Štátny sekretariát
Štátny sekretár: Kardinál Tarcisio Bertone, menovaný do svojho úradu pápežom Benediktom XVI. 15. septembra 2006
Profil Štátneho sekretariátu
Štátny sekretariát je dikastérium Rímskej kúrie, ktoré najbližšie spolupracuje s Najvyšším veľkňazom vo výkone jeho najvyššej úlohy (Pastor Bonus, čl. 39).
Historický pôvod Štátneho sekretariátu nachádzame v XV. storočí. Apoštolskou konštitúciou Non debet reprehensibile, z 31. decembra 1487, bol zriadený Apoštolský sekretariát zložený z 24 apoštolských sekretárov, z ktorých jeden, ktorý sa volal Secretarius domesticus, mal významnejšie postavenie. K tomuto Apoštolskému sekretariátu patrili Kancelária pápežských listov, Sekretariát pápežských listov vládcom a Sekretariát latinských listov.
Lev X. ustanovil ďalší úrad, Secretarius intimus, na pomoc kardinálovi, ktorý viedol oblasť štátnych záležitostí a pre korešpondenciu v ľudovom jazyku hlavne s apoštolskými nunciami (ktorí sa v tej dobe ustanovovali s kompetenciou diplomata v trvalej forme). Štátny sekretariát sa tak začal rozvíjať, osobitne v období po Tridentskom koncile.
Secretarius intimus, nazývaný aj Secretarius Papae alebo maior, bol počas dlhého obdobia skoro vždy prelát nezriedka povýšený na biskupa. Iba od začiatku pontifikátu Inocenta X. do tohto vysokého úradu bola povolaná osoba, ktorá bola už kardinálom a nepatrila k jeho rodinným príslušníkom. Inocent XII. definitívne zrušil úrad kardinála – synovca a kardinál štátny sekretár prebral na seba všetky právomoci.
19. júla 1814 Pius VII. položil základy Posvätnej kongregácie pre mimoriadne cirkevné záležitosti a rozšíril tak Kongregáciu Super negotiis ecclesiasticis regni Galliarum, ktorú zriadil Pius VI. v roku 1793. Svätý Pius X. Apoštolskou konštitúciou Sapienti Consilio z 29. júna 1908, rozdelil Posvätnú kongregáciu pre mimoriadne cirkevné záležitosti do ustálenej formy podľa Kódexu kanonického práva z roku 1917 (kán. 263) a stanovil úlohy pre každú jednu z troch sekcií: prvá z nich sa starala v podstate o mimoriadne záležitosti, druhá sa zaoberala riadnymi záležitosťami a tretia, ktorá dovtedy tvorila autonómny organizmus (Kancelária apoštolských pápežských listov), mala za úlohu pripravovať a rozposielať pápežské listy.
Pavol VI. Apoštolskou konštitúciou Regimini Ecclesiae Universae, z 15. augusta 1967, z vôle vyjadrenej biskupmi na II. Vatikánskom koncile, zreformoval Rímsku kúriu a dal novú tvár Štátnemu sekretariátu keď zrušil Kanceláriu apoštolských pápežských listov, ktorá bola už treťou sekciou a premenil prvú sekciu Posvätnú kongregáciu pre mimoriadne cirkevné záležitosti na organizmus oddelený od štátneho sekretariátu, aj keď je s ním úzko spojený a nesie názov Rada pre verejné záležitosti Cirkvi.
Ján Pavol II. 28. júna 1988 promulgoval Apoštolskú konštitúciu Pastor Bonus ktorou zreformoval Rímsku kúriu. Rozdelil Štátny sekretariát na dve sekcie: Sekcia pre všeobecné záležitosti a Sekcia pre vzťahy so štátmi. Takýmto spôsobom sú z jednej strany zaistené jedinečnosť a z druhej strany rozdielna osobitosť služby, ku ktorej je povolaný Štátny sekretariát.
Štátnemu sekretariátu predsedá kardinál, ktorý prijíma titul Štátny sekretár. Je prvým spolupracovníkom pápeža pri spravovaní Univerzálnej cirkvi. Kardinál štátny sekretár môže byť považovaný za najvyššieho predstaviteľa diplomatickej a politickej aktivity Svätej stolice. V osobitných prípadoch môže zastupovať aj osobu Najvyššieho Veľkňaza.
Sekcia pre všeobecné záležitosti
V zhode s čl. 41-44 Apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus Sekcii pre všeobecné záležitosti, alebo Prvej sekcii náleží venovať sa otázkam, ktoré sa týkajú každodennej služby Najvyššieho veľkňaza, ako v námahe pre Univerzálnu cirkev, tak aj vo vzťahoch s dikastériami Rímskej kúrie. Stará sa o redigovanie dokumentov, ktorých prípravu jej zveril Svätý Otec. Vykonáva akty, ktoré sa týkajú menovaní Rímskej kúrie a opatruje olovenú pečať a prsteň Rybára. Riadi funkciu a aktivitu zástupcov Svätej stolice, osobitne vo vzťahu k miestnym cirkvám. Zastáva všetko to, čo sa týka veľvyslanectiev pri Svätej stolici. Má na starosti oficiálne médiá Svätej stolice a vydávanie “Acta Apostolicae Sedis” a “Annuario Pontificio”.
Prvú sekciu Štátneho sekretariátu vedie arcibiskup, substitút pre všeobecné záležitosti, ktorému pomáha prelát, asesor pre všeobecné záležitosti. Osoba Substitúta sa v hierarchickom poriadku Štátneho sekretariátu objavila po prvý raz v roku 1814.
Sekcia pre vzťahy so štátmi
Sekcia pre vzťahy so štátmi, alebo Druhá sekcia má za úlohu na základe čl. 45-47 Apoštolskej konštitúcie Pastor Bonus venovať sa otázkam, ktoré musia byť prerokované s jednotlivými vládami štátov. Do jej kompetencie patria: diplomatické vzťahy Svätej stolice so štátmi, tu je zahrnuté aj vyjednávanie Konkordátov, alebo podobných dohôd; reprezentácia Svätej stolice pri Medzinárodných organizáciách a konferenciách; v osobitných prípadoch na poverenie Najvyššieho veľkňaza a po konzultáciách s príslušnými dikastériami kúrie, plní to, čo sa týka zabezpečenia partikulárnych cirkví, ako aj ich zriadenie, alebo zmenu; v úzkej spolupráci s Kongregáciou pre biskupov, menovanie biskupov v krajinách, ktoré so Svätou stolicou uzatvorili zmluvy, alebo dohody medzinárodného práva.
Táto sekcia vychádza z Kongregácie Super negotiis ecclesiasticis regni Galliarum, ktorú zriadil Pius VI. konštitúciou Sollicitudo omnium ecclesiarum, z 28. mája 1793. Riešila problémy, ktoré vznikli Cirkvi Francúzskou revolúciou. V roku 1814, Pius VII. kompetencie tohto úradu rozšíril na celý svet a nazval ho Congregatio extraordinaria praeposita negotiis ecclesiasticis orbis catholici. O pár rokov neskôr jej Lev XII. zmenil meno na Congregatio pro negotiis ecclesiasticis extraordinariis: tento titul jej zostal až do roku 1967, keď Pavol VI. oddelil tento orgán od Štátneho sekretariátu a nazval ho Rada pre verejné záležitosti Cirkvi, ktorú nahradila súčasná Sekcia pre vzťahy so štátmi.
Druhú sekciu Štátneho sekretariátu riadi arcibiskup, Sekretár pre vzťahy so štátmi, pomáha mu prelát, podsekretár pre vzťahy so štátmi, ktorým pomáhajú kardináli a biskupi. |
