Benedikt XVI.: Pri pohľade na žiarivé príklady svätých nás spaľuje veľká túžba
Vatikán (1. novembra, RV) – Na dnešnú Slávnosť všetkých svätých sa pápež Benedikt
XVI. veriacim neprihovoril na generálnej audiencii, ale na svätej omši v Bazilike
sv. Petra. V homílii obrátil pozornosť na „radosť v Pánovi“, ku ktorej nás tento sviatok
pozýva. Svätí totiž nie sú, ako zdôraznil, nejaká nepatrná kasta vyvolených, ale bezpočetný
zástup pokrstených ľudí všetkých čias a národností, ktorí sa usilovali s láskou a vierou
plniť Božiu vôľu.
„Dnes Cirkev slávi svoju hodnosť ‚matky svätých, obrazu
mesta na návrší‛ (A. Manzoni) a ukazuje sa v kráse nepoškvrnenej nevesty Krista, prameňa
a vzoru každej svätosti. Zaiste, nechýbajú v nej ani synovia vzpurní
alebo priamo odbojní, ale práve vo svätých spoznáva svoje charakteristické rysy a v nich
zakusuje svoju najhlbšiu radosť.“
Komu však osoží naša
chvála svätých, komu naše vzdávanie slávy, komu táto naša slávnosť? Touto otázkou
začal svoju slávnu homíliu na Slávnosť všetkých svätých sv. Bernard a Benedikt XVI.
pripomenul, že ostáva aktuálnou i dnes – podobne ako niekdajšia svätcova odpoveď:
„‚Naši
svätí – ako hovorí – nepotrebujú naše pocty a nemajú nič z nášho uctievania.
Za seba však musím vyznať, že keď myslím na svätých, cítim sa spaľovaný veľkými túžbami‛
(Disc. 2; Opera Omnia Cisterc. 5, 364 ss.). Tu máme teda význam dnešnej
slávnosti: pri pohľade na žiarivé príklady svätých oživiť v sebe veľkú
túžbu po svätosti. Všetci sme povolaní k svätosti.“ Ale v čom tá
svätosť spočíva? Ako pripomenul Benedikt XVI., netreba na ňu ani výnimočné činy, ani
nezvyčajné schopnosti. „Potrebné je jednoducho ‚slúžiť‛ Ježišovi, počúvať ho, nasledovať
a nestrácať odvahu v ťažkositach,“ povedal Svätý Otec. Pretože „kto sa na neho
spolieha a úprimne ho miluje ako zrnko pšenice vložené do zeme, prijíma svoju vlastnú
smrť. Lebo vie, že kto miluje svoj život, stratí ho, a kto nenávidí vlastný
život na tomto svete, ‚zachráni si ho pre večný život‛ (Jn 12, 24-25).“ Benedikt
XVI. pripomenul, že podľa skúsenosti Cirkvi je každá forma svätosti cestou kríža.
História však zároveň ukazuje, že neexistuje taká prekážka a ťažkosť, ktorá by mohla
zadržať kresťana kráčajúceho v Kristových šľapajách.
„Svätosť si vyžaduje
neprestajné úsilie, je však možná pre všetkých, lebo viac ako dielom človeka je darom
Boha, trojnásobne svätého (porov. Iz 6, 3). (...) Všetko v našom živote je
darom jeho lásky: ako ostať ľahostajnými pred takým veľkým tajomstvom? Ako neodpovedať
na lásku Nebeského otca životom vďačných detí? On sa o nás stará bez ohľadu na naše
hriechy a našu nevďačnosť; nenecháva nás samotných v područí nepriateľských a neznámych
síl, ale s láskou nás vedie a podopiera vo svojej milosrdnej prozreteľnosti. V Kristovi
nám daroval samého seba, ukázal nám a prejavil svoju večnú a dokonalú svätosť a volá
nás do hlbokého osobného vzťahu. Čím viac napodobňujeme Ježiša a zjednocujeme sa s ním,
tým väčšmi vstupujeme do tajomstva Božej svätosti. Objavujeme, že sme ním nekonečne
milovaní, a to nás pobáda, aby sme aj my milovali bratov.“
Je
normálne, že pritom cítime úbohosť vlastných schopností. Podľa Benedikta XVI. sa nemáme
znepokojovať, ale čerpať istotu zo slov sv. Pavla, že Boh si nás v Ježišovi „ešte
pred stvorením sveta vyvolil, aby sme boli pred jeho tvárou svätí a nepoškvrnení v láske;
aby sme sa stali jeho adoptovanými synmi“ (Ef 1, 4-5). Chcel nás na svete,
aby sme boli svätí. Vedomie tohto vyvolenia má v nás vzbudzovať pokoru a živú vďačnosť.
Tak budeme v sebe pestovať čnosti, ktoré Ježiš opísal v blahoslavenstvách.
„V
skutočnosti je Blahoslaveným par excellence iba on, Ježiš. On je pravý chudobný
v duchu, plačúci, tichý, hladný a smädný po spravodlivosti, milosrdný, čistého srdca,
šíriteľ pokoja; on je prenasledovaný pre spravodlivosť. V Blahoslavenstvách nám Ježiš
ukazuje, ako ho nasledovať a napodobňovať. (...) S ním sa nemožné stáva možným, a dokonca
aj ťava prejde cez ucho ihly (porov. Mk 10, 25); s jeho pomocou, iba
s jeho pomocou nám je dané stať sa dokonalými, ako je dokonalý Nebeský otec“
(porov. Mt 5, 48).