"Slúžte všetkým!" vyzval pápež poľských kňazov

Po privítacej ceremónii sa Benedikt XVI. presunul z letiska do varšavskej Katedrály sv. Jána Krstiteľa na stretnutie s klérom. Prvá zmienka o tomto varšavskom farskom kostole pochádza z roku 1339. V roku 1798 sa stal katedrálou. Tá bola počas druhej svetovej vojny zničená, neskôr opäť postavená. V roku 1961 bola vyhlásená za baziliku. V kryptách baziliky sú pochovaní varšavskí arcibiskupi, kniežatá z rodu Mazovieckych, posledný poľský kráľ Stanislav Poniatowski, spisovateľ Henryk Sienkiewicz a ďalší významní Poliaci. Hovorí Marián Gavenda, hovorca KBS:

Po úvodnom príhovore kardinála Jozefa Glempa, prímasa Poľska, a čítaní sa Benedikt XVI. prihovoril prítomným v krásnej poľštine:

„Predovšetkým vzdávam vďaky svojmu Bohu skrze Ježiša Krista za vás všetkých,... Lebo túžim vidieť vás a dať vám nejaký duchovný dar na vašu posilu, to jest, aby sme sa navzájom potešili spoločnou vierou, vašou i mojou“ (Rim 1,8 – 12). Týmito slovami apoštola Pavla sa obraciam na Vás, drahí kňazi, pretože v nich vidím dokonale odzrkadlené moje dnešné pocity a myšlienky, túžby a modlitby. Osobitne pozdravujem varšavského arcibiskupa a poľského prímasa, kardinála Jozefa Glempa, ktorému zároveň zo srdca blahoželám k jeho 50. výročiu kňazskej vysviacky, ktorá pripadá práve na dnes. Prišiel som do Poľska, do milovanej vlasti môjho veľkého predchodcu Jána Pavla II., aby som načerpal – ako to on sám zvyčajne robieval – z tejto atmosféry viery, v ktorej žijete a tiež preto, aby som vám „dal nejaký duchovný dar pre vašu posilu.“ Verím, že moje putovanie počas týchto dní „poteší spoločnú vieru, vašu i moju“.

Stretám sa s vami vo varšavskej katedrále, ktorej každý kameň pripomína bolestné dejiny vášho hlavného mesta a vašej krajiny. Koľkým skúškam ste boli vystavení v časoch ešte nie tak vzdialených! Spomeňme si na hrdinských svedkov viery, ktorí ponúkli svoj život Bohu a ľuďom, kanonizovaných svätých a tiež ďalších ľudí, ktorí vytrvali v počestnosti, v autentickosti a v dobrote bez toho, aby podľahli nedôvere. V tejto katedrále si osobitne spomínam na božieho služobníka kardinála Štefana Wyszynského, ktorého ste volali „Prímasom tisícročia“. On oddajúc sa Kristovi a jeho Matke, dokázal verne slúžiť Cirkvi aj navzdory ťažkým a dlhotrvajúcim skúškam. Spomíname si s uznaním a s vďačnosťou na tých, ktorí sa nenechali premôcť temnými silami. Od nich sa učíme odvahe byť koherentnými a vytrvalými v oddanosti Kristovmu evanjeliu.

Stretávam sa dnes s vami, kňazmi, ktorých Kristus povolal, aby ste slúžili v novom miléniu. Boli ste vybraní z ľudu, ustanovení pre veci, ktoré prináležia Bohu, aby ste obetovali dary a obety za hriechy. Verte v moc vášho kňazstva! V čnosti tejto sviatosti ste prijali všetko čím ste. Keď vyslovujete slová „ja“ alebo „moje“ („Ja ťa rozhrešujem.... Toto je moje telo...“), nerobíte to vo svojom mene, ale v Kristovom mene, „in persona Christi“, ktorý si chce dať poslúžiť vašimi perami a vašimi rukami, vašim duchom obety a vašim talentom. V okamihu vašej vysviacky, prostredníctvom liturgického znaku vkladania rúk, Kristus vás vzal pod svoju osobitnú ochranu. Ste ukrytí pod jeho rukami a v jeho srdci. Ponorte sa do jeho lásky a darujte Mu svoju lásku! Keď boli vaše ruky pomazané olejom, znakom Ducha Svätého, boli určené k službe Pánovi ako jeho ruky v dnešnom svete. Nemôžu viac slúžiť egoizmu, ale musia vysielať do sveta svedectvo jeho lásky.

Veľkosť Kristovho kňazstva môže vzbudzovať bázeň. Môžeme byť pokúšaní vyhlásiť s Petrom: „Pane, odíď odo mňa, lebo som človek hriešny“ (Lk 5,8), pretože je pre nás ťažké uveriť, že Kristus povolal práve nás. Nemohol vybrať niekoho iného, schopnejšieho, svätejšieho? Avšak Ježiš upriamil svoju lásku práve na každého z nás, a tomuto jeho pohľadu musíme dôverovať. Nenechajme sa uniesť zhonom, aby čas venovaný Kristovi v tichej modlitbe sa stal takmer strateným časom. Naopak, práve tu sa rodí najúžasnejšie ovocie pastoračnej služby. Netreba sa znechucovať preto, lebo modlitba vyžaduje od nás úsilie, alebo preto, že máme dojem, že Ježiš mlčí. On mlčí, avšak koná. Rád by som v tejto súvislosti spomenul skúsenosť, ktorú som prežil vlani v Kolíne. Bol som vtedy svedkom hlbokého, nezabudnuteľného ticha milióna mladých v okamihu adorácie Najsvätejšej sviatosti! Toto modlitbové ticho nás zjednotilo, obdarilo nás veľkým povzbudením. Vo svete, v ktorom je veľa hluku a zmätku, je potrebná tichá adorácia Ježiša skrytého v hostii. Buďte vytrvalí v modlitbe, adorácii a privádzajte k nej aj veriacich. V nej nájdu útechu a svetlo predovšetkým tí ľudia, ktorí sa nachádzajú v skúškach.

Veriaci očakávajú od kňazov iba jednu vec: aby boli odborníkmi v napomáhaní stretnutia človeka s Bohom. Od kňaza sa nevyžaduje, aby bol odborníkom v ekonómii, v stavebníctve alebo v politike. Očakáva sa od neho, že bude odborníkom v duchovnom živote. Pre tento cieľ je potrebné, aby mladý kňaz, na začiatku svojho pôsobenia, našiel oporu u skúseného učiteľa, ktorý mu pomôže, aby nezblúdil uprostred mnohých výziev súčasnej kultúry. V konfrontácii s pokušeniami relativizmu alebo permisivizmu, nie je v skutku nevyhnutné, aby kňaz poznal všetky aktuálne meniace sa prúdy myslenia. Veriaci od neho očakávajú, aby bol svedkom večnej múdrosti, ktorá je obsiahnutá v zjavenom slove. Úsilie o kvalitnú modlitbu a o dobrú teologickú formáciu prináša v živote ovocie. Žiť pod vplyvom totalitarizmu mohlo spôsobiť zrod podvedomej tendencie k ukrytiu sa pod vonkajšou maskou s následným upadnutím do istej formy pokrytectva. Je jasné, že to nepomáha k rozvoju opravdivých bratských vzťahov a môže to viesť k prehnanému sústredeniu sa na seba samých. V skutočnosti rozvoj citovej zrelosti sa dosahuje vtedy, keď srdce priľne k Bohu. Kristus potrebuje kňazov, ktorí sú zrelí, mužní, schopní opravdivého duchovného otcovstva. Aby sa k tomu dospelo, je potrebná poctivosť so sebou samými, otvorenosť voči duchovnému otcovi a dôvera v Božie milosrdenstvo.

Pápež Ján Pavol II. pri príležitosti veľkého jubilea viac krát vyzval kresťanov k pokániu za nevernosti minulosti. Veríme, že Cirkev je svätá, avšak ľudia sú v nej hriešni. Je potrebné odmietnuť túžbu identifikovať sa iba s tými, ktorí sú bez hriechu. Akoby mohla Cirkev vylúčiť zo svojich radov hriešnikov? Veď Ježiš sa vtelil, zomrel a vstal zmŕtvych pre ich záchranu. Je preto potrebné sa učiť úprimne žiť kresťanské pokánie. Praktizujeme ho vtedy, keď vyznávame svoje osobné hriechy v spoločenstve s inými, pred inými a pred Bohom. Je preto potrebné zrieknuť sa arogantného pohľadu sudcov voči predošlým generáciám, ktoré žili v iných časoch a v iných okolnostiach. Je potrebná pokorná úprimnosť, aby sme nepopierali hriechy minulosti, avšak zároveň nemožno pristupovať s ľahkovážnosťou k obvineniam bez skutočných dôkazov, alebo nebrať do úvahy vtedajšie odlišné okolnosti. Okrem toho, la confessione peccati, - vyznanie hriechov, ak použijeme vyjadrenie svätého Augustína, musí byť vždy sprevádzané s confessio laudis – čiže vyznaním chvály. Ak žiadame odpustenie zla spôsobeného v minulosti, zároveň musíme spomenúť aj dobro uskutočnené s pomocou božej milosti, ktoré hoci je chránené v hlinených nádobách, často prinieslo výborné ovocie.

Dnešná Cirkev v Poľsku sa ocitá pred veľkou pastoračnou výzvou: starostlivosť o veriacich, ktorí opustili krajinu. Rana spôsobená nezamestnanosťou núti mnohých ľudí k odchodu do cudziny. Je to skutočnosť, ktorá je veľmi rozsiahla. Keď sa rodiny týmto spôsobom rozdeľujú, keď sa narúšajú sociálne väzby, Cirkev nemôže zostať ľahostajnou. Je dôležité, aby ľudia, ktorí odchádzajú boli sprevádzaní kňazmi, ktorí spojac sa s miestnymi Cirkvami môžu zabezpečiť pastoračnú starostlivosť medzi emigrantmi. Cirkev v Poľsku poskytla už mnohých kňazov a rehoľníkov, ktorí uskutočňujú svoju službu nielen v prospech Poliakov, ktorí sa nachádzajú mimo hraníc svojej krajiny, ale aj, a často vo veľmi ťažkých podmienkach na misijných územiach Afriky, Ázii, Latinskej Ameriky a v ďalších oblastiach. Nezabudnite drahí kňazi na týchto misionárov. Dar mnohopočetných povolaní, ktorými Boh požehnal vašu Cirkev, musí byť prijatý v skutočne katolíckej perspektíve. Poľskí kňazi, nemajte strach zanechať váš poznaný a bezpečný svet kvôli službe tam, kde chýbajú kňazi a kde vaša veľkorysosť môže priniesť hojné ovocie.

Zostaňte pevní vo viere! Aj vám zverujem motto tejto mojej púte. Buďte opravdiví vo vašom živote a vo vašej službe. Upierajte zrak na Krista, žite v skromnosti, v solidárnosti s veriacimi ku ktorým ste poslaní. Slúžte všetkým. Buďte prístupní vo vašich farnostiach a v spovedniciach, sprevádzajte nové hnutia a združenia, podporujte rodiny, nezanedbávajte putá s mladými, nezabúdajte na chudobných a na opustených. Ak budete žiť vo viere, Duch Svätý vám napovie, čo máte povedať a ako máte slúžiť. Môžete sa vždy spoľahnúť na pomoc Tej, ktorá predchádza Cirkev vo viere. Povzbudzujem Vás, aby ste ju vždy vzývali so slovami vám dobre známymi: „Sme Ti blízko, myslíme na Teba, bdieme“. Všetkým moje požehnanie!

- ls, lm -