Druhá adventná kázeň P. Raniera Cantalamessu, OFMCap

V uplynulý piatok zaznela vo vatikánskej kaplnke Redemptoris Mater druhá adventná kázeň pápežského kazateľa Raniera Cantalamessu, na ktorej sa zúčastnili okrem Svätého Otca i členovia rímskej kúrie. Ponúkame vám zhrnutie jej najdôležitejších myšlienok:

Vo svojej kázni sa P. Raniero Cantalamessa OFMCap. pokúsil podať kresťanskú odpoveď na sekularizmus pomocou citácie z Prvého listu svätého apoštola Jána: „Zvestujeme vám večný život“ (1 Ján 1,2).

Najprv vysvetlil rozdiel medzi sekularizmom a sekularizáciou a prirovnal ho k rozdielu medzi racionalizmom a racionalitou. Pojem sekularizácie, povedal okrem iného, totiž môže označovať autonómiu pozemských skutočností a oddelenia Božieho kráľovstva od cisárovej ríše, a potom nie len že nie je proti evanjeliu, ale práve v evanjeliu nachádza svoje hlboké korene. Môže však tiež označovať súhrn postojov odporujúcich náboženstvu a viere, a potom sa jedná práve o negatívnu podobu sekularizácie, totiž sekularizmus.

P. Cantalamessa potom poukázal na slovné korene tohto pojmu, ktorý odkazuje k latinskému saeculum, ktorý v bežnom jazyku označoval prítomnosť, terajšiu dobu. Sekularizmus, ktorý sa prejavuje najrôznejšími spôsobmi v teológii, vede, etike, biblickej hermeneutike, kultúre vôbec i v každodennom živote, je z hľadiska svojho prvotného významu synonymum dobovosti, dočasnosti - teda redukcie reality na obyčajnú pozemskú dimenziu prítomnosti. Kazateľ k tomu dodal, že úpadok horizontu večnosti má na kresťanskú vieru zdrvujúci účinok, čo vyjadruje sv. Pavol slovami: „Ak len v tomto živote máme nádej v Kristovi, sme najúbohejší zo všetkých ľudí.“. (1 Kor 15,19).

Ako došlo k tomuto výstupu a pádu typicky kresťanského aspektu, ktorým je viera v život večný? – pýta sa pápežsky kazateľ:

„V židovskom náboženstve Starého zákona sa táto viera ujala až pomerne neskoro. Až po exile, pri neúspechu dobových želaní, sa presadzuje myšlienka vzkriesenia tela a nadpozemskej odmeny spravodlivých a aj to nie u všetkých (saduceji túto vieru nezdieľali).

Táto viera bola napadnutá efektnou tézou tých (Feuerbach, Marx a Freud), ktorí vysvetľujú zrod viery v Boha túžbou po večnej odmene, teda ako projekcie pozemských túžob do iného sveta. Izrael však najprv uveril v Boha až potom, omnoho neskôr vo večnú odmenu. Nebola to teda túžba po večnej odmene, ktorá vyprodukovala vieru v Boha, ale viera v Boha vyvolala vieru v budúcu odmenu.“

Úplné zjavenie večného života nastáva v biblickom svete Kristovým príchodom, pokračoval Raniero Cantalamessa. Ježiš nestavia istotu večného života na prirodzenosti človeka, teda na nesmrteľnosti duše, ale na „moci Boha, ktorý je Bohom živých a nie mŕtvych“ (Lk 20, 27-38). Po Veľkej noci k tomuto teologickému základu, apoštoli pridávajú ten kristologický, totiž Kristovo zmŕtvychvstanie, na ktorom sv. Pavol zakladá vieru vo vzkriesenie tela a život večný.

„Čo sa však stalo s kresťanskou myšlienkou večného života pre dušu i telo, po tom čo zvíťazila nad pohanskou ideou „temnoty, ktorá panuje po smrti“? Na rozdiel od doby, kedy sa ateizmus prejavuje predovšetkým popieraním existencie Stvoriteľa, preferoval v 19. storočí popieranie budúceho života. Prijatím Hegelovho tvrdenia, podľa ktorého „kresťania vynakladajú na nebo energiu, ktorá je určená zemi“, začal Feuerbach a osobitne Marx bojovať proti viere v posmrtný život pod zámienkou, že odvádza od pozemského nasadenia. Myšlienka osobného prežitia v Bohu je nahradená ideou prežitia v rámci druhu a v budúcej spoločnosti.“

Slovo večnosť týmto podozrením postupne upadá do zabudnutia, pokračoval P. Cantalamessa. Zvyšok dokončili v istých spoločnostiach materializmus a konzumizmus, takže je dokonca považované za neslušné, ak sa hovorí medzi vzdelanými a modernými ľuďmi o večnosti. To všetko má zreteľný dopad na vieru veriacich, ktorá sa v tomto bode stáva bojazlivou a zdržanlivou. Dôsledok tohto zatmenia večnosti vyjadruje sv. Pavol práve vo vzťahu k tým, ktorí neveria vo vzkriesenie mŕtvych: „Jedzme a pime, lebo zajtra umrieme.“ (1 Kor 15, 32).

„Najúčinnejšia odpoveď na sekularizmus, a rovnako i na scientizmus, nie je tá, ktorá potiera tento protiviaci sa omyl. Ale tá ktorá dá pred ľuďmi opäť zažiariť istote večného života odkazom na vnútornú silu, ktorú obsahuje pravda, ak je sprevádzaná svedectvom života. «Proti myšlienke», napísal jeden antický mysliteľ, «možno vždycky postaviť inú myšlienku a proti názoru iný názor, ale čo postaviť proti životu? »

Jediná platná odpoveď na tento problém je teda tá, ktorá sa zakladá na viere vo vtelenie Boha, pokračoval P. Cantalamessa. V Kristovi vstúpila do času večnosť a zjavila sa v tele. Tvárou v tvár Jemu možno prijať rozhodnutie pre večnosť. Evanjelista Ján o tom hovorí: „Zjavil sa život a my sme videli, dosvedčujeme a zvestujeme vám večný život, ktorý bol u Otca a zjavil sa nám“. (1 Jn 1,2).

„Obnovená viera vo večný život nie je potrebná len kvôli evanjelizácii, tzn. k tomu, aby bola zvestovaná druhým; potrebujeme ju v prvom rade my sami, aby sme dali svojmu putovaniu ku svätosti nový rozlet. Otupovanie myšlienky na večnosť pôsobí tiež na veriacich a umenšuje v nich schopnosť odvážne čeliť utrpeniu a životným skúškam.“

Kázeň vyústila citáciou sv. Augustína z jeho komentára k Žalmu 122 – „S radosťou pôjdeme do domu Pánovho“:

„Poponáhľajme sa, veď ideme do domu Pánovho; utekajme, veď tento beh neunavuje, pretože smerujeme k cieľu, kde už neexistuje únava. Bežíme do domu Pánovho a naša duša sa raduje spolu s tými, ktorí opakujú tieto slova: «Bežte, ponáhľajte sa, poďte za nami! Ideme do Pánovho domu!»“ (Ennarationes in Psalmos 121,2). –pd-