Príhovor Benedikta XVI. na generálnej audiencii v stredu 18. mája 2005

Vatikán: Na generálnej audiencii bolo prítomných vyše 25 tisíc pútnikov z 30 krajín. Témou katechézy bol 112. žalm, Chváľte meno Pánovo. Benedikt XVI. najprv spomenul dnešné nedožité 85. narodeniny svojho predchodcu Jána Pavla II. a poďakoval za dar jeho pontifikátu.

Práve sme si vypočuli v celej jeho jednoduchosti a kráse 112. žalm. Je ozajstnou vstupnou bránou k malej zbierke žalmov od 112. po 117., ktorú sme zvykli nazývať aj „egyptský Hallel“.

Je to aleluja alebo spev chvál, ktorý oslavuje vyslobodenie z faraónovho otroctva a radosť Izraela v službe Pánovi v slobode, v zasľúbenej zemi (por. Ž 113). Nie to náhoda, že židovská tradícia spojila tento rad žalmov s veľkonočnou liturgiou.

Slávenie tejto udalosti podľa jej historicko-spoločenských rozmerov ako aj predovšetkým duchovných, prežívali ako znak oslobodenia od zla v mnohostrannosti jeho prejavov.

112. žalm je krátky hymnus, ktorý má v židovskom origináli iba šesťdesiat slov, ktoré sú plné citov dôvery, chvály a radosti. Prvá strofa (por. Ž 112, 1-3) velebí „Pánovo meno“, ktorý – ako je známe – označuje v biblickom jazyku samotnú osobu Boha, ktorého živá prítomnosť účinkuje v ľudských dejinách.

Počujeme tu trikrát, a s veľkým dôrazom, ako zaznieva „meno Pánovo“ uprostred modlitby poklony. Všetko bytie a všetok čas – „od východu slnka až po jeho západ“, ako hovorí žalmista (v. 3) je zapojený do jediného vďakyvzdania. Je to ako keby zo zeme k nebu stúpal neustály dych, aby velebil Pána, Stvoriteľa vesmíru a Kráľa dejín.

Práve týmto pohybom smerom hore nás žalm vedie k Božiemu tajomstvu. Druhá časť totiž (por. vv 4-6) oslavuje Pánovu nadprirodzenosť, ktorá je tu opísaná vertikálnymi obrazmi, a tie presahujú ľudské chápanie.

Text hovorí: Pán je nad všetkými národmi, tróni na výsosti“ a nikto sa mu nemôže vyrovnať, a aby mohol vidieť na nebesia, musí „pohliadnuť dole“, lebo „jeho sláva je vyššia ako nebo“ (v. 4.)

Boží pohľad sa upiera na celú skutočnosť, na pozemské i na nebeské bytosti. Akokoľvek, Božie oči nie sú povýšenecké alebo chladné, ako oči nejakého pozemského vládcu.

Žalmista hovorí, že „Pán sa skláňa, aby hľadel na nás“ (v. 6). A tak prichádzame k poslednej časti žalmu (por. vv. 7-9), ktorá prenáša pozornosť od nebeských výsostí k nášmu pozemskému horizontu.

Pán sa starostlivo skláňa k našej maličkosti a nedostatočnosti, ktorá by nás možno mohla viesť k tomu, že by sme sa bázlivo od neho odťahovali. Pán upiera svoj láskyplný pohľad a svoje účinné zasadenie sa za posledných a úbohých nášho sveta: „Slabého dvíha z prachu, a zo smetiska povyšuje chudáka“ (v.7).

Boh sa teda skláňa nad trpiacich a všetkých núdznych, aby ich potešil. Chudobnému preukazuje najväčšiu česť, totiž aby „sedel vedľa kniežat“, áno, „vedľa kniežat svojho ľudu“ (v. 8.).

Osamotenej a neplodnej žene, ktorou antická spoločnosť pohŕdala, ako keby bola vyschnutá a neužitočná ratolesť, Boh dáva česť a veľkú radosť, že bude mať veľa detí (v. 9). Žalmista teda chváli Boha, ktorý je vo svojej veľkosti veľmi odlišný od nás, ale zároveň je veľmi blízko svojim stvoreniam, ktoré trpia.

V týchto záverečných veršoch môžeme ľahko vytušiť predobraz slov Panny Márie v Magnifikat, v hymne o rozhodnutí Boha, ktorý „zhliadol na svoju poníženú služobnicu“.

Panna Mária oveľa ráznejšie ako náš žalm vyhlasuje, že Boh „mocnárov zosadil z trónov a povýšil ponížených“ (por. Lk 1, 48.52; por. Ž 112, 6-8).

Jeden veľmi starobylý „večerný hymnus“, ktorý sa zachoval v tzv. Apoštolských konštitúciách (VII, 48) používa a rozvíja radostný úvod nášho žalmu. Pripomeňme si ho aj tu na konci našej úvahy, aby sme vyzdvihli „kresťanský pohľad, ako ho mala prvotná Cirkev, keď sa modlila žalmy:

„Chváľte, deti, Pána, chváľte meno Pánovo. Chválime ťa, spievame ti, velebíme ťa, lebo nesmierna je tvoja sláva. Ty, Pán a kráľ, Otec Ježiša Krista, Nepoškvrneného Baránka, ktorý sníma hriechy sveta, tebe patrí chvála, i hymnus slávy. Tebe, Bohu Otcovi skrze Syna v Duchu Svätom, na veky vekov. Amen.“ (S. PRICOCO – M. SIMONETTI, La preghiera dei cristiani, Miláno 2000, str. 97)