Očami viery, vedy a kultúry: Citový a náboženský vývin počas prvého roka života

Minulý utorok sme v rámci našej rubriky Očami viery, vedy a kultúry začali sériu vysielaní z priesečníka psychológie a spirituality s názvom: Citový a náboženský vývin v prvých piatich rokoch života. Dnes by sme sa zamysleli nad tým, ako to, čo sa udeje v našom citovom vývine počas prvého roka života, môže ovplyvniť, či už pozitívne alebo negatívne náš vzťah k Bohu.

Zdravá láska k vlastnému životu

Zastavme sa najskôr pri prvých troch mesiacoch života dieťaťa. Počas normálneho citového vývinu, dieťa v tomto štádiu prežíva absolútnu harmóniu. Jej výrazom je istý druh splynutia, zjednotenia, tzv. „oceánske pohrúženie“ a symbiotický vzťah s matkou, ktorý prežíva prostredníctvom kojenia, a mnohorakých iných foriem prejavu lásky a intenzívnej starostlivosti, ktorú dieťa vníma a identifikuje sa s ňou. Táto identifikácia predstavuje v ňom základný postoj k životu ako takému, a zároveň sa v podvedomí dieťaťa rodí „základný inštinkt sebazáchovy.“ Ba možno povedať, že sa prostredníctvom týchto emočných procesov v dieťati rodí základný postoj lásky voči sebe samému a voči vlastnému životu. Dôležitosť tohto aspektu si môžeme uvedomiť ešte hlbšie, ak sa pozrieme na život z perspektívy aktu stvorenia, teda ak si uvedomíme, že život je Božím darom, a každý človek je povolaný ho chrániť, rozvíjať a milovať, podobne ako o tom vraví Ježiš: „Miluj svojho blížneho ako seba samého“ (Mt 22,39). Možno aj my máme niekedy tendenciu vidieť len prvú časť tohto príkazu, keď sa pýtame, či dostatočne milujeme svojho blížneho, a možno pritom zabúdame, že ten istý príkaz sa vzťahuje aj na náš vlastný život. Teda na dôležitosť lásky voči vlastnému životu. Milovať vlastný život, chrániť ho a rozvíjať je zároveň aj základnou podmienkou k tomu, aby sme mohli milovať aj životy iných, teda milovať blížnych. Je totiž evidentné, že tí ľudia, ktorí „nežijú naplno“ svoj vlastný život, teda ktorí nie sú schopní byť otvorení voči jeho kráse a všetkému, čo život v sebe prináša ako dobré, krásne a pozitívne, tak nedokážu vidieť dobro a krásu ani v živote iných. Stačí si napríklad všimnúť životy tých, ktorí neprežívajú autentickú úctu a lásku voči vlastnému životu ale ničia ho alkoholom, drogami, hazardnými hrami a pod. Ako veľmi je v nich zároveň oslabená sociálna dimenzia, teda prakticky neschopnosť milovať iných autentickou láskou. Nehovoriac už o extrémnych prejavoch, akými sú napríklad sebevražda alebo tiež kriminálne činy tých, ktorí ohrozujú životy iných. Vo všetkých týchto prípadoch nedostatok lásky voči iným, resp. akási uzavretosť a neschopnosť empatie, vcítenia sa do iných, je prejavom nedostatočnej lásky voči vlastnému životu. Podobne je to aj v prípade prehnanej starostlivosti o vlastný život, ktorá je v dnešnej hedonistickej spoločnosti prítomná v podobe prežívaného „kultu tela“. V pozadí sa vždy skrýva nedostatočne rozvinutý pocit lásky voči vlastnému životu, nedostatočne rozvinutý pocit dôvery v dobro a krásu seba samého. Prehnaná starostlivosť o telo, sa tak stáva akýmsi dokazovaním tejto pravdy sebe samému.

Všetky tieto ťažkosti však môžu prameniť práve v poruchách prežitých počas prvých mesiacov života. Preto je prvá etapa života veľmi dôležitá. Formujú sa v nej základy citového života, resp. citového postoja voči životu v neskoršom veku a zároveň citové, teda podvedomé základy, ktoré budú v neskoršom veku či už pozitívne alebo negatívne ovplyvňovať aj vlastný postoj voči životu iných, voči svetu ako takému a zároveň aj voči Tomu, kto je pôvodcom Života samého.

Azda ani netreba dodávať, aká dôležitá a nenahraditeľná je úloha matky v tomto štádiu vývinu dieťaťa a ako veľmi je potrebné, aby práve ona poskytla dieťaťu svoju celostnú láskavú starostlivosť a pozornosť voči jeho potrebám, aby sa tak v ňom mohla vytvoriť akási „základná plazma“ vnútornej hlbokej dôvery voči životu, ktorá ho bude sprevádzať a ovplyvňovať po celý ďalší život.

Základná dôvera

Najdôležitejším aspektom vývinu dieťaťa počas prvého roka, je však dimenzia základnej dôvery alebo nedôvery, ktorá sa rodí vo vzťahu dieťaťa k matke.

Dôležitosť základnej dôvery môžeme lepšie pochopiť, ak si uvedomíme jej protipól, totiž nedôveru, ktorá je prežívaná či už v dospievajúcom veku alebo neskôr v dospelosti prostredníctvom rozličných foriem strachu a pochybností, ktoré sú často vyjadrené veľmi výrečným spôsobom napríklad otázkami typu: Je niekto, kto ma má rád? Existuje niekto, komu na mne záleží? Kto ma nesklame? Komu môžem dôverovať?

Plná disponovanosť matky počas prvého roka umožňuje dieťaťu prežívať vnútornú spokojnosť a základnú dôveru, ktorú zažíva na základe opakovanej skúsenosti uspokojenia všetkých psychofyzických potrieb. Na rovine tohto symbiotického vzťahu sa vytvárajú v citovom vývine dieťaťa „korene nádeje v podobe pretrvajúcej dôvery, že jeho vlastné potreby budú uspokojené, napriek nespokojnosti a hnevu, ktorý provokujú pochmúrne pudy, ktoré poznačujú počiatky ľudskej existencie“. Takto sa v ňom vytvára hlboká vnútorná istota, že je tu stále niekto „len kvôli mne“, a aj keď na istú chvíľu nie je prítomný, tak sa môžem spoľahnúť, že o chvíľu bude opäť prítomný a poskytne mi ochranu, bezpečie a uspokojenie všetkých potrieb, ktoré spôsobujú vnútorný stav nespokojnosti či úzkosti. Preto je základná dôvera, ktorá sa buduje v prvom roku života, taká dôležitá aj v dospelom veku, pretože nás neustále podvedome sprevádza a ovplyvňuje náš život.

Aspekt „základnej dôvery“, ktorý sa vytvára vo vzťahu medzi matkou a dieťaťom počas prvého roka života, je podľa Eriksona zároveň aj základom každej náboženskej skúsenosti ako schopnosti „detskej odovzdanosti sa Prozreteľnosti“. Postava matky v skutku predstavuje zdroj istoty, dôvery a radosti, ktorá umožňuje dieťaťu opakovane zažívať príjemnú, ba takpovediac základnú a životodárnu skúsenosť úplného odovzdania sa do rúk iného, pričom táto skúsenosť v emočnej pamäti vytvára základný podvedomý postoj dôvery voči vonkajšiemu svetu a teda aj voči Bohu. Keďže matka predstavuje pre dieťa niekoho, od koho totálne závisí a kto mu poskytuje úplnú ochranu jeho života, možno povedať, že v tomto zmysle je matka pre dieťa „všemohúcou“. Znamená to, že v dieťati sa prostredníctvom zážitkov materinskej starostlivosti buduje zároveň aj emotívna základňa jeho budúceho, citového postoja voči Bohu.

Nežná a láskavá starostlivosť matky sa stáva v tomto vývinovom štádiu na symbolickej rovine aj zdrojom erosu ako základnej životnej sily a krásy. Prostredníctvom prežívanej vnútornej harmónie, ktoré dieťa prežíva blaženým uspokojením všetkých jeho orálnych a psychofyzických potrieb, je zároveň prameňom, ktorý odkazuje na mystický eros, na mystickú túžbu po zjednotení sa s Bohom, čo je základnou motiváciou každej spirituálnej skúsenosti.

Toľko vzhľadom na tému: Citový a náboženský vývin počas prvého roka života dieťaťa. Na budúci utorok sa zamyslíme nad tým, ako citový vývin dieťaťa v čase od 1. do 3. roka života môže ovplyvniť vzťah k Bohu v dospelosti. – ls –