Týždeň so Svätým Otcom

Vatikán (26. septembra, RV) - Uplynulú nedeľu Svätý Otec slávil svätú omšu v Albáne, v blízkosti svojho letného sídla v Castel Gandolfe, počas ktorej posvätil nový oltár. Vyjadril nádej, aby bol „neustálym pozvaním milovať, aby k nemu ľudia prichádzali so srdcami otvorenými voči Kristovej láske a jej šíreniu, aby prijímali odpustenie, aj ho dávali“. Podľa Svätého Otca je oltár v istom zmysle „miestom stretnutia medzi nebom a zemou, stredobodom jednej Cirkvi, ktorá je zároveň nebeská, aj putujúca na zemi, kde uprostred prenasledovaní sveta a Božej útechy, Pánovi učeníci ohlasujú jeho umučenie a smrť, až kým sa nevráti v sláve.“

Napoludnie sa potom už zo svojho letného sídla v Castel Gandolfe pomodlil spolu s veriacimi mariánsku modlitbu Anjel Pána. Pred ňou sa k veriacim prihovoril, pričom vyšiel z nedeľných liturgických textov, keď povedal: „ Ježiš hovorí o podobenstve, v ktorom správca vinice povoláva robotníkov pracovať do svojej vinice v rozličné hodiny dňa. Večer vyplatí všetkých rovnakým dielom, jedným denárom, čo vyvolá protest u tých, čo pracovali vo vinici celý deň. Je jasné, že denár v tomto podobenstve predstavuje večný život, Boží dar, ktorý je pre všetkých. Ba čo viac, je pre tých, ktorí sú považovaní za „posledných“, ak ho prijmú stávajú sa „prvými“, pričom je možné, že prví sa môžu stať poslednými. Prvé posolstvo tohto podobenstva spočíva v skutočnosti, že správca vinice netoleruje, ak to tak možno povedať, nezamestnanosť: chce, aby všetci boli angažovaní v jeho vinici. V skutku, už sama skutočnosť byť povolaní, je už prvou odmenou: môcť pracovať vo vinici Pánovej, dať sa do služby, spolupracovať na jeho diele, predstavuje samo v sebe už prvú odmenu, ktorá nahrádza všetku námahu. Avšak toto môže pochopiť len ten, kto miluje Pána a jeho kráľovstvo. Kto však pracuje iba pre odmenu, nie je schopný si uvedomiť hodnotu tohto neoceniteľného pokladu.

O tomto podobenstve píše sv. Matúš, apoštol a evanjelista, na ktorého si práve dnes spomíname v liturgickom kalendári. Rád by som zdôraznil, že Matúš v prvej osobe prežil túto skúsenosť (por. Mt 9,9). Prv než ho Pán povolal, vykonával zamestnanie, vďaka ktorému bol považovaný za verejného hriešnika a teda aj vylúčený z „Pánovej vinice“. Avšak všetko sa mení, keď sa Ježiš na neho zahľadí a osloví ho slovami: „Nasleduj ma“. Matúš sa postavil a nasledoval ho. Z verejného hriešnika sa hneď stal Kristov učeník. Z „posledného“ sa stal „prvý“, vďaka Božej logike, ktorá je iná od tej, ktorou premýšľa svet. „Moje myšlienky nie sú vašimi myšlienkami – hovorí Pán prostredníctvom slov proroka Izaiáša – moje cesty nie sú vašimi cestami“ (Iz 55, 8). Aj svätý Pavol, ktorého slávime počas jubilejného roka, prežíval radosť z toho, že bol povolaný Pánom, aby slúžil v jeho vinici. A aké veľké dielo vykonal! Avšak ako on sám vyznáva, bola to Božia milosť, ktorá pracovala v ňom, pričom práve táto milosť uskutočnila v ňom premenu, že z prenasledovateľa Cirkvi sa stal apoštolom národov. Ako on sám hovorí: „Pre mňa žiť je Kristus a zomrieť zisk“. Hneď však dodáva: „Ale ak žiť v tele znamená pre mňa plodnú prácu, neviem, čo si vyvoliť“ (Filip 1, 21 – 22). Pavol pochopil, že pracovať pre Pána je už na tejto zemi veľkou odmenou.

Vo svojom príhovore po nedeľnej modlitbe Anjel Pána sa Svätý Otec dotkol dvoch tém. Prvou bolo vyjadrenie solidarity s ľuďmi, žijúcimi v Karibiku, postihnutom v uplynulých týždňoch hurikánmi, najmä v Haiti, Kube, Dominikánskej republike a na pobreží USA. Uistil ich o svojich modlitbách a vyjadril nádej, že do postihnutých oblastí čoskoro príde potrebná pomoc. V druhej časti príhovoru sa Benedikt XVI. dotkol stretnutia na najvyššej úrovni v kontexte 63. generálneho zhromaždenia OSN, ktoré sa uskutočnilo vo štvrtok 25. septembra a ktoré hodnotilo napĺňanie cieľov, stanovených 8. septembra 2000 „Miléniovou deklaráciou“: „Pri príležitosti tohto dôležitého zhromaždenia, na ktorom sa zídu lídri všetkých krajín sveta, by som rád obnovil pozvanie prijať a aplikovať s odvahou nevyhnutné opatrenia na zníženie extrémnej chudoby, hladu a nedostatku vzdelania, ako aj pliagy pandémií, ktoré ubližujú tým najzraniteľnejším.“ Svätý Otec podotkol, že „takýto prístup, hoci si v tejto dobe celosvetových ekonomických ťažkostí vyžaduje obete, nebude bez dôležitých ziskov pre rozvoj národov, ktoré potrebujú pomoc a pre pokoj a blahobyt celej planéty.“

V pondelok Svätý Otec prijal na osobitnej audiencii účastníkov stretnutia pre nových biskupov, poriadaného Kongregáciou pre biskupov a Kongregáciou pre východné cirkvi. Vo svojom príhovore uviedol, že prvoradou duchovnou a apoštolskou úlohou biskupa musí byť postupovanie na ceste evanjeliovej dokonalosti. Spolu s apoštolom Pavlom musí byť presvedčený, že „naša schopnosť je z Boha. On nás urobil súcich za služobníkov Novej zmluvy“ (2 Kor 3,5-6). Medzi prostriedkami, ktoré biskupovi pomáhajú v duchovnom živote, sa vyníma predovšetkým Božie Slovo, ktoré musí byť stredobodom v jeho živote a poslaní. Benedikt XVI. poukázal v tejto súvislosti na citát z apoštolskej exhortácie Pastores Gregis, keď pripomenul, že „predtým, než sa stane šíriteľom Slova, biskup spolu so svojimi kňazmi a ako každý veriaci... musí byť poslucháčom Slova“. Svätý Otec zdôraznil potrebu rozjímať o Božom Slove a modliť sa zvlášť v súčasnej spoločnosti, ktorá je charakteristická sekularizmom, aby biskupi mohli byť „jeho účinnými ohlasovateľmi, autentickými učiteľmi pri jeho objasňovaní a obrane, múdrymi a osvietenými majstrami pri jeho odovzdávaní“.

Pápež Benedikt XVI. sa v stredu prihovoril tisícom pútnikov na Námestí sv. Petra vo Vatikáne počas generálnej audiencie. V katechéze pokračoval v rozprávaní o živote sv. Pavla, tento krát z hľadiska jeho vzťahu k dvanástim apoštolom. Ako povedal Svätý Otec – Pavlova misia pohanom bola potvrdená a zaručená tými, ktorí boli nasledovníkmi Ježiša v Jeho pozemskom živote: “Pavol odovzdal to, čo získal: Ježišove slová pri poslednej večeri, jeho smrť a zmŕtvychvstanie a jeho zjavenie Petrovi a dvanástim. Pavol zdôrazňuje, že Ježiš zomrel za “naše hriechy”, ponúkol samého seba Otcovi, aby nás zachránil pred hriechom a smrťou a žije vo svojej Cirkvi a v Eucharistii, kde sa s ním môžeme naďalej stretávať. Tak ako je Pavlovo učenie zakorenené v tom, čo zažil na ceste do Damasku a v jeho poznaní Krista cez Cirkev, tak aj naša viera stojí nie na mýtoch či legendách, ale na slovách a skutkoch Ježiša z Nazaretu a na našom stretnutí sa so vzkrieseným Pánom, prítomným v živote svojej Cirkvi.” – ls –