Generálna audiencia Benedikta XVI.: Potrebujeme ticho, aby sme začuli Boží hlas!
Vatikán (10. augusta, RV) – Dnešná generálna audiencia pápeža Benedikta XVI.
sa konala v nádvorí Apoštolského paláca v Castel Gandolfe. Svätý Otec najskôr predniesol
svoju katechézu, potom nasledovali jeho pozdravy vo viacerých jazykoch, modlitba Otče
náš a apoštolské požehnanie. Svätý Otec v katechéze povedal:
Drahí bratia
a sestry! V každej dobe muži a ženy, ktorí zasvätili svoj život Bohu v modlitbe
– ako mnísi a mníšky – vytvárali komunity na miestach mimoriadne krásnych, na vidieku,
v horách, v údoliach hôr, pri jazerách, či moriach, alebo dokonca na malých ostrovoch.
Tieto miesta majú spoločné dva základné elementy kontemplatívneho života: krásu stvorenstva
– ktorá poukazuje na krásu Stvoriteľa, a potom ticho, zabezpečené vzdialenosťou od
miest a veľkých a frekventovaných ciest. Ticho je vlastnosťou prostredia, ktoré umožňuje
upokojenie, stíšenie, počúvanie Boha a meditáciu. Už samotné okúsenie ticha – takpovediac
„naplnenie sa“ tichom – nás predisponuje k modlitbe. Veľký prorok Eliáš na vrchu Horeb
– čiže na Sinaji – zakúsi veľký a silný víchor, potom zemetrasenie a nakoniec oheň,
no uvedomuje si, že v nich nenachádza Boží hlas. Ten nájde naopak v „tichom a lahodnom
šume vetra“ (porov. 1 Kr 19,11-13). Boh hovorí v tichu, no je potrebné naučiť
sa ho počúvať. Z tohto dôvodu sú kláštory oázami, v ktorých sa Boh prihovára k ľudstvu.
V nich sa zvyčajne nachádza kláštorný dvor, ktoré je symbolickým miestom, pretože
je uzavretým miestom, avšak otvoreným k nebesiam.
Na zajtra, drahí priatelia,
pripadá spomienka na svätú Kláru z Assisi. Práve preto pripomínam tieto „oázy“ ducha,
obzvlášť drahé františkánskej rodine, ako aj všetkým kresťanom: malý kláštor sv. Damiána,
situovaný hneď pod mestom Assisi, uprostred olivového hája, ktorý klesá až k mestečku
Santa Maria degli Angeli. Tam, v maličkom kostolíku, ktorý sv. František obnovil po
svojom obrátení, Klára a jej prvé spoločníčky vytvorili svoju komunitu, založenú na
modlitbe a drobných každodenných prácach. Nazývali sa „Chudobné sestry“ a ich „spôsob
života“ bol taký istý, ako „Menších bratov“, teda: „Zachovávať sväté evanjelium
nášho Pána Ježiša Krista“ (Regula sv. Kláry, I, 2), zachovávajúc jednotu vo vzájomnej
láske (Tamtiež, X, 7) a pridŕžajúc sa obzvlášť chudoby a pokory, ktoré prežíval Ježiš
a jeho presvätá Matka (Tamtiež, XII, 13).
Ticho a krása miesta, na ktorom žije
mníšska komunita – krása jednoduchá i strohá – sú odrazom duchovnej harmónie, ktorú
sa samotná komunita snaží realizovať. Svet je posiaty hviezdami – takýmito oázami
ducha. Niektoré z nich sú veľmi staré, najmä v Európe. Iné, naopak, vznikli nedávno.
A niektoré staré boli obnovené novými komunitami. Keď by sme na ne hľadeli duchovným
pohľadom, museli by sme povedať, že tieto miesta ducha sú nosnými bodmi celého sveta!
A nie je náhodou, že množstvo ľudí, najmä v období dovoleniek, navštevuje tieto miesta
a pozastaví sa tam na niekoľko dní: aj duša – vďaka Bohu – má svoje potreby!
Pamätajme
teda na sv. Kláru. Ale aj na množstvo iných svätcov, ktorí nás vyzývajú uvedomiť si
potrebu hľadieť na „nebeské veci“ (porov. Jn 3,12), ako napríklad sv. Edita
Steinová, Terézia Benedikta od Kríža, karmelitánka, spolupatrónka Európy, ktorej sviatok
sme slávili včera. A dnes, 10. augusta, nemôžeme zabudnúť na sv. Vavrinca, diakona
a mučeníka! Najmä obyvatelia Ríma ho odjakživa uctievajú ako jedného zo svojich patrónov.
A napokon, obráťme náš pohľad k Panne Márii, aby nás naučila milovať ticho a modlitbu.