciu; v mexickom Guadalupe za nádej a pokoj medzi ľuďmi a vo Fatime za Cirkev.
Celá slávnosť bola oživená spevom Zboru Rímskej diecézy a Orchestrom Konzervatória sv. Cecílie. Tradičné piesne boli odspievané Zborom filipínskej komunity v Ríme a poľským zborom „Gaudium Poloniae“.
Samotná modlitba jednotlivých desiatkov začala hymnou beatifikačnej slávnosti s názvom: „Aprite le porte a Cristo“, teda „Otvorte brány Kristovi“. Pieseň tiež zložil Mons. Frisina a jej text obsahuje mnohé z nosných myšlienok pontifikátu Jána Pavla II. Napríklad v refréne sa opakuje výzva: „Otvorme naše srdcia Božej láske!“. Pápež Ján Pavol II. práve týmito slovami začal svoj pontifikát.
Pred prvým desiatkom ruženca zaznel ešte príhovor kardinála Agostina Valliniho, generálneho vikára Svätého Otca pre Rímsku diecézu, ktorý viedol vigíliu. Ten v ňom ponúkol syntézu osobnosti pápeža Jána Pavla II. so zameraním na duchovnú a pastorálnu stránku jeho osobnosti. Povedal:
„Z jeho života sa sústreďujeme predovšetkým na svedectvo viery: viery, o ktorej bol presvedčený; viery pevnej, oslobodenej od strachu a kompromisov; koherentnej až po posledný výdych; viery formovanej mnohými skúškami, námahou a chorobami; viery, ktorej pôsobenie sa rozmohlo v
celej Cirkvi, ba dokonca na celom svete.“
Kardinál Vallini ďalej zdôraznil, že Ján Pavol II. „žil pre Boha, celý svoj život odovzdal Jemu v službe Cirkvi. Častokrát zvykol opakovať toto zvolanie: «Ježišu, Veľkňaz, ty si ponúkol seba samého Bohu za obeť, zmiluj sa nad nami!» Jeho veľkou túžbou bolo úplne sa zjednotiť s Kristom, Veľkňazom, skrze eucharistickú obetu, z ktorej čerpal silu a odvahu pre svoju neúnavnú apoštolskú činnosť. Kristus bol vždy začiatkom, centrom a vrcholom jeho dňa; Kristus bol zmyslom a cieľom jeho skutkov; od neho čerpal energiu a toľkú ľudskosť, ktorou prekypoval. Toto vysvetľuje jeho potrebu modlitby i túžbu po nej: každý deň trávil dlhé hodiny ponorený v modlitbe a všetka jeho práca bola ňou preniknutá. Práve skrze túto jeho vieru môžeme pochopiť mystérium utrpenia, ktoré poznačilo jeho život už odmlada a očistilo ho ako zlato, ktoré býva skúšané ohňom (porov, 1 Pt 1,7).“
Kardinál Vallini sa ďalej zameral na tragické ideológie a totalitné režimy z druhej polovice minulého storočia, ktoré hlboko poznamenali dejiny strednej a východnej Európy a pokračoval pohľadom pápeža Jána Pavla II. na človeka:
„S pohľadom upretým na Krista, Vykupiteľa ľudstva, pápež Ján Pavol II. vždy veril v človeka a preukazoval voči nemu vždy otvorenosť, dôveru a blízkosť. Miloval ľudí, pohýnal ich k tomu, aby neustále rástli, rozvíjali potenciál viery, ktorý v sebe majú, aby mohli žiť ako ľudia slobodní; ako tvorcovia spoločnosti, ktorá by bola spravodlivejšia a solidárnejšia; ako tvorcovia pokoja a nádeje. Napísal vo svojej prvej encyklike: «Človek nemôže žiť bez lásky! Jeho život by zostal bez zmyslu, ak by mu nebola ukázaná láska. Kristus, Vykupiteľ, zjavuje v plnosti človeka samému človeku!»“
Kardinál Vellini svoj príhovor zakončil citáciou z apoštolského listu Novo millennio ineunte, ktorý pápež Ján Pavol II. napísal pri príležitosti Veľkého jubilea 2000: «Poďme vpred s nádejou! Boží Syn... aj dnes koná svoje dielo: musíme mať prenikavý zrak, aby sme to uvideli e predovšetkým veľké srdce, aby sme sa my sami stali jeho nástrojmi!»
Nasledovali jednotlivé desiatky ruženca svetla a po každom z nich boli na veľkých obrazovkách premietané krátke videá, zahrňujúce život, pontifikát a mnohé apoštolské cesty pápeža Jána Pavla II., ako aj krátke no mimoriadne významné časti z jeho homílií. Mimoriadne dojemné boli videá z posledných rokov pápežovho života, poznačených utrpením. Celý ruženec sa s veriacimi celého sveta modlil aj pápež Benedikt XVI. Nakoniec práve on – prostredníctvom videoprenosu z Apoštolského paláca – predniesol záverečnú modlitbu a udelil všetkým apoštolské požehnanie.
Po modlitbe ruženca nasledovalo slávnostné otvorenie „bielej noci“ rímskych kostolov, čo bola posledná časť včerajšej vigílie. Počas tejto tzv. „bielej noci” pred dnešnou beatifikačnou slávnosťou bolo až do rána otvorených osem rímskych chrámov, v ktorých sa pútnici mohli zastaviť cestou z modlitbovej vigílie na antickom štadióne Circo Massimo, ktorá skončila po 23:00 hod. Boli to: Bazilika sv. Agnesy na Piazza Navona, sv. Marka na Kapitole, sv. Anastázie, Najsvätejšieho mena Ježiš, Panny Márie in Vallicella, sv. Jána dei Fiorentini, sv. Andreja della Valle a sv. Bartolomeja na Isola Tiberina. Súčasťou ponúkaného programu v jednotlivých chrámoch bola modlitba posvätného ruženca, eucharistická adorácia, možnosť pristúpiť k sviatosti zmierenia a meditácie nad Božím slovom – citátmi z Evanjelia podľa Matúša: “Prišli sme sa mu pokloniť” (Mt 2, 2); “Za koho ma pokladáte vy?” (Mt 16, 15). Nechýbali ani svedectvá o viere a rozjímanie nad úryvkami z textov Jána Pavla II., adresovaných mládeži. Boli to práve mladí ľudia, ktorí pútnikov vítali pred chrámami a pozývali ich k modlitbe. Stretnutie v Bazilike sv. Agnesy na Piazza Navona viedli mladí ľudia z Poľska – rodnej krajiny pápeža Wojtylu.
Prvý z úryvkov, ktorých autorom je Ján Pavol II., a ktoré boli predmetom rozjímania a rozhovorov počas minulej noci, organizátori vybrali z Posolstva k 20. svetovým dňom mládeže v roku 2005:
„Drahí mladí, ponúknite aj vy Pánovi zlato vášho života, totiž slobodu nasledovať ho z lásky, verne odpovedajúc na jeho volanie; nechajte k nemu vystupovať kadidlo vašej vrúcnej modlitby na jeho chválu a slávu; darujte mu myrhu, v cite plnom vďačnosti voči nemu, pravému človeku, ktorý nás až tak miloval, že zomrel za nás na Golgote ako zločinec... Milujte Krista: on je skalou, na ktorej si budujte svoju budúcnosť a spravodlivejší, solidárnejší svet. Ježiš, Knieža pokoja, je prameňom odpustenia a zmierenia, ktorý môže zo všetkých členov ľudskej rodiny urobiť bratov a sestry“ (Posolstvo k SDM 2005, 4-5).
Ďalší text Jána Pavla II., ktorý sa počas uplynulej noci čítal v ôsmich rímskych kostoloch, pochádza z modlitbovej vigílie na Tor Vergate, ktorej predsedal 19. augusta 2000. Zdôrazňuje, že „veriť dnes v Ježiša, nasledovať ho ako Peter, Tomáš a prví apoštoli a svedkovia, si vyžaduje tak ako v minulosti, aby sme sa zaňho postavili, až po novodobé mučeníctvo – mučeníctvo tých, ktorí dnes, tak ako včera, sú povolaní kráčať proti prúdu, aby nasledovali božského Učiteľa, aby nasledovali „Baránka, kamkoľvek ide“ (Zjv 14, 4)... Možno nebudete musieť preliať svoju krv, ale určite sa od vás bude žiadať, aby ste boli verní Kristovi!“
Posledný, tretí úryvok, ktorý bol čítaný počas noci čakania na blahorečenie Jána Pavla II., vrátil mladých ľudí k jeho encyklike Dives in Misericordia. Výber bol veľmi symbolický, aj vzhľadom na to, že dnešná prvá májová nedeľa je Nedeľou Božieho milosrdenstva:
„Cirkev hlása a rozličným spôsobom vyznáva pravdu o Božom milosrdenstve, ktoré bolo zjavené v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi. Usiluje sa prejavovať ľuďom milosrdenstvo skrze ľudí. V tom vidí prepotrebnú podmienku svojej starostlivosti o lepší a "ľudskejší" svet pre prítomnosť i pre budúcnosť. Avšak Cirkev v žiadnom čase, v žiadnej dejinnej dobe - najmä v takej rozhodnej, ako je terajšia - nesmie zabúdať na modlitbu, úpenlivé volanie o Božie milosrdenstvo proti mnohonásobnému zlu, ktoré zaťažuje ľudské pokolenie a hrozí mu. Je to základné právo a povinnosť Cirkvi, žijúcej v Ježišovi Kristovi. Je to právo a povinnosť pred Bohom a pred ľuďmi. Čím viacej podlieha vedomie ľudí vplyvom iba svetského zmýšľania a stráca aj samotný význam slova "milosrdenstvo", čím viacej sa vzďaľuje od Boha a tým aj od tajomstva milosrdenstva, tým viacej má Cirkev právo a povinnosť "mocným hlasom" vzývať Božie milosrdenstvo. Tento mocný hlas, ktorý je pre dnešnú Cirkev zvlášť významný, sa obracia na Boha a dovoláva sa jeho milosrdenstva, o ktorom Cirkev vyznáva a hlása, že sa dokonale prejavilo v ukrižovanom a vzkriesenom Kristovi, totiž vo veľkonočnom tajomstve. Toto tajomstvo zahrňuje najúplnejšie zjavenie milosrdenstva - lásky, ktorá je silnejšia než smrť, mocnejšia než hriech i akékoľvek zlo. Je to láska, ktorá človeka vyzdvihuje aj z najhlbšieho pádu a oslobodzuje aj od najväčších nebezpečenstiev” (Dives in misericordia, 15).
Pripravil: Ľubomír Rebek
Blahorečenie Jána Pavla II.
Vatikán (1. mája, RV) - Dnešné blahorečenie Jána Pavla II. vo Vatikáne bolo udalosťou storočia, ktorá sa hlboko zapísala do sŕdc miliónov veriacich na celom svete. „Ján Pavol II. je blahoslavený!“ Tieto slová pápeža Benedikta XVI., ktoré zazneli počas jeho dnešnej homílie, vyvolali silný a dlhý potlesk. Blahorečenie bolo dôvodom, pre ktorý pricestovali do Ríma státisíce veriacich z celého sveta, ktorí neváhali stráviť celú noc na nohách, len aby mali účasť na tejto historickej udalosti. Už o druhej hodine ráno bolo v priľahlých uliciach Vatikánu také množstvo ľudí, že sa usporiadatelia rozhodli sprístupniť uzavreté priestory o 3 hodiny skôr. Sledovať nadšenie a nesmiernu radosť, ktorá napriek únave dominovala medzi prítomnými, bolo zážitkom, na ktorý sa nedá zabudnúť.
Už od deviatej hodiny sa spevom, modlitbami a čítaním poézie Karola Wojtyłu začala moderovaná príprava na slávnostnú liturgiu. Liturgický sprievod vyšiel o desiatej hodine z Bronzovej brány a prešiel centrálnou uličkou Svätopeterského námestia. Benedikt XVI. sa v otvorenom papamobile – žehnajúc veriacich – pomaly blížil k hlavnému oltáru. Beatifikačný obrad sa uskutočnil hneď na začiatku svätej omše po úvodných obradoch. Kardinál Agostino Vallini, generálny vikár Svätého Otca pre Rímsku diecézu, prečítal životopis Jána Pavla II. a potom Svätý Otec predniesol beatifikačnú formulu.
Na centrálnom balkóne na priečelí Baziliky sv. Petra bola vzápätí odhalená drapéria veľkých rozmerov s fotografiou nového blahoslaveného. Táto fotografia Jána Pavla II. je z roku 1995. Na osobitný podstavec bol prinesený relikviár v podobe olivovej ratolesti s ampulkou krvi nového blahoslaveného. Priniesla ho tam sestra Mária Simon Pierreová, ktorá bola zázračne uzdravená práve na príhovor poľského pápeža. Bohoslužba potom pokračovala slávnostným spevom Glória. Po čítaniach, žalme a evanjeliu, ktoré odzneli v rôznych rečiach, nasledovala homília pápeža Benedikta XVI..
Dnešná nezabudnuteľná slávnosť skončila pozdravmi v rôznych jazykoch, poďakovaním, modlitbou Raduj sa nebies Kráľovná a záverečným apoštolským požehnaním Benedikta XVI. Svätý otec sa následne odobral do Baziliky sv. Petra a v tichej modlitbe zotrval niekoľko minút pred rakvou nového blahoslaveného. -pd-
Homília pápeža Benedikta XVI. počas beatifikácie Jána Pavla II.
Vatikán (1. mája, RV) – Pápež Benedikt XVI. dnes počas slávnostnej liturgii vo Vatikáne vyhlásil za blahoslaveného pápeža Jána Pavla II. Vo svojej homílii povedal:
Drahí bratia a sestry,
Už šesť rokov ubehlo odvtedy, čo sme na tomto námestí slávili pohreb pápeža Jána Pavla II. Hlboká bola bolesť z tak veľkej straty, ale ešte väčší bol pocit nesmiernej milosti, ktorý prenikal celý Rím aj celý svet: milosti, ktorá bola ovocím celého života môjho milovaného predchodcu, a zvlášť ovocím svedectva jeho utrpenia. Už v ten deň nás ovanula vôňa jeho svätosti, a boží ľud mnohorakým spôsobom dal najavo svoju úctu voči nemu. Preto som si želal, pri patričnom zachovaní noriem Cirkvi, aby proces jeho blahorečenia mohol prebehnúť s náležite uvážlivou rýchlosťou. A hľa, tak očakávaný deň nadišiel, nadišiel rýchlo, pretože tak sa to páčilo Pánovi: Ján Pavol II. je blahoslavený!
Chcem čo najsrdečnejšie pozdraviť všetkých vás, ktorí ste sa v tak hojnom počte zišli z mnohých končín sveta do Ríma pri tejto radostnej príležitosti, páni kardináli, bratia v biskupskej a kňazskej službe, vládne delegácie, veľvyslanci a ďalšie vážené osobnosti, zasvätené osoby a veriaci laici, a pozdravujem aj všetkých tých, čo sú s nami spojení prostredníctvom rozhlasu a televízie.
Táto nedeľa je druhou veľkonočnou nedeľou, ktorú blahoslavený Ján Pavol II. nazval Nedeľou Božieho milosrdenstva. Preto bola práve táto nedeľa zvolená na dnešné slávenie, keďže z Božej prozreteľnosti môj predchodca odovzdal svoju dušu Bohu práve počas večera vigílie tejto slávnosti. Okrem toho je dnešný deň aj prvým dňom mariánskeho mesiaca mája, a tiež spomienkou svätého Jozefa robotníka. Tieto motívy sa dnes prelínajú a umocňujú našu modlitbu, pomáhajú nám pútnikom v čase a priestore, kým ešte väčšia je táto slávnosť v nebi medzi anjelmi a svätými. No Boh je predsa jeden, jeden je Kristus – Pán, ktorý premostil nebo so zemou, a my sa v tejto chvíli ako doteraz nikdy cítime blízki, skoro akoby účastní nebeskej liturgie.
„Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“ (Jn 20, 29). V dnešnom evanjeliu Ježiš ohlasuje toto blahoslavenstvo, blahoslavenstvo viery. Ono nás dnes zvlášť hlboko zasahuje, pretože sme sa tu zhromaždili sláviť beatifikáciu, a ešte viac preto, že bol dnes vyhlásený sa blahoslaveného pápež, jeden z Petrových nátupcov, povolaný posilňovať bratov vo viere. Ján Pavol II. je blahoslavený pre svoju vieru, vieru silnú a veľkorysú, apoštolskú. A hneď si spomíname na ďalšie blahoslavenstvo: „Blahoslavený si, Šimon, syn Jonášov, lebo ti to nezjavilo telo a krv, ale môj Otec, ktorý je na nebesiach“ (Mt 16, 17). Čo vlastne zjavil Nebeský Otec Šimonovi? Zjavil mu, že Ježiš je Kristus, že je Syn živého Boha. Pre túto vieru sa Šimo stáva „Petrom“, skalou, na ktorej Ježiš môže postaviť svoju Cirkev. Večná blaženosť Jána Pavla II., ktorú dnes Cirkev môže s radosťou prehlásiť, spočíva celkom na týchto Kristových slovách: „Blahoslavení tí, čo nevideli, a uverili“. To je blahoslavenstvo viery, ktorou nebeský Otec obdaroval aj Jána Pavla II. v záujme budovania Kristovej Cirkvi.
Naše myšlienky sa však upriamujú ešte na jedno blahoslavenstvo, ktoré v Evanjeliu predchádza všetky ostatné: Týka sa Panny Márie, Matky Spasiteľa. Veď to jej, čo práve počala Ježiša vo svojom lone, povedala svätá Alžbeta: Blahoslavená, ktorá uverila, čo jej povedal Pán“ (Lk1, 45). Vzorom blahoslavenstva viery je Mária, preto sme všetci radi, že sa blahorečenie Jána Pavla II. uskutočňuje v prvý deň mariánskeho mesiaca, pod materinským pohľadom tej, ktorá svojou vierou posilňovala vieru apoštolov. Tej, ktorá naďalej posilňuje aj vieru ich nástupcov, a najmä tých, čo sú povolaní zasadnúť na Petrovu katedru. Mária sa síce neobjavuje v rozprávaniach o Ježišovom zmŕtvychvstaní, ale jej prítomnosť je skrytá všade: ona je matkou, ktorej Ježiš zveril každého učeníka i celé spoločenstvo veriacich. A zvlášť si všímame, ako Máriinu účinnú materskú prítomnosť zaznamenáva svätý Ján a svätý Lukáš v kontextoch, ktoré predchádzajú udalosti dnešného Evanjelia i prvého čítania: v rozprávaní o Ježišovej smrti, kde sa Mária objavuje pod krížom (porov. Jn 19, 25); a na začiatku Skutkov apoštolov, kde je predstavená medzi učeníkmi zhromaždenými k modlitbe vo večeradle (porov. Sk 1, 14).
Aj dnešné druhé čítanie nám hovorí o viere, ba je to sám apoštol Peter, ktorý naplnený duchovným entuziazmom vysvetľuje novopokrsteným dôvody ich nádeje a radosti. Páči sa mi na tomto úryvku z Prvého Petrovho listu, že Peter nepovzbudzuje k niečomu, ale niečo už konštatuje: „Preto sa radujete, … vy ho milujete, hoci ste ho nevideli. Ani teraz ho nevidíte, ale veríte a jasáte nevýslovnou radosťou, plnou slávy, že dosahujete cieľ svojej viery - spásu duší“ (1Pt 6.8,9). Všetko toto je vyjadrené oznamovacím spôsobom, pretože tu ide o novú skutočnosť vyplývajúcu z Kristovho zmŕtvychvstania, nová skutočnosť dosiahnuteľná prostredníctvom viery.
Drahí bratia a sestry, dnes sa pred našimi očami zaskvela, oživená plnosťou duchovného svetla od zmŕtvychvstalého Krista, milovaná postava ctihodného Jána Pavla II. Dnes jeho meno pribudne k zástupu svätých a blahoslavených, ktorých on sám za takých vyhlásil počas svojho bezmála 27 ročného pontifikátu, pripomínajúc naliehavo všeobecné povolanie k svätosti podľa vysokých nárokov kresťanského života, ako to potvrdzuje koncilová konštitúcia o Cirkvi Lumen Gentium. Všetci členovia Božieho ľudu - biskupi, kňazi, diakoni, veriaci laici, rehoľníci a rehoľníčky – všetci sme na ceste do nebeskej vlasti, kde nás predišla Panna Mária, mimoriadne a dokonale pridružená k tajomstvu Krista a Cirkvi. Karol Wojtyla sa - najprv ako pomocný biskup a potom ako krakovský arcibiskup – zúčastnil Druhého vatikánskeho koncilu a vedel dobre, že venovať Márii poslednú kapitolu tohoto dokumentu znamenalo predstaviť matku Spasiteľa ako vzor svätosti pre každého kresťana a pre celú Cirkev. Tento teologický prístup objavil blahoslavený Ján Pavol II. už v mladosti a uchoval si ho a prehlboval počas celého svojho života. Je to pohľad vyjadrený biblickým obrazom Krista na kríži, vedľa ktorého stojí jeho matka Mária. Tento obraz z Evanjelia podľa Jána 19, 25-27) je zhutnene vyjadrený najprv biskupským, potom aj pápežským znakom Karola Wojtylu, kde je napravo pod pozláteným krížom majuskula „M“, s mottom „Totus Tuus“, ktoré zodpovedá povestnému vyjadreniu svätého Ľudovíta Mária Grignona z Montfortu. V ňom Karol Wojtyla našiel najzákladnejší princíp svojho života: som celý tvoj, a všetko čo je moje, je tvoje, prijímam ťa ako svoje najväčšie jediné dobro, daj mi svoje srdce, ó Mária“.(O pravej úcte k panne Márii, č. 266).
Vo svojom testamente nový blahoslavený napísal: „Keď dňa 16. októbra 1978 v konkláve kardináli zvolili Jána Pavla II., poľský kardinál Štefan Wyszyński mi povedal: úlohou nového pápeža bude previesť Cirkev do tretieho milénia. A ešte dodal: chcel by som vyjadriť ešte raz voči Duchu Svätému vďačnosť za veľký dar, ktorým bol Druhý vatikánsky koncil a voči ktorému sa – spolu s celou Cirkvou a najmä celým episkopátom – cítim byť dlžníkom. Som presvedčený, že nové generácie budú môcť ešte dlho čerpať z veľkého bohatstva, ktorá nám tento koncil dvadsiateho storočia zanechal. Ako biskup, ktorý sa zúčastnil na veľkej udalosti koncilu od prvého do posledného dňa, túžim zveriť toto veľké dedičstvo všetkým tým, ktorí sú a v budúcnosti budú povolaní uskutočňovať ho. Z mojej strany ďakujem večnému Pastierovi, že mi umožnil slúžiť tejto obrovskej úlohe počas všetkých rokov môjho pontifikátu“. Čo je touto „úlohou“? To, čo Jána Pavol vyhlásil počas svojej prvej slávnostnej omše na Námestí sv. Petra pamätnými slovami: „Nebojte sa! Otvorte, dokorán roztvorte dvere Kristovi!“ To, čo novozvolený pápež žiadal od všetkých, on sám robil ako prvý: otvoril Kristovi spoločnosť, kultúru, ekonomické a politické systémy a tak silou giganta – silou, ktorá pochádzala od Boha – obrátil smerovanie, ktoré sa mohlo zdať nezvratné.
Nasleduje časť po poľsky, preklad:
Svojim svedectvom viery, lásky a apoštolskej odvahy, sprevádzanej veľkou ľudskou dobrotou tento príkladný syn poľského národa pomohol kresťanom celého sveta nebáť sa nazvať sa kresťanmi, patriť do Cirkvi, hovoriť o evanjeliu. Jedným slovom: pomohol nám nebáť sa pravdy, lebo pravda je zárukou slobody.
Ešte stručnejšie: navrátil nám silu veriť v Krista, pretože Kristus je Redemptor hominis, Vykupiteľ človeka: téma jeho prvej encykliky je červenou niťou všetkých ostatných.
Karol Wojtyla vystúpil na Petrov stolec, nesúc si so sebou hlbokú reflexiu o konfrontácii medzi marxizmom a kresťanstvom, zameranú plne na človeka. Jeho posolstvom bolo: človek je cestou Cirkvi, a Kristus je cestou človeka. Týmto posolstvom, ktoré je veľkým dedičstvom Druhého vatikánskeho koncilu a jeho „kormidelníka“, Božieho služobníka pápeža Pavla VI., viedol Ján Pavol II. Boží ľud aby prekročil prah tretieho tisícročia, ktorý práve vďaka Kristovi mohol nazvať „prahom nádeje“. Áno, dlhou cestou príprav na Veľké jubileum dal kresťanstvu obnovené smerovanie do budúcnosti, Božej budúcnosti, ktorá presahuje dejiny, ktorá však vplýva na dejiny. Tú trochu nádeje, ktorú niesol istým spôsobom marxizmus a ideológia pokroku, Ján Pavol II. právom prinavrátil kresťanstvu a dal jej znova fyziognómiu opravdivej nádeje, ktorú možno v dejinách prežívať v duchu „adventu“, v osobnom a spoločnom živote zameranom na Krista, ktorý je plnosťou človeka a naplnením jeho očakávaní spravodlivosti a pokoja.
Chcel by som napokon vzdať vďaky Bohu aj za moju osobnú skúsenosť, ktorú mi doprial, keď som dlhé roky mohol spolupracovať s blahoslaveným Jánom Pavlom II. Už skôr som mal možnosť poznať ho a mať ho v úcte, ale od roku 1982, keď ma povolal do Ríma ako prefekta Kongregácie pre náuku viery, som mu 23 rokov mohol byť stáť nablízku a čoraz viac obdivovať jeho osobnosť. Moju službu podporovala jeho duchovná hĺbka, bohatstvo jeho intuícií. Príklad jeho modlitby ma vždy dojímal a povzbudzoval: on sa priam ponáral do stretnutia s Bohom, a to aj uprostred rozmanitých úloh jeho služby. A potom jeho svedectvo v utrpení: Pán ho postupne zbavil všetkého, ale on vždy zostal „skalou“, akou ho Kristus chcel mať. Jeho hlboká pokora, zakorenená v dôvernom spojení s Kristom, mu umožnila viesť Cirkev a dať svetu ešte výrečnejšie svedectvo v čase, keď strácal svoje fyzické sily. Tak mimoriadnym spôsobom uskutočnil povolanie každého kňaza a biskupa: stať sa jedným s tým Ježišom, ktorého denne prijíma a rozdáva v Eucharistii.
Blažený si, milovaný pápež Ján Pavol II., lebo si veril! Prosíme ťa, aj z neba naďalej napomáhaj vieru Božieho ľudu. Amen.
Preklad: Jozef Haľko, Marián Gavenda
Vysielanie vo formáte Real Media: 1. máj 2011
Nedeľné vysielanie vo zvukovej podobe
© Vatican Radio 2011 - All rights reserved